Umelec a vizionár Jozef Cincík

Účasť Jozefa Cincíka na činnosti Matice slovenskej

Autor: doc. Pavol Parenička, Slovenský literárny ústav Matice slovenskej

Neúplných dvanásť rokov (1933 až 1945), počas ktorých pôsobil Jozef Cincík ako riadny profesionálny pracovník v Matici slovenskej v Turčianskom Svätom Martine, ho oprávnene radí medzi najzaujímavejšie, najiniciatívnejšie, najtvorivejšie a najplodnejšie postavy celej matičnej histórie 20. storočia. Ako mimoriadne talentovaný výtvarník, umenovedec, historik, teoretik i realizátor knižnej kultúry, polygrafický odborník, divadelník, scénograf a teatrológ, publicista a nadovšetko skvelý organizátor naplno rozvinul svoje neobyčajné schopnosti v Matici, ako aj v širších slovenských, česko — slovenských a európskych umeleckých, vedeckých a kultúrnych reláciách. Podarilo sa mu to do takej miery, že napriek mladému veku (Jozef Cincík sa narodil 8. marca 1909 v Clopodii na Dolnej zemi) stal sa všeobecne váženou a vážnou osobnosťou súvekého Slovenska. I dnes po značnom časovom odstupe si matičná práca Jozefa Cincíka a on sám zasluhuje obdiv, úctu a uznanie aj u súčasníkov, hoci tí o ňom veľa nevedia. Jeho predtým známe meno a výnimočná tvorivá činnosť bola totiž po roku 1945 a neskôr komunistickým totalitným režimom na Slovensku zámerne systematicky tajená a tabuizovaná, a je na čase tento stav zmeniť. Medzi popredné záležitosti, ktoré treba v tejto súvislosti osvetliť, patrí aj účinkovanie Jozefa Cincíka v Matici slovenskej, veď práve Cincík ako jeden z najbližších spolupracovníkov, radca a dôverník Jozefa Cígera Hronského stál pri zrode, bol pri jestvovaní a napokon videl i zničenie „bájneho matičného Fénixa“.

Od žiackych, gymnaziálnych a vysokoškolských liet Jozef Cincík často, predovšetkým v období letných prázdnin navštevoval príbuzných v Turci, prebýval v mestečkách Kláštor pod Znievom a vo Vrútkach, no najviac mu imponoval Martin, predprevratové hlavné mesto slovenskej kultúry, ktoré si aj po vzniku Československa zachovávalo výsadné postavenie v kultúrnom a umeleckom živote medzivojnového obdobia, a to aj vďaka oživotvoreniu Matice slovenskej. S touto ustanovizňou boli nerozlučne späté významné osobnosti, ktoré sa natrvalo vryli do pamäti mládenca, tak ako výnimočná atmosféra mesta samotného. „Martin v tie časy rástol,“ – spomína Jozef Cincík a ďalej pokračuje — „lebo budovy sa stavali, najmä verejné. No najhrdší boli Martinčania na budovanie Matice slovenskej a Slovenského národného múzea. Štefan Krčméry sa staral o to, aby Matica čím prv mala strechu nad hlavou a firma Hlavaj, Palkovič a Uličný sa usilovala ju zastrešiť …“1 Mesto, inštitúcie a osobnosti i udalosti martinské mladoňa Cincíka očarili a národne upovedomili natoľko, že sa v ňom zrodil a tuhol vrúcny vzťah k Martinu i k Matici. Sám Cincík tento vzťah komentoval nasledovne: „Časté návštevy v Martine … len utvrdzovali vo mne presvedčenie, že bránenie slovenských záujmov po každej stránke je povinnosťou človeka … Preto okolo roku 1932 som už rozmýšľal nad tým, ako prejsť do služieb národa slovenského bez tuctového a vtedy módneho právničenia. V tom čase totiž z právnika mohlo byť všetko, čo bolo dobovým heslom … Pod účinkami tuhého to jednotného hlasu v Trenčianskych Tepliciach, vracajúc sa domov cez Martin, rozhodol som sa vstúpiť do služieb Matice slovenskej. V Martine ináč už poznali ma ako ilustrátora a aj ako navrhovateľa divadelných scén. Nebolo ťažko po výmene niekoľkých slov sa v Matici uchytiť a prepísať na štúdium filozofie, najmä estetiky a dejín umenia na bratislavskú univerzitu“.2

Jozefa Cincíka si všimli matiční funkcionári Štefan Krčméry a Rudolf Kľačko sprvu ako ilustrátora. Cincíkov strýc Ferdinand Cincík, učiteľ vo Vrútkach, bol spolupracovníkom humoristického časopisu Kocúr, ktorého redakcia sídlila v Martine. Do nej ho strýc uviedol a zoznámil s redaktorom Pavlom Halašom a ilustrátorom Andrejom Kováčikom. Mladý Cincík tak ešte ako oktaván lučeneckého gymnázia nadviazal od roku 1927 kontakty s redakciou tohto populárneho periodika.3 Postupne aj v období pražských vysokoškolských štúdií v ňom svojimi karikatúrami na seba výrazne upozornil, zvlášť v búrlivom roku 1932, keď okrem iných vytvoril sériu karikatúr s vtedy výsostne aktuálnou matičnou tematikou, v ktorých reagoval na májové valné zhromaždenie Matice slovenskej,4 česko—slovenské kultúrne vzťahy počas tzv. matičných udalostí,5 zachytil osobnú účasť Jozefa Škultétyho a Štefana Krčméryho na nich,6 pranieroval nevšímavý postoj Edvarda Beneša k Matici,7 atď.

Roky 1932 a 1933 možno nielen z aspektu slovenských dejín, ale aj z hľadiska Cincíkovej biografie považovať za prelomové. V čase vrcholiacej veľkej hospodárskej krízy vrcholili i národno-emancipačné snahy slovenského národa, čo sa prejavilo v zápase o Pravidlá slovenského pravopisu, rovnako ako na zjazde mladej slovenskej inteligencie v Trenčianskych Tepliciach, pri dotvorení sa autonomistického bloku a vyhlásení manifestu vo Zvolene, či na Pribinových oslavách v Nitre. Hýbalo sa celé Slovensko, hýbala sa Matica slovenská a hýbal sa i Cincík, ktorý nechýbal ani v Trenčianskych Tepliciach, ani vo Zvolene, ani v Nitre, a matičný Martin si definitívne vybral za svoje budúce pôsobisko.

