Básnik a kňaz, ktorý rozumel svojmu ľudu.
*18.3.1803 Vrbové – †8.5.1890 Košeca
(220. výročie narodenia)
autorka: Mgr. Martina Matečková, Dom Matice slovenskej Košice
Nasledujúci článok bude venovaný málo známej osobnosti katolíckeho duchovenstva Jozefovi Emmanuelovi. Kňaz, básnik, národný a ľudovýchovný pracovník, propagátor po slovensky písanej tlače, publicista Jozef Emmanuel sa narodil pred 220 rokmi vo Vrbovom pri Piešťanoch. Pri zmienke o Vrbovom určite viacerých napadne, že je to rodisko Mórica Beňovskeho, Jána Baltazára Magina, ktorý vo svojom diele Ostré námietky….alebo Obrana bráni autochtónnosť slovenského národa na jeho území, ktoré osídlil dávno pred príchodom Maďarov, spisovateľa Ela Šándora a futbalových priaznivcov napadne ako rodisko futbalistu Jozefa Adamca. Meno Jozef Emmanuel ale ostáva v prachu zabudnutia. Pritom to bola výrazná osobnosť v časoch, kedy spolu začali úzko spolupracovať bernolákovci a štúrovci. V knihe Hadriána Radvániho je jasne zaradený medzi bernolákovcov. Stojí ale na pomedzí doznievajúcej fázy bernolákovského hnutia s preklenutím k hnutiu štúrovskej generácie, preto sa označuje ako štúrovský básnik, ale rovnako by sme ho mohli pomenovať aj bernolákovský básnik. Ako jeden z prvých bernolákovcov sa prihlásil k štúrovskej slovenčine. Štúrovci veľmi úzko spolupracovali s katolíkmi a vždy sa na nich mohli spoľahnúť. Konfesionálne rozdiely v dobe, v ktorej bolo potrebné rázne bojovať za národ, nepredstavovali bariéru vo vzájomnej spolupráci. Tomuto odkazu vzájomnej spolupráce, by sa v dnešnej dobe mali držať všetci tí, ktorí sa hlásajú k pronárodnej myšlienke, ale ich konanie tomu nenasvedčuje.
Životná cesta
Jozef Emmanuel sa narodil 18. marca 1803 vo Vrbovom pri Piešťanoch. Pri jeho mene sa uvádza ako dátum narodenia aj rok 1804, ale na jeho náhrobku je údaj 1803. Jeho otec Michal bol kupec a pochádzal z Terstu. Udáva sa aj údaj, že bol neortodoxný Grék. Manželka Anna bola zemianka.
Základné štúdium absolvoval v Trnave, gymnázium v Nitre a archigymnázium v Prešporku, kde mal v pláne zlepšiť si znalosť nemeckého jazyka. Filozofické štúdia absolvoval v Seminári svätého Ladislava v Nitre, teologické štúdia v arcibiskupskom seminári v Trnave.
Vo veku 24 rokov ho nitriansky biskup Jozef Vurum 15. septembra 1827 (udáva sa aj 15. november) vysvätil za kňaza.
Jeho prvým pôsobiskom bolo miesto kaplána v Bytči. Tu pôsobil vyše 10 rokov. Pomáhal ľudom, ktorí boli postihnutí rôznymi epidémiami. Potom sa mal sa stať kaplánom vo Vysokej , ale nakoniec pôsobil asi pol roka v Skalitom. Už 12. decembra 1837 sa stáva kaplánom v Košeci. V roku 1846 bol ustanovený za farára v Horných Kočkovciach. Tu pôsobil len 5 mesiacov a na vlastnú žiadosť sa už 2. augusta vracia naspäť do Košece. O tom píše aj vo vlastnom veršovanom životopise: „Na faru prišiel som z kaplánky košeckej do hornej nad Váhom osady kočkovskej, kde strávil som päť mesiacov z vekov ešte zlatých strávil s mojím stádom na pastvinách svätých. Odtiaľ som sa dostal v tej istej hodnosti na faru košeckú dľa vlastnej žiadosti.“ V roku 1860 sa stáva dekanom Ilavského dištriktu.
Košeca
Obyvatelia obce Košeca boli chudobní a prevažne sa živili poľnohospodárstvom. Vždy, keď mohli prispievali do zbierok na kostol. Svojich farníkov si Emmanuel získal svojim láskavým vystupovaním a veľkou znalosťou života ľudu. Poznal jeho starosti, radosti, zvyklosti, snažil sa mu vždy poradiť a zároveň ho aj učiť.
Po príchode do obce Košeca začal postupne obnovovať vnútorné zariadenie kostola. Trvalo dlhých 18 rokov, kým sa do kostola podarilo zabezpečiť nové veci a mohol byť pripravený na konsekráciu. Kostol bol konsekrovaný na sviatok sv. Petra a Pavla 29. júna 1864 biskupom Augustínom Roškovanyim.
