Jozef Bučko – národovec a občiansky demokrat v SNP
Autor: Mgr. Lukáš Krajčír, PhD., Slovenský historický ústav Matice slovenskej
29. augusta si pripomíname 75. výročie vypuknutia Slovenského národného povstania (SNP), jednej z najdôležitejších udalostí v novodobých slovenských dejinách, odvážneho pokusu ponúknuť alternatívu voči domácemu kolaborantskému režimu s hitlerovským Nemeckom a s cieľom obnoviť slobodný a demokratický život.
Evanjelický a. v. farár, zakladajúci člen a člen výboru Matice slovenskej Jozef Bučko (1907-1945) je exemplárnym príkladom odvážneho človeka, ktorý napriek hrozbám perzekúcií zo strany štátnych orgánov Slovenskej republiky (1939-1945) sa odhodlal hovoriť a písať to, čo si myslel a podieľať sa na organizovanom odpore voči nacistickému svetonázoru.
Napriek jeho odvážnym počinom a presvedčivému antifašistickému a antikomunistickému presvedčeniu, sa akosi na Jozefa Bučka pozabudlo. Pritom jeho život a názory sú dodnes inšpiratívnym zdrojom, ako čeliť rôznym nedemokratickým tendenciám v súčasnom verejnom priestore Slovenska.
Narodil sa v roľníckej rodine zo Slatiny na Bebravou. Napriek rôznym sociálno-existenčným ťažkostiam študoval, a to v rokoch 1921-1929 na gymnáziu v Nitre a vzápätí teológiu na Slovenskej evanjelickej a. v. teologickej akadémii. Tretí ročník (1931/1932) absolvoval v nemeckom Erlangene, kde s nevoľou pozoroval nárast sympatií bežných ľudí a inteligencie k hnutiu národného socializmu. Dňa 25. júna 1933 sa napokon stal seniorálnym kaplánom u turčianskeho seniora, národniara a matičiara Otta Škrovinu.
Bučko tak pôsobil v niekdajšom centre slovenského národno-politického a kultúrneho pohybu, ktorý si do istej miery udržiavalo aj v medzivojnovom období. Z pozície obhajcu kresťansko-humanistických hodnôt s nechuťou pozoroval ako sa Československá republika a v nej slovenský národ dostávajú do geopolitického zorného uhla diktátora Adolfa Hitlera.
Za kritiku do väzenia
Už v roku 1937 videl ako sa nad Európou zaťahujú nacistické a komunistické mračná: „Vidíme na jednej strane extrém boľševizmu stojaci na krvi más, na druhej strane extrém totality, nie menej krvavý a uprostred stojí náš národ. Nie meč, ale myšlienkový chaos kope hrob národu!“ Jeho kázne a články v Národných novinách a v Cirkevných listoch sa v období slovenskej autonómie a štátnosti niesli v znamení hlásania kresťanského humanizmu, pomoci, solidarity a všeobecnej rovnosti, ktoré v onej dobe boli mnohými deformované, potláčané a zamlčiavané. Už voľby do Snemu Slovenskej krajiny z 18. decembra 1938 označil za formalitu, nakoľko si uvedomoval ich nedemokratické prevedenie, s cieľom úplne ovládnuť štát a spoločnosť.
Obavy z totalitného smerovania poukázal na príklade obmedzovania slobody tlače. Uvedomoval si, ako médiá dokážu rozširovať pravdu, dialóg a spoluprácu, ale aj nenávisť a klamstvá, v závislosti od ideového smerovania redakcie: „Dobro a zlo, pravda a lož, svetlo a tma zápasia o ľudskú dušu. Pozorujeme, že aj dnes prichádzajú rečníci, ktorí hovoria vždy nadšene, aby získali ľudí. Áno, celý život je boj pravdy a lži.“ […] „Rečník hovorí o kráse slovenčiny, ale sám ju svojou výslovnosťou iba potupuje“ A preto aj 31. mája 1941 jasne uviedol, že „kto máš prospechárstvom, alebo bludnou orientáciou skrivenú chrbtovú kosť, odstúp, lebo zradíš národ.“
Bučkove posolstvá z rokov 1940 a 1943, provokujúce svojou nadčasovosťou, boli odvážnym počinom, nastavením zrkadla vtedajšiemu režimu, no pritom riskantným krokom a s následkami, ktoré končili často pokutami a väznením. V roku 1941 sa tak aj stalo, keď bol Bučko obvinený v novinách Gardista za údajnú urážku prezidenta počas 80. výročia na martinských slávnostiach Memoranda národa slovenského. Aféra skončila obvinením, niekoľko mesačným súdením, zaistením a dvojmesačným väznením v Ilave a v Prešove, spolu s peňažným trestom za poburovanie proti štátu a pohrozením rozpustenia martinského cirkevného zboru.
