Kanadský „Štefan Furdek“ – Mons. František J. Fuga (1923-1987)
Autorka: PhDr. Zuzana Pavelcová, riaditeľka Krajanského múzea MS
Významný slovenský rodák, kňaz, vydavateľ, agitátor slovenského života na severoamerickom kontinente, tretí predseda Zahraničnej Matice slovenskej a autor návrhu jej vlajky, ktorá slúžila ako podklad pre súčasnú zástavu Slovenskej republiky, no najmä silný národovec Mons. František J. Fuga sa narodil 9. júna 1923 na Zemplíne, v okrese Michalovce, v dedinke Vinné. Vo svojom rodisku nadobudol základné vzdelanie, ktoré rozvinul na strednej škole v Malackách. Zmaturoval 2. mája 1944. Ďalšie štúdiá absolvoval v Bratislave a zahraničí, do ktorého nenávratne emigroval.
Zo svojho rodičovského prostredia si odnášal „živú náboženskú vieru a horúci národný cit.“[1] Od ranného detstva inklinoval k náboženstvu, rád chodil do kostola, miništroval a oslavoval cirkevné sviatky. V tomto duchu orientoval i svoju životnú dráhu, vďaka čomu svoju budúcu prácu pretavil na jeho celoživotné poslanie.
Jeho cesta za vysokoškolským diplomom bola zložitejšia. Filozofické a teologické štúdium absolvoval postupne a na viacerých miestach. „Od septembra 1944 až do mája 1945 bol v bratislavskom seminári S. Cyrila a Metoda, odkiaľ odišiel do Košíc, kde pokračoval vo svojom teologickom štúdiu ani nie dva mesiace, keďže odchádza do Ríma, do pápežského seminára sv. Jána Nepomuckého. Študuje na Univerzite Lateránskej.“[2] Do kňazského stavu bol vysvätený v roku 1950 kardinálom Tragilom. Už druhého dňa slúžil svoju prvú svätú omšu. Najprv kaplánčil v Taliansku, no na oslovenie profesora Michala Lacka sa rozhodol, že bude ochotne pomáhať gréckokatolíkom v Kanade. Postupne si osvojil byzantský obrad a od 25. apríla 1954 začal rozvíjať slovenský gréckokatolícky život v Hamiltone. [3]
Tu zahájil i celú svoju národnú misiu. Budoval ju doslova od základného kameňa. S pomocou gréckokatolíckych farníkov vybudoval Osadu Uspenia Panny Márie, neskôr za pomoci 35 slovenských rodín vystavil pútnickú svätyňu a angažoval sa vo výstavbe slovenského kostola i fary.
Už v tomto čase boli u neho cítiť pronárodné snahy, pretože v hale pod kostolom usporadúval stretnutia Kanadskej Slovenskej ligy, oslavy štátneho sviatku prvej Slovenskej republiky či festivaly slovenskej mládeže. Kanadský Hamilton premenil na slovenské kultúrne centrum.
Keď bol prvým gréckokatolíckym biskupom, O. Michalom Rusnákom, prijatý do torontskej diecézy, stretol sa v januári 1957 s nábožensky orientovaným časopisom Mária. Počas prvých dvoch rokov do časopisu prispieval a redigoval ho, neskôr sa stal jeho šéfredaktorom, ba dokonca ho začal i tlačiť. Dalo by sa povedať, že Mária bol jeho osobný časopis. Na 18 až 26 stranách prinášal články nielen z katolíckeho, ale i protestantského života. Časopis mal v duchu moyzesovsko-kuzmányovského odkazu ekumenický charakter. Mal: „priaznivcov aj medzi katolíkmi, ba obdivné slovo si vyslúžil svojou úrovňou i medzi protestantmi.“[4] Z roka na rok sa stával lepším nielen po gramatickej stránke, ale i po stránke obsahovej. Priberal nové témy, vyberal zaujímavejšie rubriky.
