Albert Pavol Mamatej

Albert Pavol Mamatej – prehliadaný spoluzakladateľ Česko-Slovenska

(Sto rokov od smrti „otca zakladateľa“ Česko-Slovenska)

Autor: Jozef Schwarz, člen Výboru Matice slovenskej

Slovenské osobitosti na ceste k vzniku Česko-Slovenska (k česko-slovenskému štátu).

Slovensko na začiatku 20. storočia bolo súčasťou Habsburskej monarchie, duálneho súštátia Rakúsko – Uhorsko. Spoločenský systém, ktorý reprezentoval slovenské etnikum bol „subsystémom uhorského kráľovstva, ktorý (…) pozostával z inej spoločenskej štruktúry (fakticky feudálne zriadenie s odnárodnenou šľachtou, slabo rozvinutý priemysel s nepatrnou a málo uvedomenou robotníckou triedou, nedostatok uvedomenej inteligencie v dôsledku likvidácie slovenských stredných škôl a nedostatku vysokých škôl, maďarizujúci administratívny aparát, cirkevná organizácia centralizovaná vzhľadom na potreby uhorského štátu, iná právna štruktúra, počítajúc do toho právo zvykové, dedičské, iná, prevažne dedinská ideológia veriaceho a poddaného človeka, iné existenčné problémy vyplývajúce z relatívne vysokej natality obyvateľstva, iné problémy agrárnej politiky, atď.“ Do tohto postavenia sa slovenská národná spoločnosť dostala predovšetkým zásluhou systematickej a plánovitej politiky maďarizácie spoločného štátu Uhorska, ktorý sa stával výlučne maďarským národným štátom bez garantovania práv inojazyčného pôvodného obyvateľstva. Národný, politický a spoločenský život v českých krajinách bol neporovnateľne rozvinutejší.

Slovenský politický život na Slovensku reálne takmer neexistoval. Pokusy Slovenskej národnej strany a martinského centra o politické riešenie národnej otázky neprekračujú vnútrouhorský rámec. Zopár poslancov v uhorskom sneme, ktorí nemajú ani v prípade zvolenia možnosť vyjadrovať záujmy slovenského voličstva. Napriek tomu vznikajú zárodky netradičných prístupov: hlasisti, prúdisti  a formujú sa ostrovčeky iného ako tradičného politického myslenia s centrami v Skalici (Blaho a spol,) či Ružomberku. V procese slovenských národno-emancipačných snáh je trochu prehliadaná činnosť tzv. dolnoliptovských revolucionárov (Vavro Šrobár, Ladislav Mojš, Andrej Hlinka). S výnimkou tragédie v Černovej. Napríklad nedoceňovaná je „vzbura v Lúčkach“ podnietená L. Mojšom, kde odpor obyvateľov proti maďarizačnej vrchnosti trval päť rokov! Vo „vyšších politických sférach“, dokonca v blízkosti samotného následníka sa formujú zatiaľ latentné osobnosti budúcej slovenskej politiky, neskôr politici, ktoré sa prejavia až v 1918, najmä Milan Hodža.

Pri absencii domácej základne národno-emancipačného boja tesne pred prvou svetovou vojnou a počas nej tak významnú úlohu pri vzniku ČSR zohrávajú americkí Slováci. Ich inštitúcie sa stávajú najorganizovanejšou silou presadzujúcou národné slovenské záujmy. „Mimoriadne pozitívnu úlohu zohrala pred prvou svetovou vojnou v prospech slovenského národného života strešná organizácia amerických Slovákov – Slovenská liga“. Činnosť prechádza postupným vývinom, najprv obrana Slovákov na diaľku (aktivity na zlepšenie postavenia Slovákov v Uhorsku), neskôr v predvečer vojny keď „názory amerických Slovákov na štátoprávne postavenie Slovenska v habsburskej monarchii predbiehali programové ciele domácej slovenskej politiky“ má zásadný podiel na procesoch vzniku Slovenska v podobe Česko-Slovenska v roku 1918. Na jej čele v tom období je osobnosť – Albert Mamatej. Jeden zo spoluzakladateľov Česko – Slovenska. Len traja politici zo slovenských osobností toho obdobia majú nárok na prívlastok „vrchovate sa zaslúžil o štát, zaslúžil sa o Slovensko“: Milan Rastislav Štefánik, Vavro Šrobár a Albert Mamatej

