Mikulášski matičiari si 9. septembra 2024 pripomenuli položením venca k pamätníku Rehora Urama – Podtatranského 100. výročie jeho úmrtia. Pochovaný je na Vrbickom cintoríne v Liptovskom Mikuláši a tak jeho telo spočíva v rodnom meste i keď zomrel v metropole východného Slovenska – v Košiciach. Meno Podtatranský dnes už skoro nikomu nič nehovorí. V minulom storočí však patril k jedným k najčítanejším slovenským autorom. Napísal vyše 500 básni, mnoho povestí, rozprávok, poviedok, besedníc, bol plodným publicistom, autorom divadelných hier, školských učebníc a predsa sa na neho zabúda, jeho meno sa stráca v slovenskej literatúre. Priblížme si bližšie tohto spisovateľa, ľudovo-výchovného pracovníka a národovca.
Gregor Uram sa narodil 12. marca 1846 na Mikulášskom Huštáku v rodine garbiarskeho remeselníka Jozefa Urama (1808 – 1854) a Terézie rod. Antoškovej (1824 – 1866). Keď mal osem rokov zomrel mu otec a matka sa musela starať o štyri deti. Už v mladosti sa prejavoval ako nadaný žiak a jeho učiteľ Ján Drahotín Makovický odporučil jeho matke, aby ho dala na štúdiá. Uram si na to takto spomína: „Zašila mi moja mať za futro do kabáta 20 zlatých, vyviedla ma na mikulášsky most a ukázali: „Tuto je cesta do Štiavnice! Boh ťa sprevádzaj dieťa moje zlatô!“ Začal študovať na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. Tu spolu so spolužiakmi začali vydávať rukopisný časopis Útle puky. Dôvod prečo si mladší žiaci vytvorili vlastný časopis bol jednoduchý, starší spolužiaci nedovolili mladším, aby uverejňovali svoje príspevky v ich časopise Sitno. Počas štúdií mu v roku 1866 zomiera matka, je najstarší musí sa postarať o svojich súrodencov, našťastie jeho sestra Žofia je už plnoletá, má osemnásť rokov. Uram ukončuje štúdia v roku 1867 a prijíma miesto výpomocného učiteľa v rodnom meste – Liptovskom Svätom Mikuláši. Túžil sa stať lekárom a preto sa v roku 1868 zapisuje na Lekársku fakultu vo Viedni. Postupne si však uvedomuje, že štúdiá finančne nezvládne a po štyroch mesiacoch sa vracia domov. Chvíľu pracuje v advokátskej kancelárii ako pisár, potom získa učiteľsky diplom a nastupuje na evanjelickú ľudovú školu ako učiteľ. Na tomto mieste pôsobí dlhých štyridsaťjeden rokov. Ako si Uram predstavoval poslanie učiteľa, v príspevku Listy učiteľské napísal: „Vlastnosti tie sú trpezlivosť a láska k dietkam, bez ktorých si ja učiteľa ani predstaviť neznám! …Po dedinách farár a učiteľ sú zväčša jediní predstavitelia vzdelanosti, vedy a pokroku a len od ich súzvučného účinkovania závisí intelektuálny a nábožensko-mravný vývin nášho zaostalého ľudu.“
Podtatranský sa začína venovať tvorbe pre deti. V rokoch 1886-1890 vychádza u Karola Salvu v Ružomberku časopis Priateľ dietok, potom vychádza nákladom Tranoscia v Liptovskom Mikuláši a redaktorom sa stáva Podtatranský, ktorý časopis zapĺňa svojimi príspevkami. Prispieval aj do časopisov Noviny malých a Dom a škola. Svoje verše pre deti Uram vydal aj knižne: Zlaté perličky pre dobré detičky (1882); Pekné kvietky pre pilné dietky(1910); Vinšovník pre školské dietky (1921); Milému dieťaťu (1924); Na výslní (1924); Pre domov (1924). Ako postupom času je hodnotené dielo Podtatranského pre deti? Ondrej Sliacky o ňom napísal: „Obsahovo sa Uram zameriava na moralizátorské atakovanie dieťaťa, tvarovo to uskutočňuje veršovaným príhovorom, radou, napomenutím, imitáciou detského príhovoru v prvej osobe, ale i krátkou ilustráciou, pozitívnym i negatívnym príkladom, ako aj mravoučnou bájkou….Uramove verše s prírodnými motívmi, ktoré nielenže udržujú kontinuitu tejto tematickej línie, ale uplatnením tých najjednoduchších básnických trópov napomohli jej postupnej premene na samostatný lyrický žáner. Táto časť veršov je vlastne jediným, i to skromným prínosom Urama – Podtatranského do vývinu slovenskej veršovanej tvorby pre deti, ktorý ju ináč celou svojou netalentovanou produkciou spomaľoval.