Štefan Roško

Čatár Štefan Roško z Kálnice hrdinsky padol pri obrane vlasti

Autori: Ing. Miroslav Borcovan a Ing. Mgr. Anton Metenko, PhD

V histórii nášho národa je niekoľko udalostí, ktoré nielen pre mladú, ale aj pre včaššie narodenú generáciu, časom upadli do zabudnutia. Jednou z nich je i doposiaľ zamlčované obdobie tzv. Malej vojny (1938-1939), ktorého súčasťou bolo i vyhlásenie Slovenského štátu, dňa 14.3.1939. A v tomto období padol na Podkarpatskej Rusi i kálnický občan Štefan Roško. Udalosť, o ktorej sme doposiaľ v našej obci takmer nič nevedeli. Súviselo to aj so skutočnosťou, že do určitej doby, bol nepresne uvádzaný ako Štepán Ročko, identitu ktorého zistil až pplk. PhDr. Eduard Stehlík z Vojenského historického ústavu /VHÚ/. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť obdobie našich slovenských dejín 1938-1939 i podobnosť zo súčasnosťou, keď veľmoci vo svoj prospech diktujú malým štátom svoju veľmocenskú politiku. Na druhej strane je potrebné vysoko vyzdvihnúť hrdinské činy obyčajných ľudí, ktorí neváhali položiť svoje mladé životy pri obrane svojej vlasti, medzi nimi aj Štefan Roško, občan Kálnice.

Nemecká ríša na čele s Hitlerom, v snahe rozšíriť svoje územia smerom na východ, potrebovala rozbiť v tej dobe silné Československo. Svoje územné požiadavky začala napĺňať na základe predchádzajúcej Mníchovskej konferencie /29.9.1938/, kde imperiálno-koloniálne veľmoci (Veľká Británia a Francúzsko) vyhoveli nátlaku Hitlera a umožnili mu zabrať časť Československa – Sudety. Už od vzniku Česko -Slovenska v októbri 1918 sa slovenskí poslanci aj v parlamente snažili dosiahnuť federatívne usporiadanie štátu ako štátu dvoch rovnoprávnych národov Čechov a Slovákov a naplniť tak sľuby z dohôd uzavretých v Clevelande a v Pittsburgu. Podarilo sa to až dňa 6.10.1938 na stretnutí v Žiline, na základe ktorého na Slovensku vznikla autonómia, ktorú uzákonením uznal aj parlament druhej Česko-Slovenskej republiky. Túto významnú skutočnosť v našej štátotvornej slovenskej histórii naša generácia nepozná a ani sa neuvádzala. Je dôležité vedieť, že s výsledkom Mníchovskej konferencie nebolo spokojné nielen Maďarsko, veľký spojenec a nasledovateľ Hitlera, ale ani Poľsko, oba štáty sa snažili o revíziu Trianonskej zmluvy, ktorá bola základom pre vznik i Československa po prvej svetovej vojne. Tieto územné požiadavky voči ČSR neboli riešené v rámci Mníchovskej konferencie, ale boli uvedené len v poznámke k nej. Ich nároky sa prejavili v následnej 1. viedenskej arbitráži zo dňa 2.11.1938, v dôsledku ktorej ČSR a tým i Slovensko, po strate Sudet, prišli o ďalšie územie najmä v prospech hortyovského Maďarska, stratili južné Slovensko, časť Podkarpatskej Rusi i časť územia na hraniciach s Poľskom. Žiaľ, toto rozhodnutie (nacistického Nemecka a fašistického Talianska) svojim podpisom odobrila aj československá vláda. Boli vytýčené nové hranice. Štatút autonómie v rámci ČSR nadobudla Slovenská krajina i Podkarpatská Rus. Hneď po vyrieknutí arbitrážneho rozsudku Maďarsko začalo pridelené územia násilne obsadzovať, pričom dochádzalo i k stretom medzi armádami. Maďari ani tieto novovytvorené hranice nepokladali za definitívne a po zabratí územia pripravovali prepad i zvyšného územia v prospech Maďarska, o čom sa dozvedela i vláda Slovenskej krajiny. Zistili, že prebiehajú rokovania s Hitlerom, spoločne s Poľskom, cieľom ktorých bolo si privlastniť i zvyšnú časť územia Slovenskej krajiny a túto si rozdeliť medzi sebou. Nielen, že rokovali s Hitlerom na definitívnom rozbití ČSR, ale postupne začali i svojvoľne prekračovať hranice, vyvolávať šarvátky a obsadzovať i ďalšie územia nad rámec 1. viedenskej arbitráže. Na definitívne riešenie hľadali len vhodnú zámienku. Tú im poskytol samotný vývoj v okýptenej 2.Česko-Slovenskej republike. Pred Hitlerom sa Čechoslováci nebránili, ale proti Slovákom boli rozhodnutí zasiahnuť. Generál Eliáš z ústredia armády poveril zásahom na Slovensku gen. Homolu (Homolov puč), jeho cieľom bolo likvidovať ťažko presadenú autonómiu Slovenska. Bola to voda na mlyn Hitlerovi. V tejto napätej situácii bol Dr. Jozef Tiso pozvaný 13.3.1939 do Berlína, hľadať ochranu i riešenie kritickej situácie u Hitlera. Ultimatívnu požiadavku Hitlera: „Máte dve možnosti, buď vyhlásite samostatnosť, alebo maďarskú okupáciu!“ sa rozhodol, aj napriek naliehaniu Hitlera, riešiť v parlamente. V tejto napätej situácii bol zvolaný Slovenský snem dňa 14.3.1938 do Bratislavy. Výsledok je už všeobecne známy. Dňa 14.3.1939 bol vyhlásený Slovenský štát, v júli bol prijatý jeho oficiálny názov Slovenská republika a v októbri 1939 bol Dr. Jozef Tiso zvolený za prezidenta. Naproti tomu Dr. Hácha prijal 15.3.1939 priamo v Berlíne nadiktované podmienky pre vznik „Protektorátu Čechy a Morava“.

