70. výročie úmrtia a 120. výročie narodenia Vladimíra Clementisa
Životná dráma Vladimíra Clementisa, výnimočného slovenského intelektuála, ľavicového politika, nadaného redaktora a právnika, vyvrcholila pred sedemdesiatimi rokmi 3. decembra 1952. V slovenských podmienkach hádam na žiadnu historickú osobnosť neplatí trpká pravda „o revolúcii, ktorá požiera svoje deti“ ako práve na neho. Išlo o človeka, ktorý geograficky i rodinne vyšiel z autentického národno‑konzervatívneho prostredia, od ktorého sa odklonil už v mladosti, aby život zasvätil propagácii ľavicových ideí. Neskôr prispel k nástupu režimu komunistickej strany, ktorý sa mu odplatil tak, že ho po dosiahnutí moci nemilosrdne zomlel iba ako päťdesiatročného.
V priebehu roka 1952 sfanatizované i zastrašené davy ovplyvňované médiami a príčinlivými novinármi, medzi ktorými nechýbali spisovatelia a básnici, pracovné kolektívy vo fabrikách, ale aj zamestnanci v úradoch, zasielali listy, ktoré „v mene mieru, strany, svetlej budúcnosti“ žiadali „najprísnejšie potrestanie príslušníkov protištátneho sprisahaneckého centra a udelenie najvyšších trestov“. V atmosfére vybičovanej atmosféry sa nahromadilo až 8520 takýchto rezolúcií. Paradoxne medzi takto pranierovaných „agentov a velezradcov socializmu“ patril predvojnový zakladateľ ľavicového časopisu DAV a obhajca robotníkov v súdnych procesoch za prvej republiky Vlado Clementis. V divadelnom monsterprocese po fyzickom a psychickom nátlaku a takmer dvojročnej zostrenej väzbe sa priznal ku „všetkým zločinom“ a voči trestu smrti sa ani neodvolal. Režisérom ušla táto zjavná absurdita, ktorá dokazovala vykonštruovanosť procesu a ohromný nátlak na obžalovaných. Medzi súdenými boli rôznorodí ľudia. Hlavný obžalovaný bol Rudolf Slánský, bývalý generálny tajomník komunistickej strany, Eugen Löbl, Otto Fischl, Bedřich Reicin, Bedřich Geminder a ďalší vysokí funkcionári, spolu štrnásť odsúdených, z toho jedenásť dostalo trest smrti. O samotnom rozsudku neboli pochybnosti. Novinári a tlač ich odsúdili na prianie vládnych špičiek už na začiatku. Neskôr sa všetci vyhovárali na „kult osobnosti a sovietov,“ zabúdajúc na osobnú iniciatívu vo vyhľadávaní vnútorných či triednych nepriateľov.
Z Prahy sa milosti nedočkal ani od prezidenta Klementa Gottwalda, ktorý Clementisa dobre poznal a vedel, že obvinenia sú vymyslené. Na fotke zostala iba Clementisova baranica, ktorú požičal Gottwaldovi, keď v roku 1948 rečnil na balkóne v Prahe. Clementisovu postavu i osobnosť na čas vymazali nielen z fotografie, ale aj z dejín. Ak Rudolfa Slánskeho rozdrvil rovnaký kolotoč smrti, ktorý niekedy sám iniciatívne spúšťal, v prípade Vlada Clementisa bola situácia diametrálne iná. Priamo súvisela aj s globálnym súperením vtedajších superveľmocí, akými boli USA a Sovietsky zväz, a dotýkala sa i toho najhoršieho, čo sa mohlo v 50. rokoch niekomu ujsť. Bolo to obvinenie zo „slovenského buržoázneho nacionalizmu!“
Clementis nepatril k typickým straníckym aparátnikom
Jeho životopis nebol príznačný pre vtedajších komunistických exponentov. Narodil sa vo vzdelanej národoveckej rodine 20. septembra 1902 priamo v bašte slovenského národného hnutia, v gemersko‑malohontskom kraji v obci Tisovec. Rodičia boli konzervatívci – evanjelici, dokonca z otcovej strany aj zemania s koreňmi siahajúcimi k roku 1651. Za uhorského režimu boli onálepkovaní ako „panslávi“. Mladý Clementis mal slovenské presvedčenie, lásku ku knihám, ale aj slovanskú i česko‑slovenskú vzájomnosť danú už od vienka. V ideovej dvojici „národ a kresťanstvo“ neskôr zamenil, pre rodičov prekvapivo, kresťanstvo za socializmus. S tým sa veľmi ťažko zmierovala hlavne matka. Treba zdôrazniť, že opojenie socializmom v jeho prípade nebolo samoúčelné. Bol idealistom. Nechcel byť revolucionárom iba pre revolúciu, nešlo mu o moc a umelé ideológie. Clementis zápalisto veril, že nová spravodlivejšia spoločnosť vyrieši všetku biedu, vykorisťovanie a zabezpečí aj slovenskému národu dôstojný život.