Keď bola v roku 1868 Jozefom Kľačkom založená Košecká dychová hudba ako Chrámová hudba v rímskokatolíckom kostole Nanebovzatia Panny Márie, Jozef Emmanuel zakúpil hudobné nástroje. Hudba hrávala v kostole na chóre každú nedeľu a vo sviatok, hrala aj pri procesiách a pri rôznych slávnostiach. Emmanuel dal zvolenie k tomu, aby sa organista naučil i tanečnú hudbu.
Osvetová a ľudovýchovná činnosť
Jozef Emmanuel sa angažoval aj v zakladaní a propagovaní spolkov striezlivosti. Systematicky sa tejto problematike začal venovať rímskokatolícky kňaz Štefan Závodník pôsobiaci vo Veľkej Divine, neskôr Pružine. Jeho vzor zakladania spolkov si osvojili ďalší kňazi pôsobiaci na Považí a inde a aj štúrovci. So Závodníkom spolupracoval aj Emmanuel. V Katolíckych novinách uverejnil články proti pijatike Pálenka a jej miláček, Žiaľ a vzdychanie bohabojného hospodára nad ľudom korheľstvu oddaným. Ako mnohí iní aj on v pijatike videl príčinu mravného a hospodárskeho úpadku ľudu.
Veľkú pozornosť venoval aj školskému vzdelávaniu. Zakladal školy a bol nápomocný pri riešení mnohých problémov. Snažil sa o to, aby deti participovali na živote školy aj obce. Začal tvoriť veršovanky a scénky, ktoré sa hrali pri rozličných príležitostiach, napr. uvítacích, ďakovných, pri skúškach na konci roka.
Keďže sa zaoberal školskou otázkou, svojimi článkami prispieval aj do prílohy časopisu Cyril a Method pod názvom Priateľ školy a literatúry, ktorú začal vydávať Andrej Radlinský v roku 1859. Priateľ školy a literatúry bol prvý slovenský pedagogický časopis, ktorý položil základy tradície časopisov s týmto zameraním. Zároveň bol z jeden z mála periodík spájajúcich evanjelikov a katolíkov, ktorí sa v národnom hnutí venovali pedagogickým témam.
Básnická a publicistická tvorba
Jozef Emmanuel písal básne už v mladosti, o čom svedčí aj pasáž v jeho veršovanom životopise. „Potom som do vyšších tried išiel nitrianskych, dva roky strávil som aj v školách prešporských, kde Umka básnická do chrámu svojho zvábila nakuknúť, hľa, ducha môjho.“ Z jeho študentských básni sa nám nezachovalo nič. Jeho tvorba sa naplno rozvinula počas jeho druhého pôsobenia v Košeci. Jeho prvotiny zo 40-tych rokov v bernolákovčine zostali v rukopisoch.
Svoje príspevky písal pod rozličnými pseudonymami: J.E., Montevideo, Smiechoslav, Považan, Veleman.
Až v roku 1845 mu bola publikovaná prvá báseň pod názvom K Orlovi v Štúrovom Orlovi Tatranskom. V tejto básni vyjadruje sympatie k dedinskému ľudu, jeho jazyku a školám. Badať u neho príklon k romantizujúcej poézii štúrovcov. Ideovo sa báseň podobá na Sládkovičovu báseň Nehaňte ľud môj a Hviezdoslavovu Mňa kedys‚ zvádzal svet. V roku 1846 vychádza báseň Jeseň, v ktorej poukazuje na biedu roľníka spôsobenú nepriazňou počasia. Báseň K novému roku publikovaná v roku 1847 sa podobá básniam štúrovského básnika Janka Kráľa Duma bratislavská a Jarná pieseň. Na základe štýlu viacerých Emmanuelových básni ho môžeme priradiť k štúrovským básnikom. Určite mu tvorba básnikov štúrovskej generácie bola inšpiráciou. Treba stále myslieť na to, že títo mladší bernolákovci stáli na pomedzí bernolákovského a štúrovského hnutia a teda jasné zaradenie im priradiť nemôžeme. Napokon aj Hadrián Radváni aj Imrich Kotvan ho radia k bernolákovskej línii.
Uverejnením týchto básni Jozef Miloslav Hurban vo svojej odpovedi na Kollárov polemický spis Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky uviedol Jozefa Emmanuela spolu s ďalšími slovenskými literátmi ako autorov, ktorí sa hlásia k spisovnej slovenčine.
Jozef Emanuel sa ako jeden z prvých bernolákovcov prihlásil k štúrovskej spisovnej slovenčine.
