Ján Kollár

autor: PhDr. Lukáš Perný, PhD., Slovenský literárny ústav Matice slovenskej

Básnik zjednotenia Slovanov Ján Kollár;
230 rokov od narodenia spisovateľa, politika, filozofa, básnika, jazykovedca, kňaza, zberateľa ľudovej slovesnosti a ideológa druhej vlny národného obrodenia

Vízia zjednotených a spolupracujúcich slovanských národov, to bol sen, ktorý si prial velikán Ján Kollár. Pred 230. rokmi sa malebnej obci Mošovce (neďaleko Turčianskych Teplíc) narodil autor Slávy dcéry, prvý predseda Spolku milovníkov slovenskej reči a literatúry, ktorý vstúpil do dejín tak slovenského, ako aj českého národa, a po ktorom je aj pomenovaná planetka (20991) Jánkollár. V Kollárovom rodisku pôsobili tiež osobnosti ako Daniel Krman či Štefan Krčméry. Kollár tu má pomník aj pamätnú izbu (aj keď pôvodný dom zhorel, zostala kamenná sýpka, v ktorej je múzeum), no pochovaný je na Olšanskom cintoríne v Prahe na križovatke hlavných ciest (predtým bol pochovaný na cintorín Skt. Marxa Friedhofa, neskôr na Viedenskom ústrednom cintoríne). Bronzovú bustu má tiež v Panteóne Národného múzea v Prahe. Matičiari z Mošoviec sa minulý rok zúčastnili spomienkovej udalosti pri príležitosti 170. výročia Kollárovho úmrtia a navštívili aj miesto Kollárovho odpočinku (report tu).

Obec Mošovce spojila oslavy 790. výročia prvej písomnej zmienky s 230. výročím narodenia Jána Kollára (29. až 30. júla 2023). Matica slovenská pripojila svoju záštitu nad týmto podujatím, ktorého súčasťou bola spomienková slávnosť, tanečná zábava, slávnostné Služby Božie, položenie spomienkových kytíc k soche Jána Kollára ako aj návšteva Pamätnej izby a komponovaný literárno-hudobný program a organový koncert venovaný 230. výročiu narodenia Jána Kollára. Je až paradoxom, že toho roku je to 240 rokov od úmrtia Adama Františka Kollára a 230 rokov od narodenia Jána Kollára. Presne 10 rokov po smrti osvietenca A. F. Kollára narodil sa jeho menovec Ján (a to ešte dokonca počas júla).

Podujatia v Mošovciach sa za Maticu slovenskú zúčastnila delegácia: Dr. Viliam Komora, Eva Rišianová a Ing. Dalibor Steindl. Dr. Viliam Komora vyzdvihol Kollárovu myšlienku všeslovanstva a jeho aktivity na poli kultúry, literatúry, duchovna a vedy. Reportáž spracovalo periodikum Hlas ľudu.

Ján Kollár bol spomenutý aj vo vedeckom príspevku autora tohto článku v rámci V. Kongresu Matíc a inštitúcií slovanských národov (so zameraním na myšlienku všeslovanskej vzájomnosti a praktickej kultúrnej spolupráce slovanských národov). Taktiež bol o Jánovi Kollárovi publikovaný životopisný medailón v Slovenských národných novinách (16/2023).

SLÁVME SLÁVNE SLÁVU SLÁVOV SLÁVNYCH

Kollárovo zdôrazňovanie, že vzájomnosť „nezáleží v politickém všech Slávov sjednoceniu“, teda vo vytvorení jednotného slovanského štátu a jeho sústredenie vzájomnosti na pole literárne a kultúrne vyplývalo z realistického odhadnutia vtedajších možností a situácie slovanských národov. Kollár bol príliš veľkým duchom, aby si neuvedomoval politické korene a politický dosah i ním hlásanej literárnej vzájomnosti. Ohlas, aký vyvolala jeho Slávy dcéra a štúdia o Vzájomnosti najmä medzi Čechmi, Juhoslovanmi a Ukrajincami, nemohol nechávať nikoho v tejto veci na pochybách.“ — Vladimír Clementis, Slovanstvo kedysi a teraz