Bučko identifikoval totalitarizačné tendencie aj na príklade aktivít známej polovojenskej organizácie: „Členstvo v Hlinkových gardách je dobrovoľné. No je to len na papieri. Žiaci a žiačky sú nútení vyhrážaním vstupovať do týchto organizácií. Ich propagátori idú až tak ďaleko, že ak vstup odoprú, po štúdiách nedostanú nijaké zamestnanie.“ Výchova mládeže mu robila veľké starosti, veď bol to práve on, ktorý sa jej tak v martinskom cirkevnom zbore venoval a ktorá si ho tak veľmi obľúbila. No často zdôrazňoval, že nielen vzdelanie ale práve mravnosť je určujúcim faktorom, ktorý sa postaví proti vojnám, autokratom a cieľavedomým klamárom.
Kresťan neubíja, ale pomáha
A nielen mládež, ale aj chorí a chudobní a to bez ohľadu na ich náboženstvo a národnosť, znamenali pre Bučka ohrozenú societu, ktorej treba pomáhať. Keď bolo treba, aj darovaním múky a zemiakov. Jasne podotkol, že „útlak, hlad, bieda i vykorisťovanie, pomsta, politické otroctvo, žiaľ, utrpenie sú výsledkom hriechu, ktorý sa prejavuje v rozmanitej forme sebectva, nenávisti, pýchy.“ Preto neprekvapí, že stál napríklad pri zrode sociálneho zariadenia – starobinca na martinskej Hviezdoslavovej ulici.
Bučko navrhoval mnohým menej vzletne rečniť a viac kresťansky konať, vrátiť sa k elementárnej ľudskej slušnosti, ktorá je tak úzko previazaná s Kristovým učením. Vo vianočnom čísle Národných novín z roku 1941 vyzýval politikov, aby sa držali základných kresťanských hodnôt. „Kristus do úradov! Počnúc parlamentom, cez kancelárie, všade. Zomrel za pravdu, krivda mu bola potupou. Spravodlivosť v zákonoch, v odmene i v potrestaní.“
Mnohých kresťanov a pritom sympatizantov vládneho režimu kritizoval za ich nekresťanské egoistické a materialistické pudy, očiernené zvrátenými arizáciami a deportáciami: „Ozaj nízky cieľ, ak si niekto myslí, že Kristus prišiel kostoly a kaplnky stavať a obrázky vešať, často za peniaze potupne nadobudnuté.“ […] „Kresťanská cirkev nesmie vyrovnávať majetkové výkyvy, sociálne rozdiely, náboženské rozpory, rasové problémy nijakým iným spôsobom okrem spôsobu Božieho. Ani habaním majetkov, ani trýznením, ani vysťahovaním sa životné otázky neriešia.“
Bučko sa dokázal odosobniť pri obhajobe náboženského a cirkevného priestoru, keď nielen vládny ľudácky režim kritizoval kvôli cenzurovaniu evanjelických časopisov a zásahov do tvorby učebníc náboženstva, ale keď aj otvorene odsúdil boľševizmus: „Tisíce kresťanských chrámov ľahlo popolom, nie menej sa ich premenilo na kiná, múzeá, prípadne horšie ciele. Boľševizmus sa pokúsil raz a navždy skoncovať s Bohom. Kresťanský človek západu žasne nad spustošením vonkajšej výstavby kresťanskej. […] Možno to nazvať priamym úderom do tváre. Je nádej, že až päsť oslabne, chrámy sa znova vztýčia. Na miestach, boľševizmom opustených, zbožnosť sa znovu vzbudzuje.“
Na strane povstalcov
To len Bučka viac protifašisticky orientovalo, kedy už počas jesene 1943 sa uvažovalo práve v Turč. Sv. Martine o utvorení miestneho revolučného národného výboru. Bučko patril k protifašistickej skupine Jozefa Šťastného a neskôr v roku 1944 sa po spojení viacerých skupín stal členom predsedníctva za demokratický orientovaný občiansky blok v Okresnom revolučnom národnom výbore v Turč. Sv. Martine. Z tejto pozície sa zúčastnil porád u veliteľa martinskej vojenskej posádky Emila Perku o vyhlásení všeobecnej mobilizácie a pomoci žilinskej posádke v zastavení nacistických okupantov.
