Vladimír Mináč, dlhoročný predseda Matice slovenskej, významný slovenský spisovateľ, publicista, scenárista, redaktor, literárny kritik, národovec, ale i osobnosť s neotrasiteľným ľavicovým presvedčením, aktívny účastník druhej svetovej vojny, ktorú zažil ako povstalecký vojak aj ako väzeň koncentračného tábora, nositeľ titulov zaslúžilý umelec (1966) a národný umelec (1975), počas socializmu vplyvný a významný predstaviteľ slovenskej kultúry i spisovateľskej tvorby, napriek členstvu v strane paradoxne neustále pod drobnohľadom bezpečnostných i kádrových zložiek režimu tej istej strany. V tomto roku by mal nedožitých sto rokov…
Mináč patrí bezpochyby do panteónu najvýznamnejších slovenských národných i matičných osobností 20. storočia. Zomrel v polovici 90. rokov, čo je z pohľadu historikov i nepretržitého behu dejín iba nedávno. Veď sú medzi nami ľudia v produktívnom veku, ktorí ho nielen poznali, ale s ním aj aktívne spolupracovali. Preto sa naoko zdá byť Mináčov život relatívne dobre zmapovaný. Pri hlbokom ponorení do jeho tvorby a osudu môžeme však nadobudnúť aj opačný a zároveň naliehavý pocit niečoho „mináčovsky“ nedopísaného či nedopovedaného. Akoby baťko Mináč mal ešte pre Slovákov v torbe poslednú a tú najdôležitejšiu esej, ktorou by „dúchol do slovenskej pahreby“ a niečo dôležité povedal o dnešnej smutnej dobe. Prekvapuje nás, či dokonca fascinuje stála aktuálnosť jeho myšlienok, úvah či dejinných analýz peripetií slovenského národa a našej nešťastnej Európy. Mináč sa nám prihovára živým jazykom i štýlom, a to ide o niektoré diela napísané v 60. rokoch 20. storočia. Akoby dovidel do slovenských a európskych problémov 21. storočia.
Nereflektujú a nereagujú nasledujúce riadky práve na dnešné relativizovanie či dokonca démonizovanie národných ideí a národných hodnôt? Veď posúďme sami: „Možno vychovávať celé generácie v opovrhovaní národnými hodnotami, možno bojovať celé generácie proti národnému povedomiu a národnej hrdosti, možno energicky drviť úchylky, ba aj ich nositeľov, možno hrdopýšsky ohŕňať nos nad národnou malosťou, nad obmedzenou provinciálnosťou, možno lietať na požičaných krídlach a chváliť sa cudzím perím: NÁROD NAPRIEK VŠTEKÉMU OSTÁVA. Vždy prichádza čas – zvyčajne je to čas úzkosti – keď ponorné rieky prerážajú na povrch, keď národ dýcha jedným dychom, zvučí jednozvučne, keď vedomie spoločného osudu je také mocné, že sa pod ním rúcajú všetky priehrady, že sa odplavujú nánosy dogiem a pomyselných hodnôt, že sa obnažujú hlbiny: v tých hlbinách je to čosi, čo spája všetkých príslušníkov národa.“ Mináč ich napísal v roku 1970. Naozaj nimi nemieril na súčasnú dobu? Či skôr nenahmatal slabiny i silné stránky počtom malého slovenského národa? Naozaj sa môže dokonca zdať, že odchod Vladimíra Mináča bol v niečom predčasný…
Budúci baťko a predseda Matice slovenskej sa narodil 10. augusta 1922 v Klenovci. Pri faktoroch formovania jeho osobnosti sa nesmie zabudnúť, že v tejto obci sa narodili a pôsobili mnohé osobnosti, ktoré mali dôležité postavenie v našich dejinách. Klenovčania významne podporili Slovenské povstanie v rokoch 1848 – 1849 na Gemeri. Veď práve v jeho legendárnych esejach Tu žije národ a Dúchanie do pahrieb sa prejavuje detailná znalosť slovenských pomerov 19. storočia, no najmä tých rodných gemersko malohontských, kde sa kľukatia chodníčky a cesty, po ktorých kedysi prechádzali „traja sokoli“ Ján Francisci, Štefan Marko Daxner a Michal Bakulíni. Veď ako správne vystihol Štefan Moravčík: „Mináč má výhodu v tom, že pociťuje akési revolučné následníctvo, preto sa mu hladko nadväzuje… Mináčova reč je blízka, čerstvo, slovansky vonia lipou, posvätným stromom našich predkov.“
