Zomrel košický matičiar Ján Fečo


//Zomrel košický matičiar Ján Fečo

V piatok 29. apríla  bola posledná rozlúčka so zomrelým profesorom Jánom Fečom  /1930-2022/ a jeho manželkou Magdalénou /1942-2022/, učiteľkou hudby. V obradnej miestnosti košického cintorína sa zhromaždila početná rodina, mnoho známych, bývalých kolegov, študentov a žiakov, aj členov Miestneho odboru MS. Manželia Fečovci prežili v peknom manželstve 62 rokov, takmer na deň spoločne odišli do večnosti. Obidvaja patrili k dlhodobým členom Matice slovenskej a význačne sa zaslúžili o nebývalý rozmach činnosti košického miestneho odboru v období po roku 1989. Profesor Fečo bol vyše 10 rokov jeho podpredsedom.Podpísal sa pod množstvo matičných podujatí, dával veľký dôraz na prácu s mládežou. Pani Magda často dotvárala hudobnú časť podujatí a nie raz sa predstavila aj ako citlivá recitátorka.

Spoločný cirkevný pohreb sa uskutočnil v ten istý deň v Radvanovciach – rodisku prof. Feča.

Synu, nezraď svoju krv!

Mladý maturant sa pred cestou na štúdiá do Bratislavy rozlúčil so svojimi milými, kráčal s kufrom cez dvor, keď za ním vyšiel jeho otec a ešte mu kládol na srdce: „Synu, nezraď svoju krv!“

Dovolil som si na úvod svojho príspevku použiť túto situáciu, ktorú náš zosnulý Janko niekedy v rozhovore pripomenul. Bolo to jedno z mnohých zrniek múdrosti jeho otca, ktoré mal uložené hlboko v srdci a rád ich vo vhodnej chvíli aj zužitkoval, vždy s pripomienkou na svojho otca.

Päťdesiate roky, keď začal svoje vysokoškolské štúdium, boli ťažkým obdobím v živote vtedajšieho pospolitého ľudu. Doznievala obnova hospodárstva zničeného udalosťami koncom vojny, nová nastupujúca politická sila už preukázala svoju taktiku, slovenská inteligencia už v značnej miere bola v zahraničí, triedni nepriatelia, kulaci, násilné združstevňovanie bolo v plnom prúde. V tejto spoločenskej situácii ukončil svoje štúdium, stal sa profesorom fyziky a chémie.

V pamäti mám zapísané jeho pôsobenie na „Strednej všeobecnovzdelávacej škole“, čo bol jeden z názvov gymnázia– už štvrtý v rámci reorganizácie školstva, kde bol od roku 1961 riaditeľom. Je známa jeho snaha o povznesenie ústavu po všetkých zmenách, ktorými školstvo prešlo, a zriadenie moderných učební pre prírodné vedy, vrátane ich vybavenia prístrojmi a učebnými pomôckami.

Bol to rok 1969, kedy bola z jeho iniciatívy v lete pripravená slávnosť venovaná 50. výročiu vzniku slovenského gymnázia v Košiciach. Pri tejto príležitosti bola odhalená pamätná tabuľa prvému riaditeľovi tohto gymnázia Karolovi Murgašovi, bratrancovi známeho slovenského vynálezcu Jozefa Murgaša. Môžeme ju dodnes vidieť na stene budovy, po pravej strane vstupnej brány. Ako bývalý študent tohto gymnázia bol som medzi mnohými inými na tejto slávnosti prítomný.

Prišli sedemdesiate roky tvrdej normalizácie, čo dvojnásobne postihlo aj Janka. Nedobrovoľne musel odísť z postu riaditeľa gymnázia. Prichýlila ho na 4 roky Elektrotechnická priemyslovka. Neubránil sa však ani potom vtedajšej svetskej moci, normalizačný režim ho zaradil medzi nežiaducich pracovníkov v školstve.Až do odchodu do dôchodku pracoval na investičnom útvare v košických Východoslovenských strojárňach. Boli to pre neho ťažké rany.

Z jeho pedagogického pôsobenia je známa jeho dôslednosť, sebadisciplína, prísnosť k sebe aj k iným. Vyžarovala však z neho hlboká ľudskosť a vzácna empatia, ktorá sa prejavovala predovšetkým v jeho pôsobení na mladých ľudí. Vynikal ako nadšený organizátor národného života, vlastenec. Aj keď bol odborníkom v oblasti prírodných vied, miloval slovenskú a slovanskú literatúru, slovenskú históriu. Pri každej príležitosti – na výletoch či exkurziách sa snažil zapaľovať v srdciach mladých ľudí lásku k vlasti, k slovenskému národu. Vodil ich na významné miesta spojené s historickými udalosťami, či veľkými osobnosťami nášho národného života. Ako vravieval, na miesta, ktoré by mal poznať každý Slovák.