Úvodné slová Vladimíra Clementisa, ktorý sa mimochodom hlásil tak ku Kollárovmu, ako aj k Štúrovmu odkazu, azda najkoncentrovanejšie vystihujú Kollárov prínos. Ján Kollár (* 29. júl 1793, Mošovce – † 24. január 1852, Viedeň) sa narodil do roľnícko-remeselníckej rodiny, študoval v Mošovciach, Kremnici, Banskej Bystrici a napokon na evanjelickom lýceu v Bratislave (v tom čase Prešporok). Učil sa gréčtinu, latinčinu, čítal nemeckých klasikov, ale aj dobovú literatúru. Podľa Encyklopédie slovenských spisovateľov si prostriedky na vzdelávanie Kollár získaval obstarávaním súkromných hodín v bohatších rodinách. Krátko pôsobí ako vychovávateľ v rodine Kolbenhayera v Banskej Bystrici, kde skladá tiež kandidátsku skúšku, čo bola podmienka pre štipendium štúdií v Nemecku. Istý čas viedol sirotinec.

Zo Slovenska sa presúva do univerzitného nemeckého mesta Jena, kde študuje evanjelickú teológiu, zoznamuje sa s nemeckým teologickým a filozofickým myslením. Popri teológii sa tiež venuje prírodným vedám, dejinám a filológii. S vysokou pravdepodobnosťou sa práve tu zoznámil s filozofiou osvietenstva, no predovšetkým filozofiou Herdera a jeho „proroctvom“ o mierotvornej misii Slovanov. V Loebede sa zoznamuje s Frederikou Schmidtovou, dcérou nemeckého pastora, ktorú vo svojich básňach nazýva Mínou (manželkou sa však stáva až v roku 1835; mali spolu dcéru Ľudmilu).

Z Nemecka sa presúva do metropoly Maďarska, kde pôsobí ako evanjelický farár. Kollár tu konfirmoval Petőfiho aj Kossutha (od roku 2011 je tu aj pamätná tabuľa). Medzitým sa ešte objavuje v Prahe, kde sa stretáva s českými vlastencami. Počas revolúcie pôsobí vo Viedni ako dôverník vlády pre otázky Slovenska, pričom podáva návrh na samosprávu Slovenska a na slovenské školy s českým vyučovacím jazykom, čo sa stalo kontroverzným momentom v dejinách národného obrodenia.

Po revolúcii sa stáva mimoriadnym profesorom slovanskej archeológie na univerzite vo Viedni. Posledné dni Jána Kollára opisuje v knihe Čas pre nesmrteľnosťou (nedávno vyšlo druhé vydanie vo vydavateľstve Signis) matičný literárny historik Tomáš Winkler.

Winkler opisuje Kollárov odchod do Viedne ako unáhlený (z Pešti prichádza unavený z bojov a príkorí, ktoré zažíval). Ubytoval sa Wallenstrasse č. 265 blízko ministerstva, na treťom poschodí. Hneď v prvý deň riešil so slovenskou deputáciou položenie Slovákov v revolučných časoch, pýtal sa na vyzbrojenie povstalcov, kvalitu ich výcviku. Hodža s Kollárovým trpezlivým postojom nesúhlasil a žiadal aby sa o všetkom rozhodlo hneď. Na druhý deň Kollár s deputáciou informoval ministra Stadiona o situácii, ktorý mu však oznámil že pre Slovákov už nič nemôže urobiť. Posťažovali sa na Windischgrätza, ktorý ich obviňoval z komunizmu. Vo Viedni sa s Kollárom zvítal Janko Kráľ, o ktorého sa podľa Winklera Kollár postaral, keď bol vyhladovaný a špinavý po peštianskom väzení. Vo Viedni spolupracoval s Doležálkom ktorého poznal zo slepeckého ústavu, naklonení mu boli tak minister vnútra Stadion, ako aj minister Bach či štátny tajomník, barón Helfert, ktorý sa zaujímal o školské otázky. V tom čase pracoval vo svojom byte a o jeho rodinu sa v Pešti staral farár Jozef Podhradský (v roku 2023 mal významné výročie, ktoré si pripomenula aj Matica slovenská), ktorý ho tiež zastupoval v cirkevnom úrade. Po službách pre ministra odchádza na Viedenskú univerzitu, kde má prednášať slovanské starožitnosti a slovanskú mytológiu. Z nového miesta sa dlho neteší. Po presťahovaní prechladne a ochorie (katar horných dýchacích ciest).