Mamatej – od technika k politikovi, z Martina cez Budapešť do Pittsburghu

Pavel Albert Mamatej sa narodil 11. apríla 1870 v Kláštore pod Znievom/Lazany v rodine stolára. Pokrstený bol v Príbovciach. Do škôl chodil v Martine. Učil ho vynikajúci učiteľ Andrej Sokolík (8. 2. 1849, Nemecká Ľupča dnes Partizánska Ľupča  5. 11. 1912 Budapešť – kultúrny pracovník, pedagóg, redaktor, publicista). Chcel byť strojným inžinierom. Po predčasnom úmrtí otca matka ho dala vyučiť u remeselníka Galandu v Martine za zámočníka. Vystriedal niekoľko zamestnaní na začiatku deväťdesiatich rokov je zamestnaný v továrni GANZ v Budapešti. Tam sa zapája do slovenského života v Slovenskom robotníckom spolku a Slovenskom spevokole. Spolupracuje s dr. Pavlom Blahom. Štefan Janšák v Živote dr. Pavla Blahu píše: „skutočnou hlavou peštianského zboru (nasledovníkov a ctiteľov Pavla Blaha) je Albert Mamatej. Tento jednoduchý ale bystrý remeselník, plný túžob a ambícií. Sotva odloží modrú blúzu v zámočníckych dielňach Ganzových podnikov, beží domov, učí sa nocou slovenský pravopis a osvojuje si namáhavo všetky dary civilizácie, ktoré študovaným ľuďom takmer bez námahy padajú do lona“. Stal sa „duševným vodcom“ Slovenského spolku v Budapešti a to napriek množstvu mladých ľudí ktorí tam vtedy študovali. „Mamatej svojim zamestnaním na jednej strane a svojim vzdelaním na strane druhej tvorí šťastný prechod od robotníkov a drobných kupcov k inteligencii a túto úlohu hrá s veľkou obratnosťou“. Žeby predzvesť jeho budúcej úspešnej činnosti predsedu Slovenskej ligy? Budapešť Mamatejovi nestačí. Na jeseň 1893 priplával loďou z Hamburgu do New Yorku v USA.

Vystriedal niekoľko zamestnaní. Jedným z nich bola aj práca pre vynálezcu Nicola Teslu. V roku 1900 sa presťahoval do Pittsburghu a zamestnal sa vo firme Westinghouse Electric Company. V septembri v roku 1905 v konkurze získava miesto inštruktora praktického strojárstva v dielňach Carnegie Institute of Technology (dnes je to Carnegie – Mellon University). Podľa K. Čulena je to až v roku 1907. „Skutočnosti že sa Mamatej takto vyšvihol, nespôsobila jeho paralelné odpútavanie sa od vlastnej slovenskej pospolitosti, žijúcej v Amerike. (…) Práve opačne, zapojil sa do hlavného prúdu slovenského národného spolkového života, do ktorého ho uviedol Peter Rovnianek. Ten založil Národný slovenský spolok, ktorého radovým členom sa stal aj Mamatej. Neskôr jeho tajomník, podpredseda, v roku 1911 predseda a bol nim až do smrti. Organizačný talent, schopnosť dohody, ktoré preukázal ho priviedli tiež do Slovenskej ligy, bol jej spoluzakladateľom (1907) a predsedom Slovenskej ligy v Amerike (1911 – 1920). Stal sa profesionálnym slovenským politikom v USA.

Už aj pred vstupom do profesionálnej krajanskej politiky vyvíjal množstvo aktivít.  Bol spoluzakladateľom a redaktorom časopisu Národné noviny – tlačového orgánu Národného slovenského spolku. Založil aj spolok pre slovenskú mládež Kruh mládeže. Inicioval založenie „Kancelárie práce pri Slovenskej lige“, ktorá pomáhala slovenským prisťahovalcom. Vďaka národnému cíteniu, prejavoval snahu o potrebách jazykového vzdelávania svojich krajanov. Sformuloval príručku Škola reči anglickej. Neskôr pridáva prekladový slovník s názvom Tlumač.

Snažil sa aj o vzájomnú spoluprácu s predstaviteľmi národného hnutia na Slovensku. Stále udržiaval vzťahy s dr. Blahom. Janšák o tom píše: A. Mamatej „stelesňoval mu americký ideál „selfmade mana“. Kde sú tie časy, keď skromný, ale ambiciózny majster budapeštianskej továrne sa oduševňoval Blahovým spevom. Dnes krášli Mamateja titul asistenta strojníckych dielní, ba niektorí mu dávajú dokonca titul profesora techniky. Carnegieho ústavu“. V roku 1912 členovia peštianskeho Slovenského spolku privítali vo svojich radoch bývalého zapisovateľa Slovenského spevokolu A. Mamateja, ktorý sa vybral na prvú zo svojich dvoch ciest do bývalej vlasti. Tú druhú a poslednú vykonal až v roku 1920 do novovzniknutého Česko-Slovenska.

