Predstavitelia Matice slovenskej sa stretávajú s predstaviteľmi Vysokej školy ekonomickej v Prahe pri príležitosti vedeckého podujatia, medzinárodného sympózia s názvom Medzi slovenskou a českou filozofiou, ktoré zorganizovali spoločne docent Ján Pavlík (vedúci Katedry filosofie Národohospodárskej fakulty) a Dr. Lukáš Perný (Slovenský literárny ústav Matice slovenskej). Podujatia sa aktívne zúčastnil aj predseda Matice slovenskej JUDr. Marián Gešper.
Ešte pred samotným podujatím sa zoznámil predseda Matice slovenskej s prodekanom pre štúdium doc. Ing. Miroslavom Ševčíkom, CSc. a obaja sa zhodli na prípadnej budúcej spolupráci. V diskusii sa zhodli nielen na potrebe prehĺbenia spolupráce medzi Slovákmi a Čechmi, na priateľských vzťahoch medzi národmi, ale aj na kritike spoločenskej situácie, predovšetkým kritike cenzúry, „hlásaní jedinej povolenej pravdy“ a všeobecne vytesňovaní pro-národných názorov z verejnej diskusie, tak u nás, ako u našich najbližších slovanských susedov.
Ako prvý vystúpil predseda Matice slovenskej, doktor Marián Gešper a to s príspevkom, ktorý bol venovaný Štefanovi Markovi Daxnerovi. Štefana Marka Daxnera predstavil ako výnimočného dejateľa, vyzretého ideológa národného hnutia, ktorý reflektoval na najmodernejšie prúdy štáto-právnej, ale aj filozofickej oblasti názorov v 19. storočí. Na rozdiel od predstaviteľov iných malých slovanských národov pochopil, že svojbytnosť Slovákov, ako aj neodvislosť (zvrchovanosť) musí byť plánovaná a realizovaná nekompromisne. Túto ideu žiadal a presadzoval v národnom hnutí, v čom ho podporili aj Jozef Miloslav Hurban a Ján Francisci. Preto bola veľmi dôležitá jeho účasť na formovaní Žiadostí národa slovenského v roku 1848 a jeho iniciovanie Memoranda národa slovenského, čo bol politický program národniarov až do roku 1918. Súčasne pripomenul jeho húževnatú, ideologickú a organizačnú prácu pri vzniku prvej Slovenskej národnej strany v roku 1871, ale rovnako aj tvorbu stanov a založenie Matice slovenskej v roku 1863. Predseda Matice slovenskej tiež pripomenul, že Štefan Marko Daxner nepodliehal čechoslovakistickým prúdom, ale ako zástanca idey slovanskej vzájomnosti bol za spoluprácu s českým národom, čo sa prejavilo aj v revolučných rokoch 1848 a 1849. Daxner spočiatku vychádzal z koncepcie Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika. Neskôr sa úplne priklonil k Ľudovítovi Štúrovi a zaradil sa medzi najvýznamnejších príslušníkov štúrovskej generácie. Predseda Matice slovenskej vyzdvihol – v rámci českého národného vývoja – aj osobnosť Františka Palackého, jeho intenzívnu snahu o rozvíjanie vzťahov s Ľudovítom Štúrom a jeho spolubojovníkmi, ako aj jeho iniciatívy v rámci Slovanského zjazdu v roku 1848. Toho roku bude taktiež Daxnerovi v Martine slávnostne odhalená busta 7. júna 2022 v Martine v rámci podujatia Štúrovci v súradniciach národných dejín.