Do Viedne prichádza jeho milovaná Frederika a spolu s dcérou Ľudmilou oslavujú Jánove meniny. Potom čo získal profesorský titul vo Viedni, vyznamenaný je aj pražskou Karlovou univerzitou (čestný doktorát) ako darček k šesťdesiatim narodeninám. Podľa Winklera Kollár prednášal spamäti, citoval nemecké, latinské a grécke citáty naspamäť. „Na hodinách archeológie a mytológie „bavili sa viac na zemi“, pri zemských božstvách a náboženských úkazoch, chrámoch, slávnostiach, obetách. Neskôr Kollár svoj zrak obrátil k oblohe, k mytológii – k mytologicko-astronomickému Zvieratníku čiže k Zodiaku a jeho spojeniu s roľníctvom a celým životom starých Slovanov,“ píše Winkler.

K poslednej misii Kollára patril výskum retranských modiel (alebo Prillwitzských idolov), ktoré (ako píše Winkler) oddávna priťahovali pozornosť nielen slovanských, ale aj nemeckých vedcov. Záhada však naďalej zostávala záhadou. Dva roky pred smrťou cestuje do Nemecka. Triedi materiály, robí si poznámky a je presvedčený že retranské modly sú pravé a „že nápisy sú pravé, že reč, duch, vnútorný, organický, vznešený poriadok, podivuhodná súvislosť týchto božstiev s celou mytológiou a náboženstvom starého sveta, s Indiou, Perziou, Egyptom, so severskými národmi sú rozhodujúce kritériá, ktoré svedčia o pravosti nápisov,“ píše Winkler a dodáva, že „nejde vraj len o jednotlivých bohov a mytologické zlomky, ale o veľkolepý, podivuhodný, vnútorne usporiadaný náboženský zväzok. Všade sa uctieva príroda, jej dary, jej veľké zjavy na nebi a na zemi.“ Peter Podolan uvádza, že retranské modly sa stali pre Kollára témou jeho prednášok a skúmal ich celé dva týždne v Maklenbursku. Kollárovo pracovné nasadenie v oblasti archeológie bolo podľa Podolana z heuristického hľadiska obdivuhodné, aj keď kriticky dodáva, že v rámci svojej angažovanosti spájal seriózne zdroje s neserióznymi. Prvé výsledky práce adresuje odborníkom a dokončieva rukopis Staroitália slavjanská. Rok pred smrťou je v nadšení zo svojej práce, roztrpčí ho však prof. Lisch, ktorý jeho prácu spochybní. V roku 1852 navštevuje  bárona Geringera (člen ríšskej rady) a hovorí o Matici slovenskej, ktorá by sa podľa Kollára mala  založiť. Choroba sa mu však zhoršuje, začína blúzniť. Veľký duch sa začína lámať a onedlho zomiera. Je pochovaný vo Viedni s najväčšími poctami.

Po jeho smrti bratia Bolloví publikujú spis Über die Tolense und über Rhetras Lage, v ktorom je spochybnená pravosť retranských nálezov, čo ešte potvrdí aj slavista Jagič v časopise Archív pre slavistickú filológiu. Napokon aj Šafárik napíše, ruskému slavistovi Pogodinovi, že ide o fantázie, čo veľmi ťažko prežívala manželka Frederika. Toľko píše Winkler.  Vyšlo osemstostranové dielo, ktoré malo byť monumentálnym uzavretím Kollárovho diela nazmar? V každom prípade Retra či Riedegost bolo sakrálne hradisko polabského kmeňa Ratarov, pričom na počiatku 11. storočia je nazývané Riedigost a miestne hlavné božstvo bol Svarožic, v neskorších prameňoch Radegast. České slovo „radohostinství“ znamená tiež radovať sa, pohostiť atď. Už z etymologického hľadiska teda možno konštatovať, že Kollárove predpoklady mali racionálne základy.

Kollárov život bol spracovaný tiež filmov v cykle Trezor či v rozhlasovej podobe životopisného pásma.

