Návrat Jozefa Podhradského do Skalice po 200 rokoch
Jozef Schwarz
Poslaním Matice slovenskej v 21. storočí je – okrem iného – systematicky rozvíjať duchovný, národný, kultúrny a spoločenský život všetkých príslušníkov slovenského národa, ale aj ostatných spoluobčanov. uchovávať, chrániť, rozvíjať a šíriť národné povedomie, slovenskú reč, kultúru a tradície, Sem určite patria zlomové momenty našej histórie, ktoré sa udiali v prvej polovici 19. storočia. Ich iniciátorom a realizátorom bol Ľudovít Štúr a jeho generácia – štúrovci. Boli to mladí ľudia sotva prekračujúci dvadsiaty rok života – štúrovská družina, ktorí dokázali nemožné a významnou mierou prispeli k postupnej premene feudálnej národnosti v národ. Pred 200 rokmi v roku 1822 sa narodilo viac ako 20 štúrovcov. Preto Matica slovenská vyhlásila rok 2022 za Rok odkazu štúrovcov. Matičiari iniciovali a organizovali stretnutia, pripomienky, výstavy, koncerty, odhaľovali pamätné busty či tabule na ich počesť. V roku 2023 si pripomíname a budeme pripomínať ďalší takmer tucet štúrovcov narodených pred dvesto rokmi. Jeden z nich je predmetom našej dnešnej slávnosti – Jozef Podhradský,
Kto bol Jozef Podhradský?
Narodil sa v Skalici 19. apríla 1823 v rodine súkenníka Jozefa Podhradského a jeho ženy Evy rod. Novákovej v lokalite zvanej Jedličkov majer. Prchavosť našej pamäti dokazuje aj problém identifikácie tohto miesta po 200 rokoch. Krátko po narodení sa rodičia presťahovali do Vrboviec, kde v rokoch 1829 – 1835 navštevoval základnú školu. Tu sa od učiteľa Adamiša naučil aj organovať. Svoje detstvo a prázdniny trávil väčšinou u starých rodičov v Skalici „ku ktorej jeho srdce priľnulo“ a na ktorú i vo svojej osemdesiatke oživuje nezabudnuteľné spomienky.
V roku 1835 ako 12-ročný s cieľom naučiť sa po maďarsky odišiel na tri mesiace do Šamorína a potom do Komárna, kde absolvoval v roku 1839 nižšie gymnázium. Tu sa národne prebudil čo potvrdzuje slovami: „Nevedel som, čo som, až v Komárne zvedel som, že som Slovák“.
V rokoch 1839 – 1848 študoval evanjelické lýceum a teológiu v Bratislave, kde sa stal členom Štúrovej družiny, čo natrvalo ovplyvnilo celý jeho život i literárne dielo. Pripomeňme, že práve Jozefovi Podhradskému ďakujeme za prvé hudobné aranžmán dnešnej slovenskej hymny z roku 1843. Sám spomínal, že „Janko Matúška býval pri Fürsten-Allee (dnes Námestie Slobody). V tej uličke, od Palkoviča v treťom dome. Keď skladal svoju Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú, musel som mu ju (melódiu ľudovej piesne „Kopala studienku“) hrať na citare. To bola naša zábava.“
V roku 1848 zložil na peštianskej univerzite profesorskú skúšku z filozofie, klasických jazykov, nemeckej a maďarskej literatúry. V tom istom roku ho pozval farár slovenskej evanjelickej cirkvi v Pešti Ján Kollár za pomocného farára a učiteľa. Udalosti rokov meruôsmych prežíval v Pešti, významné sú jeho spomienky na väznených Janka Kráľa a Sama Belániho i na Jána Kollára Po Kollárovom odchode do Viedne stal sa v roku 1850 jeho nástupcom v slovenskom zbore. Bolo to obdobie patentálnych bojov voči snahe maďarských vrchností spojiť evanjelikov augsburského vyznania (väčšinou Slováci) s evanjelikmi helvétskeho vyznania (väčšinou Maďari) do únie. Jozef Podhradský nesúhlasil s úniou. Odporcovia mu to neodpustili, prenasledovali ho a nakoniec sa vzdal úradu farára. Druhá manželka Paulína (sestra prvej) spomína: „Maďari začali štvať proti nám. Napadli nás na fare, vytĺkli obloky, hrozili zabitím. Tieto útoky sa opakovali takmer denne. Muž sa necítil bezpečný svojim životom … a musel i on ako kedysi Kollár opustiť svoje miesto a zanechať v Pešti všetok svoj majetok.“ Podhradský sa v Pešti ženil dvakrát. Prvá manželka Juliana rodená Podhradská z ďalekej rodiny zomrela začiatkom mája 1861 ako 28 ročná.
