Pavol Emanuel Dobšinský „Boj večný bojoval, vieru zachoval“


/, Košický kraj/Pavol Emanuel Dobšinský „Boj večný bojoval, vieru zachoval“

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami, siedmimi dolinami, kde sa piesok lial a voda sypala…  Takto začalo  jedno veľké kráľovstvo. Narodil sa tu princ, ktorému sudičky dali do kolísky pero a papier. Z malého princa vyrástol švárny mládenec, ktorý putoval po kráľovstve a zbieral rozprávky, povesti, obyčaje a zvyky zo všetkých kútov. Nakoniec sa z neho stal „KRÁĽ ROZPRÁVOK.“ Poznáte ho?

Pavol Emanuel Dobšinský sa narodil v rozprávkovom kraji Krušnohoria, vo vtedajších Veľkých Slavošovciach. Muž, ktorý nás duchovnými plodmi nášho ľudu sprevádzal od detstva až do smrti. Jeho životopis je známy vo viacerých verziách, písal ho aj na fare v Rožňavskom Bystrom, opisuje ho aj Pavol Dobšinský senior na fare v Sirku v r. 1833-1892. Tu prežil svoje detstvo a mladosť. Zaujímavý je jeho životopis, vlastnoručne písaný v XXX. Catalogus ordinatorum ad sacrum ministerium candidatorum etc. pre roky 1811 – 1861. Dňa 16.02.1853 bol vysvätený na úrad diakona cirkve brezňanskej. Životopis písal, keď mal 25 rokov. Citujem z jeho úvodu: „Hotov jsem, laskavýčtenáři vydati krátký odpočet ze dní mého života v knize těch, na nichž padl los v životu tomto vzděláni vinici Páňe a rozsívati na rolu jeho semeno slova svatého.“ „Narodil som sa vo Veľkých Slavošovciach v stolici gemerskej dňa 16.03.1828 z rodičov otca Pavla, vtedy tamojšieho učiteľa, neskôr slova božieho kazateľa cirkve Sirk-Turčokskej a z matky Zuzany Pauerovej dcéry miestneho kazateľa Božieho slova.“ V rokoch 1831-1833 zo Slavošoviec odišli do Hosúsova, kde bol otec farárom, tu sa narodilo ďalších 7 detí, jeho súrodencov. Mladosť prežil po odchode zo Slavošoviec u rodičov v Sirku, tu sa mu dostáva aj základného vzdelania, v roku 1837 študuje na dištriktuálnom gymnáziu v Rožňave, v r. 1838-1840 na gymnáziu v Miškovci. V septembri 1840 bol zapísaný na Ev. lýceum v Levoči, odkiaľ po uzavretí lýcea odchádza k rodičom do Sirka. V r. 1849 bol zverbovaný za honvéda – tým bol do r. 1850. Následne pracuje v Revúcej u dr. Samuela Reussa. V r. 1852 odchádza do Trnavy k Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi do redakcie Slovenských pohľadov, vo februári 1853 odchádza do Brezna k Jánovi Chalupkovi za kaplána a katechéta. Od roku 1855 do roku 1859 pôsobí na fare v Rožňavskom Bystrom, kde s Augustom Horislavom Škultétym dokončujú prípravu na vydanie Slovenských povestí. V tom istom roku prijíma pozvanie stať sa profesorom slovenskej reči a literatúry v Banskej Štiavnici. Vo februári roku 1861 po smrti kazateľa Čipku prijíma ponuku na uvoľnené miesto na fare v Drienčanoch. Tu pôsobil 24 rokov, až do svojej smrti v roku 1885.

 Svojou tvorbou sa zapísal do dejín nášho národa ako slovenský Homér. Dielom predznačil to, na čo sme v minulosti zabúdali. Dobšinského Slovenské povesti sú zlatou knihou storočí slovenského ľudu, sú tajnou, nepoznanou a takrečeno zakliatou jeho vierou, túžbou a nádejou. Je to ozajstný národný poklad, prijímaný už s materským mliekom viacerými generáciami. Bol človekom, u ktorého bližšie mali k sebe jeho mozog a srdce, mal vynikajúce pozorovacie schopnosti, bol vo svojom konaní rozhodný, plný životnej sily a energie. Mal aj dobrý slovný prejav, hoci neskoršie tento poznamenalo ochorenie hlasiviek a dýchacích ciest, čo mu bránilo v jeho kazateľskej činnosti.