I keď Jozef Cincík zavŕšil vysokoškolské štúdiá na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe v lete roku 1932, na návrh správy Matice slovenskej ho do nej za riadneho pracovníka prijali až 1. novembra 1933 v ten istý deň ako jeho priateľa Stanislava Mečiara. Paradoxom celého tohto Cincíkovho vstupu a zaradenia do pracovného pomeru v Matici slovenskej bolo, že tí matiční činovníci, ktorí sa ho snažili získať, teda Krčméry a Kľačko, už sami v tejto inštitúcii nepracovali, a tak Cincíka zamestnal nový tajomník Jozef Cíger Hronský. Cincíka poverili vedením referátu Umeleckého odboru po Andrejovi Mrázovi, ktorý inak spravoval i Literárny odbor a súčasne redigoval matičné Slovenské pohľady.8 Cincík sa za tento akt akoby symbolicky umelecky poďakoval správcovi Matice slovenskej Jozefovi Škultétymu vytvorením jeho portrétu technikou perokresby,9 ale vzápätí sa musel s plnou vervou pustiť do náročnej referentskej práce. Rok 1933 sa totiž niesol v znamení dvoch významných jubileí, a to 70. výročia založenia Matice slovenskej a 80. narodenín jej správcu Jozefa Škultétyho. Z týchto dôvodov matičný výbor zadal Umeleckému odboru pripraviť trojvýstavu o Matici slovenskej, ktorá mala priblížiť jej dejiny, správcu Škultétyho a matičnú edičnú činnosť, ďalej súveké slovenské výtvarné umenie a divadelníctvo. Tejto úlohy sa Cincík úspešne zhostil, v krátkom čase pripravil a napokon 19. až 26. novembra 1933 bola s veľkým ohlasom v priestoroch Slovenského národného múzea v Martine prezentovaná okázalá výstava. Cincík sa tak ešte výraznejšie zapísal do kultúrneho povedomia nielen ako erudovaný znalec matičnej minulosti i prítomnosti, slovenského výtvarníctva a divadelníctva, ale aj ako schopný organizátor a výtvarník. Nečudo, že potom akosi automaticky Cincíkovi pripadla výstavnícka činnosť Matice aj v neskorších rokoch.

Referát o tejto výstave Umeleckého odboru Matice slovenskej Cincík publikoval ešte v decembrovom čísle matičných Slovenských pohľadov roku 1933, pričom sa osobitne zmienil o najzaujímavejších exponátoch,10 v januárovom čísle časopisu Naše divadlo roku 1934 zasa podobne analyzoval divadelnú časť matičnej výstavy a označil ju za priekopnícky čin v dejinách slovenského divadelníctva.11 Inak výstavnícka činnosť Umeleckého odboru Matice slovenskej tvorila imanentnú súčasť jeho aktivít, pričom Cincík sa orientoval predovšetkým na súveké slovenské výtvarníctvo, osobitne maliarstvo.

V tejto súvislosti jeho najbližšími spolupracovníkmi sa okrem iných po Kolomanovi Sokolovi stali Janko Alexy, Miloš Alexander Bazovský, Fraňo Štefunko a iní, s ktorými usporadúval výstavy po celom Slovensku, ale najmä tam, kde bol miestny odbor Matice slovenskej alebo Živeny, zároveň týchto umelcov poveroval rozličnými úlohami pre Maticu, napokon z ich návrhov a diel budoval a systematizoval matičné umelecké zbierky. Popri ilustrátorskej, výstavníckej, referentskej, publicistickej, divadelníckej a organizátorskej práci sa Cincík ako umenovedec prezentoval už roku 1932 separátne vydanou štúdiou Duch európskej palety a roku 1935 ďalšou štúdiou Jakub Bogdan, anglický dvorný maliar zo Slovenska (1660 – 1724). V tom čase už Cincík študoval dejiny umenia, estetiku a prehistorickú archeológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, a tak k pracovným mu pribudli i študijné povinnosti.

Cincík však predovšetkým ako referent usmerňoval činnosť Umeleckého odboru Matice slovenskej, ktorý bol rozčlenený na dve zložky, na sekciu výtvarnú a na sekciu hudobnú. V máji 1934 ho výbor Matice slovenskej poveril aj zastupovaním referenta Národopisného odboru Karola Plicku,12 ktorý síce dokázal nazhromaždiť množstvo etnografického i folkloristického, najmä fotografického a piesňového materiálu, ale nedokázal ho odborne spracovať. Matičné zbierky výtvarné i hudobné (no tiež aktivizácia výtvarného a hudobného života na Slovensku) pod starostlivou rukou Cincíka prekvitali. Niet preto divu, že koncepčnosť a systémovosť Cincík v rokoch 1934 a 1935 vniesol i do spracovania a budovania matičných národopisných zbierok.

Počiatky činnosti v Matici slovenskej boli v Cincíkovom prípade spojené aj grafickou úpravou jej knižných vydaní, do čoho ho zasvätil Jaroslav Vodrážka. Cincík v rokoch 1933 až 1935 ilustroval, navrhoval obálky, vinety a titulné listy, zostavoval obrazové prílohy pre matičné knižné publikácie a periodiká Slniečko, Slovenské pohľady a Naše divadlo. Z beletristiky sa ilustračne zúčastnil ma tvorbe a vydaní prozaických diel Jégého, Zvána, Hronského, Zgurišky, Kukučína, básnických prác Rázusa a Rolku, odborných monografií Brtáňa a Vladimíra Wagnera. Na matičných vydaniach sa podieľal aj ako redaktor, zriedkavejšie ako upravovateľ.13 Tieto mimoriadne aktivity Cincíkovi zabezpečili miest© definitívneho pracovníka v Matici slovenskej už po poldruharočnej pôsobnosti v tejto ustanovizni, o čom rozhodol 30. apríla 1935 matičný výbor14 a čo sa priaznivo odrazilo v jeho ďalšej práci.

Na jeseň roku 1935 agilný tajomník Matice slovenskej Jozef Cíger Hronský predložil perspektívny plán budovania vlastnej spolkovej tlačiarne ako dlhodobej matičnej perspektívy, tou bližšou a aktuálnejšou úlohou sa stala pracovná cesta matičnej delegácie za krajanmi americkými Slovákmi do USA a do Kanady. Hronský ani na chvíľu nezaváhal a pri realizácii týchto náročných projektov si za jedného z najbližších spolupracovníkov, radcov a dôverníkov zvolil nenáročného, pracovitého, vzdelaného a rozhľadeného Cincíka. Ten ako Hronského pravá ruka už pred oficiálnym zverejnením tejto potom toľko diskutovanej cesty tajne, temer konšpiratívne ju pripravoval, od nadviazania prvých korešpondenčných kontaktov s predstaviteľmi amerických Slovákov, až po vypracovanie detailného programu ako ho nazvali pracovného zájazdu.16 Spoločne s ďalšími členmi matičnej delegácie Karolom Plickom a Konštantínom Čulenom Cincík uverejnil v obrázkovom týždenníku Nový svet fotoreportáž o prípravách na cestu za krajanmi,17 pričom sám mal mať na starosti všetky záležitosti týkajúce sa veľkej putovnej výstavy, ako aj tretinový podiel na prednášateľských aktivitách a podľa možnosti tiež na odborných prácach pri dokumentovaní a zbieraní kultúrnohistorického materiálu o amerických Slovákoch. Osemmesačné putovanie (od decembra 1935 do júla 1936) matičiarov v Novom svete je dostatočne známe i zhodnotené v početných prácach a správach, najdetailnejšie v Hronského rozsiahlej dvojzväzkovej knihe reportážnych čŕt Cesta slovenskou Amerikou, preto tejto otázke nebudeme venovať osobitnú pozornosť. Na margo americkej cesty však treba ešte poznamenať, že „Mister“ Cincík sa na nej osvedčil a presvedčil o svojich kvalitách Hronského, ktorý s ním aj do budúcnosti počítal pri realizácii ďalších matičných projektov, najmä pri budovaní tlačiarne, o čom sa zmienime neskôr. Len pre zaujímavosť ešte uvádzame, že počas niekoľkomesačnej Cincíkovej neprítomnosti ho v Umeleckom odbore zastupoval referent Jazykového odboru Matice slovenskej Ľudovít Novák, čo dokumentuje neobyčajnú univerzálnosť a variabilitu matičných pracovníkov, keď umenovedca úspešne nahradil jazykovedec, alebo národopisca zasa kunsthistorik.

