BOŽENA SLANČÍKOVÁ-TIMRAVA – autorka duše Slováka/Slovenky bez pátosu
Autor: doc. PaedDr. Július Lomenčík, PhD., Slovenský literárny ústav Matice slovenskej
Pri príležitosti 70. výročia od úmrtia
„Môj život plynul celkom prosto, bez zvláštnych udalostí, tak, že ani neviem, čo by som o ňom napísala. Také sú osudy ľudí, bývajúcich v odľahlých dedinách“. Priznáva sa v Slovenskom literárnom almanachu (1931) Božena Slančíková-Timrava vo svojom vlastnom životopise.
Žila ho v rodinnom kruhu mimo hlavného prúdu sociálneho i národného diania v dvoch odľahlých novohradských dedinách ─ v Polichne (1867 ─ 1909) a v Ábelovej (1909 ─ 1945). Len na konci života prešla bývať do mesta ─ do blízkeho Lučenca (1945 ─ 1951).
Timrava sa narodila 2. októbra 1867 ako dvojča s bratom Bohuslavom v rodine chudobného, ale na deti bohatého evanjelického farára vo vrchárskej novohradskej dedinke Polichno. Zomrela v Lučenci 27. novembra 1951.
Literárny vedec Alexander Matuška oprávnene napísal: „Ani jeden zo slovenských spisovateľov nie je natoľko určovaný už hmotnou tvárnosťou svojho rodného kraja ako Timrava. Je to vrchársky kraj so skalnatým chotárom a skalnatými roličkami ─ v rodnej obci Timravinej, v Polichne, sa spievala pesnička, Polichno, Polichno, pekne vykladanô, nepotkneš sa na prst, iba na koleno ─ s dubovými a bukovými lesmi v diaľke: kraj úzkych údolí a krivolakých ciest; kraj a pôda, s ktorou sa treba boriť.“ Podľa Alexandra Matušku „… pravdu má Šoltésová, keď píše: „Tam kdesi v novohradských vrchoch, pri zdravej studničke toho mena vychovala sa nám bez lepších škôl, bez zvláštnych úprav, vôbec bez tých účinlivých zovňajších vplyvov, ktoré talentu dopomáhajú k vývinu a vzrastu.“ A Alexander Matuška ďalej pokračuje: „Významný literárny tvorca nemusí žiť a písať po centrách, „v prúde sveta“, môže tak robiť i v samote: to je prípad, povedzme, Tolstého a jeho Jasnej Poľany. Avšak Tolstoj, pokým sa v Jasnej usadil, poznával a poznal „svet“. Timrava sa do Polichna a Ábelovej neutiahla, tu sa narodila a žila, opúšťajúc ich len nakrátko a úchytkom; r. 1899 nevie, ako vyzerá Martin a pýta si od Šoltésovej nejakú pohľadnicu z neho… A predsa, hoci jej najvlastnejším prostredím sú dve dediny pánu bohu za chrbtom, v ktorých je život „tichučký a pokojný, jeden deň ako druhý, dnes ako včera“, hoci nežije v „centre“, ale aj v našom zmysle na periférii, hoci sa z tejto periférie dostáva len náhodne (a vtedy je zvlášť prenikavá, ako vidno z novely Skúsenosť) – stačí jej tento malosvet na východisko, na to, aby z neho mocou svojho ingénia vytvorila vesmír, svoju Ľudskú, Božskú i Nebožskú komédiu, aby povedala o Slovensku a svete, o Slovákoch a ľuďoch veci, ktoré by nám – nebyť ich – veľmi chýbali.“
Otec Boženy Slančíkovej Pavel Slančík bol v Polichne evanjelickým farárom. Bol národne uvedomelý. V roku 1863 zasadil pred kostolnou vežou lipu na pamiatku tisíceho výročia pokresťančenia Slovanov. Aj mená dvojčiat sa chápali ako prejav vedomého priznávania sa k slovenskému národu. Podľa svojich skromných hospodárskych možností odoberal aj národnú tlač. Bol tzv. tichým Slovákom. Vo výchove detí mal zásadu, ako svedčí Oľga Krčméryová, rod. Petianová (dcéra farára z Budinej), rovesníčka Boženy Slančíkovej (v článku Prostredie detstva a vývinu Boženy Slančíkovej-Timravy): „Nech bude každé podľa svojho spôsobu šťastlivé, nechať ho“. Tejto zásady sa pridŕžal, i keď boli deti väčšie. Ale pre skutočný priestupok bez všetkého rozčuľovania prišiel s paličkou, že to previnilec pocítil.“
Matka, Eva Mária, ako to bolo často pri dedinských farárkach, musela byť aj dobrou matkou aj dobrou hospodárskou aj sociálnou pomocnicou i ľudovou lekárkou. Pre rýchlu pomoc mala mnoho všelijakých domácich liekov, účinných rád i prostriedkov. Preto sa aj ľud z okolia často k nej obracal o radu a pomoc. Svoje deti vychovávala tak, aby poznali všetky domáce práce.