KOLLÁROVA TVORBA 

„Láska je počátkem všech velkých činů.“
— Ján Kollár

Prínos Kollára do slovenskej kultúrnej stavby, ako aj slovenskej filozofie a literatúry je monumentálny a presahuje až do celého slovanského okruhu tým, že dal základ pre modernú slovenskú filozofiu dejín, ako aj ideu všeslovanskej vzájomnosti.

Prvým Kollárovým dielom je báseň Nárek nad súčasnými pomermi v Uhorsku a reaguje ním na časy ponapoleónske. Nasleduje debutová zbierka Básne Jána Kollára vydaná v Prahe, ktorú vysoko oceňujú aj autori Encyklopédie slovenských spisovateľov. Básne poznačila cenzúra – cenzúra nepustila niekoľko sonetov vlasteneckého obsahu a J. Jungman, ktorý mal na  starosti vydanie zbierky, sa ani neodvážil predložiť cenzúre báseň Vlastenec pre jej protifeudálny charakter. Básne obsahujú dva cykly sonetov, elégie, vlastenecké básne a epigramy. Preromantické básne, ktoré prekračujú doterajší rokokovo-sentimentálny rámec, obsahujú protest proti krivdám a útlaku, občianskej neslobode, zobrazujú vnútorný život človeka oslobodzujúceho sa od spoločenských pút, uvádza Encyklopédia. Príroda tu nie je iba kulisou, ale javiskom života, teda, konkrétnym miestom.

Kollár sa nezmazateľne zapísal do slovenských, ako aj českých kultúrny dejín cyklickou skladbou Slávy dcera obsahujúcu 150 sonetov v 3 spevoch. Kollárovo životné dielo inšpirované Danteho Božskou komédiou v prvom vydaní obsahovalo predspev (veršovaný v časomiere), pričom druhé bolo obohatené o ďalšie dva spevy Léthé a Acherón – slovanské nebe a peklo. Sonety rozdelil do troch spevov podľa riek Labe, Dunaj a Sála. Básnik, hlavná postava, putuje po krajoch, kde žili Slovania až po slovanské nebo a peklo. K zbierke ho inšpiroval osobný žiaľ z rozchodu. Encyklopédia slovenských spisovateľov uvádza, že Kollárove verše cez obžalobu minulosti cielia do prítomnosti, odsudzujú utláčateľov neslobodných slovanských národov. Vlasťou nemyslí iba územie, ale mravy, reč, v podstate národnú identitu. Ukážka z Kollárovej Slávy dcéry:

Stojí lípa na zeleném luze,
plná starožitných pamětí,
ku ní, co jen přišlo podletí,
bývala má nejmilejší chůze;

Žele moje, city, tužby, nouze
nosil jsem jí tajně k odnětí,
jedenkráte v jejím objetí
takto zalkám rozželený tuze:

„ó ty, aspoň ty už, strome zlatý,
zastiň bolesti a hanobu
lidu toho, kterému jsi svatý!“

Tu dech živý v listí sladce věje,
peň se hne a v božském způsobu
Slávy dcera v rukách mých se směje.

***

Ó, vy, bratří, ó vy sestry sladké,
co jste živi ještě na zemi,
prosím volných uší přejte mi
ať vám přidám naučení krátké:

Varujte se oné cesty hladké,
kterou ďábel protkal sítěmi,
aby na ní zrádce s dušemi
lapat mohl do své pasti vrátké:

Pojďte sem, hle, příklad sobě bráti,
i k těm dobrým i k těm šibalům.
učte se svůj národ milovati;

Hučte, Tatry, hlas ten k horám Černým,
hučte, Krkonoše, k Uralům:
„Peklo zrádcům, nebe Slávům věrným.“

Kollár sa okrem básnickej tvorby venoval aj publicistike, kultúrno-politickej činnosti a vedeckej činnosti. Textom Něco o pomaďařování Slovanů v Uhrách vyjadril protest proti administratívnym a trestným praktikám vtedajších feudálnych úradov v otázke jazyka v ev. cirkvách a školách, kde úradní predstavitelia zavádzali maďarčinu. Národno-uvedomovaciu misiu plnil aj svojimi kázňami. S nadväznosťou na Herdera definuje vlastnosti Slovanov ako nábožnosť, nevinná veselosť, láska k rodnému jazyku či znášanlivosť. Kollár odmietal šovinizmu, resp. nadraďovanie jedného národa nad ostatné.