Náboženský spisovateľ Anselm Grun napísal: „dianie v človekovi prebieha a rozhraní hluku a ticha, duchovných i svetských záujmov a všetkých tých protikladov a protirečení, ktoré nás kmášu sem a tam“. Niečo podobného sa dialo aj v Jankovi počas jeho pedagogického a ďalšieho pôsobenia. Otcove slová na rozlúčku „nezraď svoju krv“, možno utlmené životným tempom a údermi, ktoré iste ťažko znášal, tleli v jeho srdci, aby sa naplno vynorili. Ako píše prof. Jur Hronec: „Byť učiteľom, formujúcim činiteľom ľudského ducha, je veľmi krásne a vznešené poslanie.“ A toto poslanie našiel znova – v práci v Miestnom odbore Matice slovenskej. Tu mal voľné pole pôsobnosti a priestor pre plné uplatnenie otcovho odkazu v národnej i duchovnej oblasti, predovšetkým s mládežou.

Stretli sme sa tam v roku 1990 a viac ako 10 rokov spolu pôsobili. Nie je možné vrátiť sa k desiatkam podujatí rôzneho národného i spoločenského charakteru, pod ktoré sa popísal. Chcem pripomenúť aspoň niektoré, kde naplno zažiarilo Jankove vlastenectvo a láska k mládeži, záležalo mu na kvalite všetkých podujatí. Možno neboli vtedy spoločensky docenené, ale dnes vidíme, aké je to dôležité a potrebné. Bol iniciátorom vydávania niekoľkých desiatok čísiel nášho Matičného spravodajcu a autorom mnohých príspevkov. Pričinil sa o nezabudnuteľné školské akadémie venované slovenským kultúrnym činiteľom – spisovateľom či básnikom, ktoré boli pripravené samotnými študentami a pedagógmi pre viacero škôl.Zorganizoval účasť košických stredných škôl na akadémii venovanej Štúrovcom, kde vystúpili bratislavskí umelci na čele s Ladislavom Chudíkom v sále Košickej filharmónie. Za osobitnú zmienku stojí jeho„Košická matičná a tvorivá jeseň“ v záujmovo-umeleckej činnosti. Súťažilo sa v prednese poézie a prózy, sólovom speve ľudovej piesne, hre na hudobný nástroj, výtvarnej tvorbe a vlastnej literárnej tvorbe. Jeho zámerom bolo touto súťažou upevňovať lásku k slovenskej vlasti, zveľaďovať náš krásny materinský jazyk a rozvíjať národné dedičstvo. Toto podujatie začalo v roku 1993 a len za prvých 6 rokov sa ho zúčastnilo takmer 5000 žiakov základných a stredných škôl z celého Košického kraja. Zapojil aj desiatky pedagógov ako členov komisií. Janko pri celej starostlivosti o organizáciu podujatia zvládol prezrieť a prečítať všetky vlastné práce a na záverečnom vyhodnotení povedať k nim svoje postrehy. Vždy pri vystúpení pred mladými Janko pookrial, s láskou sa im vedel prihovoriť a zdôrazniť nosné myšlienky podujatia. Veľmi sa snažil, aby sa v pamäti prítomných uchytilo aspoň zrnko vlastenectva a nového poznania. Treba len ľutovať, že toto pekné podujatie zaniklo. Po jeho odchode sa už nenašiel nikto, kto by pokračoval v tomto diele.

Nemôžem nespomenúť jeho nasadenie pri organizovaní viacerých ročníkov našej Vatry zvrchovanosti na Kojšovskej holi od júla 1992.Vždy starostlivo premyslel podrobnosti od dopravy, poistenia účastníkov, programu, po občerstvenie. Boli sme spolu pri odhalení viacerých pamätných tabúľ v Košiciach aj v okolí.Má podiel aj na postavení a odhalení pamätníka Štefana Moyzesa. Je to miesto každoročného stretnutia matičiarov na sviatok svätých Cyrila a Metoda. Nie raz ma zavolal, spolu sme išli s vedierkom a metličkou očistiť bustu a podstavec.