Slančíkovci mali dovedna jedenásť detí, z toho šesť dievčat a päť chlapcov. Dvojčatá Bohuslav a Božena prišli po najstaršom synovi Pavlovi a najstaršej dcére Irene. Dospelého veku dožili sa štyri dievčatá (Irena, Božena, Izabella, Mária) a dvaja chlapci (Pavel a Bohuslav). Celá rozvetvená rodina žila v jednej izbe s kuchyňou a na svojich políčkach hospodárila tak ako pred desiatkami a stovkami rokov.
U Slančíkov nebolo veľa peňazí, aby dcéry dostali inú školu ako dedinskú. Božena Slančíková chodila len dva roky do školy v Polichne, potom dcéry učil otec a ony len skladali skúšky z jednotlivých tried. Iba na zavŕšenie „edukácie“ odchádzali do mesta, aby si osvojili maďarskú a nemeckú konverzáciu a spôsoby spoločenského správania sa.
Svedectvo o domácom vyučovaní zanechalaa spisovateľkina najmladšia sestra Mária (narodila sa 14. novembra 1876), vydatá Krpelcová:
„Tak ako sa začalo na jeseň vyučovanie v polichnianskej škole, tak začal apík s vyučovaním doma. Ráno sme sa všetky zišli do kaplánky, posadali okolo veľkého stola a do obeda trvalo vyučovanie. Okrem iných predmetov učil nás apík i po nemecky. Maminka zase od skorej našej mladosti privykala nás ku všetkej domácej práci. Práca v kuchyni, záhrade, pri gazdovstve a v izbách bola medzi nami štyrmi podelená na týždne. Pridelenú prácu sme vykonávali so samozrejmosťou, i keď nie vždy s nadšením a vôľou, ale v tomto ohľade nedošlo u nás nikdy k nedorozumeniu. Sestra Irenka, tá by vždy radšej bola udržiavala poriadok v byte a pri tom si ukradla viac času na čítanie a sestra Boženka pracovala radšej v záhrade ako v kuchyni, i keď sa z nej stala pozdejšie výborná kuchárka a šikovná krajčírka. Ale aj ona, len čo mohla, už bola pri knihe alebo šití. Ona nám šila šaty, ba zhotovovala šikovne aj klobúky pre nás.“
Potom jeden školský rok strávila Timrava v Banskej Bystrici v evanjelickej škole na konci Lazovnej ulice u profesora Orphanidesa. Na školu jej zostali dobré spomienky, nie však na domácu, lebo tá „… mňa, poneváč menej za mňa platili ako za druhé, mala obzvlášť v nemilosti i za to, že som mala také kričiace slovenské meno Božena. Prišla som ubitá domov, predtým až bláznivé dievča ─ a tá stiesnenosť potom ma vše morila, ba i teraz ma tlačí dosť ráz“ (Vlastný životopis). Ani Orphanidesova škola (učilo sa popri maďarčine aj po slovensky), ktorú vtedy pokladali za najlepšiu po všetkých okolitých stoliciach, Boženke nijako nemohla nahradiť školu otcovu. Nemohla sa tam vžiť, bola plachá, utrápená.“
Po návrate dni, týždne, mesiace i roky plynuli v domácich hospodárskych povinnostiach. Spoločensky sa žilo pri občasných návštevách susedných farárov a učiteľov. Veselšie bývalo iba cez prázdniny, keď prichádzali bratia študenti a ich priatelia. K tomu si zaspomínala najmladšia Mária: „Vystriedali sa vtedy u nás Lajko Maróthy, Štefan Algöver, Žigmund Rell, Michal Laciak, neskorší muž sestry Irenky, Samuel Skaloš, Jozef Čipkay, Lajoš Čipkay, Ďurko Slávik, Daniel Bodický a Ján Molitoris. Robili sme spolu výlety na Bralce a Husárovo, kde sme si piekli slaninku, hrali spoločenské hry a navečer sme sa vracali domov. A vtedy večer prichádzali učitelia z našej a susedných dedín na partiu karát k apíkovi. Medzi nimi boli i takí, čo nám dievčatám neboli ľahostajní, ako Jozef Čipkay, ktorého sme pomenovali „Bacúrik“. Bola to veľká láska Boženkina.