Ján Kollár napísal niekoľko učebníc (Čítanka, Slabikář), vedeckých prác (O literárnej vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými, Sláva bohyně a původ jména Slavův čili Slavjanův, Paměti), kazateľských textov, cestopisov, memoárov a napokon poézie.

V neposlednom rade zbieral a spísal ľudové piesne (v spolupráci s Pavlom Jozefom Šafárikom a J. Blahoslavom-Benediktim). Ako ukazuje dokument z cyklu Trezor, Kollár bol zberateľstvom ľudových piesní doslova nadšený. V roku 1823 vydáva prvý zväzok Písně světské lidu slovenského v Uhřích a v roku 1827 druhý zväzok. Kollár v predslovoch zdôrazňoval význam piesní pre národnú kultúrnu stavbu, pričom poukázal na to, že sú obrazom národného charakteru, históriou vnútorného sveta a života národa, uvádza Encyklopédia. V zberateľstve pokračoval aj neskôr, keď vydal Národnie zpievanky, čo vôbec najrozšírenejšie vydanie textov slovenských ľudových piesní. Zohrali dôležitú úlohu pri samotnom vývine slovenskej literatúry. Paradoxne, vydaním zbierky Kollár zvýšil záujem o slovenčinu pred štúrovskou reformou, proti ktorej sa neskôr postavil. Kollár teda v podstate objavil záujem o slovenské ľudové piesne.

V rámci vedeckého prínosu ešte treba zdôrazniť Kollárove texty spojené s analýzou etymológie slova Sláv. Okrem toho sa zachovalo tiež niekoľko rukopisov, kázaní, úvah, príspevkov do časopisov, ako aj jazykovedných prác.

Kollár bojoval za literárnu vzájomnosť medzi slovanskými kmeňmi, resp. aby sme boli presnejší, Kollár považuje Slovanov za národ, ktorý má iba štyri základné nárečia – ruské, poľské, srbochorvátske (ilýrske) a československé. Dielo O literárnej vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slavskými je teoretickým spracovaním myšlienky všeslovanskej vzájomnosti. Spolupracoval s Pavlom Jozefom Šafárikom (obaja sú zaraďovaní do druhej vlny národného obrodenia, ktorá je tiež nazývaná Generácia Všeslávie). Koncepcii Generácie Všeslávie sa na Slovensku podrobne venoval kulturológ a filozof Viktor Timura a to hneď v dvoch knihách (samostatná kniha Generácia Všeslávie, ako aj jeho najnovší titul Generácie obrodenia).

FILOZOFIA GENERÁCIE VŠESLÁVIE

„Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou,
ten kto do pout jímá otroky, sám je otrok.“

— Ján Kollár

Ak chceme pochopiť myslenie Jána Kollára, musíme si bližšie priblížiť filozofiu Generácie Všeslávie ako celok. V prvom rade treba zdôrazniť, že celá generácia bola značne ovplyvnená filozofiou dejín nemeckého filozofa Herdera. Ako uvádza Rudolf Dupkala (Úvod do filozofie dejín), človek, spoločnosť a národ sú  u Herdera základnými ingredienciami filozofie dejín a národ je podľa Herdera dejinotvorný subjekt. Dejiny ľudstva tvoria národy, ktoré sa vo svojej humanizačnej misii striedajú „na javisku dejín“. A práve táto idea mala významný vplyv na Jána Kollára (všeslovanská vzájomnosť), ale aj Pavla Jozefa Šafárika (proces humanizácie).