Už asi nikto nevie, že na začiatku dnes už tradičných ekumenických bohoslužieb v Košiciach boli matičiari. Prvotným podnetom bol list riaditeľa členského ústredia MS s odporúčaním organizovať ekumenické bohoslužby. Dodnes pamätám,ako sme sa na seba pozreli. Táto myšlienka nás oboch oslovila, aj keď sme nevedeli, čo nás čaká. Návšteva u otca biskupa Tkáča priniesla odobrenie, u p. prof. Drába ďalšie posmelenie. U rektora seminára prof. Konečného sa vytvorila predstava o účastníkoch a programe. My dvaja, ako matičiari, sme s touto myšlienkou navštívili sedem cirkevných spoločenstiev.Boli sme všelijako prijatí. Nasledovalo viacero stretnutí so zástupcami oslovených cirkví u rektora seminára.A výsledkom boli prvé ekumenické bohoslužby v Košiciach v preplnenej sále Košickej filharmónie v januári 1993, ukončené mohutným potleskom.

Janko navrhol viacero zájazdov za poznaním pre našich členov.V pamäti mnohých zaiste ostal zájazd na Vodné dielo Gabčíkovo, spojený s poznávaním pamätných miest na západnom Slovensku.Našu stočlennú matičnú výpravu vítal na lodi otec vodného diela Ing. Binder. Hlavným organizátorom bol Janko, podobne ako pri organizovaní I. Matičného plesu v Košiciach vo februári 1998.

Potrebné je ešte zdôrazniť, že v tomto celom jeho úsilí mu bola vernou oporou a pomocníčkou jeho milovaná manželka Magda. Často bola účastníčkou našich podujatí, ale vystupovala i v programe. Spoločne mali v úmysle vytvoriť matičný spevokol.

Ako susedia sme sa neskoršie stretávali príležitostne pri narodeninách či meninách alebo náhodne na ulici. Neskôr už len telefonicky. Zakývali sme si,keď som ho zazrel na balkóne, kde rád sedával a čítal. Veľmi ho mrzel vývoj slovenskej spoločnosti, deformovanie dejín, zaznávanie slovenských osobností, nezáujem o rozvoj a posilnenie národného sebavedomia, naštrbené vzťahy medzi ľuďmi, presadzovanie západnej civilizácie na úkor vlastného národného života. Mrzelo ho aj ochabnutie matičného života v Košiciach.

V poslednej dobe odišiel do večnosti rad významných košických matičiarov,účastníkov tretieho oživotvorenia Matice slovenskej po roku 89: prof. Ladislav Pollák, dr. Jozef Mižák, AničkaKnapíková, Janko Brezovský, Pavol Fábry. Niektorých z nich nebolo možné ani odprevadiť na poslednej ceste.

Tu mi prichádza na um text slovenskej ľudovej piesne trochu upravený:

Kamaráti bratia, pomaly sa tratia. Jeden išiel k Bohu, druhý pôjde zajtra.

Kamaráti bratia, po jednom sa tratia. Keď sa jeden stratí, už sa nenavráti.

Bratia slzy ronia, Pána Boha prosia: Dajže im Bože náš, pokojné nebesia.

Dnes sa lúčime s manželmi Fečovcami, ktorí taktiež patrili k matičným veteránom a pamätníkom zlatého veku Matice slovenskej. Tu sa treba pozastaviť a zamyslieť nad nevyspytateľnými cestami Božieho riadenia: kedysi dávno som od vás počul rozprávanie o tom, ako ste sa zoznámili. Padli ste si do oka na jednej svadbe ako družba a družička. Odvtedy ste kráčali spoločne po ceste životom. A čo sa len tak nestáva, Božím pričinením vám bolo dopriate spoločne vykročiť aj do večnosti.

Dajže, Bože náš, Jankovi a Magduške pokojný odpočinok v rodnej slovenskej zemi. Prihliadni na ich zásluhy, obetavosť, mravčiu prácu a vklad do výchovy mladej slovenskej generácie, pri naplnení odkazu Jankovho otca: „Synu nezraď svoju krv!“,ktorý oni svojim spôsobom počas svojho dlhého života naplnili a vieru svoju si zachovali.

Lúčim sa s vami za všetkých, ktorí sme boli súčasťou vášho života, vašimi priateľmi, za všetkých, ktorí boli účastníkmi vášho pôsobenia a konania. Na roli národa dedičnej ste zanechali nezmazateľnú stopu.Vďaka spomienkam a vášmu dielu zostávate naďalej medzi nami.

Juraj Koperdák

Ján Fečo

Magdaléna Fečová

2022-05-09T14:14:32+00:009 mája 2022 |Košický kraj|
X