Hviezdne roky (1914 – 1918) A. Mamateja – významne sa pričinil o vznik Česko-Slovenska.

Slovenská liga a jej členské organizácie počas Mamatejovho funkčného obdobia sa sústredili predovšetkým na budovanie účinného systému spolkového života v komunite amerických Slovákov a jeho materiálneho zabezpečenia v snahe  prispôsobiť sa tamojším podmienkam a nestratiť národné povedomie. K tomu im slúžila pestrá škála činností: budovanie kostolov, zborov, vydávanie tlače a pod.

Medzinárodná situácia – schyľovanie sa k svetovej vojne a snaha maďarskej vládnucej elity preniesť pomaďarčovanie aj do USA (návštevy Aponiho, Károliho- napríklad cennú iniciatívu A. Mamatej prejavil roku 1914 pri vyvracaní protislovenskej propagandy, ktorú v Amerike organizoval maďarský politik gróf Michál Károli) vrátane takmer neexistencie politického života slovenského vo vlasti priviedli Mamateja k uvedomeniu, že „jeho povinnosťou je starať sa nielen o potreby amerických Slovákov, ale podnikať aj kroky v záujme vlastného národa v Uhorsku“. Načim bolo sformulovať politický program riešenia slovenskej otázky. K tomu tiež vyzývali jednotlivé členské organizácie.

Národne plodné obdobie A. Mamateja, začalo pamätným Memorandom o krivdách a požiadavkách z roku 1914, ktoré deklarovalo požiadavku „úplnú samosprávu a voľnosť samourčenia Slovákov tak na politickom, ako aj kultúrnom a hospodárskom poli.“ Na základe protestného zhromaždenia amerických Slovákov v Pittsburghu, konaného 26. apríla 1914 rozhodlo vedenie SL vypracovať Memorandum Slovenskej ligy, ktoré však do začiatku vypuknutia vojny neprijalo. Ustanovila komisiu na jej vypracovanie. Členmi boli: A. Mamatej, I. Daxner, K. Belohlávek, P. Jamárik, J. Kulmen, A. Tholt-Veľkoštiavnický, J. Kadlečák a I. Bielek. Diskusie o obsahu Memoranda boli rozsiahle. Pôvodný návrh vypracovaný Ivanom Daxnerom do značnej miery opakoval požiadavky Memoranda z roku 1861. Niektorí činitelia (Getting, Gessay) návrh kritizovali „pre jeho údajne minimalistické požiadavky a nerealistické hodnotenie národnooslobodzovacieho hnutia pred vojnou“. Pokus zjednotiť rozdielne názory na porade 16. júla 1914 v New Yorku nevyšiel. Až vypuknutie svetovej vojny napomohlo, že na záverečnej porade 10. septembra 1914 Memorandum prijali. V záhlaví malo uvedené: Memorandum slovenskej ligy v Amerike, vydané menom amerických Slovákov, v záujme Slovákov v Uhorsku. Viacerí historici sa zhodujú, že „Memorandum .. znamenalo nielen začiatok politickej aktivity v prospech národa doma, ale vyjadrenie zahraničných Slovákov prišlo oveľa skôr ako od zahraničných Čechov.“ Na čele ligy v tom čase už štyri roky stál A. Mamatej.

Pre Alberta Mamateja osobne sa začalo obdobie hľadania potencionálnych spojencov Slovákov na ceste k národnej svojbytnosti. Uvažovalo sa o viacerých možnostiach riešenia slovenskej otázky – miesta Slovenska v povojnovom usporiadaní Európy. Mamatej a ostatní predstavitelia slovenských organizácii v USA vzhľadom na „vtedajšiu realitu, mocenskú nevýznamnosť a najmä politickú nepripravenosť vlastného národa (…)  v podstate sa zriekli práv (…) z deklarovanej samobytnosti slovenského národa“. Možno to bola chyba, ale vyplývala z reality v Uhorsku. O samostatnom štáte slovenského národa sa vôbec neuvažovalo. Na konci roka 1914 začali prevládať názory o nosnej spolupráci s Čechmi. Jasne a jednoznačne to vyjadril Matúš Jankola, funkcionár I. katolíckej slovenskej jednoty v listoch J. Huškovi: „Našim heslom má byť: Preč od Maďarov. Musíme agitovať za samosprávu Slovenska. Nikdy ale nie v rámci Uhorska v spojení s Maďarmi (…) Spojiť sa môžeme iba s Čechmi“. Aj Ivan Daxner sa stal prívržencom spolupráce s Čechmi. Po intenzívnych diskusiách sa toto riešenie stretlo s prevládajúcou podporou pričom najmä Mamatej trval na podmienke „aby Slovákov v ktorejkoľvek budúcej konštelácii uznal budúci štátotvorný partner za národ a aby mu zabezpečil  samosprávny vývin“. Hoci bol spoluautorom Memoranda, už 4. decembra 1914 oznámil listom krajanským novinám, že je v kontakte s českými spolkami a že najlepšie východisko pre Slovákov vidí v boji za vytvorenie spoločného štátu s Čechmi.