Podrobne sa filozofii mysliteľov druhej vlny národného obrodenia venuje Viktor Timura, ktorý sa zameriava na myšlienkové pohyby a chápanie sveta prírody, človeka, spoločnosti a kultúry v kontexte Generácie Všeslávie. Zdôrazňuje motív kontinuity zo svetovej, predovšetkým nemeckej filozofie od osvietenskej filozofie (Kant, Herder, Wolf, Leibniz) k nemeckej klasickej filozofii (Fichte, Schelling, Hegel), pričom Generácia Všeslávie vychádzala tak z Herdera, ako aj domácich autorov ovplyvnených renesančným humanizmom, barokovým slavizmom a buditeľským historizmom. Generácia Všeslávie siaha až do Veľkej Moravy a k cyrilometodskej tradícii a vytvorila koncept, ktorý Timura označuje ako slovansko-slovenský osvietenský humanizmus.

Pri otázke vzťahu medzi prírodou a človekom sa inšpirovali Herderovou myšlienkou, podľa ktorej sú zákony sveta a jeho smerovanie spojené s božou múdrosťou (teologická aplikácia poznatkov vedy na chápanie sveta). Podľa Kollára je Boh všadeprítomný  a podľa Šafárika skutočnosť pochádza od Všemohoucího, teda skutočnosť je mŕtva, iba duch v nej rozdúchava svoj plameň a napĺňa ju životnými silami, uvádza Timura. Duch je prvotné, nepodmienené, nekonečné a večné bytie, ktoré je základom celej stvorenej skutočnosti – v tom sa zhodujú Kollár, Šafárik aj Palacký. Úroveň skutočnosti je daná stupňom rozvoja a rovnováhy síl, telies a bytostí na ceste k harmónii a dokonalosti. Timura ďalej uvádza, že podľa Kollára je človek jednotou tela a duše, rozumom preniká do skutočnosti a postupne poznáva, ako napomáhať poriadku, usporiadanosti, harmónii. Podľa Palackého spočíva ovládnutie prírody v pochopení poriadku a uvedenie jednoty v rozmanitosť. A cieľom snaženia je hľadanie pravdy (Kuzmány, Kollár).  S najvyšším účelom súvisí dosiahnutie slobody, ku ktorej je podľa Palackého človek stvorený. Kollár spája slobodu človeka s plnením si povinností, resp. ako píše Timura, zodpovednosťou s plnením si občianskym povinností (dodatok: taktiež porovnaj: pozitívna sloboda u filozofa I. Berlina).

Tam kde niet slobody, nemôže byť ani povinnosť, iba otroctvo. Podľa Kollára je človek stvorený k slobode. Spoločenskosť spája s rozumom a mravnosťou, ktoré sú dané prírodou (náklonnosťou k vlastnému druhu). Človek je podľa Kollára stvorený k spoločenstvu, nie k samostatnosti (ergo nie k individualizmu) a napokon sa človek od zvierať líši spoločenskosťou (schopnosť človeka byť účastný na živote, osudoch iných, sebe rovných), nie je stvorený pre život mimo spoločnosti, preto by mal prispievať k blahu spoločenstva.

Podmienkou napredovania spoločenstva je pozdvihnutie sa nad osobné záujmy, čím Kollár prekonáva aj Herdera, ktorý sa podľa Timuru bránil myšlienke obetovať individuálny záujem spoločnosti. Kollár rozoznáva telesnú a duševnú slobodu, pričom duševná je nadradená nakoľko telo je ovládaná inštinktmi, pudmi a vášňami. Preto úlohou človeka je ovládnutie nepoľudštenej prírody v nás poľudštenou, kultivovanou a zušľachtenou prírodou, píše Timura. Sloboda bez rozumu je teda podľa Kollára len chaos. Tieto myšlienky vychádzajú predovšetkým z Herdera (Timura tiež uvádza Rousseaua, ktorý mohol byť myšlienkami sprostredkovaný u Kollára cez Herdera), no sú aplikované do špecificky slovanských podmienok slovanského humanizmu, čo sa prejavilo značne aj u analýze kultúrno-historických súvislostí Slovanov u Šafárika. Sloboda je u autorov Všeslávia matkou, umenia, poznania, osvety, vzdelanosti a kultúrnosti; predpokladom tvorivosti, uplatnenia tvorivých síl (aj činnosti) a tvorivej angažovanosti, dodáva Timura. Slobodu spájajú Šafárik aj Kollár so slobodou národa a tak je ruka v ruke spojená emancipácia človeka s národným oslobodením. Pamätné je v tomto kontexte Šafárikove heslo, čisto ľudské možno docieliť iba národným. A národné je spojené so sociálnym. Iba duchovne kultivovaný človek je schopný vymaniť sa z otroctva. S tým súvisí otázka filozofie dejín, ktorá je chápaná s duchovným etapovým vývojom.