Po zániku Márie sa Fuga orientoval na vydávanie tzv. mariánskej edície – súbor letákov a spiskov, ktoré zavŕšil prvou náboženskou modlitebnou knižkou Spas dušu svoju. Touto knihou vyplnil prázdnotu medzi slovenskými modlitebnými knihami v Toronte. Bola napísaná v slovenčine a ako sa sám Fuga nechal počuť: „Bola to veľmi známa modlitebná kniha na Slovensku medzi našimi gréckokatolíkmi. Bola napísaná v krásnej spisovnej slovenčine. Rusínske knihy si s veľkou radosťou nik nekupoval. Veď to nebo náš jazyk.“[5]
Túto viac 600 stranovú publikáciu tlačil Fuga úplne sám, po dobu 3 mesiacov. Štyri mesiace ju skladal, aby ju mohol dať zviazať. A práca to bola naozaj náročná: „Obsah som si vysadzal na verityperi. Robil som, čo som len mohol, lebo nijakých fondov som nemal. Keď som už mal hotové jednotlivé stránky, nechal som si urobiť jednotlivé fotostatické platne. Vysúkal som rukávy a pekne som sa dal do tlačenia. Cez deň mi to nijako nešlo, lebo na fare, ktorá bola ukončená už v decembri 1957, som bol stále a stále vyrušovaný, ako to na farskom úrade býva. Tu nebolo iného východiska, ako sa dať do tlačenia v čase, kedy telefóny nevyrušujú už ani farára, a to bolo po 11. hodine v noci. Robil som dotiaľ, dokiaľ som vládal stáť a riadiť svoj malý offsetový stroj. Mnoho ráz bolo to už nad ránom. Vtedy začali sa papiere zadierať v stroji. Keď som dal viac vody do vlhčiacich valcov, zrazu sa skrúcali stránky od vlhkosti. Neraz od únavy už mi neslúžili prsty i chytilo mi ich do stroja. Po takejto nehode niekoľko dní som prerušil tlačenie, ale potom opäť som sa pustil do práce, dokedy som ju neskončil. Tlačenie modlitebnej knihy trvalo mi tri mesiace v najhorúcejších mesiacoch od druhej polovičky júla až do polovičky septembra.“ [6]
Mons. František J. Fuga je však verejnosťou vnímaný najmä ako národovec a šíriteľ slovenskej kultúry na americkom kontinente. Do slovenského kultúrneho diania zasahoval vlastnou účasťou na podujatiach, mnohými článkami, ktoré publikoval v Slovákovi v Amerike, Kanadskom Slovákovi, Márii či Jednote a rádiovými vysielaniami na kanadských rádiových staniciach.[7] V slovenskom rozhlas Niagara Falls od roku 1962 mával päťminútové výstupy. To však bola iba predzvesť jeho vrcholných zásluh v slovenskej otázke.
Popri práci kňaza si dobre uvedomoval silu printových médií – časopisu i knihy. Vedel, že by bolo nanajvýš vhodné, keby Slováci mali vlastný časopis i vydavateľstvo. Preto jedným z dôležitých krokov v oblasti rozvoja slovenskosti v Kanade bolo budovanie nakladateľstva v Hamiltone. Fuga bol v tomto smere: „ohnivý milovník slovenskej tlače, nadaný, priebojný a svojrázny nakladateľ.“[8] Vo vydavateľstve začal pracovať od jesene 1954. Z listu pre Dr. Žaťka zo 14. mája 1956 sa dozvedáme: „Úprimne ma teší, že sa predstavujú našej i svetovej verejnosti zaslúžilí synovia slovenských rodičov v podobe kníh. Každá napísaná a vydaná kniha najmä v chladenej cudzine je to história sama o sebe (poznám to z vlastnej skúsenosti)….“[9]
