K 120. výročiu narodenia správcu Matice slovenskej
Autor: doc. PaedDr. Pavol Parenička, CSc., Slovenský literárny ústav Matice slovenskej
Jána Martáka vníma kultúrna verejnosť ako literárneho historika, editora a publicistu, redaktora a prekladateľa, organizátora ochotníckeho i profesionálneho divadelníctva, matičného pracovníka a manažéra. Alexander Matuška sa o Jánovi Martákovi vyjadril: „Nemal to vo funkciách, ktorými bol poverovaný nijako ľahké – na to boli jeho poverovania dosť exponované. Poveroval sa úlohami aj sám: neodťahoval sa od čiernej roboty, zapriahal sa do nej, všeličo na seba bral.“ Životné osudy, tvorivé a organizačné aktivity J. Martáka predstavujú dôležitú súčasť našej kultúry, literatúry a dejín Matice slovenskej, ktorých tvár v mnohých aspektoch spoluvytváral a formoval. O tejto osobnosti sa v Matici slovenskej (MS) v Martine 13. decembra 2023 konala akadémia, na ktorej sa zúčastnili predseda MS Marián Gešper a správca MS Maroš Smolec, členovia jej predsedníctva, syn Jána Martáka, viacerí ďalší hostia a pracovníci MS.
Biografické súradnice
Ján Marták sa narodil 10. augusta 1903 v Dolnom Sŕní v rodine tesárskeho majstra Štefana Martáka a Anny, rod. Geržovej. V rokoch 1909 až 1915 chodil do ev. ľudovej školy v Dolnom Sŕni, potom sa v ťažkých časoch veľkej vojny začal učiť remeslo u otca. Roku 1917 ho rodičia zapísali na maďarskú židovskú reálku v Novom Meste nad Váhom. Po jej zániku pokračoval v stredoškolských štúdiách na reálnych gymnáziách v rokoch 1918 až 1921 v Trenčíne a v rokoch 1921 až 1925 v Novom Meste nad Váhom. V rokoch 1925 až 1931 študoval aprobáciu filozofia, slovenčina a francúzština na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Už počas štúdií sa Marták zaujímal o slovenskú romantickú literatúru, pričom sa zameral na štúrovskú poéziu, čomu zodpovedala i jeho rigorózna práca Mladý Ján Botto, ktorú roku 1931 obhájil a získal titul doktor filozofie (PhDr.).
V rokoch 1931 až 1933 absolvoval Ján Marták vojenskú prezenčnú službu v Bratislave, kam za ním prišla aj jeho snúbenica, učiteľka a spisovateľka Mária Rázusová. Práve ona a najmä autorita jej brata Martina Rázusa, predsedu Slovenskej národnej strany, známeho spisovateľa, básnika, politického tribúna a ev. kazateľa, sa zaslúžila o to, že Ján Marták dostal zamestnanecké miesto v MS v Martine, kde mal sprvu sľúbené miesto v SNM, ale nedostal ho. Mária Rázusová o snúbencovom osude informovala svojho brata, na čo spomína samotný Marták: „Poslala Gerykov (Ján Geryk, riaditeľ martinského múzea) písomný príkaz i odmietavý postoj svojmu bratovi Martinovi Rázusovi a ten zdvorilo, no dosť kategoricky požiadal o splnenie záväzku Jozefa Škultétyho, správcu MS a podpredsedu Muzeálnej slovenskej spoločnosti). O niekoľko dní dostal som odpoveď, aby som si podal prosbu o prijatie do Matice…“
V službách Matice slovenskej
Ján Marták od 6. februára 1933 pracoval v MS v Martine. V rokoch 1933 až 1940 pôsobil ako referent Literárnohistorického a súčasne Pedagogického odboru MS. Od roku 1934 zastupoval aj tajomníka Jozefa Cígera Hronského v oblasti matičnej personálnej a administratívnej agendy. Popritom redigoval viaceré knižné edície, bol redaktorom časopisov Slovensko a Slniečko, ako editor pripravil na vydanie viacero kníh. Súčasne (aj pod pseudonymami Ján Benko, Ján Žabinský, Ivo Medin) sa venoval literárnej publicistike, histórii a kritike, napísal monografiu so štúrovskou problematikou (Útok na spisovnú slovenčinu roku 1847/1848 a jeho cieľ, 1938).