Pri jubilejnej národnej slávnosti v Slavošovciach v  r. 1970 ho zhromaždeným priblížil dr. Rudo Brtáň slovami národného pevca, Andreja Sládkoviča: „Počuješ bájne hlasy povestí? Hovoria tie, keď čas čuší, zázračný svet z nich on má vyviesti, budúci svet v nich on tuší. Počuješ? Spieva slovenské pole, spievanky zrodia Homérov, len ľúbosť útlu spievajú hole, no budú aj bohatierov.“

Tie časy sú tu, cítime aj dnes jeho intelekt a vôľu, čo je vzácne, boli u neho v rovnováhe a súlade, čo z neho urobilo veľkého muža, ktorého si pravidelne pripomíname. Vzhliadnuť jeho život a dielo možno v stálej expozícii v jeho rodnom dome. Dnešná mladá i staršia generácia sa k Dobšinskému vracia v duchu odkazu „Čo starí pamätajú, mladí zachovajú.“  Výstižne o Dobšinskom píše spisovateľ Rudo Móric: „Bol človek, ktorý pripäl krídla slovenskej rozprávky, zozbieral a potom napísal aj preto, aby dokázal neprajníkom Slovenska, že náš ľud nie je neschopnejší vznešených pocitov krásy, predstáv a pochopenia pravdy. Chcel zahanbiť tých neprajníkov, lebo náš národný, hneď za prvopočiatkov svojho bájneho myslenia utvoril veľkých, na dejisko vyviesť v skutkoch a dejov slávnych.“ V ďalšom pokračuje: „My Slovania a Slováci, máme zvlášť zachované pomníky starobylosti, pomníky tým vznešenejšie nad hmotné kresby a stavby, čím vyvýšenejší je duch v kráse a sila živého slova nad rozmery i súmery mŕtvej hmoty. I tam, i tuná sa javí duch pravekov, ale tam zmŕtvený, tuná v diele a odkaze Dobšinského stále živý. Sú to u nás z veku dávneho pošlé a zachované, od času ich zbierania tak nazvané prostonárodné pripoviestky, rozprávky, hádky. Dobšinský tak svojím veľkolepým dielom poslúžil svojmu národu dvojnásobne. V minulosti a teraz v prítomnosti.

Bol to Dobšinský, ktorý dokázal, že sny o krajšom živote, sile prekonávať nástrahy sveta sa môžu stať skutočnosťou, že tvorivý génius slovenského ľudu dokázal vymyslieť také zázračné deje, ktoré dokážu prekračovať hranice medzi snom a skutočnosťou, tak, ako sa to deje v rozprávkach. Z jeho diela môžeme čerpať a nachádzať poučenie, čerpať múdrosť i vzory lásky k nášmu ľudu, k jeho nádhernej reči. Chudobný je každý, kto nepozná toto bohatstvo, túto krásu, tieto poklady. Životné osudy Dobšinského sú späté s rodným Gemerom, jeho myšlienkové bohatstvo má rozmery ďaleko presahujúce hranice rodného kraja, rodiska a miesta posledného odpočinku. Bolo to prostredie Sirka, Drienčan, ktoré ovplyvnilo jeho dielo, ako aj styk s tamojšími ľuďmi obdarenými neobyčajnou fantáziou, obraznosťou, ako o tom hovoria zápisy ľudových rozprávok, ktoré tu zozbieral. Prostredníctvom Janka Francisciho sa Dobšinský oboznámil s názormi Samuela Reussa, ktorý pochopil význam ľudovej slovesnosti pre posilnenie národného povedomia.