Túto časť jeho kariéry odštartoval farský Buletín. Azda najviac ho preslávilo vydanie monumentálneho trojzväzkového diela Slovenská Otčina, do ktorého prispelo 29 autorov na 1652 stranách. Autori príspevkov reprezentovali všakovaké stavy, vierovyznania i triedy. Neskoršie v jeho vydavateľstve vyšla knihy rev. Sokolíka Hold matkám a otcom, Guide to Perfect Living, Politické spojenie Hlinka – Rázus, vlastný preklad latinskej knihy Nasledovanie Krista, ktoré bolo ďalej preložené do viacerých jazykov. Neskôr vydával i komerčnejšie dielka, detskú, anglickú i slovenskú literatúru. No i popri vydávaní mal na zreteli slovenskú otázku. Ako sám napísal: „Detská slovenská literatúra je vítaná. Deťom našim práve hrozí nebezpečie asimilácie, ktoré v cudzine ide s ulice, so školy, s kostola, so spoločníkov, tam, pravda, kde nie sú slovenské osady a kompletnejšie vybudované spolky, školy, besednice, atď.“[10]
V roku 1968 vydal obrázkovú knižku Odvážna Boženka – Brave Bozhenka. Do svojho vydavateľstva implementoval i viaceré kreatívne návrhy: vydával pohľadnice, nástenné kalendáre i obrázky. Takto publikoval desať ročníkov kalendárov, venovaných osobnostiam národa, ktoré mali ekumenický charakter.[11] Najprv, v roku 1963, na tisíce výročie príchodu sv. Cyrila a Metoda vydal sériu farebných pohľadníc s tematikou viažucou sa na toto jubileum. Ešte v tom istom roku vyšiel 2. zväzok Slovenskej Otčiny o strednom Slovensku. O rok neskôr opäť pripravil do tlače štyri typy jubilejných pohľadníc k 25. výročiu prehlásenia Slovenskej republiky spolu s odznakmi pre mužov a medailónikmi pre slovenské ženy.
Fuga sa mnohokrát boril so silnou konkurenciu, kritikmi i neprajníkmi, avšak i napriek tomu mnohí o ňom tvrdili, že prestane až vtedy, keď ho položia do truhly. Slovami J. E. Bora: „Vydávať knihy, to je zisk a dobrý obchod. Ale vydávať slovenské knihy v zahraničí, to je neraz len strata. Keď sa vráti peniaz, do knihy vložený môže sa nakladateľ len tešiť. Lež slovenské knihy musia vychádzať, lebo bez nich by Slováci nemali v rukách životnú legitimáciu, práve tak ako aj bez časopisov. Vydávanie kníh je dôkazom slovenského bytia a slovenskej prítomnosti vo svete.“[12]
Na sklonku roka 1969 vyšiel posledný 3. zväzok Slovenskej otčiny. Podľa samotného zostavovateľa, J. Fugu trilógia „vznikla s lásky, hovorí o láske a šíri lásku k ďalekej zemi, za oceánom ležiacej. Ducha nového bratstva oživila, ale aj kresťanskej pokory, opravdivosti a prvej hĺbky duševnej.“
Dobre rozbehnutú pronárodnú činnosť Mons. F. Fuga korunoval v marci 1974, keď sa stal 3. predsedom Zahraničnej Matice slovenskej (ďalej len ZMS).