Zápas amerických Slovákov o oslobodenie Slovenska takmer jednomyseľne dospel k presvedčeniu, že národná budúcnosť Slovákov bude v spolupráci s Čechmi. Tým bola vyriešená otázka s kým?, zostávala otázka v akej podobe? Sformovali sa dve krídla. Jedno – zvané newyorské – si predstavovalo slovenskú budúcnosť vo veľmi úzkej spolupráci česko-slovenskej spolupráci (budúci čechoslovakisti). Druhé (Pittsburské) žiadalo nielen politické ale aj organizačno-právne záruky slovenskej samosprávy (budúci autonomisti). (Tento rozpor prítomný počas zápasu amerických Slovákov a Čechov o národné oslobodenie sa vyhrotil po splnení cieľu – vzniku Česko – Slovenska.) Hneď od počiatku oslobodzovacieho zápasu na americkej pôde sa ukázalo, že Albert Mamatej je muž na správnom mieste. Historik konštatuje: „keby na Mamatejovom mieste sedel temperamentnejší človek, ktorý by bol z každého vážneho nedorozumenia robil verejnú otázku, spolupráca Čechov a Slovákov by bola bývala v Amerike nemožná. Mamatej mal veľmi nemilú úlohu: robiť nárazníkovú politiku. Zakrýval veci, hľadal pre ne výhovorku, a práve pre túto politiku bol obyčajne v dvoch ohňoch“. Nie je to celkom tak. Hodnotenie Mamateja  je formulovaná z tábora autonomistov takmer 15 rokov po udalostiach a sami konštatujú, že Mamatej sa podľa nich príliš týmto smerom neangažoval. Ale na konci roku 1914 všetci sú za spoločný odboj s Čechmi a podmienky budúcej vzájomnej spolupráce sa zatiaľ iba dohadovali.

Slováci v zahraničí tým odštartovali slovensko – českú spoluprácu, ktorá mala vyústiť do vzniku Česko-Slovenska. Nasledujúci rok (1915) priniesla prvé výsledky. A. Mamatej nadviazal kontakty s Českým národným združením a podpisom Clevelandskej dohody 22. októbra 1915 preberá zodpovednosť aj za česko-slovenský zahraničný odboj, ktorého Slovenská liga je významnou a rozhodujúcou súčasťou. Plný text Clevelandskej dohody znie:

1. Samostatnosť českých zemí a Slovenska
2. Spojenie Českého a Slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov s úplnou národnou autonómiou Slovenska, s vlastným snemom, s vlastnou štátnou správou, úplnou kultúrnou slobodou, teda i s úplným používaním jazyka slovenského, vlastnou správou finančnou a politickou, so štátnym jazykom slovenským.
3. Volebné právo: všeobecné, tajné a priame.
4. Formy vlády: personálna únia s demokratickým zriadením štátu, podobne ako v Anglicku.
5. Tieto body tvoria základ obapolnej dohody a môžu byť doplnené, poťažne rozšírené len na základe dorozumenia sa oboch stránok.

České národné združenie podržuje si právo prípadnej zmeny a to samé právo má aj Slovenská liga.

V ďalších ustanoveniach dohody sa obe strany, okrem iného, zaväzujú vytvoriť fond, spoločný výbor na rokovanie s Juhoslovanmi. Signatármi Clevelandskú dohodu za slovenskú stranu boli Ivan Daxner a Albert Pavol Mamatej. Za českú stranu dohodu podpísali Ludvík Fisher a Josef Tvrzický – Kramer.