Oficiálne privítanie delegácie Matice slovenskej sa uskutočnilo na zasadnutí matičného výboru 21. septembra 1936. Napriek obrovskému úspechu matičnej kultúrnej misie v Amerike sa našlo dosť neprajníkov, najmä vo vládnych čechoslovakistických centralistických pražských kruhoch, ktorí túto akciu spochybňovali a dehonestovali. Hoci správu o matičnej ceste mali vypracovať iba Hronský a Čulen, výbor Matice slovenskej rozhodol, že e nej budú referovať všetci účastníci, teda aj Plicka a Cincík. Pre Cincíka to nebol žiadny problém, veď už na spomínanom výborovom zasadnutí tlmočil poznámky delegátov k Hronského hlavnej správe, viacerými črtami a článkami prispel do slovenskej periodickej tlače ešte z Ameriky i po návrate do vlasti.18 Popri publicistike sa Cincík zúčastnil na prednáškovom turné a z bohatého kultúrnohistorického materiálu o amerických Slovákoch pripravil putovnú výstavu, s ktorou vrátane sprievodných prednášok zoznámil verejnosť na Slovensku.19 Po ukončení týchto podujatí v novembri 1936 vyčerpaný Cincík po troch rokoch úmornej matičnej práce požiadal o študijnú dovolenku do konca kalendárneho roka 1937, aby si dal do poriadku svoje študijné záležitosti na bratislavskej univerzite. Výbor Matice slovenskej jeho žiadosti vyhovel a namiesto Cincíka poveril vedením Umeleckého odboru opäť už v tejto funkcii osvedčeného Ľudovíta Nováka.20

Jozef Cincík sa do zamestnania v Matici vrátil 1. januára 1938. V tomto období sa zapojil do prípravných organizačných prác pri zakladaní Slovenskej národnej knižnice a na starosť dostal aj zabezpečenie plánovaného letného pobytu delegácie predstaviteľov Slovenskej ligy v Amerike na Slovensku, ďalej sa sústredil na vypracovanie projektu výstavy Matica slovenská v slovenskej kultúre a výstavy o amerických Slovákoch, ale predovšetkým spravoval Umelecký odbor, no venoval sa aj vedeckej práci a publicistike, zároveň končil vysokoškolské štúdiá. Za dizertačnú prácu Barokové freská Jeana Josepha Chamanta a Antona Fr. Maulbertscha na Slovensku s podtitulom Príspevok k slovenskému výtvarnému baroku, ktorú obhájil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a ktorá knižne ešte roku 1938 vyšla v Matici slovenskej, ho 18. júna toho roku slávnostne promovali za doktora filozofie, čo komentovala aj súveká slovenská periodická tlač.21 V tom čase od 10. júna do 10. júla 1938 sa zasa v Martine a v Bratislave realizovala Cincíkova dvojvýstava, súčasne v tomto období sprevádzal delegáciu Slovenskej ligy v Amerike počas jej pobytu na Slovensku, pričom niektorí jej členovia aj s vedúcim delegácie Jozefom Hušekom sa dokonca zúčastnili na Cincíkovej promócii a osobne mu blahoželali.22

Ak roky 1932 a 1933 sme nazvali ako búrlivé, roky 1938 a 1939 možno v spojitosti s oslavami 20. výročia podpísania Pittsburskej dohody, s vyhlásením autonómie Slovenskej krajiny, ustanovením slovenskej vlády a slovenského snemu a napokon so vznikom Slovenského štátu charakterizovať ešte ako búrlivejšie, prelomové. Tieto dôležité spoločensko-politické premeny citlivo vnímal aj Jozef Cincík, ktorý ich privítal a ktoré ho motivovali do ďalšej plodnej práce. Už na zasadnutí výboru Matice slovenskej 11. mája 1939 došlo k rozčleneniu Umeleckého odboru na Výtvarné oddelenie a na Hudobné oddelenie, najmä z dôvodu mimoriadne širokospektrálnej mnohorozmernej činnosti, pričom Cincík ostal hlavným referentom Umeleckého odboru a viedol aj jeho Výtvarné oddelenie, v ktorom postupne zamestnal štyroch stálych pracovníkov a spolupracoval s desiatkami najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov na čele s Martinom Benkom, ktorý sa z Prahy vrátil na Slovensko a trvalo sa usadil v Martine.23

Už o rok neskôr 9. mája 1940 na výborovom zasadnutí Matice slovenskej predniesol jej správca Jozef Škultéty návrh, aby druhé správcovské miesto bolo obsadené Hronským, na uvoľnenú tajomníčku funkciu po Hronskom odporučil Jána Martáka, za tajomníkov vedeckých odborov popri ústrednom Františkovi Hrušovskom navrhoval Stanislava Mečiara a Jozefa Cincíka. Tieto personálne zmeny 12. mája 1940 schválilo valné zhromaždenie Matice slovenskej v Prešove, súčasne s rozčlenením Umeleckého odboru na Výtvarné a Hudobné oddelenie. Zároveň na tomto najvyššom matičnom fóre bola potvrdená komisia na vybudovanie novej tlačiarne na čele s Hronským a hoci v nej oficiálne nefigurovalo meno Cincíka, ten ako blízky spolupracovník a poradca Hronského spoločne s ním tento projekt inicioval a postupne aj úspešne realizoval.24 Tak Jozef Cincík zaujal vedúce postavenie v užšej päť – šesťčlennej správe Matice slovenskej, pretože účasť vtedy osemdesiatsedemročného Škultétyho bola v tomto orgáne iba symbolická, čo napokon Cincíkovi umožňovalo viac ovplyvňovať o organizovať matičný umelecký život a činnosť.