“ Ďalej k tomu dodala: „Neviem však veľa povedať o ich vzťahu. Jeho brat bol istý čas na Polichne učiteľom, a tak Čipkay, najmä v lete, bol skoro naším denným hosťom. Bol to veľmi zábavný spoločník, dobrák, ale trochu čudák. Nadovšetko ho zaujímala poľovačka a rád si vypil. Vtedy zabudol i na to, že treba učiť deti. Preto, keď sa uchádzal o učiteľské miesto v Polichne, Polichňania ho nechceli zvoliť za rechtora. Neoplýval krásou, skôr naopak, no mal neobyčajne pekné, hlboké, čierne oči, ktoré Boženka viackrát ospievala. Cez letné mesiace chodieval s Boženkou denne na prechádzky na Bralce a Husárovo. V zime sa chodil hrávať v karty. Neviem, či si písali, ale asi nie. Najprv bol učiteľom v Bacúrove (odtiaľ aj to meno „Bacúrik“, ktoré mu dala Boženka), potom na Budinej a Veľkej Vsi, kde aj asi ako tridsaťročný zomrel na zápal pľúc. Inak tento Bacúr, čiže učiteľ Jozef Čipkay, bol prototypom najmä pre postavu Ivana Čierneho v Timravinej novele Všetko za národ.
Timrava mu venovala básničku, ktorú spolu s ďalšími si zapisovala v r. 1886 ─ 1897 do zošita, ktorému dala názov Pesničky. Celkovo je rukopisných básní 140 a zachovali sa zásluhou Márie Krpelcovej. Básne sa volajú „pesničkami“ preto, že pri každej je uvedený nápev. Zväčša podľa módnych piesní (najčastejšie maďarských), ale postupne sa zjavujú i slovenské a české nápevy.
Pri každej z nich je uvedené meno. Autorka sa stotožňuje s jeho nositeľom a v prvej osobe žartovne, ale často aj pichľavo ironicky podáva akoby sebacharakteristiky svojich známych a príbuzných a vzťahy medzi nimi. Formou boli celkom nenáročné, niekde až primitívne. Obsahom veršov je dievčenský malosvet, v ktorom hlavným problémom je vydaj, dobrá partia. Najprv ide len o šaty, o dievčenské intrigy, no končí sa poznaním, že v jej spoločnosti je fara viac ako láska. Pre Timravu však tieto veršíky boli školou psychologického pozorovania a schopnosti umelecky vytvárať postoje, charaktery iných ľudí. Mladej Božene Slančíkovej zakríknutej z bystrických štúdií i žiarlivej na krásu svojich priateliek a sestier sa humorizovanie čoskoro mení na satiru. Pesničky sú čoraz vážnejšie a začínajú sa medzi nimi objavovať aj básne, ktoré píše len pre seba. Nimi preniká túžba po láske „desnej ako búrka, strašnej ako príval, ničivej ako požiar“. Táto láska je ako v Timraviných spoločenských novelách plná neistôt a pochýb, túžby celkom zvíťaziť, ale aj bez výhrad sa pokoriť. No aj v nich sa Timrava vyjadruje básnicky neumelo. Niektoré „pesničky“ pripomínajú motívy a postavy z neskorších Timraviných próz. Skutočnosť, že dve básne vystihujúce prototyp Sama Jablonského z novely Bez hrdosti (obdobné sú i situácie, do ktorých sa dostáva), ktorá vyšla roku 1905, sú z roku 1897, potvrdzuje, ako Timrava dala preveriť svoju bezprostrednú skúsenosť rokom uvažovania.