Písal príležitostnú, rétorickú, moralizujúcu poéziu, poéziu s náboženskými motívmi viažúcu sa k cirkevným sviatkom a udalostiam, s národnými a spoločenskými námetmi, poéziu s prírodnými motívmi. Jeho poézia je poznačená didaktizmom a verbalizmom. V básniach sa snažil priblížiť ľudovej reči a prebrať niektoré znaky ľudového humoru.
Niektoré príležitostné básne venoval novému roku Báseň k Novému roku 1885, Úprimné city k nowému roku. Prírode sa venoval napr. v básniach: Jar a wskriesenie Jesu Krista, Jar, Príroda.
Písal príležitostné básne venované osobnostiam: solúnskym bratom, významným slovenským dejateľom Štefanovi Moysesovi, ľudovému lekárovi z Rudnianskej doliny Františkovi Madvovi, Jánovi Palárikovi, Jurajovi Tvrdému a i. Biskupovi Imrichovi Palugyayovi venoval pri jeho kňazských druhotinách príležitostnú báseň Úprimné city.… pánu Imrichovi Palugyaiovi. Ján Palárik dal báseň vytlačiť k slávnosti zlatej omše biskupa a publikoval ju v Katolíckych novinách.
O mimoriadnej úcte k osobnosti Jána Palárika svedčí báseň Pomník wďačnosti welebnému a dwojej cti hodnému pánu Jánovi Palárikowi….., v ktorej píše, že Palárik si získal lásku u každého čítajúceho Slováka, že zvečnil svoje meno v národe. Ďalej píše o záslužnej práci Palárika pri vydávaní katolíckych novín. Viac v nasledujúcej ukážke z básne.
Čo sa stalo kde Krásneho
Wšak z ohľadu cirkewného,
O wšetkom si zretedlne
Wždy podáwal zpráwy werné.
Nečuduj sa nad tým teda,
Že miloval ľud tak Teba,
Že rád čítal twé noviny
a ctil teba sťa z rodiny
Bo mal weľkú radosť z toho
Žes mu písal w reči jeho,
A nie w reči, ktorou iný
Náš slowenský jazyk špiní.
On sa tešil nad tým dále,
Čo tiež slúži k twojej chwále,
Že si našu slowenčinu
Nezapredal za čestinu
Satirické verše, dedikačné, verše v ktorých pranieruje spoločenské pomery uverejňoval v humoristických časopisoch Rarášek a Černokňažník. Publikoval napríklad cyklus humoresiek s ústrednou postavou Raráška.
Mravný a poučný charakter má báseň Prjadky. Emmanuel tu podáva paralelu s priadkami v minulosti a v súčasnosti. Minulosť si romanticky idealizuje: Priadky boli nevinné, pracovné a zábavné schôdzky na rozdiel od súčasných priadok, ktoré sú hriešne, bezuzdné zábavy, plné kriku a klebiet kde zwada neprestáva a jedna druhej špatné mená si nadáwa.
Ruší sä priateľstwo — plodí sä neswornosť
Swet sä pohoršuje — rastie w ňom nemrawnosť
Láska w srdciach stydne — Newinnosť trpiewa,
Duch mizne kresťanský, čnosť jeho omdliewa,
Do wašich príbytkow na miesto sworností
Priwádza satanáš tisíceré zlosti.
Mravné poučenie na konci nabáda ženy, matky, aby dbali na mravnosť, nábožnosť, svornosť rodiny a čeľade a išli príkladom.
V Katolíckych novinách vyšla báseň Fašiangy. Do protikladu v nej stavia slávenie fašiangov v minulosti a súčasnosti. Tie sú ako inak poznamenané nadmernou pijatikou.
Za jeho najlepšie dielo môžeme považovať veršovanú vianočnú hru Betlehem. Knižne vyšla v roku 1856. Týmto dielom rozšíril skromnú slovenskú divadelnú produkciu v období Bachovho absolutizmu. Jej cieľom je vrátiť starodávny obyčaj chodenia s betlehemom pôvodnému účelu očistený od všetkých neslušností.
V Košeci začali chodiť s betlehemom na Štedrý večer do utierne. Na utiareň (polnočnú) a na omšu Narodenia Pána stáli „herci“ oblečení pred oltárom. Predpokladá sa, že tento zvyk zaviedol Emmanuel.
Podľa zdrojov sa uvádza, že mu vyšlo okolo 240 básni. Výberom z jeho poézie nedisponujeme. Emmanuela síce priatelia vyzývali k vydaniu zbierky básni, ale on mal zrejem rozličné dôvody prečo k tomu nedošlo. Päť rokov po jeho smrti vyšli v Literárnych listoch uverejnené jeho spomienky a tam to všetko zdôvodňuje nepriaznivými okolnosťami. V Literárnych listoch boli Františkom Richardom Osvaldom posmrtne uverejnené viaceré Emmanuelove básne.
