Naplnené sny štúrovskej garnitúry
Celoživotná práca a nasadenie Andreja Hlinku v prospech slovenského národa je titanského charakteru a oprávnene ho zaraďujeme medzi legendy slovenského národného hnutia. Trojica Ľudovít Štúr, Milan Rastislav Štefánik a Andrej Hlinka stoja nespochybniteľne na piedestáli moderných slovenských dejín. Hlavne, ak uvážime, aké ťažké až beznádejné boli ich východiskové podmienky. Rovnako s čím museli zápasiť v dobe agresívnej maďarizácie v Rakúsko-Uhorsku a v prípade Hlinku v zložitom vývoji prvej Česko-slovenskej republiky. Andrej Hlinka preto plným právom patrí, medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenského národa 20. storočia. Celou svojou osobnosťou sa oddal národnej práci a v tvárou tvár politickému šikanovaniu neohrozene stál na čele národného boja za nezávislosť. Rovnako patrí medzi Slovákov, ktorí neústupne i zatvrdilo bránili a viedli svoj ľud v časoch, keď len prihlásenie sa k slovenskému národu bolo dôvodom na permanentné prenasledovanie.
Životná cesta a zápasy
Narodil sa 27. septembra 1864 v Černovej ako syn pltníckeho faktora Andreja Sidora na Váhu. V škole sa prejavoval ako živý i vnímavý žiak a tak bol na príhovor pedagóga Juraja Holdoša zapísaný do ružomberského piaristického gymnázia. Veľký vplyv na mladého Hlinku mal zanietený slovenský vzdelanec a národovec profesor Karol Krčméry, ktorý vštepoval svojim žiakom slovenské národné presvedčenie. Pre slovenský národ bolo príznačné, že značná časť inteligencie, zväčša pôvodom z menej majetných pomerov, pôsobila v kňazských povolaniach. Aj Andrej Hlinka študoval teológiu a 19. júna 1889 bol napokon vysvätený za katolíckeho kňaza.
V roku 1892 sa dvadsaťročný Hlinka stal farárom v Troch Sliačoch, čím nastal základný prelom v jeho živote. Okamžite sa pustil do národnej činnosti a odvážne šíril národné povedomie. Silou svojej osobnosti dával príklad veriacim. Jeho fara sa stala baštou politického a kultúrneho slovenského života širokého okolia. Začal prispievať do Ľudových novín a neskôr sa stal ich zodpovedným redaktorom. Získal záujem čitateľov a overil si možnosti, ktoré poskytuje tlač. Práve jeho pričinením prepadla vo voľbách maďarónska strana a boli zvolení poslanci národného zmýšľania.
Aj Hlinka si musel prejsť analyticko-kritickou fázou života, keď bolo potrebné vyselektovať skutočných a zdanlivých spojencov národnej veci. Určité obdobie podporoval Zichyho Katolícku ľudovú stranu (Katolikus Néppárt), ktorá sľúbila podporu nemaďarským národom. Hlinka však veľmi rýchlo rozpoznal, že v uhorských politických pomeroch bolo v zásadne jedno, či ide o maďarských ľudákov alebo liberálov (a neskôr komunistov, či tzv. demokratov). V skutočnosti sa ani jedna maďarská strana v uhorskom polofeudálnom režime nevzdala brutálnej hungarizácie i veľkomaďarskej šovinistickej myšlienky. Hlinka nato jasne reagoval: „Až desať rokov trvalo panstvo Ľudovej strany a čo sme skúsili? Strana táto nikdy sa nezastávala slovenského ľudu, opľula slovenských vodcov, žaláruje slovenských kňazov a úradov ich zbavuje. To je odmena slovenskému národu.“
Po sklamaniach s Katolíckou ľudovou stranou došlo od roku 1905 k formovaniu a založeniu Slovenskej ľudovej strany zo strany slovenských národných aktivistov s prevahou katolíckeho prúdu, medzi ktorými nechýbal ani Hlinka. Tentoraz išlo o stranu s dôsledným národným a kresťanským programom. Hlinka zároveň pochopil, že národná obroda kráča ruka v ruke s hospodárskym povznesením domáceho slovenského kapitálu a aktivizuje sa v hospodárskom živote. Patril dokonca ku iniciátorom vzniku Ľudovej banky.