Zo Slančíkovej rodiny písala nielen Božena, ale i iní jej súrodenci. A tak Slančíkovskú rodinu od im podobných odlišovalo živé literárne nadanie. Najprv začal písať najstarší brat Pavel (písal básne) a čoskoro po ňom doma osamotené sestry začali vydávať rukopisný zábavno-poučný časopis Ratolesť. Prvé číslo vyšlo 20. marca 1887 s oslovením: „Ctení čitatelia! Bude toto jediný časopis na Slovensku vydávaný a redigovaný ženskými, ktorým na srdci leží rozkvet slovenskej literatúry“. „Redaktorom a vydavateľom“ bola Irena Zoryslava Slančíková, ktorá v úvodnom slove napísala: „Ako sa dielo toto vydarí, nemôžeme vedieť, no my dúfame, že časopis tento nezanikne tak zrazu, ale udrží sa viac rokov“. Zachovalo sa len prvé číslo u Petrivaldskej v Lučenci. Oľga Krčméryová vo svojich spomienkach uvádza, že vyšli len dve čísla (názov časopisu uvádza ako Halúzka ─ asi podľa prózy Všetko za národ, v ktorej Timrava opisuje aj zrod tohto časopisu, pravdaže meniac mená), kým Mária Krpelcová, známa v rodine ako spoľahlivá kronikárka, tvrdí: „Spoločnými silami sme písali domáci časopis, v ktorom nechýbali ani rébusy a tajničky na vylúštenie. Časopis vychádzal asi päť rokov a posielali sme ho po poslovi z fary na faru.“
Prvé číslo Ratolesti malo štyri strany. Božena Slančíková v ňom uverejnila pozdravnú báseň Ratolesť (tlačou vyšla prepracovaná a doplnená o dve strofy ako jediná jej báseň s názvom Aj ide Vesna v Slovenských novinách z 28. apríla 1894, č. 50) a začiatok prózy Na vrchoch ─ v prvej osobe denníkovým spôsobom sa tu zachytáva príchod hrdinky na dedinu a jej súperenie o jediného slobodného príslušníka inteligencie ─ kaplána. Námetovo je próza blízka prvej tlačou uverejnenej poviedke Za koho ísť. Obidva príspevky sú už podpísané pseudonymom Timrava: „Za pseudonym vzala som si názov jednej studne v polichnianskom chotári, ktorá bola vo veľkej úcte, pretože v nej nikdy nechybela voda. Bola tam taká čistučká voda hôrna. Že vraj je to ruské slovo. Bola som veľká rusofilka. Ti u nás sa vyslovuje mäkko. ─ Nechcela som, aby ma poznali.“
Ovzdušie, ktoré ju viedlo predstúpiť na verejnosť je zachytené v autobiografickej práci Všetko za národ (1926) ─ a tam sú vysvetlené aj jednotlivosti. Potvrdzujú ho údaje z jej životopisu: „Písala som … skôr zo žartu a pre zábavu. Krátila som si tak jednotvárny čas v Polichne. Raz ─ tiež zo zábavy a zo zvedavosti ─ poslala som jednu svoju prácu peštianskym Slovenským novinám, ktoré ju uverejnili. Poslala som ta ešte niekoľko prác… Mala som len akýsi vnútorný popud. ─ Písala som zo zábavy, z dlhého času, zo žartu a žeby som pobavila moju rodinu.“
V skutočnosti Timrava už od prvej prózy nekompromisne odkrývala pravdu o živote ─ ale nielen vonkajšej, a preto tak rada konfrontuje vonkajšie konanie postáv s ich vnútornými pohnútkami, citom a zámermi. Taká je už jej prvá próza Za koho ísť (uverejnená v Slovenských novinách v r. 1893), zdanlivo len ukazujúca, ako si možno získať muža, no zároveň je to aj protest proti sentimentálnej literatúre i poznanie, že láska je aj vášeň, ktorá neobíde ani tých, čo chceli len flirtovať či robiť partiu. Okrem tejto prózy uverejnila Timrava v Slovenských novinách aj ďalšie prózy ─ Darmo, Kandidát ženby, Bude dačo a Na Jurkovej svadbe ─ všetky akoby z rovnakého cesta. Vo všetkých ide o vzťah medzi mužom a ženou vyjadrený „partiou“. Nešťastní sú len tí, ktorí nemajú dosť síl či odvahy sami si sformovať svoj osud. Timrava už tu je až mikroskopicky psychologizujúca, zameraná na vnútro človeka. Necháva bokom všetky veľké problémy. Dôraz na zachytenie duševného portrétu potláča aj dejovosť a v jej prózach temer niet prírodného lyrizovania. Tu sa začína timravovský spôsob písania, v ktorom sa konfrontujú vonkajšie udalosti s ich odrazom vo vnútri postáv, v ich cite i rozume, pričom tento odraz zaujíma autorku nepomerne viac ako chudobný anekdotizujúci dej. Východiskom týchto konfrontácií sú denníkové samovravy vydajachtivej slečny z prvej prózy. Z nich sa postupne vytvára timravovský vnútorný monológ, v ktorom sa odohrávajú podstatné drámy jej hrdiniek.