Jeho aktivity života v službách cirkvi v Pešti a slovenské národné cítenie sa priebežne premietalo do literárnej a publicistickej práce. Už na jar 1850 vyšla v Pešti tlačou jeho: „Odpoveď na surovosti Srenkové v jeho hanebné brožúre oproti zboru slovenskému písané“. V 1850 (máj, jún) vydáva knižne azda najznámejšie dielo: „Holuby a Šulek. Smutnohra v piatich jednaniach“ (Pešt 1850, 251 s.) Nasledujú: „Vděčná památka v Pánu zosnulých peštanských Slováku ve veršoch pohrebných“, ktorá vyšla v 1851 a po nej „Die Beschwerden und die evangelischen Slavischbetenden Kirchengemeinde A.C. zu Pest“, v Budíne 1854. V Pešti napísal aj svoju prvú prózu „Lipovský a Hrajnoha, aneb Svátek řízení božího“. (veselosmutná rozprávka) – (Budín 1857) so zbojníckou tematikou. Obrane slovenskej evanjelickej cirkvi slúžili tiež jeho práce: „Vysvětlování cisárského Patentu ode dne 1. septembra 1859 a ministeriálneho Nařízení ode dne 2. sept 1859“ (Pešt 1860) a „Úvod presbyterú a kurátorú církve ev. augs. vyznání slovenské v Pešti v zmyslu najvyššího patentu … 29. jan. 1860 zvolených“, vydané ešte v tom roku. Okrem toho spolu s Andrejom Radlinským ako redaktor a editor v roku 1852 vydával Prostonárodnú bibliotéku a v rokoch 1860-1862 bol spoločne s Jánom Seberínim ml. vydavateľom a redaktorom Ewangelických Cirkewných nowín. V roku 1853 začal písať prácu z čias rozpadu Veľkej Moravy „Roztrieskaná harmónia čili Prvý drotár“, ktorej prepracovaný rukopis poslal v roku 1905 do Martina do konkurzu Živeny.
Ako dobre pripravený štúrovec vyjadroval svoje presvedčenie a snahy po slovenskej obrode. Po vyhnaní z Pešti krátko pôsobil v rokoch 1862 – 1863 ako vojenský evanjelický kňaz vo Viedni. Tým sa skončilo jeho slovenské a evanjelicko-cirkevné pôsobenie, ktoré zahŕňalo 25 rokov slovenského detstva a štúdií a 15 rokov učiteľského a najme kňazského pôsobenia v slovenskom evanjelickom zbore v Pešti.
