Oslávili sme rok slovenského divadla priamo v jeho kolíske – pri ochotníkoch z Liptova


/, Žilinský kraj/Oslávili sme rok slovenského divadla priamo v jeho kolíske – pri ochotníkoch z Liptova

Perlou medzi divadlami je to ochotnícke. Ukazuje tak minulosť a prikyvuje súčasnosť.

Rok 2020 sa niesol v znamení dvoch významných výročí. Kultúrna verejnosť si pripomenula 190. výročie vzniku prvého slovenského ochotníckeho divadla na Slovensku a 100. výročie vzniku prvej profesionálnej scény – Slovenského národného divadla. Zatiaľ čo sa druhému výročiu venovala zo strany médií veľká pozornosť, prvé výročie zostávalo v tieni. Pri tom si musíme uvedomiť, že bez ochotníckeho divadla by nebolo profesionálneho, na čo sa pozabúda. Veď pri zrode Slovenského národného divadla stáli práve ochotníci. Za všetkých spomeňme meno Jozef Kello. Tento murár v Pešti, rodák z liptovského Bobrovca, stál najskôr na doskách ochotníckeho divadla. Mnohí členovia, najmä zo staršej generácie profesionálnych hercov, začínali práve ako ochotníci. Marek Nemec, podpredseda MS a zároveň riaditeľ Domu Matice slovenskej v Liptovskom Mikuláši, uviedol, že rok 2020 je skutočne významným z pohľadu divadla ako takého a je rád, že sme si v tomto roku plnom obmedzení stihli dôstojne uctiť toto dôležité výročie. Počas krátkeho obdobia v letných mesiacoch sa v Liptovskom Mikuláši uskutočnila dôstojná spomienka na prvé ochotnícke divadlo a G. F. Belopotockého a tiež Divadelný festival Ivana Stodolu, ktorý sa postupne stáva významným a rešpektovaným divadelným festivalom na Slovensku. Ako to vlastne začalo?

V roku 1830 sa zišlo pár nadšencov študentov i remeselníkov a začali nacvičovať divadelnú hru Jána Chalúpku Kocúrkovo. Režisérom, organizátorom i hercom bol Gašpar Fejérpataky-Belopotocký (1794 – 1874). Tento chudobný liptovský zeman stál pri vzniku prvej slovenskej požičovne kníh (1829), ktorá sa stala predchodkyňou dnešných knižníc. Vydávaním kalendárov pre ľud šíril osvetu a stal sa vzorom neúnavného slovenského národného buditeľa. V tomto období pôsobil v Liptovskom Svätom Mikuláši ako evanjelický farár Matúš Blaho, ktorý snahy Belopotockého podporoval. Spolok si dal názov Divadlo slovanské sväto-mikulášske. Začal hrať na podporu evanjelickej cirkvi a vrbicko-mikulášskej evanjelickej školy. Javisko, dekorácie, kostýmy a celé divadelné príslušenstvo bolo spoločné pre ochotníkov a žiakov školy. Spolok síce pracoval pre potreby školy, ale súčasne sledoval program a postupy profesionálneho divadla, ktoré v tom čase na Slovensku reprezentovali nemecké a maďarské divadelné kočovné spoločnosti. Belopotocký ako remeselník, kníhviazač a knihár, navštívil na svojich vandrovkách Viedeň aj Budapešť, videl divadlá, a tak mohol svoje poznatky uvádzať do praxe. Prví herci boli študenti a remeselníci, nachádzame tu zvučné mená štúrovskej generácie ako boli Ján Kalinčiak, Samo Bohdan Hroboň, Juraj Matuška (brat Janka Matušku), Ján Drahotín Makovický, Augustín Horislav Škultéty. V rokoch 1830 – 1832 a 1839 sa hrávalo v hostinci Čierny orol. Väčšina predstavení bola na veľkonočné sviatky a cez letné prázdniny. Hry sa hrávali v poslovenčenej češtine (biblickej). Boli to úpravy nemeckých autorov (A. Kotzebua, T. Körnera, E. Raupacha.), ako aj preložené nemecké úpravy J. B. Moliéra a C. Goldoniho. Ťažisko repertoáru však tvorili hry Jána Chalupku a českých autorov J. N. Štěpánka, V. K. Klicperu a J. K. Tyla. Ako už bolo uvedené, v auguste mikulášski ochotníci uviedli hru Jána Chalupku Kocúrkovo alebo len aby sme v hanbe nezostali.