Zahraničnú Maticu slovenskú na čele s J. C. Hronským Slováci založili 30. augusta 1959. Keď v roku 1959 prišiel do Argentíny opát T. Kojiš, po bohoslužbách odišiel na stretnutie s Hronským. Hronský prekvapil účastníkov myšlienkou založenia ZMS. Jej založeniu predchádzali viaceré prípravy, na ktorých sa podieľali mnohé spolky, organizácie, redakcie i jednotlivci. Spoločne s opátom T. Koijšom a J. Lachom z USA zvolali zasadnutie, kde prečítali ohlas zakladateľov ZMS. Ešte v jeho prípravách v spise pod názvom Nové slovo Slovákom súcim na slovo J. C. Hronský spolu so Stanislavom Mečiarom píšu: „Nemožno nepripomenúť, že zahraniční Slováci svojho času dobre chápali úlohu Matice v národe a chceli ju v zahraniční vzkriesiť, i keď sa oživenie neuskutočnilo, lebo sa nemohlo. Dnes zapisujeme Maticu slovenskú do dejín po tretí raz. Aj keď nie na Slovensku, kde by na život mala mať najvyššie právo, aj keď nie pod tým istým menom a nie v takých rozmeroch, aké si ju vybudoval národ na Slovensku. I musíme si byť vedomí, že preberáme na seba veľkú zodpovednosť.“[13]
Ciele zakladateľov ZMS v Argentíne boli veľkolepé – bolo v pláne vybudovať tlačiareň, rozšíriť vydavateľskú činnosť.[14] Jeden z jej zakladateľov, bývalý správca Matice slovenskej, J. C. Hronský, sa však nedožil ani jej prvého výročia. Predsedníctva sa ujal Stanislav Mečiar. Pod jeho vedením ZMS mala záruky, že sa bude vyvíjať správnym smerom tak v kresťanskom, ako i národnom duchu. Bohužiaľ i on odišiel na druhý svet predčasne, v roku 1971.[15] Avšak po jeho smrti sa na predsednícku stoličku v Argentíne nenašiel ani jeden vhodný kandidát. Na návrh J. Cincíka a R. Dilonga bol do predsedníctva navrhnutý Fuga. Keď sa matičiari spýtali na mienku argentínskych Slovákov, odpoveď bola jasná: „A kto volil Štúra, aby pracoval do úmoru za slovenský národ?“ [16] Vedenia sa ujal Mons. F. Fuga. „A tak v r. 1972 sa ťažisko matičnej činnosti prenieslo z Argentíny do Kanady. (…) Čakala ho ťažká práca. Predovšetkým bolo treba rozšíriť členskú bázu. V okolí Kanady dokonca našla Zahrainčná Matica slovenská lepšie podmienky pre jej upletenie ako na kontinente juhoamerickom. Tu sa sústredia intelektuálna, členská, kultúrna i ekonomická základňa Slovákov.“[17] Na to, aby posilnil matičné členstvo organizoval mnohé podujatia, na ktoré pozýval známych rečníkov (Kirschbaum, Paučo, Parčan) a recitátorov (A. Langová, V. Krajčovič).
Na ZMS a F. Fugu sa viaže ešte jeden veľmi významný čin. Aj keď nápadov vyrobiť slovenskú zástavu bolo mnoho, Fuga si ako prvý dal zostaviť jej umelecký návrh – trikolóru so slovenským znakom uprostred – a následne ju dal schváliť. Zástavu odsúhlasil dr. Conrad – redaktor Kolégia York Herald of Arms v Londýne. „Potom ho už nič nezastavilo od toho, aby sa dal do výroby, predaja, darovania a rozosielania azda tisícok veľkých zástav i malých zástaviek, ktoré (…) sa stali predzvesťou procesu národného znovuzrodenia a apoštolom nezastaviteľného prúdu zavŕšeného obnovením štátnej samostatnosti slovenského národa.“[18] Na počet Slovákov a ich zviditeľnenia na americkom kontinente poslal americkému prezidentovi Ronaldovi Reganovi obraz dr. Jozefa Cincíka, ktorý sám vytlačil ako vďaku za obranu a nastolenie slobody pre Slovákov v Amerike. „Prezident Regan sa Slovákom poďakoval.“[19]
V rokoch 1963 – 1985 vydala ZMS niekoľko titulov kníh od Stanislava Mečiara, J. C. Hronského, Š. Polakoviča, E. Vesnina, J. E. Bora, L. Jančariča, R. Dilonga, M. Šprinca a iných. V rokoch 1983 – 1984 bola Zahraničná MS uznaná štátom za slovensko-kanadskú organizáciu. Takto mala právo bytia aj po odchode vtedajšieho vedenia a mala právo dedenia, ako niekto pre ňu zanechá majetok.
Fuga obdivoval i prácu Tisa. Na svojej fare v Hamiltone mal nielen jeho obrazy, ale i portréty Hlinku, Štefánika a Rázusa. Spolupracoval s Kanadskou slovenskou ligou i slovenskými kanadskými periodikami. Túto činnosť vykonával bezprostredne až do svojej smrti.