“ Podtatranský sa venoval aj próze pre deti. V roku 1908 mu vychádza populárno-náučná knižka Výlet do hory, kde sa snažil rozšíriť rozsah detských vedomostí zo zoológie. Vydával aj rozprávky a povesti, kde však spracúval motívy iných autorov. Veľmi plodným mu bol rok 1913, keď mu vyšli nasledovné brožúry: Povesti a rozprávky, Poviestky, Poviestky II., Vianočné rozprávky. Ďalšou a nie zanedbateľnou tvorbou Podtatranského boli jeho učebnice. V tej dobe bol katastrofálny nedostatok slovenských učebníc. Tvrdá maďarizácia v školstve nedovoľovala vydávať slovenské učebnice. Bolo to povolené len v cirkevnom školstve a Uram to v plnej miere využil. Za pozornosť stojí už jeho prvá knižka pod názvom Zdravo a teloveda pre ľudové školy (1886), knihu recenzoval v časopise Dom a škola Martin Kukučín. Prvou jeho učebnicou bol Obrázkový šlabikár a Prvá čítanka pre školy evanjelické a. v. (1899), išlo o základnú učebnicu, pre zvládnutie základných návykov detí. Podtatranský je aj autorom Evanjelickej čítanky pre školy (1903), ktorú vydal vlastným nákladom a rozšíril v roku 1911 pod názvom Čítanky pre evanjelické a. v. vyznania školy. Úlohou tejto čítanky bolo rozšíriť vedomosti žiakov a formulovať ich mravné vedomie a postoje.
Ako už bolo spomenuté Uram bol aj básnikom, aj keď podstatnou mierou nezasiahol do vývinu slovenskej literatúry, predsa len stojí za zmienku. Andrej Mráz takto charakterizoval Podtatranského tvorbu: „Z ovzdušia snáh sedemdesiatych rokov 19. storočia, vyšiel aj RehorUram- Podtatranský, pohotový veršovník, ktorý spracúval najviac didaktické témy v duchu štúrovského a folklórneho verša, márne usilujúc akomodovať novým vývinovým snahám našej poézie. Uram – Podtatranský je zaslúžilejší ako ľudovo-výchovný a pedagogický spisovateľ a zapodieval sa aj otázkami našej literárnej minulosti.“ Jeho básne sú roztrúsené po súdobej tlači, po rôznych novinách a kalendároch. Písal o všetkom, na rôzne témy, pre každé príležitosti. Vedel sa trafiť do vkusu čitateľa, jeho verš je jednoduchý, netreba nad nim veľa rozmýšľať. Vo svojej básnickej tvorbe nikdy nevybočil z vychodených koľají. Svoje verše uverejňoval v mesačníku Národný hlásnik, Slovenské listy, týždenník pre politiku a spoločenský život, Národných novinách, Dennici, Slovenských pohľadoch, Slovenskom svete. Zaujímavá je jeho zbierka želaní pre starších k novému roku, ku svadbe k meninám a rozličným sviatkom pod názvom Slovenský gratulant (1910).V podobnom duchu zostavil aj 3.zv. knihu Pohräbných veršov ,ktoré sú nábožensky motivované a dočkali sa troch vydaní (1879, 1883, 1906)
Nezaujal ani ako prozaik, jeho tvorba v tomto smere by sa dala charakterizovať ako „sentimentálna romantická próza“. Zostáva predstaviteľom národno-buditeľskej literatúry. Uram nepostrehol v dostatočnej miere nové trendy v literatúre, pridržiava sa toho starého čo v literatúre prevládalo, poviedka má mať charakter výchovný, poučný, človek by si mal z každého diela zobrať len to dobré. Dej jeho poviedok je jednoduchý na jednej strane je človek ušľachtilý, statočný, prostý hrdina z ľudu, na druhej strane je zloduch, človek nečestný, mravne skazený, ľudový hrdina ho svojou mravnou silou vždy prevyšuje a stáva sa morálnym víťazom. Pokúsil sa