Aj neskôr zostáva v rodnom kraji
Študuje na gymnáziu v Rimavskej Sobote a po zabratí juhu Maďarmi v Tisovci. Je to kraj, kde bolo slovenské národovectvo a luteránstvo veľmi tesne spojené. Rodiny (otec bol obuvnícky majster a mama pracovala v domácnosti) aj Gemera sa vážne dotkne veľká hospodárska kríza a následne sociálne konflikty, ktoré zákonite ovplyvnili aj mladého Vlada Mináča. Tam niekde musíme hľadať jeho prvotné nadšenie pre socializmus, teda ľavicovú stránku jeho búrliváckej osobnosti. Jedným dychom treba dodať, že na rozdiel od mnohých dnešných tzv. ľavicových či skôr neomarxistických teoretikov Mináč svoje národovectvo drží na prvom mieste.
Mladý Vlado študoval v Bratislave na Univerzite Komenského slovenčinu a nemčinu. Vysokoškolské štúdium ho zachytilo v dobe, keď sa Európa už druhýkrát v priebehu 20. storočia utápala v krvavej občianskej vojne. „Smrť najprv chodí“ po okolitých krajinách, no čo chvíľa bude „chodiť po slovenských horách.“ Keď vypuklo Povstanie, mal iba niečo cez dvadsaťdva rokov a netušil, že raz sa stane jeho celoživotnou spisovateľskou témou. Nepísal o vojne zo sprostredkovaných svedectiev. Mináč ju poznal zblízka a on skutočne vedel, ako „tá smrť vyzerá“. V tom sa zhoduje s ďalším rovesníkom Ladislavom Ťažkým, ktorý tiež pozná „samých dobrých slovenských vojakov“. Bez Mináča a Ťažkého nie je reálne možné hlbšie poznanie slovenských vojnových pomerov. Aj keď musíme pripustiť, že ich jazyk je rozdielny. Už to raz niekto postrehol: Ťažký volí citlivejší prístup, Mináč surovejšie zvýraznenie. Opačný umelecký jazyk nebránil tomu, aby si Mináč kolegu Ťažkého pri jeho románe Amenmária verejne nezastal pred kritikou rodnej komunistickej strany a to slovami, ktorými reflektoval aj na svoje zážitky i skúsenosť: „Skúsenosť, buď pozdravená, ľudská skúsenosť, skrz ktorú podáva ruku človek človeku ponad hory a rieky a soľné púšte, ale aj ponad stáročia, pošliapané zástavky a hromady zabitých… Chvíľa, v ktorej sa človek plní skúsenosťou tak, že ju musí vysloviť, je chvíľou zrodenia.“
Aktívny účastník bojov
Ako to sám napísal, mal aspoň tú výhodu, že pred nastúpením do povstaleckých bojov sa naučil narábať puškou. V decembri 1944 ho zajali nemecké jednotky, údajne „kvôli mladíckej frajerine“. Vraj si nedopatrením postrelil revolverom nohu a Nemci ho zobrali na Silvestra raneného, keď sa skrýval v rodnom Klenovci. Aj tu je niečo nedopovedané, keďže o nasledujúcich udalostiach zaťato a chlapsky mlčal. Predovšetkým o zážitkoch z koncentračných táborov Mauthausen a Dachau. Pritom dobre vieme, že práve v prvom koncentráku zahynul celý rad slovenských i českých osobností. Čo sa tam dialo, to verejne nikdy nevyjadril. Takže zase niečo nedopovedané: „Nikdy som sa nedotkol takých spomienok, ktoré by ma mohli viesť k nenávisti. Vždy som sa strážil; aj za to som sa zrejme strážil spomínať na všetko, čo súviselo s koncentračným táborom, aby som neupadol do nenávisti.“ Snáď je to aj pod vplyvom psychologickej traumy z vojny, ktorá sa paradoxne prejavuje tak, že sa zasiahnutá ľudská duša vyhýba tragickým zážitkom a relativizuje aj svoje konanie v traumatizujúcich udalostiach.