+++
Znamenitý slovenský vyhnanec
Jozef Podhradský začal druhú viac ako 50 ročnú etapu života učiteľa a spisovateľa v srbskom prostredí. V roku 1863 odchádza do Nového Sadu. Tam ho pozval vladyka Platon Atanackovič za profesora na srbské gymnázium. S týmto mal dobré vzťahy aj Pavol Jozef Šafárik a odporučil Podhradského historikovi Pogodinovi za profesora filológie a filozofie. V novosadskom prostredí Podhradský spolupracuje a priatelí sa so spolužiakmi z bratislavských štúdií, najmä Svetozárom Miletičom. V „ovzduší hlbokých sympatií vtedajšieho slovenského kultúrneho života k srbským pravoslávnym vodcom“, prijíma rozhodnutie konvertovať v kláštore Kovalj na pravoslávie. Rozhodnutie určite nebolo pre neho jednoduché. Možné Podhradského motívy analyzuje jedna kapitola z knihy „(ne)obyčajný život farára“ od autorov: Ján Gonda, Rastislav Molda a kolektív z roku 2018. Môj názor zhrniem: určite sa týmto krokom nespreneveril ani myšlienkam kresťanstva ani obrane a pozdvihnutiu slovenského národa. (Jeho deti boli evanjelického a.v. vyznania.) Pozri https://www.google.com/search?client=firefox-b-d&q=Podhradsk%C3%A1+a+srbsk%C3%A1+dr%C3%A1ma) Naďalej pokračoval v slovenskej tvorbe v širokom zábere. Často ako prvolezec. Vladimír Valentík v „Kulturologických etudách“ (2009) píše: „Prvé slovenské časopisy na území dnešnej Juhoslávie vznikli v septembri roku 1864 a boli to časopisy pre deti a mládež „Zornička – list pre slovenských mládencov a panny“ a „Slávik novinky pre slovenské dietky“. Vydával ich slovenský literát a profesor na gymnáziu v Novom Sade Jozef Podhradský“. V spomínaných časopisoch uverejnil hry pre deti: „Milá Marinka“, „Anjel strážca“, „Novoročné prasiatko“, ale aj hry: „Švárna Skaličanka – divadlo pre slovenské panny a mládencov“ (1864 Zornička), „Hora stratenej nádeje“ (Zornička 1865). Osobitne tlačou vyšli „Pravoslávny katechizmus“ po česky a „Tajná história panslavizmu vôbec a uhorských Slovákov zvlášte“ (obe v Novom Sade 1868).
Počas novosadského pobytu vydal viaceré práce v srbčine: publicistickú brožúru na podporu Srbov „Miletič i terzitizam“ (náklad 5000 ks ihneď rozobraný), teoretickú úvahu: „Filozofično.pedagogička rasprava o politično narodnom vaspitanju“. Obe v 1868. O rok neskôr drámu „Leposlava i njeno gubilište, ili Novogradske komendije“ V roku 1870 uverejnil náboženskú stať: „Zbornik omilija a prilika na sva nedeljna i praznična jevandelija preko cele godine“ a učebnicu: „Kratka madarska gramatika sa praktičnim dodatkom po Ridli i Mrazu“. Nasledujúci rok vyšla publicistická práca: „Otvorena knjiga Dru Svetozaru Miletičou u Vac via Pest žalosnom stanju narod-crkvenog života kod Srba“
V roku 1872 odchádza za profesora na novozaložené maďarsko-srbské gymnázium do Sombora. Po jeho márnom úsilí udržať srbské oddelenie odchádza v roku 1879 predčasne do dôchodku. Do slovenčiny preložil knihu Šimona Stanojeviča: „Vplyv židovských mravôv v ľudskej spoločnosti. (V Zombore 1880. Nákladom Ž. Stanojeviča. V Skalici, tlačou dedičov J. Škarnicľa.). Práve v Sombore je pochovaná aj jeho dcéra Albína Podhradská, autorka prvej zachovanej divadelnej hry v srbskom jazyku „Chudobná Mileva z Bosny v našej civilizácii roku 1878“. V nej sa zasadzuje za jednotu Slovanov predovšetkým preto, že ich postavenie pokladá v Európe za marginalizované. Narodila sa roku 1858 v Pešti a zomrela roku 1880 v Sombore. Hra nikdy nebola inscenovaná, mladá spisovateľka a jej hra zostali neznáme a zabudnuté.