napísať aj román pod názvom V zajatí (1893), ide o historický román, ale námet je pre slovenského čitateľa trochu exotický, odohráva sa na Kaukaze a ide o konflikt Rusov a tam žijúcich národov. Obdobný je aj romantický obrázok Srbský junák (1893). Slovenský čitateľ tieto Podtatranského prozaické práce neprijal, neboli mu dôverne známe. Omnoho bližšie mu boli jeho Rozprávky (1899) a Poviestky (1908), ktoré majú charakter zábavno-poučného čítania. Jeho priateľ, neskorší generálny biskup Evanjelickej cirkvi a. v. Jur Janoška komentoval jeho prozaickú tvorbu nasledovne: „Predmetom noviel, rozprávok a kresieb Podtatranského sú jednak fantáziou tvorivého ducha vybásnené postavy, typy malomestského a dedinského života, jednak skutočné typy, markantné zjavy, jednak žartovné výstupy života každodenného z chlebovej jednotvárnosti vynikajúce.“ Keď už ako sedemdesiatšesť ročný odchádza k svojmu synovi Jozefovi Uramovi do Košíc, pôsobí tu vydavateľ z liptovskými koreňmi Július Kustra, ktorý mu vydal jeho Rozpomienky a črty (1922), ide v podstate o jeho pamäti, vydal mu aj jeho súborné dielo Zobrané práce RehoraUrama – Podtatranského 1-3 (1922).
Uram sa od žiačika ľudovej školy zúčastňoval na ochotníckom divadelnom živote v Liptovskom Mikuláši. Začínal u Jána Drahotína Makovického, vtedy ešte žil zakladateľ slovenského ochotníckeho divadla Gašpar – Fejérpataky Belopotocký. Neskôr ako študent začína hrať v Spolku správy divadelnej, ktorá sa premenúva na Slovenskú besedu. Tu odohral celkovo dvadsaťštyri razy rôzne postavy. Potom od roku 1872 začal pôsobiť aj ako režisér. Prekladal hry cudzích autorov Bauerl: Zaživa mŕtvi manželia (1872), Benedix: Neústupný (1873); Veselý: Zabudol si rukavice(1873); Kotzebue: Roztržitý (1874). V roku 1879 uviedol a preložil ďalšie dve frašky : Z nesnádze sa oženil a Čia je ona?. Obdobne ako vo svojej literárnej tvorbe sa snažil trafiť do vkusu diváka aj ako divadelný režisér a preto uvádzal na mikulášske javisko prostoduché frašky. V roku 1892 odovzdal režisérsku stoličku svojmu priateľovi poštúrovskému básnikovi Jonášovi Rudolfovi Guothovi. Naďalej sa však venoval prekladateľskej činnosti a preložil frašku od Winterfelda: Dnes chcem večerať u svojej matky (1896) a hru od Benedixa: Macocha (1897). Preklady ako sa on nazdával boli dobrým predpokladom, aby začal zo svojou vlastnou dramatickou tvorbou. V roku 1897 píše krátku alegorickú scénu Pravota a život. Alegorické obrazy boli vo veľkej obľube, za skrytým obsahom sa skrýval skutočný pohľad na život. V roku 1904 píše päťdejstvovú hru Striga (knižne vyšla v roku 1907). Táto hra je plná zloby a nenávisti, niet tam svetlejšej chvíľky, všetko je pochmúrne, akoby zahalené v tme. Uram chcel vytvoriť veľkú ľudovú drámu, ale z jeho pera vyšiel krvák, kde akoby vystupovali bytosti z inej planéty, skutočného života v tomto diele nie je. Uram tak nezúročil svoju aktívnu divadelnú prácu herca a režiséra. Napriek tomu dva mesiace po jeho smrti v roku 1924 túto hru zahralo Východoslovenské národné divadlo pod názvom Osudná zámena. Pokúsil sa zmapovať dejiny ochotníckeho divadla v rodnom meste. Jeho práca Kronika slovenského ochotníckeho divadla v Liptovskom Svätom Mikuláši od roku 1837 – 1908 vyšla v roku 1909. Uram sa považoval za dobrého publicistu, niektoré jeho práce stoja za pozornosť aj v súčasnosti. Uram bol schopný zozbierať a utriediť si materiál a patrične zrozumiteľne ho podať čitateľovi. Bohužiaľ pri tejto publikácii sa mu to nepodarilo, opieral sa o kroniky ktoré už boli napísané a tak vznikla akási nesúrodá „zlátanina“.
