Jozef Karol Viktron – národný dejateľ, vydavateľ a vizionár cestovného ruchu
Vypracovali: Mgr. Jozef Schwarz, člen Výboru Matice slovenskej,
PhDr. Lukáš Perný, PhD., Slovenský literárny ústav Matice slovenskej,
Myšlienka udržiavania historických pamiatok, vízia turistického ruchu, vyzdvihovanie historických súvislostí, ktoré viedli k tomu, čo v budúcnosti nazveme cestovný ruch úzko súvisí s činnosťou Jozefa Karola Viktorina, predovšetkým vo Vyšehrade. Pred stopäťdesiatimi rokmi – 20. júla 1874 – odišiel Jozef Karol Viktorin, kňaz, národný buditeľ, vydavateľ slovenskej literatúry, organizátor kultúrneho života, publicista, zakladajúci člen Matice slovenskej.
V roku 2022 si pripomenuli 200. výročie narodenia až trinástich štúrovcov – známych, i menej známych. V tejto súvislosti bol reflektovaný aj život a odkaz Jozefa Karola Viktorina, ktorý spolu s Palárikom intenzívne spolupracoval so štúrovskou generáciou, hoc je zaraďovaný aj medzi najmladšiu generáciu katolíckych bernolákovcov. Pri tejto príležitosti mu bola odhalená pamätná tabuľa v Kostole sv. Anny v Budíne (Budapešti) s prítomnosťou predsedu Matice slovenskej Dr. Gešpera, ale aj ďalších funkcionárov Matice slovenskej. Viktorin bol v tom istom roku pripomenutý znovu-odhalením pamätnej tabule v obci Zavar – kde sa narodili tiež hudobný skladateľ Gejza Dusík, historik Jozef Jablonický či futbalista Ľuboš Hanzel – za účasti vedenia Matice slovenskej, starostu obce Zavar a poslancov NRSR Romany Tabakovej a Miloša Svrčka. Report je k dispozícii na Matica.sk.
V roku 2024 si Matica slovenská pripomenula Viktorina vo Vyšehrade spomienkovým podujatím, ktoré bolo spojené s položením vencov pri hrobe, pamätnej tabuli (pri škole), svätou omšou a kultúrnym podujatím v mestskej knižnici vo Vyšehrade. Viac v článku člena VO MS Jozefa Schwarza, ktorý sa podujatia aktívne zúčastnil(Jozef Schwarz sa od roku 2012 pravidelne zúčastňuje spomienok na Viktorina, ktoré organizuje Slovenská samospráva 8. obvodu v Budapešti a to v spolupráci s Maďarským národným múzeom – múzeom kráľa Mateja vo Vyšehrade pri jeho slovensko-maďarskej pamätnej tabuli na budove školy a pri Viktorinovom hrobe).
Na jeseň 2024 sa pripravuje odhalenie dvojjazyčnej pamätnej tabule J. Viktorina v Kostole sv. Petra a Pavla v Starom Budíne (časť mesta Budapešť), kde pôsobil. Biografia Jozefa Karola Viktorina je taktiež súčasťou najnovšej knihy z produkcie Matice slovenskej BERNOLÁKOVCI: PREMOŽITELIA ČASU.
ŽIVOT JOZEFA KAROLA VIKTORINA
Jozef Karol Viktorin (v matrike Wiktorinn, *12. marec 1822, Zavar – † 20. júl 1874, Budapešť) pochádzal z rodiny moravského roľníka a grófskeho záhradníka. Narodil sa v Zavare na ulici č. 22 (dom dnes už nestojí a pamätná tabuľa je t. č. umiestnená v Obecnom úrade – pri príležitosti výročia bude znova nainštalovaná). Detstvo a štúdiá strávil v Zavare a neďalekom Hornom a Dolnom Čepeni (dnes súčasť Serede; v Seredi začal aj so školskou dochádzkou). Školy vyštudoval nasledovne: 1. normálku okrem prvej triedy (1831 – 1835), 2. gymnázium (1835 – 1840) a 3. kňazský seminár v Trnave (1840 – 1846).
Študoval teológiu v trnavskom biskupskom semináre (spolužiakom v seminári bol jeho neskôr celoživotný priateľ Ján Palárik). V januári 1847 ho v Ostrihome (v kostole sv. Ignáca) vysvätili za kňaza. Od februára do októbra 1847 bol kaplánom v Senici (na miestnom kostole to pripomína pamätná tabuľa), kde nadviazal spoluprácu s Jozefom Miloslavom Hurbanom, evanjelickým farárom, ktorý pôsobil v neďalekom Hlbokom. Stal sa aktívnym činovníkom obrodenia slovenského národa.