Divadelný spolok si viedol zapisovaciu knihu, do ktorej sa zaznamenávali zväčša výdavky a príjmy, neskôr aj viac podrobností o predstaveniach, ako aj o hereckom obsadení. Príjmy z predstavení slúžili na dobročinné účely. Spolok ich rozdeľoval nielen miestnej škole, ale aj Spoločnosti česko-slovanskej, ktorá pôsobila na lýceách v Kežmarku, Bratislave a v Levoči, a tak podporoval národnobuditeľskú úlohu nastupujúcej štúrovskej generácie. Časť príjmov išla na obnovu a rozšírenie divadla alebo odmenu pre divadelníkov.

Aké bolo vybavenie prvého slovenského ochotníckeho divadla? Pri prvom predstavení mali len 6 kulís (stojky a bočnice), prednú oponu s obrazom Minervy, patrónky vedomostí, vzdelania a osvety, a dve zadné opony (prospekty). V roku 1832 im pribudli ďalšie dve kulisy a v roku 1840, keď sa presťahovali do bývalého jezuitského kláštora, kde mali väčšie javisko, si vyrobili ďalších 6 kulís (panskú a sedliacku izbu, horu). Podľa potreby si vyrábali z papiera ďalšie dekorácie (chalupu, skalu), šili si aj kostýmy ako tri panciere, jednu rytiersku helmu, dve zelené košele, troje pútnických odevov atď.

Čo sa týka výdavkov na divadlo, platilo sa za miestnosti raz židovskému krčmárovi, nájomcovi hostinca Čierny orol, druhý raz hrádockému panstvu, ktorému patrila erárna budova bývalého jezuitského kláštora. Platilo sa aj za hudbu, ktorá zabávala obecenstvo cez dlhé prestávky alebo po predstavení. Poväčšine hral známy cigánsky primáš Jozef Piťo. Platilo sa za sviece, ktoré osvetľovali javisko, platilo sa tiež strážnikom alebo vojakom, dozorcom pri predstavení. Zaplatiť bolo treba aj za „cedule komediové“, čiže tlač a roznášanie pozvánok na predstavenie, i za knižky divadelných textov. Mimochodom, tieto knihy a svoje divadelné úlohy si rozpisovali herci sami. V krátkosti sme si teda priblížili počiatky slovenského ochotníckeho divadla.