Nesmieme opomenúť ani Uramovu publicistickú činnosť. Publicista musí písať pravdivo, zohnať si dostupnú literatúru, preštudovať množstvo dokumentov, zájsť za informátormi, je to naozaj niekedy veľká práca, často nedocenená. Uram ako publicista si vedel nájsť zaujímavé témy. V Slovenských pohľadoch napríklad uverejnil príspevky Nemoce a ich liečenie u pospolitého ľudu a Lieky pospolitého ľudu. V Slovenských pohľadoch v číslach 14., 15. a 16 z roku 1894-1896 mu vyšla jeho azda najznámejšia publicistická práca Zemianski veršovníci slovenskí. V Národnom hlásnikovi mu vyšiel v roku 1889 zaujímavý článok pod názvom Niektoré povery a ich pôvod. Svoje práce uverejňoval aj v Časopise Muzeálnej slovenskej spoločnosti, kde mu v roku 1907 vyšiel článok Porekadlá a príslovia z Liptova a v jeho prílohe Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti tu mu v čísle 12 z roku 1908 vyšiel článok Bosorky a strigy. V Domovom kalendári č.5 z roku 1889 vyšiel zaujímavý článok Turci o ich pôvode, náboženstve, svätej knihe Korán, popisuje odev a stravu, bývanie, sobáše, zvyky Turkov na desiatich stranách tohto kalendára. Jeho publicistická tvorba zatieňuje jeho prozaickú a poetickú literárnu činnosť. Svoje publicistické práce uverejňoval v časopisoch: Černokňažník, Dom a škola, Národný hlásnik, Národný kalendár, Slovenský domový kalendár, Slovenský obrázkový kalendár, Cirkevné listy, Listy národných učiteľov, Slovenské listy, Slovenský svet, Ľudové noviny, Národné noviny, Obzor, Slovenské pohľady, Rodina a Škola, Stráž na Sione, Evanjelická škola, Krásy Slovenska.
Uram sa angažoval aj v spoločenskom živote. Od roku 1899 bol predsedom Spolku učiteľov a. v. liptovského seniorátu, v rokoch 1905 -1906 bol predsedom Slovenskej besedy, kde pôsobil ako správca, režisér a herec, stál pri zrode spevokolu Tatran a zakladal evanjelický a. v. vydavateľský spolok Tranoscius v roku 1898, kde pôsobil až do roku 1920 ako tajomník spolku. Po položení venca k jeho pomníku na Vrbickom cintoríne podpredseda MS Marek Nemec povedal: „Prísny kritik môže o literárnej cene Uramových diel polemizovať, možno v slovenskej literatúre nebol svetlým zjavom, ale on za dlhé roky svojou básnickou, prozaickou, publicistickou tvorbou udržiaval ľud pri čítaní, pri čítaní slovenského slova a v tom je jeho nehynúca hodnota jeho literárnej tvorby. Vzdelával nie len svoje deti, vzdelával široké vrstvy slovenského obyvateľstva v národnom duchu. Nesmieme zabúdať ani na to, že do Matice slovenskej vstúpil ako osemnásťročný a ako sedemdesiattriročný sa dožil jej obnovenia, preto my matičiari by sme na Rehora Urama – Podtatranského nemali zabúdať. Jeho meno by malo byť v našej národnej histórii zapísané ako meno skromného ľudovo-výchovného pracovníka na roli národa dedičnej.“
Peter VRLÍK