Študoval na gymnáziu v Skalici, kde získal nepríjemnú skúsenosť z maďarizácie. Situácia sa zmenila k lepšiemu po vzniku Československej republiky, kedy sa obnovil slovenský národný život. Vtedy zasiahli do jeho vedomia knihy s marxistickou tematikou, v tom čase naberajúce na popularite. Zásadne ovplyvnený sa začal od roku 1921 angažovať v socialistickom hnutí akademickej mládeže počas štúdia práva na Karlovej univerzite v Prahe. V roku 1922 dokonca spolu s ďalšími slovenskými ľavicovými študentmi založili združenie slovenských socialistických študentov. Súčasne bol jedným zo zakladateľov legendárneho slovenského ľavicového časopisu DAV, ktorého názov tvorili iniciály krstných mien členov Daniela Okáliho, Andreja Siráckeho a Vladimíra Clementisa. Profilovali sa ako skupina mladých slovenských ľavicových intelektuálov, označovaných ako „davisti“, ktorí sa zaoberali otázkami filozofie, literatúry či politiky a ich vedúcou osobnosťou bol Vlado Clementis. Po vyštudovaní práva pôsobil ako advokátsky koncipient a potom ako samostatný advokát.
Dnes sa idealizujú pomery v prvej Československej republike 1918 – 1938 a zabúda sa na vážne sociálne konflikty, ktoré panovali vo vnútri vtedajšej spoločnosti. Smutnou realitou bola aj streľba do slovenských robotníkov na verejných demonštráciách a počas hladových štrajkov. Najčernejším príkladom bol incident v Košútoch, kde četníci zastrelili troch robotníckych demonštrantov. Vážne nepokoje boli v Krompachoch a inde na Slovensku. Bolo to spôsobené ťažkou sociálnou situáciou, ekonomickými krízami a pomalým riešením týchto problémov zo strany štátu. Na Slovensku bola obzvlášť ťažká situácia kvôli pražskému centralizmus, ktorý zvýhodňoval priemysel v Čechách na úkor Slovenska. Daňou za túto krátkozrakú politiku bola nezamestnanosť a tzv. hladové doliny, ale aj budúce národnostné rozpory.
Ostrým kritikom tohto vývoja bol práve Clementis
Na druhej strane spolupracoval s názorovo vzdialenými slovenskými spisovateľmi či novinármi. Veľmi dobré kontakty mal napríklad na Tida Jozefa Gašpara, ktorý bol orientovaný na vtedajšiu ľudovú stranu s vlastným národným a sociálnym programom. Väčšinu slovenských spisovateľov však spájala nástojčivá snaha zmeniť celkovú situáciu na Slovensku bez ohľadu na vzájomné politické delenie. Aj keď sprvoti nemal na to jasný názor, neskôr žiadal rovnoprávne postavenie slovenského národa v republike a uplatnenie prirodzeného práva Slovákov na sebaurčenie.