Clevelandská dohoda vznikla na základe iniciatívy českých partnerov, ktorých o to požiadal T. G. Masaryk, preto Mamatej a Daxner súhlasili navyše s tým, aby boli uvedení ako signatári prvého verejného dokumentu o začatí spoločného boja Slovákov a Čechov za oslobodenie, ktorý vydal Český komitét zahraničný 14. novembra 1915 v Paríži. A bolo dôležité pre legitimitu rodiaceho sa česko-slovenského zahraničného odboja. Ich podpis + podpis Bohdana Pavlu sa objavil, ale to bolo o Slovensku a slovenských predstavách všetko. Český komitét charakterizoval začínajúci odboj za národné oslobodenie nasledovne: „Za takové situace český národ nemůže dále mlčet. Proto utvořil se zahraniční komitét české emigrace, aby cizinu o pravém stavu věcí informoval a státníkům politikům a publicistice spojenců a neutrálních států tužby českého národa přednášel a český program hájil. Všecky české strany domáhaly se samostatnosti národa posud v rámci Rakousko-Uherska: průběh bratrovražedné války a bezohledné násilí Vidně nutí nás domáhat se samostatnosti bez ohledu na Rakousko-Uhersko. Usilujeme o samostatný československý stát. Český národ se přesvědčil, že se musí starat sám o sebe“. Vyhlásenie nemalo ani zmienky o Slovákoch, okrem jednej vety: Usilujeme o samostatný československý stát.

Nečudo, že českí signatári Fischer a Tvrzický neskôr v liste Masarykovi napísali: „…obávame se, že námaha tajemníka, jež formálne skončila shodou československou, bude asi bezvýsledná, neboť Slováci nepochybně budou rozezleni, že v prohlášení není nic o Slovácich …“. Spomínať úsilie o samostatný československý štát a odvolávať sa len na české reálie nebolo najdiplomatickejšie. Slovenská liga o dva dni po prijatí „dohody“ vydala Príhlas k slovenskému národu, v ktorom o tom informovala. V preambule Príhlasu sa píše: „Ústredná správa Slovenskej ligy v Amerike v súhlase a s cieľom v stanovách vytknutých a pri úplnom zachovaní uplatnení zásady samobytnosti slovenského národa uzavrela s Českým národným združením v Amerike dohodu cieľom umožnenia spoločného postupu a spoločnej práce, namierenej ku vymoženiu politickej voľnosti a úplnej samosprávy na politickom, kultúrnom i hospodárskom poli a práva voľného sebaurčenia pre oba bratské národy: český a slovenský v Európe“. Trvala na rešpektovaní požiadaviek slovenskej odbojovej zložky. Zároveň „oznámila, že začína so zbierkou na Politický fond (slúžiaci) na vymáhanie samostatnosti Slovenska a na novú reorganizáciu Slovenskej ligy, aby mohla plniť nové úlohy, ktoré jej čas a národ určí“. Úloh bolo pred nimi neúrekom, ale súlad nenastala nielen medzi americkými Čechmi a Slovákmi, ale ani medzi americkými Slovákmi.

Kongres SL vo februári 1916 prijal okrem iného rozhodnutie vyslať do Európy svojich povereníkov – tými sa stali Š. Osuský a G. Košík a potvrdil vedúcu pozíciu Mamateja (Ivan Bielek to lapidárne vyjadril: „Mamatej prišiel na kongres s predsedníctvom a odišiel z neho, čo predseda“). Vnútorné názorové rozpory čs. odboja sa prejavili pri hodnotení práce „vyslancov SL“ v Európe. TGM sa sťažoval na ich údajné protičestvo. Mamatej odpovedal: „Vy by ste nemali poslúchať, alebo aspoň nie výlučne posluchať p. Gettinga (…) ja sa od p. Gettinga a jeho niekoľko nohosledov nebudem učiť k láske k bratom Čechom. Ja som bol a vždy budem Čechofilom, úprimným, oddaným priateľom národa českého“. Český komitét zahraničný sa pretvoril vo februári 1916 na Československú národnú radu (Masaryk, Štefánik, Beneš). O pridanie – „slovenskú“ – sa zaslúžil práve Š. Osuský, vyslanec Slovenskej ligy v Amerike.