Po vojne pracoval Vladimír Mináč v denníku Obrana ľudu, neskôr ako tajomník slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov, potom v Kultúrnom živote (1945 – 1954) a na zhruba rok pričuchol aj k Slovenským pohľadom (1955 – 1956). Vojnové traumy sa pretavili do prvého románu Smrť chodí po horách (1948). Syn Vladimír Mináč mladší v tomto hovorí za neho: „Otec odišiel na základnú vojenskú službu do Košíc a do Bratislavy, kde pred vojnou študoval a zamestnal sa ako novinár armádneho časopisu Obrana ľudu. Tu v redakcii napísal aj román Smrť chodí po horách. Písal ho vraj deň a noc nepretržite, asi potreboval zo seba dostať von, čo prežil. Keď už nevládal, zvesil si tapacírované dvere a na zopár hodín si na nich pospal. Román potom poslal do literárnej súťaže, kde porazil napríklad aj esej o povstaní od Petra Jilemnického.“
Vladimír Mináč bol vytrvalým a plodným autorom
Aj keď jeho doménou boli predovšetkým eseje, písal aj romány, novely, poviedky a uverejnil množstvo novinových článkov. Vyberáme niektoré: Včera a zajtra (1949), Modré vlny (1951), Na rozhraní (1954), románová trilógia Generácia – Dlhý čas čakania (1958), Živí a mŕtvi (1959), Tmavý kút (1960), Zvony zvonia na deň (1961), Čas a knihy (1962), Nikdy nie si sama (1962), Záznamy (1963), Výrobca šťastia (1964), Kto kráča po ceste (1965), Paradoxy (1966), Zobrané spory J. M. Hurbana (1974) a mnohé iné… Nesmieme opomenúť spoluautorstvo viacerých filmových scenárov, zo všetkých je potrebné spomenúť film Kapitán Dabač (1959), kde hral Ladislav Chudík postavu slovenského dôstojníka na východnom fronte, čo mal byť predobraz stotníka a tiež rebelanta Jána Nálepku.
Mináča neobišli ani neslávne päťdesiate roky. Aj vtedy ako dnes vládnucej marxistickej ideológii prekážal tzv. slovenský buržoázny nacionalizmus, v skutočnosti bolo potrebné raz a navždy skoncovať s každým slovenským intelektuálom, ktorý presadzoval ideu samobytného slovenského národa i jeho rovnoprávne štátoprávne postavenie. Nastal čas stupňujúcich sa represií komunistickej strany voči tzv. slovenskému buržoáznemu nacionalizmu v inscenovaných monsterprocesoch, v ktorých boli justične povraždení o. i. viaceré slovenské osobnosti, medzi nimi aj členovia Matice slovenskej. Slučka sa nebezpečne sťahovala aj okolo Mináča. Istý Július Šefránek, vedúci kultúrno‑propagačného oddelenia, na objednávku z Prahy a predovšetkým kvôli inšpirácii komunistického ministra kultúry a známeho protislovenského šovinistu i presvedčeného marxistu Václava Kopeckého, dostal úlohu „ideologickým bojom odstrániť škodlivé následky buržoázneho nacionalizmu vo všetkých úsekoch života“. Zobral si na mušku Laca Novomeského i DAV. V druhom kole aj Dominika Tatarku, Alexandra Matušku, Michala Chorvátha, Mikuláša Bakoša, ale aj Vladimíra Mináča.