Nedostatočná penzia a početná rodina ho nútia hľadať obživu až v Rusku, kde krátko pracuje ako knihovník v Petrohrade. V roku 1882 dostal miesto profesora na gymnáziu v Leskovaci na srbsko-bulharských hraniciach, kde pôsobil do roku 1888. Odvtedy možno pozorovať aktívnejšiu spoluprácu so slovenskými periodikami v Martine. Napríklad Slovenské pohľady uverejnili epizódy z diela „Vyhodení študenti“ už v roku 1885. A v roku 1885 uverejnili „Pekelná komédia Mataj a jeho svet“. Slovenský čitateľ tak mal možnosť v poslednom desaťročí 19. storočia a v rokoch pred prvou svetovou vojnou sa zoznámiť s jeho tvorbou napriek dlhodobému pobytu Podhradského za jeho dnešnými hranicami. M. Kocák vo svojej štúdii o Podhradskom uvádza štrnásť biograficky významných a rozsiahlejších prác publikovaných v Slovenských pohľadoch – od „Psychologických úvah“ z roku 1887 po „Nebežte do Ameriky“ v roku 1913. Upozorňuje aj na jeho štyri príspevky uverejnené v Národných novinách v rokoch 1890 až 1905.
Od 1888 je profesorom gymnázia v Belehrade a pôsobil na ňom do roku 1898 (do 80. roku svojho života). V Belehrade vyšla v 1898 jeho publicistická práca: „Svetle staze vladaoca iz dinastije Obrenoviča“.
V roku 1915 utiekol z Belehradu pred príchodom frontu spolu s rodinou do Banjici a potom do Jagodiny, kde 13. novembra 1915 umrel. Po vojne uložený na cintoríne v Belehrade. Posmrtne v roku 1916 mu v Zborníku národného spolku slovenského v Pittsburghu, USA vychádza práca: „Historická vražda impérie poľskej“. Tri roky po jeho smrti dochádza k vstupu Slovákov medzi slobodné národy sveta, vzniká Česko-Slovenská republika. Vzniká taktiež Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov – neskôr Juhoslávia, v ktorom aj dolnozemskí Slováci môžu slobodne národne žiť. Som presvedčený, že i Jozef Podhradský má na slovenskom a slovanskom povojnovom pozdvihnutí slušný podiel. Svojimi aktivitami udržiaval po celý svoj život nielen pahrebu ale aj žeravé uhlíky slovenského slovanstva.
Druhých sto rokov
Jozef Podhradský prežil 67 rokov mimo územia dnešného Slovenska, čo predstavovalo viac ako tri štvrtiny jeho dlhého života. Avšak svojim životom i tvorbou bol plne oddaný myšlienke svojbytného slovenského národa. Bol presvedčený štúrovec a dnešnými slovami povedané slovenský aktivista. Literárni historici zvyknú ho zaraďovať medzi slovenských mesianistov. Svetozár Hurban Vajanský pri hodnotení spomínanej práce o konci Veľkej Moravy poslanej do súbehu Živeny v roku 1906 píše: „Jej autor je náš znamenitý vyhnanec Jozef Podhradský, v svojom 83. roku ešte vediaci utvoriť diela ceny nehynúcej“. Áno, bol to znamenitý slovenský vyhnanec, často píšuci do šuplíka. Ale nevzdával sa! Vyzdvihovali jeho tvorbu a osobnosť, ale bohužiaľ zostával nepochopený, najmä preto, že ho nevydávali, jeho hry neinscenovali. Väčšina rukopisov uzrela svetlo tlačeného sveta takmer 100 rokov po ich napísaní a aj k jeho vydaným prácam sa vraciame takmer po 200 rokoch. Ešte sa chvíľu zdržme pri dramatickej tvorbe. Divadelný kritik Ladislav Čavojský k tomu povedal: „Prvú knižnú drámu napísal Jozef Podhradský. (…). Odvtedy dielo všetci vzdelanci len za knižku, a nie hru držali. Hoci mala formu i rozsah shakespearovský. Lenže o Shakespearovi vtedy u nás chyrovala iba hŕstka čitateľov. Hra začala fungovať v literatúre, nie v divadelníctve. Napriek tomu ani v písomníctve veľa písomných zmienok o Podhradskom nenájdete. Čím viac jeho hrob zarastal trávou, tým ubúdalo riadkov o ňom v dejinách literatúry. Historici divadla ho nepoznali“. Holuby a Šulek sa dostali na dosky, ktoré znamenajú svet v Slovenskom národnom divadle v Bratislave až v roku 1981 a na scénu Akadémie umení v Banskej Bystrici v 2010.