Ochotníci v Mikuláši ukázali cestu, po ktorej sa vydali aj ostatní ochotníci na Slovensku. Práve z ochotníckych javísk sa začala ozývať slovenská reč, hrávali sa diela slovenských autorov. Mnohokrát boli slovenské predstavenia zakázané. Hrávalo sa v primitívnych podmienkach, ale s chuťou a vedomím, že sa robí niečo pre národ, pre šírenie jeho kultúry. Po roku 1918 si hlavne v oživotvorenej Matici slovenskej začali uvedomovať, že rozvoj ochotníckeho divadla na Slovensku je živelný, bez koncepcie a roztrieštený, preto vznikla potreba zjednotiť divadelných ochotníkov na Slovensku. Tajomník Matice slovenskej Štefan Krčméry vyzval v roku 1922 folkloristu, ale aj príležitostného dramatika Pavla Socháňa, aby prišiel do Martina a pomohol založiť Ústredie slovenských ochotníckych divadiel (ÚSOD). Zakladajúce Valné zhromaždenie ÚSOD sa konalo 25. júna 1922 v Martine. Z 25 členských krúžkov prišlo na VZ len dvadsať zástupcov. Za predsedu ÚSOD bol zvolený zaslúžilý predseda Slovenského spevokolu v Martine Jozef Gašparík, podpredsedami sa stali Pavol Socháň a Štefan Krčméry, tajomníkom martinský advokát Pavol Bartoš. Bola to Matica slovenská, ktorá začala podporovať slovenské ochotnícke divadlo. V novembri 1923 organizovalo Ústredie prvé celoslovenské divadelné preteky. Začala sa budovať matičná divadelná šatnica, ktorá rozširovala svoje zbierky z pôvodnej šatnice Slovenského spevokolu. V roku 1948 malo Ústredie 856 divadelných súborov. Po roku 1948 sa začalo všetko centralizovať a ÚSOD bol zaradený do Odboru ľudovej umeleckej činnosti. Matica slovenská sa však po roku 1989 nevzdávala a rozhodla sa nadviazať na svoju činnosť v prospech divadelných ochotníkov a v deväťdesiatych rokoch 20. storočia nadviazali spoluprácu so stavovskou organizáciou Združením divadelných ochotníkov Slovenska (ZDOS), ktorá sa stala kolektívnym členom MS a začala pôsobiť ako Divadelný odbor MS. Vplyvom rôznych okolností sa táto organizácia rozpadla a Divadelný odbor určité obdobie nefungoval. Obrat nastal až v roku 2012, kedy bolo prvé ustanovujúce Valné zhromaždenie Divadelného odboru MS. Boli schválené nové stanovy, zvolený výbor a v súčasnosti má odbor vyše 200 individuálnych členov a trinásť kolektívnych členov. Matica slovenská nezabudla na svoje poslanie a podporuje slovenských divadelných ochotníkov. V Liptovskom Mikuláši sa každoročne uskutočňuje Divadelný festival Ivana Stodolu (v roku 2020 sa konal už 5. ročník), ktorý pod organizačnou kuratelou má predovšetkým podpredseda MS Marek Nemec. Divadelníci majú k dispozícii matičnú divadelnú šatnicu a môžu si požičať divadelné hry z divadelnej knižnice. Divadelný odbor patrí medzi najaktívnejšie záujmové odbory. Pravidelne pripravujú divadelné predstavenia, zúčastňujú sa na matičných projektoch. V roku 2020 matičná divadelná ochotnícka scéna nacvičila dramatické pásmo zo života Gašpara Fejérpataky-Belopotockého pod názvom Život v divadle, divadlo v živote a aj takýmto spôsobom si pripomenula Rok slovenského divadla.

Rok 2020 sa teda niesol v znamení slovenského divadla. Spomínalo sa však viac to profesionálne, ochotnícke bolo akosi v ústraní, viac sa tomuto výročiu z pohľadu vzniku a vývinu ochotníckeho divadla venoval Slovenský rozhlas než Slovenská televízia. Čo sa týka oficiálnej kultúrnej politiky, ochotnícke divadlo bolo a musíme konštatovať, že v súčasnosti stále je na okraji záujmu. Prečo by v televízii nemohli byť vysielané prenosy z vydarených divadelných predstavení slovenských ochotníckych súborov? Niektoré by si pozornosť verejnosti skutočne zaslúžili. Teší nás, že Matica slovenská nezabúda na túto oblasť a stále sa o ňu intenzívne zaujíma. Goethe kedysi povedal: „Najskôr muselo vzniknúť divadlo a potom vznikol národ.“ Platí to aj pre slovenské ochotnícke divadlo – najskôr sa ozývala zo slovenských javísk slovenská reč a potom začal vznikať moderný slovenský národ. Toto prvenstvo divadlu už nikto nezoberie.

Peter Vrlík

X