Ako druhý vystúpil docent Július Lomenčík zo Slovenského literárneho ústavu Matice slovenskom. Cieľom jeho príspevku bolo v základných črtách poukázať na vplyv filozofického myslenia na básnický jazyk vybraných slovenských poetov. Z obdobia 19. storočia sa autor zameral na Kuzmányho báseň-pieseň „Kto za pravdu horí“ s pôvodným názvom „Sláva šľachetným„, v ktorej na vyjadrenie nadčasového básnického posolstva našiel Karol Kuzmány inšpiračný zdroj v nemeckej klasickej filozofii od Kanta po Hegla, pričom ho na štúdiách v Nemecku najviac ovplyvnil profesor Fries zdôrazňujúci význam bezprostredných duchovných schopností človeka, ktoré súvisia s vnútornou esteticko-emotívnou dispozíciou. Na tomto základe si K. Kuzmány ustálil vlastné filozofické náhľady, v ktorých inklinoval k etickým a estetickým hodnotám v živote človeka a národa, ktoré pretavil do básne „Sláva šľachetným“ v podobe lásky k blížnemu, k človečenstvu vôbec a hľadaním pravdy a ospievaním jej krásy. V zmysle významového znaku v lyrike básnikov určujúcich estetické a noetické línie slovenského literárneho romantizmu sa sústredil na básnickú skladbu „Marína“ Andreja Sládkoviča, ktorá uvoľnila v revolučnom kvasení druhej polovice 40. rokov 19. storočia podnetnú polemiku o ideovej a estetickej funkcii literárneho diela. V diele sa výrazne prejavilo filozofické myslenie Hegela, ktorého dialektiku A. Sládkovič ukryl do veršov, a to básnickým jazykom, ktorému porozumeli nielen vtedajší slovenskí vzdelanci, ale aj bežní čitatelia. Napríklad Sládkovič v duchu heglovskej dialektiky vyznáva: „Troch nebies slasti prijímať! // Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, // Marínu drahú v peknej otčine, // a obe v jednom objímať!“ Z 20. storočia predstavil Július Lomenčík poéziu Jána Smreka, v ktorej prezentoval „filozofiu života“ v duchu nemeckého filozofa Wilhelma Diltheyho, podľa ktorého každú chvíľu človeka obklopuje to, čo sa v minulosti udialo „začínajúc usporiadaním stromov v parku, rozmiestnením budov v ulici, účelným nástrojom v rukách remeselníka až po vynesenie rozsudku v súdnej sieni“. Tento Dilrheyov výrok pripomínajú viaceré mladícke Smrekove básne, napr. „Víchor„, „Listy„, „Stromy„. Okrem toho J. Smrek otvorenosťou života ako aj splývaním krásy prírody a krásy najmä dievčat inklinoval k svojskému druhu prírodného živelného materializmu. Pripomína tak filozofiu Epikura z obdobia helenizmu a najmä rímskeho básnika Titusa Lucretia Cara, ktorého harmonické vnímanie ľudského a prírodného bytia je prítomné aj v Smrekovej poézii najmä optimizmom a ľudskosťou.
Ako ovplyvnil nemecký filozof Georg Wilhelm Friedrich Hegel slovenský národných dejateľov? Kde sa Štúrovci zoznámili s myšlienkami nemeckej klasickej filozofie? Mala Heglova filozofia dejín priamy vplyv na filozoficko-právne koncepcie Štúrovcov? Aký mala táto filozofia pre Štúrovcov význam? Akým spôsobom transformovali štúrovci Heglove myšlienky do špecifickej formy slovenskej filozofie národného obrodenia? Bola táto filozofia jednotná alebo vnútorne protirečivá? Držali sa štúrovci Hegelovej filozofie celý život alebo prešli (po prehranej revolúcii) na opačné, iracionalisticko-mesianistické Schellingovské pozície? Na tieto otázky odpovedal vo svojom príspevku Lukáš Perný, ktorý zároveň odprezentoval knihu Štúrovci a Hegel, ktorá mu vyšla v spolupráci s profesorom Rudolfom Dupkalom v treťom, doplnenom a rozšírenom vydaní. Na svojej prednáške odprezentoval základy filozofických koncepcií jednotlivých predstaviteľov štúrovského hnutia. V prvej časti prednášky sa zameral na hegeliánov, resp. hegeliánske etapy vývoja konkrétnych štúrovcov od samotného Ľudovíta Štúra, cez Jozefa Miloslava Hurbana až po Andreja Sládkoviča. Druhú časť prednášky venoval tzv. mesianistom, ktorí vychádzali predovšetkým z filozofie Schellinga a anti-hegeliánskych postojov (Michal Miloslav Hodža, Samuel Bohdáň Hroboň, Peter Kellner-Hostinský). Súčasťou týchto vízií bola aj predstava vybudovania slovanskej vedy. Tretia časť prednášky bola venovaná autorom, ktorí mali k Heglovi neurčitý postoj (Janko Kráľ, Jonáš Záborský). V závere pripomenul, že prednáška čerpala predovšetkým z dlhoročného výskumu profesora Rudolfa Dupkalu, na ktorého ideami kontinuálne nadviazal.
