Janko Vlastimil Matúška (10. 1. 1821 Dolný Kubín – 11. 1. 1877 Dolný Kubín)
Autor: Radoslav Žgrada, riaditeľ SHÚ MS
Pred nedávnom sme si pripomenuli okrúhle 30. výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky, rovnako si Matica slovenská pripomenula minulý rok odkaz štúrovskej generácie. Medzi hlavné symboly štátu patrí aj štátna hymna. Autorom textu našej národnej hymny je štúrovec Janko Matúška. Napísal ju ako reakciu na suspendovanie Ľudovíta Štúra z funkcie námestníka profesora na evanjelickom lýceu v Bratislave roku 1844. Spievať ju odporučil na nápev ľudovej piesne Kopala studienku.
Ján Vlastimil Matúška sa narodil 10. 1. 1821 v Dolnom Kubíne do evanjelickej roľníckej rodiny. Základnú školu navštevoval vo svojom rodisku, nižšie triedy Gymnázia vychodil v Šajavskom Gemeri (dnes obec Gemer, okres Revúca), ktoré patrilo medzi vyhľadávané školy pre študentov z viacerých hornouhorských stolíc. Možno predpokladať, že štúdium na gemerskom gymnáziu J. Matúškovi odporúčal najskôr jeho učiteľ na dolnokubínskej škole L. Bruck, ktorý patril medzi popredných členov Spoločnosti vychovávateľskej na Orave – autor učebníc, organizátor a kultúrny dejateľ v regióne. Výhodami štúdia na tomto gymnáziu bola príležitosť byť v spoločnosti slovenských rovesníkov a výdavky na gemerskej škole boli najmä pre chudobnejších študentov veľmi prijateľné. Na škole v druhej polovici tridsiatych rokov študovala mládež, z radov ktorej sa viacerí neskoršie presadili ako známi spisovatelia či národní a kultúrni pracovníci. Medzi takých patrili spisovatelia Samo Bohdan Hroboň a Ján Kalinčiak (študovali tu roku 1836), Janko Kráľ (1837), maliar Peter Bohúň (1836 – 1837), literát a hudobník August Horislav Krčméry (1836), národní pracovníci Bohumil Nosák (1836 – 1837) a Jakub Grajchman (1838), zberateľ slovesnosti Ľudovít Adolf Reuss (pred 1838), Samuel Dobroslav Štefanovič (1838 – 1840) a ďalší. Do takéhoto školského kolektívu sa dostal Janko Matúška. Zo zachovaných prameňov vieme, že sa s niektorými z nich potom stretol na ďalších štúdiách, napríklad s J. Kráľom a J. Grajchmanom na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde v rokoch 1839—1844 pokračoval v štúdiu, a ktoré v tom čase značilo pomyselnú korunu vtedajšieho evanjelického školstva v Uhorsku.
Tu sa zaradil do kruhu mladej štúrovskej generácie. Od začiatku štúdia v Bratislave patril medzi mimoriadne aktívnych a literárne činných žiakov. Už v roku 1839 sa stal riadnym členom Ústavu reči a literatúry českoslovanskej, kde ho na zasadaní 6. 9. 1843zvolili za „výborníka“. Literárne tvoriť začal pod vplyvom Ľudovíta Štúra. Na zasadnutiach Ústavu v apríli 1841 predniesol básne Píseň prostornárodní a Víla, ktoré sú však bližšie neznáme. Svoju prvú zdokumentovanú literárnu prácu uverejnil v roku 1842 v Tatranke – časopise vydávanom Jurajom Palkovičom. Šlo o veršovanú povesť z poľských dejín Svätý zákon, v ktorej hrdina zrádza vlasť pre milenku, začo zaplatí vlastným životom, odsúdený vlastným otcom. Súvislosť medzi nosnou myšlienkou povesti a Štúrovou požiadavkou zriecť sa lásky k žene a zasvätiť život národu je očividná. Janko Matúška bol od začiatku romantikom; na rozdiel od klasicistickej formy mu nešlo o reprodukovanie príbehu ale sústreďoval sa predovšetkým na citový život hrdinov a znázornenie atmosféry. Baladickú povesť Hrdoš, napísanú pôvodne po česky a poslovenčenú pre druhý ročník almanachu Nitra, osnoval opäť na spomínanom konflikte. Z neuverejnených českých básní sa zachovali v Matúškovom rukopisnom zborníčku ešte dve balady: Pomsta a Klára Zochová. Aj tu sa prejavuje tragický motív zničenej mladosti a lásky. Na ostatných jeho prvotinách, písaných po česky, badať vplyv Štúrových Dumiek večerných. V básni Výhled z Kozího vrchu žiali nad minulou slávou slovenských predkov a nad smutným položením ich potomkov. Matúškove prvé slovenské básne sú omnoho živšie a bojovnejšie ako básne české. V septembri 1843, v predtuche pred blížiacimi sa reštrikciami zo strany odporcov národného hnutia, privítal zhromaždených na podporu Ľudovíta Štúra. Bola to manifestácia za slovenčinu a ich ideového vodcu, ktorá neskôr vyšla v almanachu Nitra II (1844) s názvom Pri uvítaní bratov v Ústave dňa 9.9.1843.