Roku 1939 bol pre Jána Martáka ťažký, lebo jeho manželka M. Rázusova-Martáková odišla do invalidného dôchodku, navyše, mu zomrela matka. Ale v MS usilovný Marták kariérne postupoval, roku 1940 ho na jej valnom zhromaždení v Prešove zvolili za jedného zo štyroch matičných tajomníkov. Naďalej si plnil svoje úradnícke, redaktorské, editorské, literárne, publicistické, divadelné a osvetové povinnosti, participoval na vybudovaní tlačiarenského závodu Neografia, rokoch 1943 a 1944 organizoval vysielanie matičného rozhlasu. Na matičnej pôde sa venoval i rozvoju ochotníckeho divadla. V januári 1944 sa stal riaditeľom a súčasne dramaturgom Slovenského komorného divadla. Tieto aktivity Marták charakterizoval slovami: „V Matici sa stále niečo zakladalo, nové vedecké odbory, nové edície, nové časopisy a viaceré pridružené inštitúcie. Pre mňa táto mánia vyvrcholila v zime roku 1943/1944 v založení Slovenského komorného divadla.“
Povstalecké a povojnové udalosti
Ján Marták sa po vyhlásení Povstania a mobilizácie prihlásil ako záložný dôstojník do 1. československej armády na Slovensku a odišiel aj s manželkou M. Rázusovou-Martákovou do Banskej Bystrice. Vykonával funkciu osvetového dôstojníka na viacerých frontoch, naposledy na bojovom úseku pri Čremošnom. Na svoj ilegálny život na prelome rokov 1944/1945 spomína: „Po vojenskom potlačení SNP po horách a dedinách pohronských dostal som sa do L. Mikuláša, kde bola moja žena a 3. marca 1945 po prvom obsadení L. Mikuláša Sov. armádou odišiel som do Košíc“. V apríli 1945 prevzal z poverenia SNR správcovský post v MS v Martine, kde ho v auguste 1945 valné zhromaždenie zvolilo za riadneho správcu MS. Vo funkcii matičného správcu pôsobil Marták až do politických previerok roku 1959.
V tejto súvislosti obdobie rokov 1945 až 1950, keď boli predsedami MS Laco Novomeský a Jur Hronec a správcom Ján Marták, sa naďalej pokračovalo v rozvojových kultúrnych programoch, čo dokumentujú jeho spomienky: „Od r. 1945 prežil som spolkový rozmach MS i rozširovanie jej činnosti vo vedeckých odboroch, potom po r. 1948 všetky reorganizácie, rušenia a nové konštituovania a v tomto nervujúcom období podarilo sa mi prichystať súborné dielo Bottovo na vydanie s úvodom a poznámkami.“
Po februári 1948 Ján Marták bránil MS, ktorú totalitný režim postupne degradoval, resp. identifikoval so Slovenskou národnou knižnicou podľa zákona z roku 1954. Napokon ani sám neodolal komunistickým previerkam, po ktorých musel nedobrovoľne odísť z MS a napokon aj z Martina. Žilinská pobočka ŠtB ho totiž vyšetrovala a plánovala obviniť z tzv. slovenského buržoázneho nacionalizmu.
Pôsobenie v Bratislave
V roku 1959 Jána Martáka zamestnali v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave, kde pôsobil ako vedúci divadelného oddelenia, neskôr oddelenia staršej slovenskej literatúry. Vo vlastnom literárnohistorickom výskume sa sústredil na tvorbu monografie o literárnej Levoči, pričom jej prvú časť odovzdal ako kandidátsku dizertačnú prácu. Roku 1965 mu knižne vyšla práca Ochotnícka činohra 1918 – 1945.
V roku 1961 sa rodina Martákovcov presídlila z Martina do Bratislavy, kde M. Rázusová-Martáková po dlhotrvajúcej chorobe zomrela 5. augusta 1964. Spisovateľ Jozef Telgársky o tomto manželskom zväzku napísal: „Nemôžeme zabudnúť ani na Martákov podiel na tvorivej činnosti Márie Rázusovej-Martákovej. Bol nielen jej obetavým manželom, ktorý jej pomáhal prekonávať následky ťažkej choroby, čo už samé o sebe predstavovalo neoceniteľnú pomoc. Jeho spolupráca priam znásobovala tvorivé sily tejto významnej autorky diel pre mládež a prekladateľky. Ona sama mu vzdala hold zbierkou ľúbostných veršov.“ Po smrti manželky sa Ján Marták oženil po druhýkrát s redaktorkou Lýdiou, rod. Manicovou, dcérou legionára, povstaleckého hrdinu a veliteľa, brigádneho generála Branislava Manicu. Z Martákovho druhého manželstva pochádza syn Ján Marták (nar. 1966), hudobný skladateľ a zborista operného súboru SND v Bratislave.
Obrodný proces a normalizácia
Počas vrcholiacej fázy obrodného procesu v máji 1968 Jána Martáka opätovne menovali za správcu MS. V tejto funkcii chcel matičnému organizmu vdýchnuť nový, ale pritom z minulosti vychádzajúci smer i obsah, k čomu sa vyjadril: „Obsah činnosti stále hľadáme, ale rozhodne som proti osvetárčeniu. Na pôde Matice by sa mohli uskutočňovať celoslovenské podujatia národného a vlasteneckého zamerania. Úradovať budeme v Bratislave, kde môžeme dôkladnejšie zabezpečovať nový zákon, riešiť vzťah ústavu k spolkom a vedným odborom i ostatné organizačné otázky.“ I tento Martákov matičný oživovací pokus, ako aj všetky ostatné demokratické zmeny a reformy napokon po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy a okupácii ČSR zanikli v období procesu normalizácie. V roku 1973 uzrel svetlo sveta aj normalizačný Zákon o MS, ale už bez Martákovej účasti. Poslali ho na dôchodok 1. marca 1972. Ostatné roky života prežil Ján Marták v kruhu najbližšej rodiny v Bratislave, kde odišiel z časnosti na večnosť 24. októbra 1982.