Už v 30. rokoch sa Jozef Cincík sústredil na oblasť knižnej kultúry a zásadne sa podieľal na tvorbe úzu esteticky náročnej matičnej knihy, ktorá dosiahla európsku úroveň. Jeho zásluhou dostal slovenský knižný trh novú grafickú úpravu, nové písmo, nové obaly. Jozef Staško na margo tejto Cincíkovej činnosti poznamenal: „Vo funkcii vedúceho Umeleckého odboru sa orientoval v prvom rade na knižný vkus. Upravil tlač, grafiku, zaviedol slohovú výraznosť, jednoduchosť. Knihy obliekol do modernej grafickej obálky. Rozvrhnutie tlačiarenských úloh začal od vnútorného rozvrstvenia knihy, od deľby, od ilustrácií až po vodoznačky, od iniciálok a frontispisov až po výber papiera a písma. Slovenská kniha dostala širšie poslanie: budiť lásku, poučiť a potešiť už výzorom“.25 V rozmedzí rokov 1936 až 1940 do vymenovania za tajomníka Cincík sám ilustroval, navrhoval obálky, vinety a titulné listy v prozaických prácach Hronského, Gašpara, Jesenského, Gráfa, Bodeneka a Figuli, v básnických zbierkach a skladbách Rázusa, Janka Kráľa, Beniaka, Kostru, Harantu a Sládkoviča, v prekladových dielach Claudela, Huga a Rostanda, v odborných monografiách Philadelphiho, Vajanského, Hrušovského a Gašpara.26 Z týchto autorov najväčší čitateľský ohlas i vysoké ocenenie odbornej kritiky zaznamenalo Cincíkom ilustrované matičné vydanie Slovenských dejín Františka Hrušovského, ktoré v rokoch 1939 až 1940 vyšlo v neuveriteľných šiestich vydaniach v obrovských nákladoch. Z beletristiky mu mohla azda konkurovať iba novela Margity Figuli Tri gaštanové kone so svojimi piatimi vydaniami v rokoch 1940 až 1945, i keď v poslednom povojnovom piatom vydaní už ako ilustrátor nefiguroval Jozef Cincík, ale zo známych dôvodov ho vystriedal Jaroslav Vlček. Ako redaktor v tomto období agilný Cincík zredigoval Špirkovu monografiu Starý kláštor minoritov v Levoči a ešte roku 1940 aj Hanulove Spomienky slovenského maliara, ktoré doplnil o fundovaný Doslov.27 Inak Cincík Hanulu dobre poznal, uznával a cenil si jeho umelecké i organizátorské dielo na poli slovenského výtvarného umenia, obaja sa stali blízkymi spolupracovníkmi, veď Hanula si svedomito vykonával funkciu predsedu Umeleckého odboru Matice slovenskej. Cincík graficky upravil roku 1937 reedíciu Bernolákovej Dizertácie … a Plickovu reprezentatívnu obrázkovú knihu Slovensko, pričom mal na jej tvorbe a vydaní taký zásadný podiel, že sám Plicka ho považoval za spoluautora tejto výnimočnej publikácie, napokon roku 1938 pripravil na vydanie aj Kardošove Piesne o láske. Ako samostatný autor sa Cincík prezentoval separátne vydanými umenovednými štúdiami, roku 1939 publikoval prácu Pomníky dvoch letcov a roku 1940 ďalšiu pod názvom Novému výtvarnému umeniu.

Okrem vedenia Umeleckého odboru Matice slovenskej a súčasne možno smelo povedať temer celého umeleckého života na Slovensku Cincíka od mladosti priťahovalo aj dramatické umenie, divadelníctvo a divadelné výtvarníctvo, čo sa prenieslo a premietlo i do jeho aktivít v Matici slovenskej, najmä v súvislosti s matičným Ústredím slovenských ochotníckych divadiel (ÚSOD). Hneď od vstupu na matičnú pôdu Cincík s ÚSOD – om úzko kooperoval, zvlášť s jeho tajomníkom Ferdinandom Hoffmannom. Cincík prednášal na kurzoch ochotníkov, uverejňoval odborné teatrologické články a recenzie v Našom divadle a v Slovenských pohľadoch, ako scénograf spolupracoval na viacerých inscenáciách Slovenského spevokolu v Martine, ba venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Zameral sa na problematiku všeobecnej divadelnej kultúry a špeciálne réžie javiskovej výpravy a efektov, zaujali ho dekorácie, osvetľovanie, maskovanie, tvorba kostýmov, spoluorganizoval divadelné závody ÚSOD – u a bol ich porotcom. Cincík v tomto smere slúžil referentskému zboru Matice

Slovenskej ako žiarivý príklad, čo našlo priaznivú odozvu aj v jej vedení. Ako popredný slovenský divadelný výtvarník na scéne Slovenského spevokolu v Národnom dome v Martine realizoval svoje návrhy – novú oponu, osvetlenie, dekorácie a moderné efektné javisko, na ktorom bolo možné imitovať dážď, sneh, hviezdy a podobne. Pri ÚSOD – e sa spolupodieľal na vybudovaní jeho divadelnej šatnice, resp. požičovne javiskových kostýmov, ktoré sa s ďalšou divadelnou výbavou a rekvizitami poskytovali za symbolický poplatok. Súčasne z jeho podnetu bola pri šatnici zriadená aj krajčírska a obuvnícka dielna, v ktorej sa šili kostýmy pre nové hry a renovovali staršie už opotrebované. Pre prácu v ÚSOD – e dokázal podchytiť renomovaných slovenských dramatikov a hercov, napr. Jozefa Gregora Tajovského a Janka Borodáča, víťazom divadelných závodov ÚSOD – u zasa dokázal zabezpečiť uvedenie víťazných hier na doskách Slovenského národného divadla v Bratislave.28 Nečudo, že aj zásluhou Jozefa Cincíka dosiahlo ochotnícke divadelníctvo na Slovensku v medzivojnovom a vo vojnovom období nebývalý rozmach. Ba Cincíkove plány v smere inštitucionalizácie ochotníctva išli ešte ďalej, keď roku 1941 predložil koncepciu vybudovania Domu slovenského ochotníctva v Martine,29 čo považoval za rovnako dôležitú inštitúciu ako Slovenskú národnú knižnicu.