Keďže Mons. Fuga pracoval vo svojom vydavateľstve často i sám, z výparov a chemikálií dostal rakovinu hrdla i vnútorných orgánov. I keď mu lekári predpovedali iba dva roky života, žil dlhšie takmer o trinásť rokov. Bol presvedčený, že božia sila mu zastavila jej priebeh, pretože orodoval a modlil sa za Dr. Jozefa Tisa.
Dňa 9. novembra 1987 vo veku 64 rokov Mons. František J. Fuga umrel. Na jeho poslednej ceste mu hrali hymnické piesne Hej, Slováci a Kto za pravdu horí.
Na Slovákov nezabudol ani po smrti. Chcel im darovať 48-akrovú farmu Kanadskej slovenskej lige, aby sa mohla úspešne rozvíjať.[20] To sa však úplne nepodradilo splniť kvôli nezhodne o majetkovoprávnych detailoch s KSL.
A nezabudlo sa na neho ani na rodnom Slovensku. V roku 1994 sa počas dvoch dní 17. – 18. júna uskutočnila konferencia, kde bol predstavený jeho život i dielo za účasti významných činovníkov, umelcov i jeho rodiny. Na jeho pamiatku bola 17. júna 1994 odhalená pamätná busta a o tri roky neskôr vznikla v jeho rodnej dedinke pamätná izba.
[1] ŽAŤKO, E. Pozdravenie rev. J. Francis Fugovi do Hamiltonu, Ontario. In Archív literatúry a umenia. SNK, sg. 249 D 10.
[2] ŽAŤKO, Ernest. Otec František Jozef Fuga. (Zdravica). In Archív literatúry a umenia. SNK, sg. 249 D 10´.
[3] ZRUBEC, L. 2000. František Fuga. (1923 -1987) In Slávni Slováci sveta. Bratislava : Garmond, 2000. s. 47-49. ISBN 80 – 67196-88.[4] Tamtiež, s. 3
[5] FUGA, J. F. Pozdravenie rev. J. Francis Fugovi do Hamiltonu, Ontario. In Žaťko, Ernest. Pozdravenie rev. J. Francis Fugovi do Hamiltonu, Ontario. Archív literatúry a umenia. SNK, sg. 249 D 10, s. 7.
[6] FUGA, F. 1967. Skúsenosti s vydávaním kníh. In Slovák v Amerike, 1967, č. 1, s. 3.
[7] VNUK, F. 1967. Literárny Almanach Slováka v Amerike, 1967, s. 14.
[8] ŽAŤKO, Ernest. Otec František Jozef Fuga. (Zdravica). In Archív literatúry a umenia. SNK, sg. 249 D 10´. s. 2
[9] FUGA, J. F. 1965. List Fugu Dr. Žaťkovi. Archív literatúry a umenia. SNK, sg. 249 A 13.
[10] FUGA, J. F. Pozdravenie rev. J. Francis Fugovi do Hamiltonu, Ontario. In Žaťko, Ernest. Pozdravenie rev. J. Francis Fugovi do Hamiltonu, Ontario. In Archív literatúry a umenia. SNK, sg. 249 D 10, s. 7.
[11] ŠANDORFI, R. 1994. Kňaz, vlastenec a tretí predseda ZMS. (1974-1987). In Kňaz-národovec Monsiňor František J. Fuga. Toronto – Svätý Jur : Zahraničná Matica slovenská, 1994. s. 10.
[12] ŽAŤKO, Ernest. J. E. Bor: Otec František Jozef Fuga. (Zdravica). In Archív literatúry a umenia. SNK, sg. 249 D 10´. s. 8
[13] HRONSKÝ, J. C., MEČIAR, S. Zahraničná Matica slovenská : Nové slovo Slovákom súcim na slovo. Archívny dokument. Expozícia v dome J. C. Hronského.
[14] GRÁCOVÁ, G. Mosg. František J. Fuga. In: Slováci v zahraničí. Martin : Matica slovenská, roč. 29, s. s. 140-145. ISBN 80-7090-002-4.