Mináč najťažšie represie obišli iba o vlások
Hneď ako sa zo svetla verejnosti stiahol, zabudlo sa na neho a čistky sa mu našťastie vyhli. Nevyhol sa však, aby sme to vyjadrili súčasným jazykom tzv. monitoringu svojej osoby, založeniu tajných spisov a sledovania osobných a pracovných aktivít. Preto bolo pochopiteľné, že v šesťdesiatych rokoch do určitej miery podporil úsilie Alexandra Dubčeka prebudovať spoločnosť i celkový systém a dôjsť k socializmu s ľudskou tvárou. Kapitalizmus odmietal vtedy, ale aj po roku 1989. V čase urážky Matice slovenskej v roku 1967 vtedajším československým prezidentom Antonínom Novotným vystúpil proti jeho praktikám aj Vlado Mináč. Optimistickú atmosféru, ktorá sa postupne rozvíjala približne od roku 1963 a vyvrcholila v roku 1968, bohužiaľ, zmaril vstup vojsk Varšavskej zmluvy na územie vtedajšej Československej socialistickej republiky. Pamätná bolo aj Mináčova demonštratívna podpora Alexandra Dubčeka, keď ho odvolávali z postu predsedu Federálne zhromaždenia. Vyzul si topánky a ostentatívne odišiel s Dubčekom z rokovacej sály. Odvaha mu rozhodne nechýbala!
Ďalší vývoj bol v jeho prípade rozporný, avšak treba zdôrazniť, že rovnako rozporná bola aj doba sama. Mináč, podobne ako mnohí iní, videl určitú nádej v Gustávovi Husákovi a aktívne sa začlenil do normalizačného prúdu sedemdesiatych rokov. Paradoxne, veľký kritik pomerov päťdesiatych rokov sa stal vplyvnou osobou kultúrno‑politického života v čase normalizácie a potom tzv. konsolidácie. V roku 1975 sa stal predsedom Matice slovenskej, teda v období, keď ju zmenou zákona v roku 1973 postihlo výrazné štátne oklieštenie. Matica prišla o autonómnosť svojho postavenia, ktoré sa jej nakrátko vrátilo koncom šesťdesiatych rokov, rovnako prežilo iba niekoľko matičných miestnych odborov. Na druhej strane jeho nástupom sa čistky v Matici skončili a podarilo sa mu zachrániť viaceré osobnosti, ktoré sa angažovali v roku 1968. V r. 1970 dokončil Dúchanie do pahrieb a v roku 1974 Zobrané spory J. M. Hurbana, čo sú spolu s esejami Tu žije národ z roku 1965 základné diela pre pochopenie slovenskej minulosti i neľahkej slovenskej prítomnosti. Na ich aktuálnosti nič nezmenia ani kritici, ktorí zjednodušujúco tvrdia, že je strojcom pohľadu na slovenské dejiny ako na dejiny plebejského národa. Zvláštne, ak uvážime, že v Dúchaní do pahrieb pomerne podrobne opisuje politické a kultúrne aktivity takých slovenských zemianskych rodov (!) o. i., akými boli napríklad Daxnerovci.
Z hľadiska najstaršej národnej ustanovizne Slovákov má nespochybniteľnú zásluhu v dokončení tretej matičnej budovy na Hostihore, ktorá sa stala jej monumentálnym sídlom i moderným vedeckým pracoviskom. Napriek tomu, že o stavbe bolo rozhodnuté dávnejšie, musel po nástupe do funkcie využiť všetky svoje konexie na presadenie jej dokončenia. Nemožno nespomenúť rozvoj fondov, bibliografie, informatizácie a procesov automatizácie Slovenskej národnej knižnice. Ktovie, čo by napísal, keby sa dožil jej necitlivého vyrvania z matičného organizmu v roku 2000.