Čo sa týka ešte dramatického umenia, musíme sa vrátiť do roku 1935, keď sa Jozef Cincík zapísal do dejín československej i európskej kinematografie svojou spoluúčasťou na tvorbe legendárneho filmu Jánošík. Do tohto filmového podniku svetoznámej spoločnosti Lloydfilm ho zaangažoval jeho matičný kolega Karol Plicka, s ktorým realizoval umeleckú výpravu a výtvarnú stránku tohto veľkolepého podujatia, ba oveľa viac. Spoločne s Plickom odporučili Paľa Bielika do titulnej úlohy Jánošíka, obaja ho totiž dobre poznali ako talentovaného ochotníka zo závodov ÚSOD – u, ale spolu objavili aj do roly Aničky Zlatu Hajdúkovú, rodáčku z Levoče. Spoločne s režisérom Martinom Fričom vo filmových ateliéroch na Barrandove vytvoril Cincík pozoruhodné architektonické interiéry, navrhol scény, kostýmy a kroje. Cincík sa do práce na Jánošíkovi pustil s takou vervou, že dokonca tajomník Matice slovenskej Hronský vážne uvažoval o jeho odvolaní z Prahy, lebo v tomto čase vrcholili prípravy na cestu matičnej delegácie za krajanmi do Ameriky.30

Ďalšou pozoruhodnou tvorivou aktivitou Jozefa Cincíka bolo ilustrovanie Neznámych básní Janka Kráľa, roku 1938 na vydanie edične pripravených Cincíkovým priateľom Stanislavom Mečiarom. Išlo o náročné olovené rytiny, ktoré vlastnoručne rezal na znak úcty a pamiatku revolučného básnika. Keď už obaja, Mečiar i Cincík postúpili na tajomnícke miesta v Matici, nechal v októbri 1940 Mečiar rozkopať zlatomoravský cintorín, za účelom exhumácie telesných pozostatkov Janka Kráľa a ich následného slávnostného prevezenia zo Zlatých Moraviec na Národný cintorín do Turčianskeho Svätého Martina, pričom pri tejto akcii nemohol absentovať Cincík. Dňa 3. a 4. novembra 1940 prechádzal mestečkami a obcami Tekova a Turca okázalý smútočný alegorický voz, vkusne umelecky vyzdobený podľa Cincíkovho návrhu s rakvou zaodetou do slovenskej zástavy, so zapereným klobúkom a s povstaleckou šabľou. Sprievod vítali mestské i obecné zastupiteľstvá, členstvo miestnych odborov Matice slovenskej a pospolitý národ, ktorý odprevádzal tohto básnika na jeho skutočne poslednej ceste.31 Iným príkladom Cincíkovej nevídanej myšlienkovej a umeleckej veľkosti i schopnosti svoj návrh realizovať bolo vybudovanie prírodného amfiteátra v Martine. Výbor Matice slovenskej ho totiž 26. septembra 1941 delegoval do výboru memorandových osláv a Cincíkovi ako keby sa málilo, že pri príležitosti 80. výročia

vzniku Memoranda národa slovenského pripravil výstavu a navrhol pamätnú poštovú známku.32 Celé oslavy sužoval priam neriešiteľný problém, kde v Martine ich uskutočniť za očakávanej mnohotisícovej účasti obecenstva? Vtedy sa opäť raz prejavila doslova genialita Cincíka, ktorý si všimol obrovskú podkovovitú jamu, vykopanú ako štrkovisko firmou Hlavaj – Palkovič – Uličný, vtedy už opustenú, v blízkosti novostavby Slovenského národného múzea. Cincík ju znaleckým okom uznal za vhodnú ako prirodzený výkop pre prírodný amfiteáter a vytvoril jeho nákresy podľa slávneho aténskeho amfiteátra. Do veci zaangažoval aj ministra národnej obrany Ferdinanda Čatloša a na jeho príkaz potom martinská posádka pod dohľadom starostlivého Cincíka pomohla pri terénnych úpravách i pri výstavbe amfiteátra, ktorý, mimochodom, Martinčanom slúži ako dôležitý a dôstojný kultúrny stánok od pamätných celonárodných osláv Memoranda roku 1941 prakticky v nezmenenej podobe do dnešných dní.33

Osobitnú kapitolu matičných aktivít tvorí účasť Jozefa Cincíka pri zakladaní spolkovej tlačiarne, ktorej projekt Hronský a jeho spolupracovníci čoraz intenzívnejšie aj realizovali. Za pomoci miliónových úverov sa budoval a vyspelou tlačiarenskou technikou zariaďoval jeden z postupne najmodernejších aj najväčších polygrafických podnikov na Slovensku i v celej strednej Európe. Z týchto dôvodov vyslala Matica slovenská Jozefa Cincíka do Nemecka ako zasväteného odborníka, vediaceho mnoho o polygrafii, pozoruhodne vniknuvšieho do zložitej problematiky a tajov tlačiarstva, na pracovné návštevy do veľkých polygrafických a tlačiarenských firiem vo viacerých nemeckých veľkomestách. Cincík objednával techniku, tlačiarenské strojové komplexy, mimoriadnu pozornosť venoval reprodukčným, fotografickým a chemickým oddeleniam ako dôležitému predpokladu rozvoja kvality a kvantity vydavateľskej činnosti Matice slovenskej, aj s ohľadom na esteticky a graficky náročné obrazové umelecké publikácie a iné tlače. Už na jar roku 1942 jeho pričinením v tlačiarni fungovala hĺbkotlač, oceľotlač, ofset a reprodukčné oddelenie, pričom podnik zamestnával stoosemnásť zamestnancov, vrátane zahraničných odborníkov získaných tiež Cincíkom. Aj jeho názov podľa svedectiev súčasníkov vymyslel Jozef Cincík, ktorý ako obdivovateľ antickej kultúry jednoducho pogréčtil novú tlačiareň na Neografiu a opatril ju ochrannou obchodnou známkou – logom, čo 11. apríla 1942 akceptoval výbor Matice slovenskej.34 O rok neskôr 21. apríla 1943 sa po odčlenení od Matice slovenskej stala Neografia samostatnou účastinnou spoločnosťou, lebo sa tak po tejto transformácii mohla vylúčme venovať iba hospodárskej činnosti.

Ani počas týchto prác na budovaní Neografie, ktoré Cincíka dosť pracovne vyťažovali, nepoľavil vo svojich aktivitách v rámci Umeleckého a aj Národopisného odboru, ba po vzniku Slovenského štátu sa činnosť v nich zintenzívnila v súvislosti s novými úlohami vyplývajúcimi zo štátnych potrieb. Názorne to dokumentuje správa, v ktorej Cincík 20. marca 1941 referoval na výborovom zasadnutí Matice slovenskej o prácach Umeleckého odboru pre Ministerstvo školstva a národnej osvety a pre Ministerstvo financií, týkajúcich sa návrhov dvadsaťhalierových, päťdesiathalierových a jednokorunových mincí, pre Slovenskú národnú banku zasa navrhoval sto, päťsto a tisíckorunové bankovky. Ďalej sa zmienil aj o iných početných súbehoch, sochárskych a maliarskych iniciatívach Umeleckého odboru, o jeho vydavateľskej činnosti, spočívajúcej vo vydávaní kníh,, hudobnín a pohľadníc, o zbieraní dokumentárneho materiálu a o dotazníkových akciách. Aj o polrok neskôr ma matičnom výbore 26. septembra 1941 patrila Cincíkova správa medzi rozsahom najobšírnejšie i najobsažnejšie. Referoval v nej za Umelecký odbor o grafickej úprave kníh a obálok, ktorých vydávanie zásluhou dobudovania novej tlačiarne naberalo neobyčajné rozmery, napr. okrem iného vydaním tridsiatich šiestich pohľadnicových portrétov národných dejateľov pri príležitosti 80. výročia vzniku Memoranda národa slovenského. Umelecký odbor dal vyhotoviť aj reprezentatívne portrétne olejomaľby Moyzesa, Vajanského, Hviezdoslava a Kukučína, pre Národopisný odbor zasa Cincík získal a prvotne spracoval pozostalosť Pavla Socháňa.