Konferenciu uzavrel docent Ján Pavlík filozofickým zamyslením nad otázkami zmyslu národných dejín a koncepcie národa. V príspevku zazneli mená ako Bernard Bolzano, Emanuel Radl, Karel Čapek či Ján Patočka. V úvode príspevku sa venoval Patočkovým úvahám o češstve, Švejkovstve a analýze českého charakteru. Dominantnou témou príspevku bola otázka zmyslu národných dejín a zmyslu národnej existencie. Pri otázke definícií národa sa zamýšľal nad vplyvom filozofov Rousseaua a Herdera a otázkou, čo definuje národ. Uviedol dôvody Herdera, prečo bol proti mnohonárodným štátom ako neprirodzeným útvarom. Národ je organizmus, mnohonárodný štát iba mechanizmus. Rozum a charakter národa je vyjadrený v jazyku. Herder dokonca požadoval všeobecnú fyziognomiku národov z ich jazykov. Inak chápal národ Bernard Bolzano. Podľa Bolzana je národ politickou jednotou, spoločnosťou žijúcou v istom štáte. Národ a jazykový kmeň podľa neho nie sú to isté. Zmysel národa neleží v prírodných danostiach, ale v morálnych výkonoch ako obrana proti bezpráviu, boj proti asociálnym emóciám, sociálnemu útlaku, nerovnosti a privilégiám. Hlavným dôvodom existencie národa je spoločenstvo všeobecne, uskutočnenie ríše božej na zemi prostredníctvom štátu, spravodlivosti a rovnosti. Ďalej Docent Pavlík uviedol teóriu Emanuela Rádla, ktorý národ definuje prostredníctvom fyziologického typu a jeho teórie označil za tendenčné. Ďalej uviedol myšlienky Patočku a Šaldu v kontexte plurality súbežných tradícií – koexistenciu viacerých životných princípov. Uvádzal tiež myšlienky Čapka, Kafku, Masaryka či Vrchlického. Svoj príspevok uzavrel erudovanou kritikou súčasných tendencií tzv. liberálneho „progresivizmu“. Zdôraznil potrebu postaviť národný program proti sebadeštrukcii a proti tzv. „progresivizmu“, ktorý je v skutočnosti prejavom regresívneho ústupu od ideí slobody, ktoré boli prítomné v klasickom liberalizme. „Progresivizmus“ transformoval demokraciu z vlády väčšiny na vládu „progresivistických menšín“. Pod zámienkou eliminácie diskriminácie vznikla fanatikmi presadzovaná forma byrokracie. Súčasťou tejto novej ideológie je aj podpora masovej migrácie, ktorá je účinnou metódou ako deštruovať homogenitu európskych národov. V súvislosti s filozofom Patočkom hovoril docent Pavlík o potrebe uhájenia národných záujmov pred náporom mohutných krajín (veľmocenský centier). Na záver svojej prednášky uviedol docent Pavlík výrok Yorama Hazonyho, ktorý prehlásil, že liberálny internacionalizmus stojaci za európskou integráciou, je program za zrušenie hraníc a národných štátov. „Je to imperialistická ideológia, ktorá usiluje o delegitimizáciu a umlčanie obrancov národných záujmov, a de facto, likvidáciu národného patriotizmu, kdekoľvek sa v Európe objaví…“ prehlásil docent Pavlík
Samotné podujatie trvalo dve hodiny a zaznelo na ňom celý rad podnetných ideí. V pláne je tiež vytvorenie špeciálneho zborníka, ktorý bude obohatený aj o ďalšie texty k téme českej a slovenskej filozofie. Aj keď je už idea čechoslovakizmu našťastie prekonaná, otvárajú sa možnosti pre nové moderné vízie kultúrnej spolupráce dvoch počtom malých slovanských národov v srdci Európy. Aj toto podujatie prispelo k prvým úvahám o nových víziách slovanskej vzájomnosti medzi Slovákmi, Čechmi a Moravanmi. Nasledujúci deň predstavitelia Matice slovenskej absolvovali kultúrno-historickú exkurziu pamätných miest národných dejín po Prahe, zhodou okolností prebiehala v historickom centre hlavného mesta aj spomienka na Pražské povstanie z roku 1945.
Podujatie sa uskutočnilo v čase, keď bola v NR SR práve schválená malá novela zákon o Matici slovenskej k pevnej sume štátnej dotácie a taktiež v čase, keď bola Matici slovenskej udelená oficiálna vedecká akreditácia (osvedčenie o spôsobilosti vykonávať výskum a vývoj), podpísaná ministrom školstva. Matica slovenská tak získava čoraz väčšie spoločenské uznanie a možno aj spolupráca s Vysokou školou ekonomickou prispeje k jej medzinárodnému vedeckému uznaniu.
(redL.)