Rok 1844 bol v istom zmysle v živote Janka Matúšku zlomový. Začiatkom marca toho roku dvadsaťdva študentov bratislavského evanjelického lýcea, na protest proti odvolaniu Štúra z Katedry reči a literatúry československej, odišlo najmä na evanjelické lýceum do Levoče, za spevu práve zloženej Matúškovej básne Nad Tatrou sa blýska, ktorú napísal ešte pred odchodom z Bratislavy, ako o tom svedčia spomienky Viliama Paulinyho-Tótha a Jozefa Podhradského, priamych svedkov tejto udalosti. Pieseň bola prvýkrát uverejnená v Domovej pokladnici, obrázkovom kalendári vydávanom Daniel G. Lichardom, v roku 1851 bez uvedenia autora. Janko Matúška však do Levoče nešiel a rozhodol sa odísť na rodnú Oravu a venovať sa teologickým štúdiám. V rodičovskom dome v Dolnom Kubíne sa zdržal pravdepodobne do jesene 1844. V tom čase sa zúčastnil na zakladajúcom zhromaždení spolku Tatrín (26. – 28. 8. 1844) a o rok neskôr na druhom zasadaní Tatrína v Liptovskom Mikuláši (6. 8. 1845).V rokoch 1844 – 1846 napísal ešte niekoľko básní, ale odchodom z lýcea jeho zápal pre literárnu tvorbu vyhasínal. V Nitre II uverejnil ešte dve veršované povesti Kozia skala a Púchovská skala. Prvá je spracovaním ľudovej povesti o mládencovi, ktorý za pomoci víly oslobodí kraj od drakov, ale nedodrží zákaz nebrať z podzemných pokladov viac, než potrebuje, a tak sa prepadne i s pokladom. Je tu prítomná romantická idea, že obetovanie sa pre ľud nesmie prevýšiť osobný egoizmus. Druhá povesť je svojím námetom totožná s Erbenovým Pokladom, kde matka opomenie na vlastné dieťa pri zbieraní pokladu, nakoniec však materinská láska prekoná túžbu po zlate.Ako básnik sa naposledy prejavil elégiou Na Oravský zámok, ktorá bola uverejnená v Orlovi Tatránskom v roku 1846. V nej žiali nad slávnymi časmi hradu ako predobrazu osudu Slovákov. Matúška sa po bratislavských štúdiách ešte prejavil napísaním drámy Siroty (vyšla v Levoči roku 1846). Ako ctiteľ a prekladateľ Mickiewicza tu poukázal na tragédiu poľského národa. Siroty nie sú dramaticky úderným dielom, ale skôr dokumentom záujmu štúrovskej generácie o nešťastný osud Poľska, ktoré tu stelesňujú hladujúce, opustené siroty a vo väzení hynúci otec. Rovnako sa pokúsil aj o historizujúcu prózu povesťou zo 14. storočia Zhoda liptovská(vyšla v treťom čísle Orla Tatránskeho). Námetom mu bolo sprisahanie liptovských zemanov voči pánovi Liptova, Oravy a Zvolena Dončovi, ktorý slúžil kráľovi Karolovi Robertovi z Anjou a dovoľoval cudzincom drancovať krajinu. Matúška, podľa svedectva Jána Kalinčiaka, pomýšľal spracovať aj ďalšie námety, ale po meruôsmych rokoch sa literárne odmlčal. Medzi mladými štúrovcami v štyridsiatych rokoch patril medzi nádejných literátov, ale pre nepriaznivé životné okolnosti a azda aj pre chorľavosť nemal síl ich rozvíjať. Aj napriek tomu, že po revolúcii už netvoril, pomáhal vo svojom okolí zveľaďovať a budiť národný život.
O Matúškovom pôsobení v rokoch 1844 – 1848 existuje málo dokladov. Vie sa, že odišiel do Tisovca, kde sa pripravoval a zložil kandidátsku skúšku z teológie u evanjelického superintendenta Pavla Jozeffyho. Po návrate na Oravu sa stal vychovávateľom v rodine Cirulovcov v Oravskom Podzámku, kde pôsobil pravdepodobne do jari 1848.Po vyjdení spisu Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky (Praha, 1846) sa spolu s oravskými národovcami vyjadril za štúrovskú spisovnú slovenčinu (Slovenskje národňje novini, 1846).