Po polemickom vyrovnaní sa so sentimentálnym riešením vzťahov muža a ženy nastal čas hľadania. Autorka akoby ešte nebola celkom istá, cez koho má hovoriť a okrem toho, ako sa dodatočne vyjadrila, najprv písala „zo zábavy, z hračky“, hoci nepopiera, že aj pri nich chcela byť „ozaj vážna“. No neskoršie hovorí: „… veľa rozprávok som napísala z jedu“. Preto najprv nasledujú len zbeletrizované príhody z jej okolia ─ panského i sedliackeho. „Kríza“ sa začína históriami najdomáckejšími ─ farskými − Prísažný, Zvrchovaný čas (obidve 1894). Potom sa striedajú práce z panského a sedliackeho prostredia. Nájde sa aj „psia história“ Duno (1895). Umelecká novosť i ucelenosť v zachytávaní ľudových postáv vyznačuje síce portrétnu štúdiu dedinskej kokety Katera (1894), no próza Príbuzná (1895) sa ešte celkom pohybuje v kukučínovských krážoch. Prózy z panského prostredia sú zas buď len črtou Na Ondreja (1895), anekdotou Zvrchovaný čas, buď nezvládnutým plánom. K slabším Timraviným prózam patrí totiž aj najdlhšia z počiatočných ─ Ľudovít Šipka (1894), v ktorej autorka nezvládla konfrontovať konanie a túžby postáv.
Vonkajším popudom k revízii bolo pre Timravu vyzvanie Jozefa Škultétyho (18. septembra 1895), aby prispela do Slovenských pohľadov. Do nich však nechcela poslať prácu písanú len „zo žartu“. Podľa Jozefa Škultétyho je v Timraviných dielach originálna reč: „Hojnosť slov, výrazov, zvláštna slovenskosť frazeológie. Novohradská slovenčina, čo je aká povahyhodná, zo susedstva južného prirodzene má niektoré nálepky. Ale to poodpadúva, a jazyk jej spisov, majúci takú hojnosť slov, výrazov a zvláštností frazeologických, bude obohatením spisovnej slovenčiny a hojným prameňom pre slovenský slovník.“
Timrave záležalo, aby jej novohradčinu v publikovaných prácach korektori nenaprávali, lebo podľa nej „novohradčina je najírečitejšia slovenčina“. Veľmi ju hnevalo, keď jej odstránili alebo zmenili originálne ľudové výrazy. Editorov preto nazývala aj „vykladačmi a rozberačmi“, lebo deformovali význam jej textov. Zásahy do jej jazyka a štýlu napokon spôsobili, že sa ho podarilo úplne zmeniť. Pritom osobitne cenné na Timravinom štýle je, že nikdy neunikla do sentimentality, ani do pátosu a neutápala sa v zbytočných ornamentoch. Špecifikom autorkinho štýlu je, že ukazuje nielen to, čo postavy hovoria, ale aj to, čo si myslia, a to i vtedy, keď je to dosť často sebecké či naivné. Na charakterizáciu svojich postáv využíva hlavne prezývky z rodného kraja, ktoré vystihujú telesnú alebo duševnú vlastnosť.
Po prózach zachytávajúcich vzťahy medzi mužom a ženou vyjadrený „partiou“ a po
polemickom vyrovnaní sa so sentimentálnym riešením týchto vzťahov Timrava zobrazila človeka aj v „zjazvených brázdach“ udalostí s celospoločensky závažnou tematikou. Napríklad zosmiešnila a odsúdila maďarónstvo (Bez hrdosti, 1905), poukázala na konflikt konzervatívnych a osvetárskych síl na dedine (Ťapákovci, 1914). Zobrazila aj prvú svetovú vojnu ako indikátor ľudských charakterov v novele Hrdinovia, ktorej témou je správanie sa ľudí vo vyhranenej spoločenskej situácii, ako je vojna – brutálny, nečakaný vpád čohosi zdanlivo iracionálneho do osudov ľudí. Názov svedčí o výbornej Timravinej analýze bystrého pozorovania, ktorý už nie je ironický, ale aj uvedomele kritický.