Od októbra 1847 do mája 1850 pôsobí ako kaplán v Trstíne (pamätná tabuľa na fare), kde prežíva aj revolučné udalosti rokov 1848/49. Za jeho národné aktivity ho maďarskí nacionalisti väznia od mája 1848 do Vianoc 1848 v Župnom dome v Bratislave po dobu sedem mesiacov. Po prepustení z väzenia pôsobí takmer dva roky v Skalici (od mája 1850 až do 23. apríla 1852) ako kaplán (pripomína to tabuľa na r. k. fare pri kostole sv. Michala Archanjela; so Skalicou je spojená aj jeho prvá iniciatíva založiť Maticu slovenskú uverejnená v Slovenských novinách z 15. mája 1851). Viktorin v Skalici iniciuje výzvu na postavenie pomníka Jánovi Hollému a aktívne spolupracuje na jeho realizácii. V apríli 1850 zvoláva k tomu schôdzu na Dobrú Vodu. O Jánovi Hollom napísal tieto vďačné slová:„Na obloze literatury slovenské stkví se co hvězda první velikosti nesmrtelný básník Ján Hollý, jehož blahonosné působení a příkladný život národovcům slovenským nikdy dosť k nasledování představován býti nemůže.“
Neskôr (1852 – 1874) Viktorin pôsobí na území dnešného Maďarska. Od 1. apríla 1852 pôsobí vo farnosti sv. Petra v Starom Budíne (Óbuda), dnes súčasť Budapešti, kde zotrval do konca roka 1855. Práce na Hollého pomníku slabo napredovali a preto vo februári 1853 v Pešti zorganizuje výkonný výbor pre postavenie pomníka Hollému, stáva sa tajomníkom. Pomník je vo veľkej miere aj jeho zásluhou na Dobrej Vode odhalený v máji 1854. Po osemmesačnom administrovaní tejto farnosti zostáva stále kaplánom. Po preložení (od 1. 1. 1856) do samotného centra Uhorska, do Budína, na nemeckú farnosť svätej Anny (na dnešnom Baťáňovom námestí) zotrváva ako kaplán až do jari 1866 (v uvedenom kostole pripravujú Slováci z Maďarska 20. marca 2022 odhaliť dvojjazyčnú pamätnú tabuľu). Do pôsobenia J. Viktorina v Budíne spadajú činy, ktoré ho zaradili medzi najobetavejších národných buditeľov a slovenských dejateľov. V roku 1857 po druhý krát navrhuje zriadiť Maticu slovenskú a taktiež Spolok sv. Vojtecha. V roku 1859 ho navrhol arcibiskup J. Scitovský za vojenského kaplána, čo Viktorin pre svoj zlý zdravotný stav odmietol. Jeho priateľ J. Palárik odchádza v roku 1862 z protiľahlého brehu Dunaja (z Pešti) za farára do Majcíchova.
Nasledujúci rok (1863) „zakladá“ Maticu slovenskú – stáva sa jej „výborníkom“ a „zakladajúcim členom“ s poradovým číslom 2. (jednotka je J. Francisci a trojka J. Palárik).
V roku (1. mája) 1866 sa ako štyridsaťštyri ročný konečne dočká svojej fary vo Vyšehrade pri Dunaji o ktorom napísal: „Mezi velikým množstvím z dávnověkosti pošlých hradů, jejichž zříceniny jako vůbec na všeckých hornatých stranách Uhorska, tak zvláště na naších slovenských Tatrách se až posud spatrují, žáden se tolikými dějepisnými památkámi honositi nemůže: jako v pešťanské stolici na pravém břehu Dunaje ležící Vyšegrad, někdejší sídlo nejslavnějších králů uhorských, dějiště velikých, i pro Slovanstvo památných udalostí.“
Mestečko, bývalé kráľovské sídlo bolo obývané prevažne Nemcami (Švábmi). Tým, že sa stal zvrchovaným duchovným správcom obce jeho činorodosť dostala nový rozmer, ale naďalej pracuje v Matici slovenskej.