Po vzniku Slovenského štátu roku 1939 a neskôr stále mladý tridsiatnik Jozef Cincík predstavoval už takú poprednú a vysoko uznávanú umeleckú, vedeckú i organizátorskú osobnosť, že sa o jeho služby začala zaujímať aj Slovenská univerzita v Bratislave a pozdejšie tiež novo sa konštituujúca bratislavská Slovenská akadémia vied a umení. Za týmto všetkým stál Ľudovít Novák, ktorý sa pre prácu v oboch inštitúciách usiloval z matičiarov získať predovšetkým Cincíka. Výhľady na univerzitné či akademické postavenie boli síce lákavé, ale Cincík nešiel v stopách Nováka, Mráza, Barteka, Hoffmanna a iných, preukazujúc spoločne s Mečiarom neobyčajnú vernosť Matici a jej správcovi Hronskému, a to z obavy, aby sa táto ustanovizeň po odchode najvýznamnejších pracovníkov nestala iba druhoradým vidieckym ľudovýchovným ústavom a vydavateľským spolkom.36 Ba práve naopak, Cincíkova angažovanosť v Matici rástla zo dňa na deň, z mesiaca na mesiac, z roka na rok.

Po jubilejnom roku 1941 s výročím Memoranda prišiel rok 1942, nesúci sa v znamení dobudovania Neografie, aby hneď po ňom letopočet 1943 vyplnila ďalšia etapa matičnej práce v súvislosti s oslavami 90. narodenín Jozefa Škultétyho a 80. výročia založenia Matice slovenskej. Novoinštalovaný banskobystrický biskup Andrej Škrábik, ktorý po smrti svojho predchodcu Mariána Blahu ako Moyzesov nástupca tiež tradične prijal a zaujal funkciu jedného z predsedov Matice slovenskej, predniesol na jej mimoriadnom valnom zhromaždení 17. októbra 1943 návrh, aby na pamiatku sv. Cyrila a Metoda bol v Martine postavený cyrilo-metodský chrám, reprezentatívna katedrála, ktorá „ … by v budúcnosti reprezentovala staviteľské i umelecké tvorenie dnešného slovenského pokolenia a dokazovala, že Matica slovenská založená bola pred osemdesiatimi rokmi práve v tisícom výročí príchodu Cyrila a Metoda k našim predkom“.37 Škrábik tento plán zverejnil, no iniciátorom myšlienky vybudovania Slovenskej národnej svätyne bol Cincík. Ten ako znalec sakrálneho architektonického i výtvarného umenia však o katedrále neuvažoval iba ako o cirkevnom stredisku a veľkolepom náboženskom svätostánku, ale ponímal tento projekt v širšom rámci, veď pri chráme zamýšľal založiť odborné a dokumentačné pracoviská ako historický ústav, knižnicu, archív, múzeum, pamiatkarské a reštaurátorské dielne, pričom tento vedecké-múzejný a umelecko-architektonický komplex by dokumentoval najstaršie veľkomoravské obdobie slovenských dejín, čím mal dôsledne a dôstojne sprítomňovať nosnú matičnú cyrilo-metodskú tradíciu.38 Uskutočneniu tohto veľkorysého zámeru zabránili vojnové udalosti, povstanie a prechod frontu, napokon po roku 1945 upadol do úplného zabudnutia, tak ako svojho času jeho zanietený iniciátor a propagátor Jozef Cincík.

V roku 1943 dosiahla Matica slovenská pod vedením Hronského a jeho spolupracovníkov najväčší rozmach napriek tomu, že jej poprední pracovníci vrátane Jozefa Cincíka aktívne zasahovali aj do mnohých mimomatičných, najmä kultúrnych, vedeckých a umeleckých podujatí na Slovensku. Prísny tajomník vedeckých odborov Matice slovenskej František Hrušovský v tom videl dokonca ohrozenie riadneho chodu ustanovizne a na vzniknutú situáciu kriticky reagoval: „Tajomníci a referenti vedeckých odborov zúčastňujú sa na rozličných anketách, zasadajú v rozličných komisiách, podávajú odborné mienky a návrhy slovenským ustanovizniam a úradom, takže neraz pre takéto mimomatičné povinnosti musia zanedbávať aj vlastnú matičnú prácu“.39 Cincik v tomto smere nebol výnimkou, veď okrem vedenia Umeleckého odboru a jeho Výtvarného oddelenia aktívne zasahoval do vydavateľskej činnosti Matice, ako expert ovplyvňoval aj tlačiarenské práce v Neografii, angažoval v ÚSOD – e, navyše, absolvoval dlhšiu študijnú cestu do Maďarska. To všetko sa však priamo týkalo Matice, ale v mimomatičných oblastiach si Cincíka viacero ministerstiev, úradov a ďalších inštitúcií ako napr. Slovenská národná banka či Slovenská pošta dlhodobo vyberali za experta a poverovali ho rozličnými dôležitými úlohami, napr. prípravou návrhov bankoviek a mincí, vojenských i občianskych vyznamenaní a radov, poštových známok, cenín a podobne,40 čo aj ma vysokej profesionálnej úrovni zvládol a zásadne sa spolupodieľal najmä po umelecko-estetickej i technickej stránke na tvorbe medzinárodne uznávanej meny slovenskej koruny, v tom čase nazývanej „dunajský dolár“• Avšak toto mimoriadne pracovné nasadenie sa negatívne odrazilo na jeho zdraví, čo si koncom roka 1943 vyžiadalo dvojtýždňové zdravotné liečenie. Smutne naňho doľahlo aj úmrtie Milana Thomku Mitrovského, maliara a spisovateľa, jedného z najvýznamnejších slovenských umelcov staršej generácie, bytostne zrasteného s Martinom, matičným životom a napokon i s Cincíkom, ktorý veľkého uznávaného majstra od útleho detstva obdivoval a s ktorým sa v novembri 1943 rozlúčil nekrológom v Slovenských pohľadoch.41

