Aký bol Štúr, v akej rodine žil, a čo jeho lásky? O tom v kalendári


//Aký bol Štúr, v akej rodine žil, a čo jeho lásky? O tom v kalendári

200. výročie narodenia Ľudovíta Štúra (28.10.2015) mobilizovalo a mobilizuje viacero kultúrnych inštitúcií na Slovensku i v Martine k zvýšeným aktivitám. Matica slovenská vydala k nemu malý stolový kalendár.
K matičným aktivitám venovaným 200. výročiu narodenia Ľudovíta Štúra (28. októbra 2015) sa radí aj vydanie malého stolového kalendára na rok 2016 nazvaného Ľudovít Štúr milovník života slovenského. Je doplnený o štúrovské slovanské mená, pripomienky významných udalostí z národných i štúrovských dejín a sprievodné texty. Prevláda v ňom snaha sústrediť sa na Štúrovu vnútornú biografiu, charakterizovať ho ako syna, brata, kamaráta, druha, priateľa, spomenúť jeho záľuby, lásky, žiale a strádania, jednoducho predstaviť túto osobnosť ako človeka z mäsa a kostí. Štúrovský kalendár už ponúka Vydavateľstvo Matice slovenskej za akciovú predvianočnú cenu. Na ilustráciu uvádzame štyri kalendárové texty (Požehnaná rodina Štúrova, Ako vyzeral Ľudovít Štúr, Štúr ako človek, Lásky Ľudovíta Štúra).

Požehnaná rodina Štúrova

Ľudovít Štúr miloval svoju rodinu. Otec Samuel Štúr, evanjelický učiteľ a literát, vyžaroval auru lásky, pokoja a šľachetnosti, charakternosti i slušnosti v rodine aj spoločnosti. Ale vedel byť i prísny, mentoroval a poúčal ako každý, kto privonia k učiteľskému stavu, veď inak by mu deti doma aj v škole hádam aj po hlave poskákali! Pravým opakom otca bola matka Anna Štúrova, rodená Michalcová. Láskavá, milá, pozorná a nadovšetko zbožná. Vedela pútavo rozprávať rozprávky a spievať národné spievanky. Za jarných a letných večerov pod košatou lipou na dvore školskoučiteľského domčeka v Uhrovci, kde sa Ľudovít Štúr narodil 28. októbra 1815, alebo v jesenných a zimných mesiacoch v teple útulnej izbičky, s kulisou v peci pukajúceho dreva a prítmia slabého odrazu horiacej sviečky, kresliaceho po vybielených stenách bizarné obrazy rozprávkových stríg, bosoriek, zmokov, škriatkov i dobrých víl. Takto harmonicky akoby požehnaná rodina Štúrovcov dala Slovákom nielen Ľudovíta, ale aj Karola a Samuela, volaného štúrovskými druhmi Samoslav, ktorí sa stali evanjelickými kňazmi, no aj najmladšieho brata Janka a sestru Karolínku. Pokiaľ boli Štúrovci medzi živými, vždy si veľmi pomáhali a podporovali sa. Preto Ľudovít Štúr miloval svoju rodinu.

Ako vyzeral Ľudovít Štúr

Milovaný otec Ľudovíta Štúra Samuel Štúr bol muž vyššej, ramenistej, svalnatej, dnes by sme povedali atletickej postavy. Mal čierne vlasy a vysoké čelo. Na podlhovastej tvári trochu prísneho a smutného výrazu vynikali veľké jasnomodré oči, čo samo osebe dávalo tušiť, že za mladi patril ku krásavcom, za ktorými sa otočila nejedna deva. Jablká nepadajú ďaleko od stromu. A tak aj synovia, najmä Karol a Ľudovít, zdedili po otcovi vyššie postavy. Karol bol však podľa dochovaných svedectiev predsa len silnejší, plecnatejší ako o niečo útlejší, štíhlejší brat Ľudovít. Potvrdzuje to i Hurban, ktorý píše: „Karol Štúr bol vysokej postavy. Plecnatý, vysokého čela, jasných prenikavých očí, ktoré z hĺbky hľadeli na človeka a často jasnejšie zalietali nahor.“ Ľudovít Štúr zmužnel až neskorším športovaním. Úplne sa na otca nepodal. Mal hnedé vlasy a čierne oči ako uhlíky, ktoré vytvárali obraz romantického tajomna, rozvážnosti, zádumčivosti i vzdelaneckej umnosti filozofa. Aj tie uhlíčky však museli zo Štúra naskutku robiť veľmi interesantného slovenského mládenca. Jeden z úradných zatykačov, ktorý podpísal renegát Ľudovít Beniczky, vládny komisár stredoslovenských banských miest, a koloval po Uhorsku akoby na divokom západe, uvádza pri fyzickom opise Štúra: „Vzrastu vysokého, strunového. Tváre podlhovastej, viac červenej. Vlasy gaštanovej farby, nosí bajúzy a bradu. Veku najviacej tridsaťštyri rokov.“ Inak prvý aret na Štúra vydal už 12. mája 1848 uhorský minister vnútra Bartolomej Szemere za podpísanie ohlasu na Slovanský zjazd v Prahe, a po ňom nasledoval ďalší zatykač. Úrady nelenili, chceli polapiť všetkých pre Uhorsko nebezpečných panslávov.