Americkí Slováci na čele s A. Mamatejom sa stali všeobecne rešpektovanou zložkou zahraničného odboja za národné oslobodenie Slovákov a Čechov. Pre českú zložku odboja najmä preto, že pri absencii (a nemožnosti) získať splnomocnenie na zastupovanie od uhorských Slovákov, práve americkí Slováci predstavovali silný hlas verejnej mienky (i finančné zázemie), ktorí legitimizoval odbojové ústredie v Paríži pred Spojencami. Mamatej mal v Amerike ťažkú situáciu. Pokúšali sa o spochybňovanie jeho činnosti nielen jednotlivé krídla slovenského zahraničného odboja, ale útoky či aspoň pochybenia prichádzali aj z českej strany. Legionári na západnom fronte sa sťažovali, že českí odbojári nedoceňujú slovenský rozmer v každodennom živote. Mali dojem podceňovania slovenskosti. A. Mamatej konštatoval: “Stáva sa ešte i teraz, že niektorí bratia Česi, totiž tí, ktorých si bratský český národ postavil za vodcov, tu i tam, dávajú nám silne pociťovať, že oni sú „starší a silnejší a vzdelanejší“ bratia naši“.

Nedôverčivý postoj väčšiny amerických Slovákov voči Čechom na ktorom sa podpísalo aj nedodržiavanie Clevelandskej dohody sa zmiernil v roku 1917 po vstupe USA do vojny s Nemeckom a koncom roka aj s Rakúsko-Uhorskom. Prehĺbili sa aktivity Slovenskej ligy i osobne predsedu A. Mamateja v prospech Slovákov v Uhorsku. Dňa 26. 4. 1917 sa Slovenská liga s Českým národným združením uzniesla na Memorande, ktoré predložili americkej vláde, v ktorom vyjadrili podporu Wilsonovi a ochotu postaviť sa so zbraňou na obranu USA. V októbri zvolila SL agitačný výbor na organizovanie tzv. milión dolárovej zbierky. Podobne sa Slovenská liga i samotný Mamatej výrazne podieľali na spolupráci s Milanom Rastislavom Štefánikom počas jeho pobytu v USA.

V máji 1918 je podpísaná druhá dohoda amerických Čechov a Slovákov Pittsburská dohoda na ktorú „dohliadol“ samotný Masaryk (koncipoval jej text).Text: Česko-Slovenská Dohoda, uzavretá v Pittsburghu, Pa., dňa 30. mája, 1918.

„Predstavitelia slovenských a českých organisácií vo Spoj. Štátoch, Slovenskej Ligy, Českého Národného Sdruženia a Sväzu Českých Katolíkov, porokovali za prítomnosti predsedu Česko-Slovenskej Národnej Rady, prof. Masaryka, o česko-slovenskej otázke a o našich posavádnych programových prejavoch a usniesli sa nasledovne:

• Schvaľujeme politický program usilujúci sa o Spojenie Čechov a Slovákov v samostatnom štáte z Českých Zemí a Slovenska.
• Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy.
• Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec.
• Česko-slovenský štát bude republikou. Jeho Konštitúcia bude demokratická.
• Organisácia spolupráce Čechov a Slovákov vo Spojených Štátoch bude podľa potreby a meniacej sa situácie, pri spoločnom dohovorení, prehĺbená a upravená.
• Podrobné ustanovenia o zariadení česko-slovenského štátu ponechávajú sa osvobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom.“

Pittsburská dohoda znamená ústup od federatívnych predstáv spoločného štátu z Clevelandu. Ale aj Mamatejovou zásluhou obsahuje požiadavky slovenskej svojbytnosti, ktorých naplnenie bolo trvalým základom autonomistického hnutia prvej republiky. Súčasne s Pittsburskou dohodou na Slovensku výraznejšie sa ozýva domáci odboj. Prvomájová demonštrácia v Lipovskom Mikuláši, kde Vavro Šrobár vyhlasuje verejne vôľu po spoločnom štáte s Čechmi, či predporada SNS v Martine sú v súlade s ňou. „Na dohode je uvedený dátum 30. máj, napriek tomu, že bola pôvodne zostavená a podpísaná až 31. mája 1918. Celý kaligrafický prepis a záhlavie dohody boli zostavené dodatočne, pretože Masarykov koncept bol napísaný ceruzkou (…)  kaligrafický prepis (Masaryk) podpísal už ako zvolený prezident 14. novembra 1918“.