[15] ŠANDORFI, R. Čo nám treba vedieť o vzniku a činnosti ZMS? In: Kňaz-národovec Monsiňor František J. Fuga. Toronto – Svätý Jur : Zahraničná Matica slovenská, 1994. 44-45.
[16] KOVÁČ, P. Š. 1992. Spomienka na významného kanadského Slováka. In Katolícke noviny, roč. 107, č. 46, 15.11.1992, s. 15.
[17] RIPKA, V. 1994. Úvod do zborníka materiálov z vedeckého seminára o Mons. F. Fugovi. In Kňaz-národovec Monsiňor František J. Fuga. Toronto – Svätý Jur : Zahraničná Matica slovenská, 1994. s. 4.
[18] JANKOVSKÝ, B. A. 1996. Idea samostatnosti – základná inšpirácia činnosti Kanadsekj Slovenskej Ligy a Zahraničnej Matice slovenskej v národnom živote Slovákov v Kanade. In Slovenský politický exil v zápase za samostatné Slovensko: Materiály z vedeckej konferencie konanej v Bratislave 5.-6. júna 1995. Bratislava : Dom zahraničných Slovákov, 1996. s. 311. ISBN 80-88841-03-8.
[19] ZRUBEC, L. 2000. František Fuga. (1923 -1987). In Slávni Slováci sveta. Bratislava : Garmond, 2000. s. 47. ISBN 80 – 67196-88.
[20] PETRIŠČÁKOVÁ, B. 1994. Odkaz Msgr. Francisa J. Fugu. In Slovenské národné noviny. 1994. roč. 5 (9). č. 23, s. 9.
Na okraj…
Kto by nepoznal slovenskú vlajku s trikolórou a erbom s dvojkrížom na trojvrší? No poznáte aj autora jej myšlienky? Gréckokatolícky generálny vikár a tretí predseda Zahraničnej Matice slovenskej František Fuga je síce známejší v prostredí kanadských Slovákov či Matice slovenskej, no jeho pamätnú izbu nájdete vo východoslovenskej Obec Vinné. Práve tam sa narodil v roku 1923.
Ak ste fanúšikom heraldiky, pamätnú izbu Františka Fugu vo Vinnom by ste určite nemali obísť. V nej sa nachádza vlajka Zahraničnej Matice slovenskej z roku 1984, ktorá nápadne pripomína súčasnú zástavu Slovenskej republiky. Autorom návrhu vlajky je práve František Fuga s ďalšou výraznou matičnou osobnosťou, výtvarníkom Jozefom Cincíkom. Používala ju nielen Zahraničná Matica slovenská, ale aj Svetový kongres Slovákov.
Cieľom bolo najmä to, aby sa Slováci v zahraničí vizuálne odlíšili od iných slovanských národov, ako boli Rusi či Slovinci, a to pri spoločných aktivitách za oslobodenie národov spod jarma komunizmu vo vtedajšom Východnom bloku. Podľa významných historikov sa vlajka Zahraničnej Matice slovenskej stala jedným z podkladov pre zástavu demokratickej Slovenskej republiky, ktorá vznikla v roku 1993. Napokon, Slováci v Československu ju v osemdesiatych rokoch už veľmi dobre poznali. Kanadskí krajania vo veľkom posielali zo zámoria škatule plné týchto vlajok ešte pred revolúciou.
Nielen František Fuga, ale aj ďalšie výrazné slovenské osobnosti v zahraničí venovali svoje životné úsilie tomu, aby sme dnes mohli žiť v samostatnej a demokratickej Slovenskej republike, ktorá sa stala realitou v roku 1993. František Fuga sa tejto udalosti nedožil len tesne, zomrel v novembri 1987. Jeho blízky spolupracovník Štefan Boleslav Roman, predseda Svetového kongresu Slovákov, ktorý mal rovnaký cieľ, zomrel v marci 1988. Naše krajanské osobnosti si zaslúžia oveľa väčšiu pozornosť a najmä vďaku za to, čo pre Slovensko počas svojho života urobili. Matica slovenská bude aj naďalej šíriť povedomie o nich ako o neoddeliteľnej a veľmi dôležitej súčasti slovenského národa.