Rok 1944 mal byť z hľadiska Matice i Cincíka aspoň taký úspešný ako predchádzajúci. Spočiatku sa aj zdalo, že Cincíkove aktivity sa budú ešte viac stupňovať, že dosiahnu väčší rozmer ako kedykoľvek predtým. Naznačilo to i rokovanie výboru Matice slovenskej 23. marca 1944, na ktorom okrem už tradičných aktivít Umeleckého odboru Cincík predložil aj novú koncepciu jeho vydavateľskej činnosti. V rámci nej navrhol založiť tri edície, pričom v prvej pod názvom Umenie národov plánoval vydávať veľké obrazové monografie svetových umelcov, v druhej Náčrtníky slovenských umelcov chcel predstaviť grafické a kresliarske dielo našich popredných súvekých výtvarníkov a v poslednej tretej edícii Knižnica výtvarného umenia zasa navrhoval vydávať domácu i zahraničnú odbornú umenovednú literatúru. Ešte na tom istom výborovom zasadnutí Cincíka spoločne s Mečiarom a Kolomanom Geraldinim za Maticu slovenskú ustanovili do stavebnej komisie v súvislosti s projektom stavby budov Slovenskej národnej knižnice a Ochotníckeho domu v Martine.42

Inak prvá polovica 40. rokov sa vďaka Neografii niesla v znamení zvýšenej vydavateľskej činnosti Matice slovenskej. V rokoch 1941 až 1944 Cincík ilustroval viacero diel, najmä básnických zbierok Rudolfa Dilonga a Valentína Beniaka, ale ojedinelé aj prózu a drámu, prekladovú beletristickú i odbornú literatúru, zredigoval niekoľko umenovedných a národopisných monografií vrátane svojich vlastných knižných prác Grafika Ľuda Fullu a Slovenské grafické umenie (obe 1944). Graficky upravoval aj ďalšie publikácie, z ktorých vynikli Hrušovského Obrázkové slovenské dejiny, ale najmä reprezentatívne dielo Strážcovia a ochrankyne Slovenska (obe 1942). Na tomto výnimočnom projekte spolupracoval ako redaktor s Dušanom Šulcom, pričom nosné ilustrácie Martina Benku v ňom doplnil básnickým slovom Valentín Beniak. Všetci títo traja umelci, blízki priatelia a spolupracovníci Cincíka sa tak jeho pričinením zúčastnili na tvorbe jednej z umelecky a esteticky najhodnotnejších publikácií vydaných na Slovensku vôbec. V roku 1944, keď Cincík predložil skvostný plán vydavateľskej činnosti Umeleckého odboru Matice slovenskej, najviac sa z neho podarilo realizovať edíciu Náčrtníky slovenských umelcov, v rámci ktorej vydal Akty Fullu, Kresby Hložníka, Kostku, Lehotského a Benku, Náčrty Bazovského a Emila Makovického, ktoré vo väčšine prípadov aj sám doplnil o fundované sprievodné slovo.43

Jozef Cincík bol tak pracovne, vedecky a umelecky vyťažený, že kým počas študentských rokov sa ešte sporadicky zaujímal aj o politické dianie, postupne napriek ťažkým vojnovým rokom prestal politiku úplne sledovať, akoby išla mimo neho, akoby ho vôbec nezaujímala, akoby vlastne ani neexistovala, žil a pracoval odtrhnutý od reality. 0 to bolestnejšie potom naňho doľahli počiatky a prvé dni povstania v auguste 1944. Cincík vo svojich pamätiach spomína na chaos v Matici slovenskej, spôsobený povstaleckými udalosťami, na matičných kolegov a spolupracovníkov Jána Martáka, Fraňa Štefunku či Ľuda Ondrejova, usilujúcich sa o to, aby sa aj on s nimi pridal na stranu povstalcov. Jozef Cincík však zaujal k povstaniu odmietavé stanovisko, ba Ján Okáľ tvrdí, že okrem Mečiara varoval pred povstalcami aj Geraldiniho,44 čo Cincíkove reminiscencie vyvracajú. No v prípade Mečiara, svojho blízkeho priateľa, ktorý sa na rozdiel od neho až príliš politicky angažoval, mu s rodinou skutočne za veľmi dramatických okolností zachránil život a spoločne pred povstaním ušli do Bratislavy, kde sa Cincík 3. septembra 1944 stal na prechodný čas zamestnancom Slovenskej národnej banky a pracoval v nej až do Vianoc roku 1944, sústredil sa najmä na tvorbu novej stokorunovej bankovky.45

Koncom decembra 1944 sa Jozef Cincík vrátil do Martina a do Matice, kde absolvoval množstvo rozhovorov s Hronským a ďalšími matičiarmi, pričom ich hlavnú náplň postupne tvorila iba alternatíva odchodu do emigrácie. Akoby sa pre Cincíka všetko skončilo povstaním a blížiacim sa príchodom frontu s červenoarmejcami, no na pokoji mu nepridala ani smrť Jozefa Hanulu ešte 22. augusta 1944, inak dlhoročného predsedu Umeleckého odboru Matice slovenskej, s ktorým až po niekoľkých mesiacoch sa mohol aspoň prostredníctvom nekrológu rozlúčiť v Slovenských pohľadoch v jednom zo svojich posledných príspevkov, napísaných na Slovensku.46 V januári 1945 sa už Cincík iba balil, chcel zachrániť najmä svoju vzácnu knižnicu. Z poverenia správy Matice slovenskej a osobitne Hronského mal ako skvelý organizátor zabezpečiť aj pobyt matičnej kolónie v exile. Za týmto účelom viackrát navštívil Bratislavu a rokoval so slovenskými i nemeckými orgánmi o evakuácii matičiarov, napokon sa dostal až do kúpeľného mestečka Bad Hall pri Linci v rakúskych Alpách, kde pre exodistov a ich rodiny zabezpečil ubytovanie v hoteli Am Post a priestory pre materiál na miestnej železničnej stanici, pretože budúci vyhnanci chceli aj tu v cudzine naďalej pokračovať vo svojej matičnej práci.47