Záver prvej svetovej vojny a nasledujúci rok 1919 priniesol množstvo búrlivých udalostí. Na juhu stredného Slovenska prebiehali udalosti dramaticky aj v súvislosti s demarkačnou čiarou a pomery sa zo dňa na deň menili aj v Ábelovej, kde Timrava žila spolu s matkou od roku 1909. Udalosti zachytila v próze Záplava (1938), ktorá sa stala vlastne kronikou toho, čo sa stalo v Ábelovej za niekoľko týždňov. Timrava zachovala časový sled skutočných príbehov, ale fakty zaznamenala v deji, čiže ako novohradskí ľudia prijímali búrlivé časy na jar 1919 a vykreslila mnoho typických situácií a typických postáv.
B. S. Timrava aj už v nových spoločensko-politických a ekonomických podmienkach Československej republiky naďalej sledovala ľudí, ako zmýšľajú, konajú, čo ich ovplyvňuje. Zdalo sa jej, že ľudia v Novohrade si málo cenia národnú slobodu, ale pritom vedia veľmi šikovne využívať určité demokratické vymoženosti. Nepodľahla ilúziám a obraz poprevratového slovenského života naďalej zobrazovala kriticky. Výsledkom bolo koncipovanie prózy Dve doby (1937), ktorú rozdelila na dve časti. V prvej zobrazila život na predprevratovej slovenskej dedine a v druhej časti Otroci (Orešné po prevrate) zobrazuje život dedinčanov v poprevratových časoch. Hoci sa usilovala dokázať, že v povojnovom období sa žije oveľa lepšie, že nie je namieste hyperkriticizmus, predsa nezamlčovala určité protirečenia v súvekej spoločnosti. Toto Timravino dielo sa síce málo spomína (väčšinou sa uvádzajú práce Ťapákovci, Hrdinovia alebo Skon Paľa Ročku), ale pritom tu vyslovila veľa myšlienok aktuálnych aj pre súčasnosť. Napríklad postrehla, že ľudia sa sťažovali na všetko, čo komentovala vyjadrením: „Prečo nie? Je sloboda. Prečo by si nevyvolili vieru, akú chcú?“ Mimoriadne aktuálne vyznievajú jej slová: „To je ľud taký, nič sa mu nepáči. Keby mu dal dnes, za čím túži, zajtra by už reptal proti tomu. (…) Každý je sklamaný, lebo čakal raj. Každý by vedel lepšie viesť štát a vlasť. Nevidia dobrodenie, len chyby. Sloboda je nie na to, aby sa ruvali medzi sebou, ale aby pracovali za dobro. Lepšie bolo pod päsťou, vtedy by ste boli svorní, teraz sa hašteríte ako deti a neviete žiť v slobode? Chceli by ste, aby sa nad vami panovalo, chceli by ste bič nad sebou…? Otroci!“
Literárnu tvorbu Boženy Slančíkovej-Timravy výborne vystihol/charakterizoval Ján Hamaliar: „Umenie Timravino je ako planý plod, ale tým zrelší a vzácnejší, ktorý priniesli slovenské novohradské kraje, od ostatného slovenského sveta izolované a zapadlé; Timravino umenie je ľudová maľba, vyrezaná primitívne a silnými rezmi do dreva a vypracovaná neobratnými črtami na sklo, ktorá pripadá obdivovateľovi tým dokonalejšie a dojmovejšie, čím si urobí od nej väčší pozorovací odstup: umenie Timravino má nahorklú chuť potu, vzniknutého od namáhania a prepracovanosti, tvrdosť zeme, prahmoty celého univerza, vrúcnosť životodarného slnka a zrelosť, preniknutú dôverou a oddanosťou biblie; Timravino umenie vzniklo na zapadlej dedine, v samote a zabudnutí, ale práve preto dozrievalo tak pokojne a nerušene jeho ovocie.“
JÚLIUS LOMENČÍK
