V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote pribudli dve busty


/, Banskobystrický kraj/V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote pribudli dve busty

Matica slovenská a Miestny odbor Matice slovenskej v Rimavskej Sobote si uctil ďalšie osobnosti regiónu Gemer- Malohont 16. mája 2025 slávnostným odhalením búst spisovateľovi, štúrovcovi a dejateľovi Samovi Vozárovi a evanjelickému farárovi, jazykovedcovi a autorovi prvej gramatiky Pavlovi Šramkovi na námestí Štefana Marka Daxnera.

Samotnému aktu odhalenia búst predchádzali ekumenické služby božie v kostole ECAV od 13.00 hodiny ako aj kultúrny program žiakov EZŠ Zlatice Oravcovej.

Pani farárka ECAV v Rimavskej Sobote Viktória Lisáková privítala všetkých prítomných a priblížila osobnosť Pavla Šramka ako významného duchovného predstaviteľa cirkvi ECAV, jeho prínos pre evanjelickú cirkev na všetkých postoch jeho pôsobenia.

Viceprimátor Rimavskej Soboty Mgr. Jozef Tóth privítal prítomných a hostí podujatia, menovite Mareka Nemca- podpredsedu MS, tajomníkov MS  Petra Schvantnera, Viliama Komoru, matičiara a spisovateľa Petra Vrlíka , poslanca NR SR Ivana Hazuchu, Milana Krivdu emeritného dištriktuálneho biskupa ECAV na Slovensku, starostku obce Klenovec Katarínu Pribilincovú, riaditeľa ZŠ s MŠ Sama Vozára v Hrachove  Rastislava Bálinta, riaditeľa EZŠ Zlatice Oravcovej Radomíra Leichera, predsedkyňu Únie žien Slovenska Helenu Husárovú, riaditeľku GMOS Stanislavu Zvarovú, poslankyňu obecného zastupiteľstva Klenovec  Blaženu Hruškovú, ktorá vo vysoko hodnotnom slávnostnom príhovore priblížila život a dielo Pavla Šramka.

„Evanjelický kňaz, jazykovedec, spisovateľ a básnik Pavol Šramko. Narodil sa 13.2.1743 v Revúcej a zomrel 25. februára 1831 na fare v Klenovci. Pochádzal zo zemiansko-meštianskej rodiny. Jeho otec Martin bol vážený revúcky mešťan a matka zemianka Helena, rod. Mokrolúcka. Pavol ukončil základnú školu v Slavošovciach. V rokoch 1751 – 1753 pokračoval v štúdiách v Ratkovej a v Gemeri. V maďarčine sa zdokonalil štúdiom v Celldömölku. Ako súkromný učiteľ pôsobil v Revúcej a v Kunovej Teplici. Po tejto malej učiteľskej praxi prichádza v roku 1762 zase študovať a zdokonaliť sa v nemčine na lýceu v Kežmarku. Jeho ďalšie študijné pôsobenie smerovalo do Viedne a na záver študoval v Bratislave u Bencúra. V roku 1768 zaujal miesto súkromného učiteľa v rodine Šturmanovcov v Gemeri. Ako 26-ročný bol zvolený za rektora latinskej školy v Paludzi. Svojím príchodom školu značne pozdvihol, pretože bol „vysokoučený a nevšedne vzdelaný muž“. Skladal v Paludzi valedikcie, ktoré sa osvedčili. V roku 1773 bol vysvätený za paludzkého kazateľa. Hneď, ako sa ujal úradu, pustil sa do opravy a prístavby kostola. Dnes je to jediná drevená architektonická pamiatka, v súčasnosti umiestená v Lazisku. Ako paludzský rektor sa Pavol Šramko oženil so zemiankou Katarínou Potockou. V roku 1775 sa im narodil syn Peter Pavel.
Pavol Šramko bol príležitostný veršovec v období, keď slovenská poézia priberala epické prvky. Patril medzi tých básnikov, ktorých poézia dosahuje obdivuhodnú krásu. Vo veršoch sa objavovali scény a príbehy zo života, opis rodného kraja, oslava slovenských hôr. Najrozšírenejšie boli veršované pozdravné prejavy k meninám, sobášom a úmrtiam.
Za pobytu v Paludzi napísal oslavnú báseň Běh života…, v ktorej vzdáva hold Márii Terézii. Po smrti Jozefa II. zložil báseň Pamětný sloup…, v ktorej ocenil spoločenské a náboženské reformy v štáte. Venoval sa jazykovede. V roku 1805 napísal Česko-slovenskú gramatiku, ktorú gemerský seniorát literatúry a jej rozšíreniu medzi široké vrstvy obyvateľstva.
V roku 1810 odišiel na odpočinok a žil u svojho  syna Petra Pavla. Zomrel 25.februára 1831 na fare v Klenovci.“