Podhradský sa svojim dielom opäť vracia na Slovensko a do širšieho slovenského povedomia (reprezentované najmä vojvodinskými (srbskými) Slovákmi) až na konci druhého tisícročia a v prvých desaťročiach 21. storočia. Vtedy (1996 – 2014) v Slovenskom vydavateľskom centre v Báčskom Petrovci vychádza šesťzväzkový výber z diela Jozefa Podhradského, ktoré na vydanie pripravil, poznámkami a štúdiou opatril jeho najväčší znalec dr. Michal Kocák. Výber obsahuje mimo jeho drám tiež štyri zväzky „Tragédia Tatry z národného popraviska, v troch dieloch v duchu národných povestí pre slovenské meštianstvo“. Až v roku 1998 vydalo Národné divadelné centrum Bratislava kritické vydanie jeho divadelných hier: Holuby a Šulek, Švárna Skaličanka a Výhodený študent pri skale so štúdiou dr. Michala Babiaka – z Vojvodiny. V roku 1999 vydáva Miroslav Demák dramatické texty s náboženskou tematikou od Podhradského a Vladimíra Hurbana Vladimírova „Slnko nevie a vedieť chce človek“ (ESA Bratislava) s doslovom Michala Babiaka. Kniha síce vyšla v Bratislave, ale Miro Demák i Michal Babiak sú rodení Dolnozemci. V roku 2009 vydal v Novom Sade Víťazoslav Hronec výber z poézie J. Podhradského pod názvom „Kráľovstvo básnika nie je z tohto sveta“.
Môžeme tvrdiť, že meno Jozefa Podhradského je frekventovanejšie medzi dolnozemskými Slovákmi. Viťazoslav Hronec zostavil antológiu Poézia vojvodinských Slovákov, ktorej obe vydania (1974 a 2015) obsahujú verše Podhradského a tým ho zaraďujú medzi slovenských vojvodinských básnikov. Samuel Boldocký (v recenzii tejto antológie z roku 2007) má výhradu k autorovej „benevolencii k básňam Jozefa Podhradského a z nej vyplývajúce tak trochu násilné imputácie …“ Peter Andruška v knižnej práci „Literárna tvorba Slovákov z Dolnej zeme“ pri hodnotení J. Podhradského sa najčastejšie odvoláva práve na V. Hronca. A cituje ho: „…žil veľmi dlho, a tak sa zhodou okolností stal súčasníkom až troch na seba nadväzujúcich básnických škôl: školy štúrovskej, školy hviezdoslavovského obdobia a slovenskej moderny“. V. Hronec sa vyznačuje tiež pozoruhodným „využitím“ Jozefa Podhradského vo svojej literárnej tvorbe. V poviedkach publikovaných v zbierkach „Prievan“ (1976) a „Pán vzduchu a kráľov syn“ (1993) sa zjavujú ako vedľajšie, aj postavy historické (napríklad Albert Einstein a jeho prvá manželka Mileva Maričová či Jozef Podhradský a príslušníci jeho rodiny. Michal Harpáň z Dolnej zeme v kritikách s názvom „Premeny rozprávania“ z roku 1990 k tomu píše: „Tieto postavy, mýtickí hrdinovia (…) zasahujú do sveta vyvstávajúceho z rozprávania. Recepcia týchto súvislostí však vôbec nie je jednoduchou záležitosťou“. Tento literárno-historizujúci rozprávačský prístup zabŕdajúci takmer do literatúry faktu autor využil aj v románe Plný ponor. a pokračuje v knihe „Stretnutie s Minotaurom (Z denníka V. A. Hronca 1964 – 1966) a jej pokračovaní „Nebo nad Helespontom“ (Z denníka V. A. Hronca 1967 – 1970) z roku 2003, ktorú vydal pod menom Vladimír Lutrov.