Úloha kultúry je spojená so vzdelávaním, šírením osvety, tradíciami, zvykmi a napredovaním k vyššej úrovni vývoja ľudskosti. Osvietenosť a vzdelanie by malo byť šírené na všetkých stupňoch života, až k najnižším vrstvám. Slovanský princíp kultúry je spojený s misiou Slovanov humanizovať svet. Slovanský princíp je podľa Kollára tiež syntézou aj predchádzajúcich (antický, germánsky) princípov a vývoja. Kollár a Šafárik sa zhodujú s Herderom, že ľudstvo musí prejsť etapami vývoja a že každý národ má v tomto vývoji svoje špecifické miesto a tiež úlohu. V kontexte zadefinovania ľudského rodu, ľudstva a dejín (Generácie Všeslávie) presahuje parciálny univerzalizmu a má širší univerzálnejší charakter (východisko týchto názorov opäť nachádzame u Herdera podľa ktorého ľudstvo tvoria tak jednotlivci, ako aj spoločenstvá a národy). Kollár vníma ľudskosť (lidskost) ako ľudský rod a v druhom rade ako to, čo ľuďom a človečenstvu je primerané (protiklad surovosti, divokosti a nevzdelanosti). Zmyslom ľudskej existencie je usilovanie o šťastie človečenstva, čo Kollára spája tak s Kuzmánym ako aj s ďalšími predstaviteľmi Generácie Všeslávie. Podľa Kollára je u iných národov ľudskosť poriadená národnosti, no u Slovanov národnosť podriadená humanite. Uskutočnenie ľudskosti je spájané s realizovaním vyššej formy slobody. Od Herdera ďalej Kollár prevzal myšlienku striedania sa národov vo vedúcej úlohe na čele dejín a preto píše: „Jeden národ je povolán k tomu, aby známost jediného boha zaviedol, jiný k tomu aby vzory krásy a umění světu představil ,třetí aby zákony práva pro život v krajinách uspořádal a jiný aby zemi vzdělával a okrašloval.“ Tým posledným myslel pochopiteľne Slovanov.

Pozoruhodná je tiež Kollárova myšlienka vzniku národov. Vychádzal z Herderovej myšlienky, podľa ktorej národy, národné subjekty – po rozpade jednoty ľudského rodu a po dosiahnutí určitej úrovne – idú cestou návratu k stratenej pôvodnej jednote, k zjednocovaniu, uvádza Timura. To je základ pre myšlienku všeslovanskej jednoty. Zjednocovanie spájal s prejavom objektívnych zákonitostí dejín ľudstva. Kollár vymedzil národ ako spoločenstvo ľudí, ktorí sú spojení zväzkom jednej reči, rovných mravov a obyčajov. Ďalej – vybádal Timura – Kollár považoval národy za formy, v ktorých sa ľudstvo vyvíja a utvára.

KOLLÁR VS. ŠTÚR

Pôvodne Ján Kollár podporoval Ľudovíta Štúra v jeho národno-obrodeneckej misii. Neskôr sa však dostal so Štúrom do veľkého sporu, nakoľko Štúr požadoval právo Slovákov na vlastný jazyk, kým Kollár preferoval poslovenčenú češtinu. Kollár bol totiž zástancom jednoty spisovného jazyka pre českú, aj slovenskú literatúru a razil teóriu, podľa ktorej súčasťou spoločného „slovanského národa“ je kmeň „československý“. Preto sa usiloval posilniť česko-slovenskú vzájomnosť priblížením češtiny k slovenčine. V tomto úsilí, spolu so Šafárikom, chceli uviesť do praxe reformovanú češtinu (Encyklopédia slov. spisovateľov uvádza ako pr. vokalizáciu či slovenské pádové koncovky).

Proti Štúrovým snahám vydal spis Hlasové o potřebe jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky (1846). Spor so Štúrom bol tak ostrý, že písal pod pseudonymom Čechobratr Protištúrsky. Na odpor v kontexte slovakizácie češtiny však narazil aj na českej strane a čeština sa taktiež vyvíjala vlastným smerom.