Veľkú pozornosť Mináč venoval aj Pamätníku slovenskej literatúry
Ten v roku 1986 začal vydávať šesťzväzkový Slovenský bibliografický slovník. Prinavrátil do správy Matice aj jej prvú historickú budovu, kde sa po prestavbe usídlilo Slovenské národné literárne múzeum. Za jeho matičnej vlády sa Matica slovenská stala reprezentatívnou a vzorovou, i keď socialistickou vedeckou ustanovizňou. Nie úplne vysvetlenou kapitolou sedemdesiatych rokov je Mináčov list, ako predsedu MS a národného umelca, či skôr reakcia na požiadavku zahraničného Svetového kongresu Slovákov (SKS), v ktorom ostro odmietol zasadnutie kongresu na Slovensku. Išlo o vážny cezhraničný konflikt. Ostrej politickej odpovedi sa mu ušlo od Štefana Boleslava Romana, slovenského uránového kráľa a predstaviteľa SKS, ktorý vtedy iba nedávno v dubčekovskom období navštevoval Slovensko a mal úzke kontakty na niektorých vládnych činiteľov.
Mináč tvoril aj v sedemdesiatych rokoch a stále zaujímavo
Diela tých rokov: O literatúre (1972), Povstanie (1974), Portréty a osudy (1979). V osemdesiatych rokoch sa vedel postaviť aj za iné názory, aké presadzoval režim. Prekvapivo podporil ekologickú aktivitu Bratislava/nahlas, ktorá vládnym silám nebola pochuti. Spolupracoval i so známou dvojicou Lasica a Satinský, keď v roku 1985 adaptovali v Štúdiu S jeho pôvodne satirický román Výrobca šťastia (1964). Dokonca, tesne pred novembrovou revolúciou v roku 1989 verejne vystúpil a odmietol hlasovať za federálny návrh novej ústavy z Prahy, ktorý chcel zahnať štátoprávne postavenie Slovenska do kúta. „Zákon, ktorý navrhuje skupina poslancov Federálneho zhromaždenia zabraňuje každej diskusii o novej ústave, keďže dopredu určuje jedinú možnú podobu novej ústavy, keďže odmieta možnosť hocijakej alternatívy, najmä samostatných republikových ústav, keďže protidemokraticky oktrojuje pred celoľudovou diskusiou novú podobu ústavy… Preto ja budem hlasovať proti návrhu.“
Najprv sa zdalo, že privítal udalosti 17. novembra 1989, no onedlho ich označil za štátny prevrat. Z hľadiska Matice nemožno zabudnúť na nedôstojné útoky na jeho osobu zo strany aktivistov VPN v roku 1989. Bohužiaľ, boli medzi nimi ľudia, ktorých kedysi zachránil v normalizačnom období zamestnaním v Matici slovenskej. V nasledujúcich rokoch písal ďalej, išlo hlavne o eseje: Sub tegmine (1992), Návraty k prevratu (1993), Odkiaľ a kam, Slováci? (1993) a Hovory M. (1994). Aktivitou prekvapoval aj po dosiahnutí sedemdesiatky, keď stál na ľavicových volebných mítingoch, neskôr podporil pronárodnú iniciatívu 61 krokov k slovenskej identite, zúčastnil sa na legendárnom Kongrese slovenskej inteligencie na Donovaloch a osobne sa postavil za vznik Slovenskej republiky v roku 1993.
Vladimír Mináč zomrel vo svojom bratislavskom byte 25. októbra 1996 vo veku sedemdesiatštyri rokov. Jeho storočnica je príležitosťou dôstojne prerozprávať a dopovedať jeho životné zápasy nielen pre odbornú verejnosť, ale pre slovenský národ, s ktorým bol tak úzko spätý.
Marián Gešper