Okrem už spomínanýchÚprimných listov a Betlehemu mu vyšli ešte tieto diela: Pomník slavného Posviacania Basiliky Ostrihomskej, Báseň ku slávnosti svätenia pamiatky druhotín kňazských Martina Cingeľ, Vďačná upomienka verných Slovákov v čase slavných Zádušníc za Jeho Excellenciu Pána Štefana Moysesa, Radosťsláv Dôstojnému Jánovi Holáč.
Jozef Emmanuel bol publicisticky veľmi plodný, ale uvedomoval si, že nestačí prispievať do novín a časopisov, ale periodiká treba aj propagovať. Preto sa stal jeden z najhorlivejších propagátorov po slovensky písanej tlače.
Pamätník Jánovi Hollému
Jozef Emmnuel sám finančne prispel a angažoval sa veršovanou výzvou na zbierke za postavenie pamätníka Jánovi Hollému. Pri príležitosti odhalenia tohto pamätníka napísal báseň Ples, ktorú na nápev piesne Slovenčina moja zaspievali spoločne štúrovci i bernolákovci na čele s Ľudovítom Štúrom. Pieseň spievali po reči Jozefa Karola Viktorína. Palárikove Katolícke noviny o tom píšu „Hlučné trikrátne „sláwa“ zahučalo po tejto reči z úst celého shromáždenia, a zawznela pieseň k sláwnosti tejto kroz wel. p. Jozefa Emmanuela farára Košetského složená, „Plesajte Slowania“ atd jako je na čele prítomného čísla Nowín wytlačená. Pieseň táto w mnohých exemplároch prepísaná, už predkom rozdaná bywší medzi Obecenstwo, spiewala sä tím spôsobom, že prwú štrofu chôr s prôwodom hudby, druhú ale Obecenstwo jakoby o záwod spiewalo, len w poslednej štrofe spojily sä wšeckých hlasy i s hudbou w jeden súzwučný celok“. Nasledovala reč Jána Palárika a potom zaznelo druhé Emmanuelova dieloPieseň ku pamiatke Jána Hollého zwečnelého spewca Slowákow, pri wyzdwižení mu pomníkana Dobrej Wode spiewaná, r. 1854 dňa 11-ho kwetna. Touto piesňou sa skočnila slávnosť odhalenia pamätníka. Procesia sa vybrala naspäť k chrámu, kde po slawnom „Te Deum Laudamus “ a udelení požehnania, spiewala sä chwálená národnia hýmna dľa Seidla p. Emmanuelom preložená: Nech Boh žiwí, ohajuje – jak cisara, tak aj wlasť atd, ktorejžto hymny prepísané wýtisky medzi Obecenstwo už predkom podelené byly.
Na tomto príklade vidíme naozaj veľkú významnosť osobnosti Jozefa Emmanuela.
Stál pri všetkých najdôležitejších udalostiach svoje doby. Bol zakladajúci člen Matice slovenskej (člen jej predsedníctva), katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom a Spolku sv. Vojtecha, kde bol zvolený do prvého výboru.
Životná púť Jozefa Emmanuela sa ukončila 8. mája 1890. Pochovaný je pred farským kostolom Nanebovzatia Panny Márie v Košeci.
Použitá literatúra:
BAGIN, Anton. Vybrané kapitoly zo slovenských cirkevných dejín: Portréty kňazov buditeľov. Bratislava: Univerzita Komenského Bratislava, 1994.
BORČÁNYI, Jozef. Literárnym Považím. Žilina: SCIENTIA MEDICA ŽILINA, 1994.
BOSÁK, Ľubomír-KYŠKA, Patrik. Vrbovčania v službe Božej a v službe národa. Bratislava: LÚČ, 2009.
PAŠTEKA, Július a kol. Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava: LÚČ, 2000.
RADVÁNI, Hadrián. Tri generácie bernolákovcov. Trnava: Západoslovenské múzeum v Trnave. 2001.
Slovenský biografický slovník II. zväzok. Martin: Matica slovenská, 1987.
SZANTÓ, Juraj. Farár s dušou básnika. Kňaz Jozef Emmanuel. In: Slovenské dotyky: magazín Slovákov v ČR. roč. 8, 2003, č.4
ZEMKO, Pavol a kol. Európan Ján Palárik. Združenie Životnými cestami Jána Palárika, 2009.
ŽATKO, Rudolf. Príspevky k štúdiu slovenských betlehemských hier. In: Slovenský národopis. Roč. 4, 1956, č. 2, s. 17-44
Wyzdwiženie a poswiacka pomníka Jána Hollého. In: Katolícke noviny. 1854, č. 20, s. 157-159.
Dejiny farnosti Košeca. In: Košecké zvony. roč. 3 2016, č. 2, s. 10.
https://koseca.fara.sk/2020/01/09/dejiny-farnosti/