Štúr ako človek

Štúr miloval hudbu. Rád spieval a bol vynikajúci hráč na gitare. Umelecky často obohacoval spoločnosť priateľov pôsobivým interpretovaním slovenských i slovanských, osobitne srbských a ukrajinských ľudových pesničiek. A že vedel o nich všetko, o tom celé slovanstvo, ba celý svet presvedčil, za pomoci Janka Kalinčiaka, vedeckou antológiou O národných piesňach a povestiach plemien slovanských. Štúr si aj pofajčil, či pri robote, študovaní a písaní. Alebo len tak po práci. Pri debatách bafkal fajočku, pipasár. Dohánom ju mohol plniť iba jeho najoddanejší žiak a najbližší spolupracovník Peter Kellner Hostinský. Tým vyvolával až závisť druhov, lebo to bolo veľkou výsadou medzi štúrovcami a neobyčajnou poctou udelenou Ľudovítom, ak dal do iných rúk svoju fajočku. Štúr si aj príležitostne štrngol. Neodmietol štamperlík ostrej horcovanej borovičky či retiazkovej kopaničiarskej slivovičky, keď sa niečo zdarilo preveľmi, s priateľmi i študentmi dal sem-tam holbu vína či korbeľ piva. A neraz sa pritom pozrel na Janka Matúšku, aby zahral a zanôtil clivú pesničku Kopala studienku, pozerala do nej… Neskôr, v prvých mesiacoch pohnutého roku 1844, sa stal hitom štúrovcov jej hymnický variant Ponad Tatru blýska… Štúr však aj športoval. Pretože ako mladoň mal asketickú postavu, odporučili mu lekári, aby sa venoval gymnastike, šermu a jazde na koni, čoby dnešný moderný päťbojár, lebo že ako poľovník strieľať vedel, to je isté, a bez schopnosti dobre plávať by ho horali na svoje plte do nebezpečných riečnych vôd a páči nikdy nevzali. Aj spevnel, z chudého mládenca sa stal šľachovitý silný chlap, húžva. Podľa životopisca Jána Hučka Štúr najradšej nôtil dojemnú pesničku Bože môj, otče môj, jak je ten svet zmotaný, ktorou si podmaňoval spoločnosť, a tá vždy uznala, že miluje ľudovú hudbu a spev…

Lásky Ľudovíta Štúra

Človek má veľké šťastie, ak ho raz za život stretne veľká osudová láska, ak sa raz poriadne zamiluje. Štúrovou „femme fatale“ sa stala milovaná Adela Ostrolúcka. Ale Adela nebola na životnej púti Ľudovíta Štúra jedinou ženou, čo rozochvela ľúbostný cit jeho vnímavej citlivej duše. Tou prvou sa stala mladá neznáma krásna kopaničiarka, s ktorou sa mladoň Ľudovít zoznámil počas prázdninovej cesty po Nitrianskej stolici v júli 1836 kdesi v okolí Brezovej pod Bradlom, na brezovskom poli, kde si zapísal tieto verše: „Z dubečka bude dub/ a větrem nespadne,/ naše mladá láska/ roste a nesvadne.//Kvitni, kvítku kvitni,/ na mne se usmívej/ a ty mé srdéčko, /v tom domku přebývej.“ Nevedno, ako dlho táto láska prebývala v Štúrovom srdci a ako sa volala, ale za to sa veľa vie o Štúrovej epizódke s mladou českou vlastenkou Máriou Pospíšilovou v Hradci Králové v septembri 1840. Čiernooká krásavica a čiernooký krásavec, počas liečenia zlomenej ruky „milostná jeho opatrovnice“, no predsa musel odísť do Bratislavy, vlasť ho volala, rozum kázal, hoci srdiečko ostávalo nalomené… V Prešporku k najkrajším devám patrila dcéra profesora Tobiáša Bohumíra Schröera, úchvatná Mária Schröerová. Starého Schröera počas choroby na nemčine mohli zastúpiť len dvaja učení slovenskí mládenci. Prvým bol námestník Štúr, druhým lyceista Janko Kalinčiak. Iba milá Mária, neskôr operná diva viedenského Burgtheatra, sa koketne smiala, kým medzi Štúrom a Kalinčiakom sa po návštevách u Schröerovcov iskrilo, riadne a často. A napokon do Štúrovho citového života vhupla vzdelaná Adela Ostrolúcka, priateľka jeho najlepšia, „zbožná Antigona“.

PAVOL PARENIČKA

[Turčianske noviny; 44/2015; 10/11/2015; s.: 13; PAVOL PARENIČKA ; Zaradenie: KULTÚRA]

2015-11-16T15:55:11+00:0016 novembra 2015 |Napísali a povedali o nás|
X