Veľmi zložitá situácia bola na Podkarpatskej Rusi. Už 14.3.1939 dovtedy neobsadené časti územia začala obsadzovať hortyovská maďarská kráľovská armáda. Miestni nacionalisti – sičovci sa snažili uchopiť moc. Žiaľ, nepremyslenými a nekoordinovanými postupmi mali proti sebe odrazu dve ozbrojené armády. Okupačná maďarská armáda ich nemilosrdne likvidovala a ich provokačné výpady proti československej armáde ich situáciu len zhoršili. Pritom jedine československé jednotky účinne bránili územie Podkarpatskej Rusi proti okupantom. A práve v týchto bojoch, v deň vyhlásenia Slovenského štátu, padol i čatár Štefan Roško z Kálnice. Avšak československá armáda (divízia v Užhorode) musela urýchlene opustiť toto územie. Sťahovali sa aj jej jednotky z územia Slovenska.

Maďarsko sa nechcelo uspokojiť s dosiahnutým úspechom, len obnovením hranice s Poľskom na hrebeňoch Polonín. Po polnoci 23.3.1939 začalo s inváziou s cieľom obsadiť celé územie novovzniknutého slovenského štátu, ktorý ako prvé oficiálne uznalo 14.3.1939. Ozbrojené zložky na Slovensku prakticky neexistovali a tvorili sa za pochodu. Po obsadení Podkarpatskej Rusi maďarská armáda v noci z 22.3 na 24.3. 1939 prekročila hranice argumentujúc, že nová spoločná hranica sa má vytýčiť. Začala s obsadzovaním východného Slovenska. Maďari neverili, že sa im postaví niekto na odpor. Maďarskí okupanti boli prekvapení najmä bojovým nasadením pilotov, ktorí zadržali ich postup napriek málo kvalitnej výzbroji. Napriek tomu, ich hrdinstvo slávilo úspech a zastavilo postup horthyovcov. Tí zistili, že slovenské lietadlá štartujú z letiska v Spišskej Novej Vsi. V podvečer 24.marca 1939 toto mesto barbarsky zbombardovali, popri vojakoch zahynulo aj mnoho civilistov. Tento vojnový stav bol aj proti vôli Hitlera, ten nariadil ho čo najskôr skočiť. Bolo dohodnuté prímerie. Následne, po rokovaniach dňa 4.4.1939, boli určené nové hranice medzi Maďarskom a Slovenským štátom. Posledné šarvátky boli zaznamenané ešte začiatkom mája 1939. Počas tohto obdobia (október 1938 – máj 1939) označovaného ako Malá vojna, prišlo o život veľa civilistov i 563 vojakov, pričom v bojoch padli aj vojaci: čatár aspirant Juraj Plesčak, Štefan Halienka a čatár Štefan Roško z Kálnice. K tejto informácii som sa dostal pri štúdiu archívneho materiálu a nakoľko o tejto udalosti sa v Kálnici nehovorilo a až, na p. Jána Krchnavého, staršieho /Grymutka/ mi nikto nevedel o padlom nič bližšie povedať, hľadal som i na internete ďalej a podarilo sa mi získať o padlom nasledovné informácie ktoré mi neskoršie doplnili a spresnili i u rodiny Zitovej z Dvorov, ktorí i doposiaľ s rodinou padlého udržiavajú písomný kontakt a vymieňajú si rodinné informácie.

Štefan Roško narodil sa 16.4.1912 v Green Island, štát New York v USA. Bol slovenskej národnosti, evanjelického vyznania. Mal vychodenú obecnú školu a dve meštianky a začal robiť ako robotník. Prisťahoval sa do Kálnice a býval vo Dvoroch na dome č. 168, kde bývali i jeho najbližší príbuzní. Tu získal i domovské právo. V súčasnosti je to stará časť domu pani Zitovej vo Dvoroch, kde býva rodina Hláveková. Po nastúpení základnej vojenskej služby 1.10.1934 u 41.pešieho pluku bol postupne prevelený a povýšený na desiatnika s čím i odišiel 13.10.1936 do zálohy. Rozhodol sa, ale vo vojenskej službe pokračovať a preto dobrovoľne, už ako poddôstojník pokračoval v činnej službe u svojho pluku, neskoršie bol prevelený k 11.rote hraničiarskeho pluku 6 a naposledy k 9. rote pešieho pluku 7 „Tatranského“, ktorý bol dislokovaný na Podkarpatskej Rusi. Tu počas jej napadnutia maďarskou armádou padol v priamom boji 14.3.1939 pri Toruni (v Poloninách) na Podkarpatskej Rusi. Zapísal sa tak do histórie tých, ktorí položili život za svoju vlasť a na ktorých sa akosi pozabudlo. Česť jeho pamiatke!

Nech i tento článok je pripomienkou nielen na nášho bývalého spoluobčana, ale i na zložité obdobie v ktorom sa slovenská štátnosť veľmi ťažko rodila a ešte ťažšie ju bolo udržať. Na obdobie v ktorom veľké geopolitické zámery mocností, zavliekli svet podobne ako sa deje i teraz, do zničujúcej vojny.