Napriek tomu stále túži po slovenskom prostredí. 2. mája 1868 požiada arcibiskupa Jána Šimora o možnosť uchádzať sa o faru v Ivanke pri Dunaji (patrónom farnosti bol srbské knieža Obrenovič). Žiadosti nevyhoveli. K 1. januáru 1868 založil Pamätnú knihu Vyšehradskej farnosti. Využíva historické a prírodné danosti Vyšehradu (bývalý kráľovský sídelný palác) aby naštartoval to, čomu dnes hovoríme cestovný ruch. V roku 1868 a 1869 zriadil chodník z obce k hradu (dodnes nesie názov Viktorinova promenáda; označená tabuľou z roku 1871). Pričinil sa o postavenie pamätného kríža Kláry Zachovej (september 1869). V roku 1870 rozbehol záchranné práce na ruinách hradu a paláca (získal k tomu aj finančnú podporu ministra kultu Jozefa Eötvösa). Po založení Spolku sv. Vojtecha v 1870 (o ktorý sa významne pričinil) stal sa členom jeho výboru. Okrem pokračovania v slovenských národných aktivitách sa zameriava aj na všestranné pozdvihnutie svojich farníkov. Starý vyšehradský kostol prebudoval v roku 1871 na školu (na nej mu v roku 2013 odhalili Slováci z Maďarska dvojjazyčnú pamätnú tabuľu – každoročne si na výročie úmrtia pripomínajú jeho pamiatku).
Významným činom na poli podpory slovenského slova, kultúry a života je aj jeho ďalší počin. V roku 1872 uverejnil v liste Spolku sv. Vojtecha „Osvedčenie“ uverejnenom v Katolíckych novinách, ktorým oznamuje, „že zo spisov mnou vydaných ku rozhojneniu kníh knižníc slovenských pod jednom výtisku darom prispieť ochotne hotový som…“ Menuje všetky nim vydané diela, ktoré má v zásobe a ktoré môže darovať. „Stačí aby v mene spolku, knihovne mne žiadosť svoju oznámili a kam zásielka poslaná byť má...“
V januári 1874 – pre čoraz viac sa zhoršujúce zdravie – spisuje závet. Svoju vernosť slovenskej veci až do konca života dokázal aj odkazmi v testamente – po 100 zlatých Matici slovenskej, Spolku sv. Vojtecha a gymnáziu v Kláštore pod Znievom a taktiež siedmim zahraničným spolkom (české, juhoslovanské, ruské) a dvom domácim maďarským literárnym spolkom. Možno prekvapuje, že hlavnú časť dedičstva (2 000 zlatých) odkázal českej základine Lipového venca s tým, že za ne vydajú výlučne beletristické a filologické knihy v slovenskom a českom jazyku. Zo závetu však vysvitá, že to bola opatrná, prezieravá a veľmi šikovná taktika, ktorou sa v konečnom dôsledku postaral o to, aby značná časť jeho majetku predsa len slúžila slovenským cieľom.
Viktorin totiž v tejto klauzule prikázal, aby suma odkázaná Lipovému vencu prešla automaticky po piatich rokoch od jeho smrti do správy Matice slovenskej, ale len v prípade, že vtedy bude môcť spolok v Uhorsku nerušene pôsobiť a že mu nič nebude hroziť. Jeho opatrnosť bola namieste. Keby bol svoj majetok zanechal Matici slovenskej, na jeseň 1875 (teda rok po jeho smrti) by už bol zhabaný v dôsledku vládnych útokov proti Matici a o desaťročia neskôr použitý na maďarské vládne ciele.
V posledných mesiacoch svojho života (prvý polrok 1874) dostával záchvaty zúrivosti, následne bol štyri týždne liečený v Ústave dr. Vaškoviča v Budíne. Jeho stav sa nezlepšil – trpel silnými bolesťami hlavy a záchvatmi zúrivosti. Preto bol prevezený do nemocnice Milosrdných bratov (neďaleko dnešného Margitinho mosta) v Budapešti, kde 20. júla 1874 zomrel. Po pitve mu našli niekoľko nádorov v hlave, ktoré viedli k jeho smrti. Pochovali ho 22. júla 1874 na cintoríne vo Vyšehrade.