V tej chvíli je česko-slovenský štát už na svete. Svojským domácim príspevkom k jeho vzniku je reč jediného slovenského poslanca v uhorskom Parlamente Ferdiša Jurigu. Nasleduje vyhlásenie Československa v Prahe 28. 10. 1918 Národným výborom československým: „Štát československý vstúpil dnes do radu samostatných kultúrnych národov sveta.“ Jedným z piatich členov Výboru a jediným (kooptovaným) Slovákom je Vavro Šrobár. Vznik československého štátu ako vôľu slovenského národa deklaruje v Martine 30. 10. 1918 novoutvorená Slovenská národná rada. V deklarácii sa píše: „Zastupitelia všetkých slovenských politických strán (…) trvajú na zásade samourčovacieho práva národov (…) Národná Rada vyhlasuje, že v mene česko-slovenského národa bývajúceho v hraniciach Uhorska je jediná ona oprávnená hovoriť a konať. (…) Pre tento česko-slovenský národ žiadame i my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti… Slovensko ako svojbytnú súčasť československého štátu a tým subjekt medzištátnych vzťahov potvrdzuje „historický“ telegram Matúša Dulu Národnému výboru do Prahy z toho istého dňa: „Slovenská národná strana stojí na stanovisku bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vindikuje pre slovenský národ účasť na utvorení samostatného štátu – pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska“. Slovensko sa prvý krát de facto objavilo na politickej mape sveta.

Albert Mamatej dosiahol svoj cieľ: vznik Česko-Slovenska. Nadnesene povedané: stal sa „otcom zakladateľom“ česko-slovenského štátu, prvého národného štátu Slovákov. Spolu s M. R. Štefánikom a Vavrom Šrobárom. Mal sa zapísať do národných dejín medzi najvýznamnejších tvorcov národnej svojbytnosti. Nestalo sa tak. Jeho obrovské zásluhy o Slovensko sa z povedomia spoločnosti vytrácali až sa takmer vytratili.

Namiesto záveru: Mamatej prehliadaný a zabúdaný zakladateľ štátu

Oba národné zložka odboja (domáci a zahraničný) dosiahli svoj cieľ česko-slovenský štát. Vznikol de facto 28.10. 1918 v Prahe a 30.10.1918 v Martine a na politickú mapu sveta sa dostal de jure podpisom troch versailleských dohôd – posledná Trianonská: 4.6.1920.

Od počiatku ústredným bodom vnútroštátnej agendy nového štátu sa stáva vzťah slovensko-český a česko-slovenský, ktorého jadrom je výklad Pittsburskej dohody. Často sa zabúda, že realizácii zásad Pittsburskej zmluvy prekážala rozdielnosť pri preberaní vzniknutého štátu do československej správy. V Česku pripravená česká administratíva okamžite uplatnila svoju moc, na rozdiel od Slovenska, kde sa viedol ozbrojený boj o ovládnutie jeho územia takmer 10 mesiacov. Uvedené skutočnosti viedli mnohých zástancov slovenskej autonómie k ochote odložiť ju na neskôr. Do určitej miery to spôsobila nepripravenosť slovenských elít (ani teoretická ani praktická) na „Deň potom“. Česi nadväzovali na svoju historickú štátnosť a československú štátnosť považovali za jej pokračovanie. Slováci „bojovali“ za akúkoľvek štátnosť, zaručujúcu slovenskú národnú svojbytnosť. Príkladom je dohoda z Pittsburghu, kde na rozdiel od Clevelandu stačila Slovákom v spoločnom štáte autonómia, vlastný snem ap. Vôbec sme neprejavovali záujem po správe vecí spoločných, celoštátnych. Stačila nám autonómia, vlastný piesoček do ktorého nám nebudú hovoriť Česi. Koniec koncov A. Hlinka nikdy nechcel odchod z Č-SR. Pretože Č-SR vznikol ako štát československého politického národa, tak autonómia nemohla nájsť podporu ani v zahraničí u víťazných spojencov. Poľsko a Maďari podporovali slovenskú autonómiu, pretože dúfali sami nahradiť Čechov. A k tomu Ústava prijatá v roku 1920 nerešpektovala názov štátu uvedený v Trianonskej dohode.

Mamatej pri presadzovaní implementácie česko-slovenských dohôd amerických posiela v roku 1919 delegáciu do vlasti a v roku 1920 tam osobne cestuje. A v júli 1920 je menovaný prvým čs. konzulom v Pittsburgu.

V apríli 1919 Andrej Hlinka dostáva do rúk originál textu Pittsburskej dohody. Dovtedy stál v popredí slovenskej politiky, takmer na čele šíku slovenských politikov usilujúcich sa o spolužitie s českým národom. On sám ešte v máji 1918 vyzval smerovať do československého štátu, zapojiť sa do jeho budovania. Odvtedy Andrej Hlinka ju považoval za „našu zlatú bulu“, československú dohodu „uzavretú dňa 30. mája 1918 v Pittsburgu ako veľmi vážny dokument a náš talizman v týchto bojoch o slobodu národa“. Tým odštartoval boj o autonómiu, ktorý poznamenal celú prvú republiku.