21. septembra 1944 patril k posledným ustupujúcim do Banskej Bystrice, kde pôsobil v hodnosti nadporučíka a vo funkcii sanitára-ošetrovateľa v miestnej nemocnici. Ako vojenský kňaz povzbudzoval ranených v nemocnici a bojujúcich povstalcov na fronte. Okrem toho viedol aj agendu duchovnej správy v Banskej Bystrici.
Na pokraji síl
Po potlačení SNP odišiel do Ľubietovej. Avšak ráno 2. novembra 1944 bol počas presunu do Lučatína spolu s ďalším farárom Ivanom Kolesárom zadržaný gestapom. Falošnú legitimáciu nepoužil, pretože mu svedomie nedovoľovalo klamať. Evidovaný ako podozrivá osoba, bol držaný vo väzení v Banskej Bystrici, kde okúsil nepríjemný gestapácky výsluch a následne internovaný v priestoroch Krajského súdu v Bratislave. Rodine posielal ceruzkou písané lístky a dokonca spísal kázne, ktoré sú svedectvom jeho veľkého záujmu o politické dianie a viery v konečné víťazstvo spravodlivosti nad útlakom.
Dňa 18. februára 1945 bol transportovaný do koncentračného tábora Mathausen, v ktorom sústreďovali hlavne nepohodlnú inteligenciu. O pár týždňov neskôr bol Bučko ako pracovná jednotka presunutý odpratávať trosky z bombardovania mesta Amstätten. Pracoval aj v noci, bez dostatočnej stravy, zavšivený a premočený z dažďa. Následne ochorel na dyzentériu a flegmónu, ktoré značne podlomili jeho zdravie.
Po priblížení frontovej línie ho spolu s ostatnými väzňami premiestnili do koncentračného tábora v Ebensee pri Salzburgu, ktorý sa vyznačoval vôbec najhoršími podmienkami na prežitie. Na chirurgickom oddelení mu operovali predlaktie s infekciou, ale jeho zdravotný stav sa zhoršoval. No aj v týchto náročných podmienkach sa zachovali svedectvá jeho priateľov – spoluväzňov, ktorým hovoril ako treba obnoviť demokraciu so slobodou tlače a vyjadrovania. I keď sa dožil oslobodenia americkými vojskami, ktoré prišli 6. mája 1945 v ranných hodinách, zomrel napokon v noci nasledujúceho dňa.
Jozef Bučko pochopil podstatu veci: demokracia a sloboda slovenského národa je úzko previazaná so slobodným vyjadrovaním a písaním. Bol ochotný povstať a bojovať za tieto hodnoty, postaviť sa na odpor proti porušovaniu ľudských práv. Jeho pokrokové zmýšľanie, zásadovosť, čestnosť, charakternosť, občiansko-demokratické presvedčenie a láska k slovenskej vlasti je silno inšpiratívna aj pre dnešné časy, poznačené rôznymi nenávistnými prejavmi, intoleranciou, klamstvami a vôbec stratou dôvery ľudí vo vlastný štát.
Konáme aj dnes na princípoch kresťanskej etiky? Bučkov život a dielo je svedectvom, ako v jeho mene treba žiť, ako treba konať, s cieľom tvoriť šťastnejší a spravodlivejší život okolo nás.
Zdroj fotografie: KOVAČKA, Miloš (ed.). Jozef Bučko. Martin : Ev. a. v. cirk. zbor v Martine, 2010.