VIKTORIN A MATICA SLOVENSKÁ
„Jeho úlohou bolo koncentrovať slovenskú spoločnosť. (…) Nebol vodcovskou osobnosťou svojej epochy, Viktorin ňou ani nechcel byť! On len neúnavne a vytrvalo realizoval a dôsledne doplňoval svojim podielom slovenský národný program, ktorý osnovali Ľudovít Štúr, Andrej Radlinský, Štefan Moyzes a ďalší… Treba však zdôrazniť, že sotva niekto z oných „frontových“ národných bojovníkov z radov slovenskej inteligencie preukázal v podmienkach päťdesiatych a šesťdesiatych rokov 19. storočia taký bystrý zmysel pre kolektívnu aktivitu a v takom rozsahu ako práve Viktorin!“– Ján Hnilica, historik
Prvú iniciatívu založiť Maticu slovenskú uverejnil Viktorin v Slovenských novinách z 15. mája 1851. Mala byť celonárodným ústavom, v ktorom by sa sústreďovali snahy všetkých slovenských rodomilov k spoločnej práci pre blaho národa. Chcejúc prekonať doterajšiu anarchiu navrhoval ciele a stanovy schváliť demokraticky väčšinou až valnom zhromaždení. Proti jeho návrhu sa vtedy ostro postavil J. M. Hurban. Existujú nepodpísané dokumenty z rokov 1851 a 1854 aj s návrhom Stanov slovensko-rusínskeho Tatrína a spoločnej slovensko-rusínskej Matice slovanskej. Návrhy vzišli od predstaviteľov slovenského hnutia v Pešti (okolo časopisu Cyrill a Method) a Stanovy pravdepodobne konštituovali: Ján Palárik, Jozef Viktorin a Andrej Radlinský (spolupracovali aj bratia Dobrjanskí).
Ďalší pokus o zriadenie Matice slovenskej bol v roku 1857. V tom roku po dohode s Jánom Palárikom (vtedy farárom u sv. Terezky v Peštianskej štvrti Terezín) navrhol Pešť za dočasné sídlo Matice. Dôvodom bola bohatá prítomnosť krajanov a národniarov v tomto meste. Podarilo sa im prehovoriť aj riaditeľa polície, ktorý bol naklonený spolok povoliť. Advokát a statkár Alexander Vrchovský ponúkol svoj veľký dom, v ktorom by mohla byť umiestnená knižnica Matice slovenskej a prejavil záujem o funkciu pokladníka Matice. Viktorin argumentoval i tým, že potom by nebolo nijakým problémom premiestniť Maticu na Horniaky. Prihováral sa za Prešporok. Žiaľ, k realizácii plánu založiť Maticu slovenskú pre rôzne ťažkosti a predovšetkým pre vzájomné nepochopenia nedošlo.
V roku 1961 bol Viktorin slávnym memorandovým zhromaždením v Martine poverený spravovať príspevky na zriadenie Matice slovenskej. Pokus založiť Maticu mu teda konečne vyšiel v roku 1863. Aktívne pôsobil pri jej zakladaní, spravoval peňažné príspevky a na prvom Valnom zhromaždení MS stal sa členom Výboru. Zaradil sa medzi „slovenských výtečníkov“.
DIELO
„Bylo o pôlnoci jako dievča okolo hrobitova išlo, ktorého ohrádka otvorená stála, lebo hrobár mal tam priam dačo k vykonávaniu. Poněváč měsiac tak jasno svietil, myslelo si dievča: môžeš dnu vojsť a kríže a kameně poobzierať. Jako si kríže a kameně dostatočně poobzieralo, chcelo zase nazpät; ale tu prišli mrtví z hrobov, zadržali ju a volali: „Stoj! Ty zostaneš tu! My si musíme spoločně rováš zrezať!“ (ukážka z Viktorinovho diela Divoké dievča)
Spolu s dlhoročným spolupracovník J. Palárikom pripravil v roku 1858 inicioval a vydal almanach CONCORDIA, ktorým prelomili – slovami historika Hnilicu – roky slovenskej literárnej „suchoty“ a taktiež usiloval o jednotu katolíkov a evanjelikov. Spolupracoval aj s Karlom Havlíčkom Borovským – prispieval do jeho periodika SLOVAN a ilegálne ho odoberal v neďalekej moravskej Strážnici. Jeho list adresovaný Havlíčkovi – ktorý sa dostal do rúk rakúskej polície – definitívne rozhodol o jeho preložení ako „pansláva“ mimo slovenského územia. V roku 1860 inicioval vydávanie časopisu SOKOL, vydal prvé číslo almanachu LIPA, napísal a vydal Gramatiku slovenského jazyka v nemčine. V roku 1861 vychádza jeho zásluhou Dielo Andreja Sládkoviča. V tom istom roku začína J Francisci (aj v spolupráci s Viktorinom) vydávať Pešťbudínske vedomosti – predchodca Slovenských národných novín. V roku 1862 vydáva Viktorin druhý ročník almanachu LIPA a vychádza tiež druhé vydanie jeho Gramatiky. Pri príležitosti tisícročného príchodu Cyrila a Metoda vydáva Dielo Jána Hollého a v roku 1864 tretí ročník almanachu LIPA. O rok neskôr vydáva práce Jonáša Záborského: Básne dramatické (1865), následne Lžidimitrijády a Bájky (1866). V roku 1865 vychádza aj tretie vydanie jeho Gramatiky slovenského jazyka. Svojimi aktivitami sa pričinil o zjednotenie (jazykové i organizačné) slovenského národného hnutia v 50. a 60. rokoch 19. storočia.