Matičný transport odišiel z Martina v polovici marca 1945 do Bad Halle, ale keď sa koncom apríla toho roku priblížila Červená armáda až k Lincu, matičiari 2. mája prešli z Rakúska do Bavorska, ktoré 5. mája dookupovali Američania. Časť z matičných exulantov sa prechodne usídlila v mestečku Stein am Traum, ďalší aj s Cincíkom našli azyl v neďalekom východobavorskom Altenmarkte, potom vo Feldkirchene a na majeri Stolzberg.48 Kým matičiari v exile na jar a v lete roku 1945 si zachraňovali holé životy a unikali z dosahu nebezpečných bezpečnostných československých benešovských orgánov, zatiaľ 26. augusta toho roku na prvom povojnovom valnom zhromaždení Matice slovenskej v Martine ich noví mocipáni pozbavili všetkých funkcií v nej, ako aj v Neografii, do ktorej po označení za tzv. kolaborantský podnik boli dosadení národní správcovia. Navyše, nový matičný výbor si iniciatívne za prvú a najdôležitejšiu úlohu určil „preskúmať činnosť fašistických úradníkov a funkcionárov Matice slovenskej“.49 Tak sa z Hronského, Hrušovského, Mečiara, Cincíka, Geraldiniho, Nágella, Kobellu, Štefana Gráfa, Okáľa a ďalších stali podľa želania Beneša fašisti, ba dokonca vojnoví zločinci, na všetkých rovnako padla kolektívna vina. Tieto nepríjemné nálepky ako fašista, vojnový zločinec, kolaborant, zradca, nepriateľ slovenského národa atď., ktorými matičiarov v exile nazval povojnový benešovský československý režim, po víťazstve komunistov od februára 1948 prevzala nová totalitná komunistická moc, aby ich ešte intenzívnejšie očierňovala. Ba v mnohých prípadoch takýto stav pretrváva až do dnešných dní, čo sa však našťastie netýka Cincíka, veď tohto matičiara rehabilitovala aspoň samotná Matica slovenská a jeho popol spočíva i na ňou spravovanom Národnom cintoríne v Turčianskom Svätom Martine.

Na záver možno konštatovať, že keď v marci 1945 len tridsaťšesťročný Jozef Cincík natrvalo opustil milovanú domovinu a rovnako milovanú Maticu slovenskú v Martine, iba ma prahu rozkvetu svojich tvorivých síl, Slovensko stratilo jedného z najvýznamnejších mužov v oblasti výtvarníctva, umenovedy, knižnej kultúry, polygrafie, divadelníctva a publicistiky, nadovšetko však skvelého organizátora matičného, ale aj celoslovenského umeleckého i širšieho kultúrneho života. Ba dnes už hádam niet sporu, že v Cincíkovom prípade išlo o nadnárodnú, európsku osobnosť. Jozef G. Cincík aj v exile napriek rozličným ťažkostiam pokračoval vo svojich umeleckých, vedeckých a organizačných aktivitách, až pokým vydýchol naposledy 28. januára 1992 v pensylvánskom meste Danville v USA. V tento deň síce jeho telo odišlo do večnosti (popol z neho do Martina), ale Cincíkov duch a dielo sa na večné časy zapísalo do kultúrnych dejín Slovenska a histórie Matice slovenskej, pričom zaujíma v nich skutočne dôstojné a čestné miesto.

Odkazy:

1O umelcoch v Martine. In: Cincík, J. G.: Spomienky z mladosti. Nestr. rkp. 1979 (LAMS).

2Zjazd v Trenčianskych Tepliciach a nástup v Matici. Tamže.

3Okáľ, J.: Jozef G. Cincík – pútnik dvoch svetov. Cambridge (ON Kanada) 1980, s. 18.

4Cin (Cincík, J.): Po udalostiach v Matici. Kocúr, 10, 1932, č. 5, s. (65).

5Tenže: Miesto zvláštneho oznámenia. Tamže, s. 72.

6Tenže: K udalostiam v Matici. Tamže, č. 7, s. (97).

7Tenže: K matičným dňom. Tamže, 11, 1933, č. 11, s. (161).

8Zápisnice zo zasadnutí výboru Matice slovenskej v T. Sv. Martine z r. 1919-1936 (LAMS); ďalej Zápisnice 1 … 25. novembra 1933.

9Cincík, J.: Prof. Dr. Jozef Škultéty. Živena, 23, november 1933, č. 9, s. 241 (portrét – perokresba).

10Tenže: Výstavy na matičných slávnostiach. Slovenské pohľady, 49, 1933, č. 12, s. 757 – 759.

11Tenže: Prvá divadelná výstava na Slovensku. Naše divadlo, 7, 1934, č. 1, s. 7 – 9.

12Zápisnice 1 … 3. mája 1934.

13Liba, P.: Vydavateľské dielo Matice slovenskej (1863 – 1953). Martin 1963 (reg.).

14Zápisnice 1 … 30. apríla 1935.

15Zápisnice 1 … 23. septembra 1935; 24. novembra 1935.

16Príprava matičnej výpravy do USA. In: Cincík, J. G.: Spomienky z mladosti. Nestr. rkp. 1979 (LAMS).

17Cincík, J. – Čulen, K. – Plicka, K.: Americká delegácia MS. Nový svet, 10, 1935, č. 44, s. 2.

18Napr. Hronský, J. C. – Cincík, J.: Slovenskej verejnosti. Pero, 5, 1936, č. 1, s. 15 (aj Slovenská politika, 17, 13. 3. 1936, č. 61, s. 4; Slovenský ľud, 16, 18. 3. 1936, č. 12, s. 179); Inc. Jozef Cincík … Nový svet, 11, 1936, č. 21, s. (10); Cincík, J.: Z amerických čŕt. Slovensko, 2, jún – júl 1936, č. 10 – 11, s. 181 -186; tenže: Newyorské chvíľky. Elán, 7, december 1936, č. 4, s. 3 – 4.

19Zápisnice 1 … 21. septembra 1936.

20Zápisnice 1 … 9. decembra 1936.

21(Promócia Jozefa Cincíka). Robotnícke noviny, 35, 21. 6. 1938, č. 139, s. 3; Slovák, 20, 21. 6. 1938, č. 140, s. 5; Slovenský hlas, 1, 23. 6. 1938, č. 142, s. 9.

22Delegácia Slovenskej ligy z USA v Európe. In: Cincík, J. G.: Spomienky z mladosti. Nestr. rkp. 1979 (LAMS).

23Zápisnice zo zasadnutí výboru Matice slovenskej a z valných zhromaždení Matice slovenskej 1937 – 1946 (31. 3. 1937 – 30. 12. 1946), (LAMS); ďalej Zápisnice 2 … 11. mája 1939.

24Zápisnice 2 … 9. a 12. mája 1940.

25Staško, J.: Životný prehľad J. Cincíka (LAMS).

26Liba, P.: c. d. (reg.).

27Cincík, J.: Doslov. In: Hanula, J.: Spomienky slovenského maliara. Martin 1940, s. 257 – 265.

28Divadelníctvo a závody ÚSOD – u. In: Cincík, J. G.: Spomienky z mladosti. Nestr. rkp. 1979 (LAMS).

29Cincík, J.: Myšlienka Domu slovenského ochotníctva. Naše divadlo, 14, december 1941, č. 4, s. 49 – 51.

30Filmovanie Jánošíka. In: Cincík, J. G.: Spomienky z mladosti. Nestr. rkp. 1979 (LAMS).

31Prevezenie ostatkov Janka Kráľa. Tamže.

32Zápisnice 2 … 26. septembra 1941.

33Okáľ, J.: c. d., s. 48 – 49.

34Zápisnice 2 … 11. apríla 1942.

35Zápisnice 2 … 20. marca 1941.