Hlinka úzko spolupracoval v prospech slovenskej národnej veci s Milanom Hodžom i Vavrom Šrobárom, s ktorými sa však po vzniku Československej republiky politicky rozišiel. Popularita mladého farára prudko rástla a od roku 1905 bol zvolený za ružomberského farára, čo bolo v tomto kraji významným postavením. Maďarská cirkevná moc okamžite reagovala. Po výhražnom liste, v ktorom mu zakázali akúkoľvek podporu Vavra Šrobára, ho suspendovali a zbavili ružomberskej fary. V roku 1906 ho zatkli pre údajné poburovanie proti maďarskej národnosti.
Odsúdený a väznený
Uhorská štátna moc prechádzala do generálnej ofenzívy proti slovenským predstaviteľom. Na celom území prebiehala stovka súdnych procesov proti národne uvedomelým Slovákom. Hlinka bol po demonštračnom procese spolu s ďalšími desiatimi národovcami odsúdený na dva roky väzenia. Hlinka pred súdom 4. mája 1908 v Bratislave vyhlásil: „Národnostná otázka je otázkou celosvetovou. Ona je pohybom, ktorý korení v sociálnych, prirodzených a psychologických príčinách. Túto otázku chcieť rozlúštiť žalármi a väzeniami je najväčším nezmyslom. Ako nebolo možno ohňom a krvou vyhasiť kresťanstvo, tak nebude možno rozlúštiť týmito prostriedkami národnostnú otázku.“
V cirkevnej oblasti však zvíťazil! Treba povedať, že bola potrebná veľká diplomatická aktivita vysvetliť vo Vatikáne národnostnú situáciu v Uhorsku a s ním spojené snaženia katolíckeho kňaza Andreja Hlinku. Pomohlo tomu najmä to, že v katolíckej vierouke a cirkevnej oblasti bol Hlinka, na rozdiel od Ferdinanda Jurigu, prezieravo a bez výnimiek verným stúpencom Ríma. Po príchode z Ríma, kde situáciu objasnil, napísal do Ľudových novín: „Naša bitá, žalárovaná, prenasledovaná pravda zvíťazí, zvíťaziť musí! Ako som išiel do Ríma silný a neklátený, navrátil som sa odtiaľ blažený, upevnený, nepremožiteľný.“
Výstrely v Černovej
V roku 1907 došlo k černovskej tragédii. Slováci v Černovej si postavili na vlastné náklady kostol a žiadali vrchnosť, aby ho vysvätil ich rodák Andrej Hlinka. Biskup však poveril iného farára, a to aj napriek odporu obyvateľov. Veliteľ uhorských žandárov chcel ľudí spred kostola rozohnať, keď títo neustúpili, žandári začali do davu strieľať. Výsledkom bolo pätnásť mŕtvych a deväťdesiat ranených. Štyridsať ďalších Slovákov bolo odsúdených.
Černová tak ukázala do celej Európy pravú tvár rakúsko-uhorskej monarchie. Andrej Hlinka sa napriek hrozbe väznenia nedal zastrašiť: „Mňa vy nezmeníte. Mňa vy nepotrestáte. Mňa vy nezlomíte! Slovákom som sa narodil, Slovák som a Slovák budem. A keď vyjdem zo žalára, zas len budem pokračovať tam, kde som prestal. Do posledného dychu budem bojovať za sväté práva slovenského ľudu, za božské práva slovenského národa!“
Prvá svetová vojna bola krvavým prerodom Európy, veľké ríše, ktoré vyzerali nedotknuteľne, padli, a to bola šanca pre nás. Slovenské úsilie vyvrcholilo Deklaráciou slovenského národa v Martine, ktorou sa 30. októbra 1918 predstavitelia strán prihlásili k vzniku novej Československej republiky. Je potrebné zdôrazniť, že Hlinka sa radikálne angažoval v kľúčovom období za rozchod slovenského národa s Uhorskom a za vznik novej republiky. Slováci sa ako národ zachránili, avšak bolo tragédiou, že českí predstavitelia nerešpektovali rozdielnosť kultúrneho vývoja dvoch svojbytných národov Slovákov a Čechov. Začala sa éra budovania unitárneho česko-slovenského štátu, ale aj ničím nezdôvodneného čechoslovakizmu i pražského centralizmu v politike i hospodárstve.