V roku 1867 vydáva preklad knihy od Tomáša Kempenského (O nasledovaní Krista). Svoju pôvodnú publikáciu o dejinách Vyšehradu, ktorá vyšla ešte v roku 1858 v slovenčine ako súčasť almanach CONCORDIA prepracuje a vydá v roku 1872 v maďarčine a v nemčine. Viktorin tiež prispieval aj do ORLA TATRANSKÉHO a SLOVENSKÝCH NOVÍN.
Životom a dielom Jozefa Viktorina sa zaoberali J. Vlček, J. Škultéty, A. Baník a taktiež historik Ján Hnilica. Hnilica Viktorina oceňuje pre podieľanie sa na literárnom a národnom poli medzi rokmi 1850 až 1870 a vyhlasuje, že by sa bez neho „v slovenskej literatúre daného obdobia takmer nič nebolo pohlo.“ Podľa Hnilicu takmer všetky slovenské politické a literárne časopis boli založená za jeho účasti, nabádal a inšpiroval štúrovcov aby tvorili (predovšetkým Hurbana, Kalinčiaka, Paulíny-Totha či Sládkoviča) a taktiež ich diela vydával. Viktorinovo dielo je sprístupnené v Zlatom fonde SME. Jeho dielo Vyšegrad vyšlo aj ako e-kniha vo vydavateľstve Petit Press v roku 2020.
Informácie k textu spracoval:
Jozef Schwarz, člen Výboru Matice slovenskej
a člen Miestneho odboru Matice slovenskej v Petržalke
Text na publikovanie prepracoval a doplnil:
PhDr. Lukáš Perný, PhD., Slovenský literárny ústav Matice slovenskej
ĎALŠIA ODPORÚČANÁ LITERATÚRA
BAGIN, A.: Vybrané kapitoly zo slovenských cirkevných dejín. Bratislava: Cirkevné nakladateľstvo, 1980
HNILICA, J.: Jozef Viktorin. Padova: Ceseo – Livianaeditrice, 1979
HNILICA, J.: Literárne a gramatické dielo Jozefa K. Viktorina. Bratislava: PostScriptum, 2009
Viktorin, Jozef Karol. In: Dominikánsky knižný inštitút. Dostupné online: https://www.knihydominikani.sk/hlavna_bibl_b4?autor_id=1043
Jozef Karol Viktorin. In: https://www.trnava-vuc.sk/sk/jozef-karol-viktorin/
Jozef Karol Viktorin. In: Zlatý Fond SME. Dostupné online: https://zlatyfond.sme.sk/autor/342/Jozef-Karol-Viktorin
Jozef Karol Viktorin – vydavateľ, publicista. In: Zavar.sk. Dostupné online: https://www.zavar.sk/obec/jozef-karol-viktorin-vydavatel-publicista/
SCHWARZ, J.: Jozef Viktorin – merná jednotka kvality slovenskosti alebo Správa o konferencii na jeho počesť. In: Nové Slovo, 2012. Dostupné online: https://noveslovo.sk/node/54600
SCHWARZ, J.: SPOMIENKY NA JOZEFA VIKTORINA VO VYŠEHRADE. In: Ľudové noviny, 2021. Dostupné online: http://www.luno.hu/index.php/aktuality/aktuality-nabozenstvo/29776-spomienky-na-jozefa-viktorina-vo-vy-ehrade
SCHWARZ, J.: STÁLICA PAMÄŤOVEJ MAPY PEŠŤBUDÍNSKYCH SLOVÁKOV. In: Ľudové noviny, 2020. Dostupné online:http://www.luno.hu/index.php/aktuality/aktuality-nabozenstvo/28964-stalica-pama-ovej-mapy-pe-budinskych-slovakov
SCHWARZ, J.: HISTORKY – … KEĎ VYŠEHRAD BOL CHVÍĽU SLOVENSKÝ… In: Ľudové noviny, 2019. Dostupné online:
VIKTORIN, J. K.: Autobiografia J. K. Viktorina. Sborník literárno-vedeckého odboru Spolku sv. Vojtecha, r. 1, 1933
VIKTORIN, J. K.: Vyšegrad. Bratislava: Petit Press, 2020