Po spoločne zaspievanej piesni Hojže, bože… sa slávnostný sprievod vybral na ďalšiu pietnu zastávku položiť venček k pamätnej doske na budove OC Štýl na Hlavnom námestí venovanej Samovi Vozárovi. Na Námestí Š. M. Daxnera už prítomná veľmi početná skupina obyvateľov mesta, matičiarov, delegácie MO MS z Košíc, žiakov ZŠ P. Hostinského, ZŠ Sama Vozára z Hrachova, sympatizantov matičného hnutia ako aj účastníkov ekumenických služieb božích bola účastná ďalšej časti slávnostného popoludnia. Po Hymne SR a básni štúrovca Sama Vozára sa prítomným prihovoril podpredseda MS Marek Nemec. Vyzdvihol úsilie matičiarov v Rimavskej Sobote pri realizácii výnimočného činu Aleje dejateľov, osobnosti Pavla Šramka a Sama Vozára a ideu Matice slovenskej aktivitami posilniť hrdosť Slovákov a Sloveniek na svoju vlasť.

Predsedníčka MO MS poďakovala všetkým, ktorí finančne prispeli k realizácii búst dejateľov – Vláde SR, Ministerstvu financií SR, mestu Rimavská Sobota, MO MS a Domu MS v Rimavskej Sobote, firme RISO – Demeterová, spoločnosť Keľo a synovia s. r. o, Roľnícka spoločnosť, a. s. Bottovo, Mikroregión Rimava a Rimavica so sídlom v Hrachove, Obec Hrachovo ako aj všetkým, ktorí sa podieľali na zdarnom priebehu slávnosti.

Peter Dragijský, autor myšlienky vytvoriť v Rimavskej Sobote jedinečný panteón velikánov ducha Aleje dejateľov, vo svojom príhovore zhrnul celý vývoj od prvých začiatkov až do dnešných chvíľ. Dojemnou sa stal okamih privítania prvého predsedu Domu MS pána Michala Hrušku, ktorý stál pri úplnom počiatku realizácie aleje. Pri akte odhaľovania búst sme privítali primátora mesta Rimavská Sobota Jozefa Šimka.

Za zvukov piesne Slovensko moje… sa Ivan Hazucha, Peter Dragijský, viceprimátor mesta  Jozef Tóth, členka výboru MOMS Irena Cabanová, Ján Kmeť a Elena Nebusová ujali slávnostného aktu odhalenia búst Sama Vozára a Pavla Šramka. Kvetinovými vencami im vzdali úctu aj vrcholní predstavitelia Matice slovenskej. Busty zhotovila rodinná firma Konušovci z Kremnice, podstavce zhotovila firma Kamenárstvo Ulický.

Účastníci sa následne presunuli na nádvorie Knižnice Mateja Hrebendu, kde prebehla záverečná časť slávnostného popoludnia – príhovor Rastislava Bálinta, riaditeľa ZŠ s MŠ Sama Vozára v Hrachove priblížil účastníkom život a dielo hrachovského rodáka.

„Samo Vozár sa narodil  v rodine farbiara a vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1843 sa vrátil domov, no už nasledujúci rok sa vrátil do Bratislavy, aby mohol pomáhať Ľ. Štúrovi. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený (spolu s J. F. Rimavským, Š. M. Daxnerom a inými) a po revolúcii začal pracovať ako slúžny, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Zomrel pravdepodobne násilnou smrťou za dosiaľ nevyjasnených okolností. Prvé básne začal písať počas štúdií na bratislavskom lýceu. Písal najprv v češtine, po zavedení štúrovskej slovenčiny (1843) sa stal jej prvým používateľom. Jeho tvorba bola poznačená subjektivizmom, lyrickosťou a metaforickosťou, čím sa odlišovala od súvekej štúrovskej tvorby, ale sú pre ňu tiež typické motívy melanchólie, pesimizmu a nihilizmu. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy, v ktorých sa venoval opisom hlbín ľudského vnútra, no taktiež sa utápal v osobných žiaľoch a bôľoch. Vo svojej tvorbe používal v tej dobe nezvyčajné žánrové útvary, ako napr. sonet, ktorý sa v tom období takmer nepoužíval. Okrem poézie sa venoval tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Celá jeho tvorba zostala okrem brožúry len v rukopisnej podobe, tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967.“

Divadelnou dramatizáciou Zamĺknutá básnická lýra Sama Vozára autorov Petra Vrlíka a Petra Schvantnera a hymnickou piesňou Kto za pravdu horí sa matičná slávnosť ukončila.

Jaroslava Lajgútová/MO MS Rimavská Sobota

 

   

 

 

 

X