Ďalší zlom v Matúškových osudoch znamenal rok 1848, plný revolučných zmien a národných pohybov. Už v apríli 1848 sa zúčastnil na zhromaždení oravských národovcov v Gäceli neďaleko Dolného Kubína, na ktorom prijali známe Gäceľské národné žiadosti. Ako národný aktivista bol pod dozorom štátnych maďarských úradov, a tak v časoch revolúcie na jar 1849 musel spolu s evanjelickým farárom Samuelom Novákom a Jankom Bencúrom utiecť pred Görgelyho maďarskými gardami z Dolného Kubína a uchýliť sa na severnú Oravu do hraničnej obce Mútne. Tu sa skrývali u nadlesného Oravského panstva Ondreja Murčiča, kde počas zimy po prechladnutí ochorel a musel sa u nadlesného liečiť. Do Dolného Kubína sa vrátil až po príchode ruského vojska generála Grabbeho na Oravu niekedy v polovici mája 1849. V tom čase pôsobil už ako vychovávateľ v rodine lekára Oravskej župy Karola Veselovského v Oravskom Podzámku, ktorého sestru Žofiu Veselovskú si 14. 1. 1851 vzal za manželku. V septembri 1849 pri obsadzovaní úradov v Oravskej stolici bol navrhnutý za slúžneho v bobrovskom obvode a od roku 1851 pôsobil celých desať rokov ako vládny úradník (adjunkt) v Trstenej. O tomto období Matúškovho života sa nezachovali žiadne záznamy. Vieme len, že v apríli 1850 mu zomrel otec Juraj Matúška (nar. 1786) a v novembri 1852 mu zomrela matka Zuzana, rod. Bencúrová (nar. 1790). Roku 1861 sa Matúška vrátil z Trstenej do rodného Dolného Kubína, kde účinkoval nasledujúcich desať rokov ako expedítor župného úradu. Tu sa popri úradnej práci zapájal do spoločenského a národného života. V júni 1861 spolu s ďalšími národovcami podpísal príhlas mestu Martin k jeho rozhodnutiu prijať celonárodné zhromaždenie. V oravskom i slovenskom okolí J. Matúška sledoval kultúrne a národné dianie, do ktorého sa aktívne zapájal. Keď v septembri 1862 v Pešťbudínskych vedomostiach vyšla výzva na zbierku na postavenie pomníka známemu národnému dejateľovi Martinovi Hamuljakovi na jeho hrobe v Námestove, spolu s ďalšími oravskými rodákmi je zapísaný medzi prvými darcami na túto zbierku. Nielenže sledoval dobovú slovenskú tlač, ale dokonca získaval predplatiteľov na Slovenský kalendár Daniela Licharda (1865).
Ako roduverný Slovák sa prirodzene zúčastnil na zakladajúcom valnom zhromaždení Matice slovenskej v Martine 4. 8. 1863, ktorej bol riadnym členom aj podľa menoslovu z roku 1870. Posledným Matúškovým pôsobiskom od roku 1870 bol post správcu župného úradu v Dolnom Kubíne, v ktorom zotrval až do odchodu do dôchodku roku 1875. V tomto období uňho praxoval ako advokátsky koncipient Pavol Országh Hviezdoslav, ktorého povzbudil k tvorbe a mal i zásluhu na vydaní jeho prvej básnickej zbierky. Posledné roky života prežíval J. Matúška v neľahkých pomeroch, s neveľkou penziou a sužovaný viacerými zdravotnými ťažkosťami. Zomrel v relatívne mladom veku v Dolnom Kubíne, deň po svojich päťdesiatich šiestich narodeninách11. 1. 1877. Oznámenie o jeho úmrtí vyšlo v Národných novinách 11. 1. 1877 a v Obzore(č. 3, 1877). Pochovali ho na cintoríne v Dolnom Kubíne 13. 1. 1877. Dva roky nato sa oravskí národovci pričinili o vybudovanie dôstojného pomníka básnikovi na dolnokubínskom cintoríne, ktorý slávnostne odhalili 31. 8. 1879 s nadpisom: „Svoji svojmu!“ Spomienkovú reč povedal evanjelický senior S. Novák, príležitostnú báseň predniesol Pavol Országh Hviezdoslav, na večernej besede rečnil Jaroslav Vlček, ktorý viedol aj spevácky zbor. Janko Matúška kvôli nepriaznivým životným okolnostiam nemohol naplno rozvinúť svoj literárny talent, svoje meno zvečnil predovšetkým autorstvom našej štátnej hymny. Celý život sa snažil pozdvihovať národného ducha vo svojom okolí, ako aj v rámci svojich obmedzených možností na celoslovenskej úrovni.
Radoslav Žgrada, SHÚ MS