Po celú dobu vystupoval proti nastupujúcej ideológii fašizmu v Európe, čo získalo ohlas aj v zahraničí. Zúčastňoval sa nielen na domácich zjazdoch spisovateľov, ale aj na tých v Sovietskom zväze a dokonca privítal na Slovensku aj známeho spisovateľa Iľju Erenburga. V roku 1938 vo Francúzsku a Veľkej Británii využil svoje diplomatické a intelektuálne danosti na propagáciu a obranu Československej republiky pred nacistickým Nemeckom, pričom mu pomohol aj poslanecký mandát v Národnom zhromaždení 1935 – 1938. Napriek všetkému ho však pravica i jeho vlastní spolupartajníci uštipačne nazývali „salónnym komunistom“. Boli to narážky na jeho advokátske povolanie, rodinné zázemie a celkové distingvované vystupovanie. Prispelo k tomu aj to, že manželka Lída pochádzala z dobre situovanej rodiny, bola dcéra riaditeľa Hipoteční banky Jána Pátka. Napriek aktívnemu verejnému účinkovaniu nemal pred druhou svetovou vojnou žiadne zásadné funkcie v komunistickej strane. Bol to náznak nedôvery, ale aj neblahá predzvesť budúcnosti.
Československo bolo po mníchovskej zrade západných veľmocí v roku 1938 odsúdené na likvidáciu a Clementis sa vrátil zo zahraničia. Už onedlho v marci 1939 dobrodružne a s pomocou svojho bývalého advokátskeho koncipienta a politického spolupútnika Gustáva Husáka emigroval cez Poľsko a Sovietsky zväz do Paríža. Dnes sa ako hlavná príčina jeho neskoršieho pádu uvádza negatívny postoj Clementisa k uzavretiu paktu Molotov – Ribbentrop z augusta 1939. Pri triezvom posúdení historických okolností je to maximálne jeden zo zahmlievacích názorov, no nie skutočná príčina.
V Paríži kritizoval sovietsko‑nemecký pakt, avšak neurobil to verejne
Svoje poznámky predniesol v úzkom kruhu vtedajšieho straníckeho vedenia. Podobne sa postavil aj k sovietskemu vpádu do Fínska v roku 1940. Ak odhliadneme od neskorších vyfabulovaných historiek, podľa svedkov mal Clementis v Moskve po vojne so J. V. Stalinom rozhovor na túto tému. Stalin, ako chladnokrvný pragmatik, zobral vec ako vedľajšiu a uzavretú samotnými výsledkami druhej svetovej vojny. Skôr sa zdalo, že Stalin ako by mimochodom naznačil, že skutočných nepriateľov má Clementis zo strany „súdruhov z Prahy.“
V októbri 1939 sa Clementis podieľal na vydaní memoranda slovenských politikov spolu s Milanom Hodžom, Štefanom Osuským a Jánom Pauliny‑Tóthom o postavení Slovenska v obnovenom česko‑slovenskom štáte, ktoré nebolo príjemné pre čechoslovakistov v zahraničí. Neskôr bol vo Francúzsku, paradoxne ako komunistický exulant, zatvorený v tábore, z ktorého unikol iba vstupom do československých vojenských jednotiek vo Francúzsku, čo bol dôvod na jeho vylúčenie z komunistickej strany.
Po porážke Francúzska sa mu vďaka Štefanovi Osuskému podarilo ujsť do Veľkej Británie. Aj tam bol internovaný, no na základe zásahu exilovej československej vlády bol prepustený. Aktívne sa zapájal do zahraničného odboja, pôsobil v právnej rade exilovej vlády a ako člen Československého výboru pre slovanskú vzájomnosť. Výrazné boli jeho aktivity od roku 1941 v zahraničnom rozhlasovom vysielaní, kde ako žurnalista a hlásateľ vystupoval pod pseudonymom Peter Hron. Práve vstup Sovietskeho zväzu do vojny a jeho spojenectvo s Veľkou Britániou vyjasňuje postavenie Clementisa, ktorý sa v Londýne stal exponentom nielen čs. exilovej vlády, ale aj komunistov.