Významnou stanicou v živote Dobšinského bolo jeho pôsobenie na fare v Rožňavskom Bystrom, kde s Augustom Horislavom Škultétym dokončujú prípravu na vydanie Slovenských povestí. V júni  1858 v rožňavskej tlačiarni vyšiel I. zväzok Slovenských povestí, následne aj ďalšie zväzky. Bohatá a ďaleko rozsiahlejšia bola edičná, publicistická a vydavateľská činnosť Dobšinského. Jeho práce a tvorba vyšli v mnohých svetových jazykoch. Preklady jeho rozprávok do angličtiny, francúzštiny a nemčiny poznáme z roku 1874. Koncom 20. storočia bolo jeho dielo preložené aj do čínskeho a maďarského jazyka. Za pozornosť stojí aj jeho pedagogický fenomén. V Jednote Slovenskej bral účasť aj na edíciách, bol to napríklad šlabikár vydaný pre potreby gemerských škôl v spolupráci so Samuelom Ormisom.

Monumentálnu pedagogickú prácu vykonával na lýceu v Banskej Štiavnici. Jeho pedagogické dielo bolo mimoriadnym príspevkom do slovenskej pedagogiky 19. storočia. Dobšinský vo svojej tvorbe používal aj pseudonym Slavoj Drienčanský. V mene Drienčanský nevedome označil púť svojho života a budúcu mohylu. Je príkladom a vzorom nášho ľudu. Dokázal v živote prebojovať pravdu. Aj napriek všetkým ťažkostiam v živote zachovať lásku k svojmu rodu. Neodcudzil sa svojmu jazyku, bojoval za pravdu a krásu jazyka, ktorú zvečnil vo svojom odkaze prostonárodných slovenských povestiach. Sú zachované aj v jeho posledných slovách: „Bože ďakujem Ti za nový deň, ktorý mi ponúkaš, ako vzácny dar. Sľubujem Ti, že lásku, čo mi dávaš, vrátim všetkým svojím blízkym“. Pripomeňme i poučné slová v jeho závete, platné aj pre dnešok: „Synovia moji, priatelia moji, dobrí ľudia, všetko čo mám, Vám zanechávam pre poučenie a pre potechu srdca… Cesta vaša nemôže byť iná, ako cesta Popolvára kráľoviča, čiže cesta oddania sa kráse, pravde a dobru. Oddajte sa jej zdravým rozumom, múdrym úmyslom, celým srdcom, plnou dušou bez klamu a podvodu, vo svetle milosti a pravdy. Taká bola moja cesta, taká je i Vaša, naša cesta! Je to cesta utrpenia, práce i boja, ako v našich rozprávkach! Tie veru nechcú víťazstvo bez boja…“ 22. 10. 1885 krátko pred polnocou Pavol Emanuel Dobšinský zomrel v Drienčanoch na fare, kde bol aj pochovaný medzi farou a artikulárnym kostolom, kde je jeho náhrobok.

Nekrológ v 127. čísle Národných novín publikoval Július Botto. „Bolo to večer dňa 22. októbra 1885, na ev. fare v Drienčanoch, ktorá temer susedí s povestným zámkom Husitov Jiskrových a Valgothových, panovalo hrobové ticho. Náš zvečnelý Paľko Dobšinský ticho znášal bolesti, kríž uvalený naň ťažkou chorobou. No bol pri tom všetkom, v tom najčistejšom sebavedomí, jeho šľachetná manželka netušiac nič zlého, podala mu z pošty práve vtedy došlé číslo Národných novín, v ktorých bol uverejnený protokol prešporskej inkvizície, prečítal ho, ako sa hovorí od A do Z. No tá hnusná infámna denunciácia, vymyslená na našu mlaď tak hlboko dojala stonajúceho, že bolo sa obávať priamo, čo najhoršieho. Po prestávšich duševných i telesných bôľoch zaspal ešte v ten večer o 11. hodine na večnosť.

Takto krásne o Dobšinskom napísal PaedDr. Milan Sajenko v publikácii Pavol Emanuel Dobšinský – Životopis nášho rodáka. Tieto riadky som si vybrala zámerne. Dnes, v deň narodenia nášho rozprávkového kráľa sme sa vybrali do Slavošoviec. Položením venca sme si spolu so starostom Slavošoviec Štefanom Baštákom a Erikou Kožiakovou uctili nielen pamiatku Pavla Dobšinského, ale aj pána doktora Milana Sajenka, ktorý má osobnú zásluhu na zriadení múzea Pavla Emanuela Dobšinského v Slavošovciach.

Česť ich nehynúcej pamiatke.

 Tatiana Tomková, DMS Rožňava

Foto: Tatiana Tomková

 

X