Prvou obeťou útokov v USA i v Česko-Slovensku sa stal A. Mamatej. V novembri 1919 píše Vavrovi Šrobárovi rozsiahly list, ktorý dobre reflektuje jeho názory a prácu pri vzniku Česko-Slovenska. Do určitej miery predstavuje politický závet. Pripomína, že pred Veľkou vojnou nastali udalosti, ktoré otriasli dôveru amerických Slovákov vo svoje spolky (Rovnianek). „Tieto boje odstránili viacerých vodcov a činovníkov (…) a priviedli k veslu mňa, stojaceho dovtedy stranou, živiaceho sa svojim povolaním ako elektrotechnik medzi rodenými Amerikánmi.  Ako Vy pán minister snáď neočakávane (neočakávane preto že ste lekár a nie advokát) prišli ste na čelo národa, tak ja tiež bol som vytiahnutý z môjho zákutia a postavený najprv na čelo NSS a krátko za tým na čelo združenia všetkých organizácií amerických – SL“. Podrobne popisuje svoju činnosť, problémy a ťažkosti, ktoré ju sprevádzali. Snahu  dospieť k spoločným riešenia tak ideove rozdielnych spolkov. „Že vzdor tomu nevyhovel som všetkým, to viem, ale to som ani nechcel, lebo všetkým vyhovieť nemožno. Takého človeka sa ešte nenarodilo. Kristus, veľký učiteľ ľudstva, bol dľa cirkevného učenia Syn Boží, Najdokonalejšia Bytosť – a predsa pribil ho na kríž! Nie, všetkým vyhovieť nemožno!“ „Ja som v ťažkej pozícii, tak, že začína  sa mi to zunúvať. Mám tisíc chutí praštiť s tým so všetkým a utiahnuť sa späť medzi rodených Amerikánov. Len mi je ľúto tej krásnej organizácie, (ktorej som 12 rokov môjho života venoval a priviedol ju na taký stupeň, na jakom je), že keď bych sa utiahnul, opanovali, alebo roztrepali by ju klerikáli“.

Obdobie medzi deklarovaním Česko-Slovenska – koniec októbra 1918 a Trianonom – jún 1920 bolo úsekom obratu prevažujúcej časti slovensko-americkej verejnosti v nazeraní na činnosť a prácu Mamateja.  V Slovenskej lige prevážili prívrženci autonomizmu („dôsledného“ dodržiavania Pittsburskej dohody), ktorí presadili jeho odvolanie (1920) z predsedníctva ligy a neskôr (1922) aj jeho vylúčenie. Zomrel 21. decembra1923, v Brookline, štát Massachusetts, USA. (Často sa chybne uvádza Brooklyn v New Yorku).

Nastal čas vrátiť Alberta Mamateja namiesto, ktoré mu právom patrí v slovenskom Panteóne.

Použitá literatúra:

BEŇA Jozef. Traja velikáni, www.noveslovo

ČULEN, Konštantín, Pittsburská dohoda. Bratislava 1937, Kníhtlačiareň Andreja a nakladateľstvo Slovák

Dokumenty slovenskej štátnosti a identity I. a II., Bratislava 1998, NLC

HIRNER, Alexander: Matičná myšlienka, Bratislava 1992, Slovenský spisovateľ

JANŠÁK, Štefan: Život a dielo dr. Pavla Blahu, Trnava 1947. Vydal Spolok sv. Vojtecha

KOVÁČOVÁ Anna: Život a kultúra Slovákov v Budapešti v období dualizmu, Pilíšska Čaba – Ostrihom 2006, Katolícka univerzita P. Pázmánya

MICHÁLEK, Slavomír, KRAJČOVIČOVÁ, N. a kolektív: Do pamäti národa, Bratislava 2003, Veda

MINÁR, Imrich.: Príspevok k dejinám  odboja vedeného Slovenskou ligou v Amerike 1907 -1920, Bratislava 2011, vydal EPOS

MULÍK P., PAVELECOVÁ Z. (zostavovatelia): PITTSBURSKÁ DOHODA 100 rokov od podpísania Česko-slovenskej dohody v Pittsburghu. Martin 2019, Matica slovenská

ŠROBÁR Vavro,: Oslobodené Slovensko, Pamäti z rokov 1918 – 1920, Bratislava 2004, Academic Electronic Press

a

Matica slovenská, archív

Slovenská národná knižnica, archív