V roku 1945 bolo Nemecko definitívne porazené a Vlado Clementis sa vrátil domov ako víťaz. Komunistická strana využila jeho predvojnovú popularitu a zahraničné skúsenosti v diplomacii. Nielenže mu vrátila členstvo, ale posunula ho do ústredných straníckych funkcií. Spolu s ním politicky stúpali aj Laco Novomeský a Gustáv Husák. V kultúrnom dianí prevzal Novomeský predsedníctvo v Matici slovenskej a Clementis sa stal členom matičného výboru. Okrem toho bol menovaný do dôležitej funkcie štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí a od marca 1948 do marca 1950 priamo ministrom. Práve jeho pôsobenia v tejto exponovanej funkcii bol hlavný dôvod blízkej tragédie.
Po skončení druhej svetovej vojny premenili superveľmoci USA a Sovietsky zväz planétu na mocenskú šachovnicu s vytvorením dvoch znepriatelených blokov. Československo a Sovietsky zväz sa vážne angažovali pri vzniku Izraelského štátu v roku 1948. Zabúda sa, že významnú úlohu zohrala aj vojenská pomoc Československa v prospech Izraela. Hlavne v dodávke pechotných zbraní, stíhačiek a výcviku izraelských pilotov. Samozrejme, že to nebolo možné bez sovietskeho posvätenia, ktoré sledovalo dlhodobé plány. Sovietsky zväz v súperení s USA rátal s vytvorením Izraela ako štátu so socialistickou orientáciou. Vlado Clementis hral práve v tomto zahraničnom pôsobení Československa významnú úlohu a videl hlboko pod pokrievku sovietskej i západnej zahraničnej politiky.
Situácia sa prekvapivo zmenila po roku 1949, keď sa Izrael vzdal možnosti stať sa socialistickým štátom a začal sa orientovať na Západ. Vyvolalo to okamžitú reakciu Sovietskeho zväzu, no prejavilo sa to aj negatívnym hodnotením politikov, ktorý sa v tejto sfére angažovali, teda aj Clementisa. Dodnes ide o historicky nie uspokojivo objasnenú problematiku. Jedna z vážnych teórií hovorí o tom, že Stalin rátal paralelne aj s variantom „odskočenia“ Izraela a následnou sovietskou podporou arabských štátov.
Clementis sa výrazne zasadzoval aj v slovenskej otázke
Tá bola po vojne deklarovaná už na základe princípu rovný s rovným. A to nielen vo vzťahu k Prahe, ale aj vo vzťahu k porazenému Maďarsku. V zahraničných politických rokovaniach výrazne zasiahol v prospech postavenia Slovenska a vyjasnenia historických vzťahov s južným susedom, ktorý síce kuloárne, no stále ašpiroval na južné Slovensko. Výrazne zasiahlo v prospech Slovenska počas Parížskej konferencie 1946 a pri dohode s Maďarskom, ktorá vyhlásila neplatnosť Viedenskej arbitráže 1938. Napriek intervenciám maďarských komunistov aj v iných oblastiach nekompromisne obhajoval slovenské záujmy. Pod jeho gesciou boli aj „repatriácie“ Slovákov z Maďarska a maďarského obyvateľstva zo Slovenska. Okáli po rokoch spomínal, ako sa Clementis vrátil do Tisovca a otcovi víťazoslávne referoval, ako sa podarilo ponížiť maďarských šovinistov vo vlastnom brlohu. Vlado Clementis spolu s Lacom Novomeským boli súčasne aj propagátori slovanského poňatia socializmu a celkovo slovanskej myšlienky, aj keď v rúšku vtedajšej ideológie budovania socializmu. Napomáhali tomu aj vynikajúce vzťahy s Juhosláviou Josipa Broza Tita. Zároveň slovanská myšlienka zažila krátku, ale intenzívnu renesanciu po r. 1945, čo sa prejavilo aj v textov ústavných dokumentov republiky. Na tieto jeho odvážne a nekompromisné postoje nezabudli nielen maďarskí komunisti, ale ani tí českí, presnejšie pražskí centralisti.