A čo rodná hruda nášho jubilanta, Slovensko? Najviac sa mu venovala v poslednom štvrťstoročí 19. storočia a na začiatku 20. storočia. Spomenuli sme vydania knižné i príspevky časopisecké za jeho života. Stav našej pamäti na J. Podhradského výstižne popisuje už spomínaný Ladislav Čavojský v stati: „Klasika na jedno použitie“ uverejnenej v časopise Slovenské divadlo 1/2011, z ktorej vyberám a parafrázujem: „Keď sa pred koncom 19. storočia začali písať prvé dejiny slovenskej literatúry na Podhradského sa nezabudlo. Historici mali jeho knižnú drámu na stole“. Jaroslav Vlček (Dejiny literatúry slovenskej) pochválil poeticko-filozofickú reč spisovateľa, jeho originálne myšlienky, nenadchla ho chaotická kompozícia. Albert Pražák (Literární Slovensko let padesátých až sedmdesátých. Praha : Orbis, 1932) ocenil politikum hry a odvahu autora. Vizionár Štefan Krčméry v práci Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry označil smutnohru za „… dielo zázračnej plánovitosti… písané bez plánu“. Ďalších autorov dejín slovenskej literatúry Podhradský už nedokázal tak silne zaujať. Z desaťročia na desaťročie je to podradnejší bohuznámy autor. Čím rozsiahlejšie dejiny literárni vedci píšu, tým kratšie Podhradského odbavia. U Andreja Mráza (Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava : SAVU, 1948) by Podhradský z dramatiky asi nezmaturoval. „Viktor Kochol (Vyvrcholenie obrodeneckej literatúry. In Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava : SAV, 1960), ubíja Podhradského socialistickým slovníkom. Podľa neho Podhradského „… pálčivá realita je len rámcovým pozadím nespútanej autorovej fantastiky a vlasteneckého rojčenia“.
Nové čítanie a hodnotenie Jozefa Podhradského nastáva trištvrte storočia po jeho smrti. Súčasní editori venujú najväčšiu pozornosť jeho drámam, ich nové vydania sme spomenuli. Osobitne treba vyzdvihnúť editorský a edičný počin Slovákov zo Srbska pri vydaní dramatickej básne Tragédia Tatry. Nie je to čítanie na jeden záťah, za pozoruhodný prínos považujem to množstvo reálií, ktoré obsahuje a kvalitné poznámky. Michalovi Kocákovi patrí uznanie. Môže to byť študijný materiál aj pre historikov. Poézia, najmä náboženská sa objavuje v nových vydaniach. Podhradský prežil 15 rokov v slovenskom cirkevnom zbore v Budapešti. Upozorňujem na knihu: „Utrpenie Jóba – peripetie jedného evanjelického cirkevného zboru s podtitulom Pamätnica peštianskeho slovenského evanjelického cirkevného zboru“ (2012), ktorá vyšla na 150. výročie znovuobnovenia slovenského evanjelického zboru v roku 1862. Práve vtedy Podhradský utekal z peštianskej fary Je k dispozícii aj elektronicky: www.oslovma.hu/XXX/BpEvan12.pdf. Tiež sa prihováram za vydanie výberu z jeho príspevkov uverejňovaných v Národných novinách a Slovenských pohľadoch.
Aká je dostupnosť jeho diel dnes? Okrem spomínaných práce ktoré možno nájsť v knižniciach sú ihneď k dispozícii e-knihaˇ: Holuby a Šulek. Na stránke: https://zlatyfond.sme.sk/autor/211/Jozef-Podhradsky#ixzz7z1q7phzP sú zdigitalizované: Holuby a Šulek, Švárna Skaličanka, Vyhodený študent pri skale a Veľkonočná nedeľa. Nie je toho veľa.
Dúfam, že naše dnešné stretnutie bude dobrým stimulom pre ďalšie formy zachovania pamäti na J. Podhradského. Napríklad pamätnej tabule v rodnej Skalici, vo Vrbovciach a či v Komárne. Dnešný jeho návrat do Skalice nech je návratom do slovenskej pamäti natrvalo.