Štúrovci mu tiež nevedeli odpustiť miesto na Viedenskej univerzite podobne ako Jonášovi Záborskému, ktorý pod Kollárom istý čas pracoval. Tento moment je tiež spracovaný vo filme o Jonášovi Záborskom Národný hriešnik (1994).

Spor, ktorý prekročil Kollárovu smrť, komentuje aj Winkler. Kollár ešte ako vládny radca navrhol zavedenie češtiny ako úradného jazyka na Slovensku. S Danielom Lichardom vedie Slovenské noviny, kde tento návrh obhajovali (noviny tiež začali vychádzať v češtine). Na odpor sa postavili nielen štúrovci, ale aj bernolákovci, ktorí potvrdili v roku 1851 príklon k slovenčine. Spor pokračuje aj po Kollárovej smrti, keď Hurban bojuje pro Kollárovej koncepcii, na čo reaguje Lichard ako hrubosť voči Kollárovi. Timura v kontexte Kollárovým pokusov presadiť češtinu dodáva, že snahy o kodifikáciu českého jazyka na Slovensku boli prejavom diskontinuity a aj preto táto snaha skončila neúspešne. V súčasnosti však objektívny kultúrny historik musí byť nad týmto sporom a vnímať oboch rivalov ako neoddeliteľnú súčasť tak slovenskej, ako aj českej kultúry. Nie náhodou videl Vladimír Clementis po Druhej svetovej vojne v Kollárovi proroka, ktorý predpovedal mierové spolunažívanie Slovanov a Kollár tiež inšpiroval aj filozofa a štátnika T. G. Masaryka.

Eduard Chmelár píše o Kollárovi, že to bol práve on, ktorý priniesol z nemeckého prostredia model moderného národa a inšpiroval tak štúrovcov. Tu sa začal náš historický pochod na ceste k národnej emancipácii, píše Chmelár, pričom zdôrazňuje, že bez Kollára by nebolo ani Štúra, nakoľko bol to práve Kollár, ktorý zo štúdií v Nemecku priniesol koncepciu moderného etnického národa založenú na Herderovej filozofii, pričom dovtedy sa u nás takto neuvažovalo (Kollár tak svojim odkazom presiahol dokonca aj svojho predchodcu  Bernoláka). Dodáva: „Tak ako je výročie narodenia Mahátmu Gándhího vyhlásené za Svetový deň nenásilia, mal by byť dnešný deň oslavou myšlienky slovanskej vzájomnosti a diela jeho hlavného ideológa Jána Kollára.“

Ján Kollár patrí k najväčším velikánom slovenských dejín. Jeho myšlienky sú pretkané humanizmom a optimistickou vierou v napredovanie k človečenstvu a mierovému spolunažívaniu medzi národmi. Svet by podľa Kollárovej utópie bol krajší, spravodlivejší a zmysluplnejší. Až ďaleká budúcnosť ukáže, či sa Herderom inšpirovaný Kollár dočká naplnenia týchto ideí…

JÁN KOLLÁR v cykle TREZOR

POUŽITÁ A ODPORÚČANÁ LITERATÚRA

DUPKALA, R.: Úvod do filozofie dejín. Prešov : Éxpress Print, 3. vyd, 2019

Encyklopédia slovenských spisovateľov. Bratislava : Obzor, 1984
KOLLÁR, J.: Digitalizované diela. In: https://zlatyfond.sme.sk/autor/68/Jan-Kollar
PODOLAN, P.: Štúdie k jubileu Jána Kollára. Bratislava : FF UK, 2012. Dostupné online: https://fphil.uniba.sk/fileadmin/fif/katedry_pracoviska/ksd/h/Hino5a.pdf

TIMURA, V.: Generácia Všeslávie. Nitra : Nitrava, 2018

TIMURA, V.: Generácia obrodenia. Nitra : Slavica, 2023
WINKLER, T.: Čas pred nesmrteľnosťou. Banský Bystrica : Signis, 2022

 

2023-08-07T14:02:37+00:0017 júla 2023 |Osobnosti slovenských dejín|
X