V jeseni 1949 bol v Maďarsku obžalovaný a popravený minister zahraničných vecí László Rajk a jeho spolupracovníci, pričom sa to dialo z iniciatívy predsedu Maďarskej strany pracujúcich Mátyása Rákosiho. V tom čase sa v Československu začali výpady voči tzv. zrade vo vnútri strany od domnelého titoizmu, sionizmu a napokon slovenského buržoázneho nacionalizmu. Maďarskí komunisti zohrali špinavú úlohu nielen v Moskve, kde rozdúchavali sovietsku paranoju, ale aj v Prahe. Intrigovali u Viliama Širokého a upriamovali pozornosť na údajných šesťdesiat slovenských nacionalistov v Komunistickej strane Slovenska, ktorí mali prenasledovať maďarskej menšinu v Československu. Vynorila sa aj nedávna história podpory československých politikov pri vzniku štátu Izrael a ich následné onálepkovanie „sionizmom“. Paranoju živil aj náhly rozkol medzi Juhosláviou a Sovietskym zväzom. Nebolo teda prekvapujúce, že sa nezabudlo ani na Clementisa a jeho aktivity ako ministra zahraničných vecí i na jeho uzemnenie maďarských komunistov v slovenskej otázke. Ako Slovák bol obvinený z buržoázneho nacionalizmu, teda vlastne zo slovenského vlastenectva.
Pri tragédii Clementisa nemožno podceňovať ani úlohu Západu
V septembri 1949 sa Clementis zúčastnil na Valnom zhromaždení OSN v New Yorku. V tom čase k nemu už presakovali informácie o zatýkaní nielen v Prahe, ale aj na ministerstve zahraničných vecí. Clementis dostal neštandardne varovanie prostredníctvom novín New York Times, kde bol 23. októbra 1949 uverejnený článok o nebezpečenstve, ktoré mu po návrate domov hrozí. Podobný článok bol zverejnený 27. októbra 1949 vo francúzskych novinách Le Monde. Išlo naozaj o upozornenie či nepriame navádzanie na emigráciu? Komunistický funkcionár a účastník odboja takého rangu, aký bol Vlado Clementis, ktorý zmenil stranu barikády, by bol výraznou západnou posilou na fronte studenej vojny. Autori článkov museli chápať, že ich čítala sovietska aj čs. rozviedka. Clementisov idealizmus bol však silný a neuveril. Jeho zdanliví spolubojovníci‑priatelia, ako prezident Klement Gottwald dokonca umožnili, aby do New Yorku pricestovala aj jeho žena Lída. V tejto hre rátal aj Gottwald s Clementisovou emigráciou alebo to bol ďalší zastierací manéver?
Krátko po návrate z New Yorku v januári 1951 zatkla Vlada Clementisa štátna bezpečnosť. Vo väzení si možno spomenul na proroctvo, ktoré mu na chodbe súdu kedysi v 30. rokoch povedal advokát Otakar Jamnický: „Vy – člen starej národnej a zemianskej rodiny, vôbec nepatríte kvôli vašej básnickej a jemnej povahe do komunistickej strany, za ktorú ste dokonca poslancom. Verte mi, že raz príde doba, keď na to doplatíte. Bola by vás skutočne škoda.“
Clementisov tragický osud sa naplnil 3. decembra 1952. V poslednom liste pred smrťou napísal milovanej manželke: „Verím, že sa dožiješ – za desať, za pätnásť rokov? – socialistickej Európy a pozdravíš ju aj odo mňa. Už aj preto musíš vytrvať a nájsť kladný pomer k životu a dnešku… A vo svete zbavenom napätia, nebezpečenstva zvratov a dusného ovzdušia poslednej porážky budú to azda môcť vidieť aj iní… Dofajčievam posledné fajky a počúvam. Počúvam Ťa jasne spievať Smetanove a Dvořákove piesne a som, zostávam a budem vždy s Tebou.“
Smutný epitaf politického idealistu, ktorý sa vnútorné nechcel vzdať sna socializmus ani tesne pred smrťou, paradoxne zlikvidovaný inými exponentami socialistického režimu komunistickej strany.
V tomto roku si pripomíname nielen 70. výročie smrti Vladimíra Clementisa, ale aj 120. výročie narodenia tohto nevšedného a mimoriadneho slovenského politika.
Marián Gešper