Nezhody s Benešom
Andrej Hlinka sa pokúsil ozrejmiť celú situáciu na Parížskej mierovej konferencii, avšak na zásah Edvarda Beneša sa musel z Paríža čoskoro vrátiť do vlasti. Na pobúrenie celej slovenskej verejnosti bol dokonca zatknutý. Napriek tomu, že nešlo o skutočný žalár a mal slušné ubytovanie a mohol chodiť na prechádzky pod dozorom, bol to závažný zásah do formujúcich sa česko-slovenských vzťahov.
Po malom volebnom výsledku v roku 1919 doviedol Hlinka v roku 1925 vďaka tvrdej práci Slovenskú ľudovú stranu k volebnému víťazstvu. Strana sa neskôr premenovala na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu.
Praha už tentoraz musela rátať s najsilnejšou národnou stranou na Slovensku a chcela, aby HSĽS vstúpila koalične do československej ústrednej vlády, pričom si kládla zásadnú podmienku vnútornej reformy verejnej správy. Bohužiaľ, ani táto vláda nesplnila svoje sľuby o autonómii. V roku 1928 bolo síce legislatívne ukotvené krajinské zriadenie so vznikom Slovenskej krajiny, čo malo význam pre slovenský emancipačný vývoj, ale k povoleniu autonómie Slovenska, resp. plnohodnotnej samosprávy a vôbec nie federalizácie republiky, nedošlo.
Mimoriadne významným dejinným aktom slovenského národa bol Zvolenský manifest a ideové zjednotenie v prospech slovenskej autonómie medzi HSĽS a Slovenskou národnou stranou. Stalo sa tak 16. októbra 1932 vo Zvolene, kde sa Andrej Hlinka a Martin Rázus zaviazali v duchu Ľudovíta Štúra bojovať za autonómiu Slovenska. V roku 1933 počas Pribinových osláv ukázali Slováci a zvlášť Hlinka svoju silu, keď si zhromaždenie vynútilo jeho prejav, napriek tomu, že ho vládni predstavitelia ani nepozvali na tribúnu. Bez ohľadu na súdobé politické boje, išlo o vážny politický prešľap, keďže Hlinka bol spoluzakladateľom republiky a predsedom najsilnejšej slovenskej strany.
Principiálne Hlinka považoval Česko-slovenskú republiku aj za štát Slovákov. Bol však vždy dôsledne za to, aby v ňom mali rovnoprávne postavenie zabezpečené samosprávou a autonómiou. Najmä krátkozraká politika Edvarda Beneša však tomu zabránila. Sľub o autonómii z roku 1935 Beneš nehodlal splniť. Bola to závažná chyba v čase nastupujúcich globálnych procesov, ktoré sa valili na Európu a česko-slovenský štát. Nad európskym kontinentom sa pomaly zaťahovali mraky druhej svetovej vojny.
Posledné verejné vystúpenie
Dňa 5. júna 1938 sa v Bratislave konala stodvadsaťtisícová demonštrácia Slovákov za autonómiu Slovenska. Vážne chorý Hlinka s podlomeným zdravím, ale nezdolným duchom, posledný raz rečnil na verejnom zhromaždení. Po tejto manifestácii sa mu zhoršil zdravotný stav a 16. augusta 1938 na fare v Ružomberku zomrel. Hlinka sa svojho celoživotného diela –slovenskej autonómie už nedožil.
Dedičstvo Andreja Hlinku
V dnešnom živote Slovenskej republiky nám unikajú prvenstvá Hlinku v modernej slovenskej politike. Najmä tie, ktoré by mali byť inšpiratívne pre súčasných politikov v čase, keď sa hovorí o malej vyspelosti a povrchnosti tzv. slovenských politických elít. Andrej Hlinka bol totiž predovšetkým nepodplatiteľným a vnútorne neotrasiteľne presvedčeným slovenským národovcom a kresťanom. Pochádzal z roľnícko-robotníckych pomerov, no ani v ťažkej dobe 19. storočia neskĺzol k umelým marxistickým ilúziám a zároveň nebol zaslepeným reakcionárom. Dôsledne bojoval za sociálne práva a celkové povznesenie slovenského ľudu, ako aj za práva národné. Trápila ho bieda a bezuzdné využívanie jednoduchého slovenského človeka. Postavil sa na čelo roľníckych más v čase, keď sme boli zo strany uhorského polofeudálneho režimu na pokraji kultúrnej genocídy. Ideálne spojil svoje kňazské a politické pôsobenie, čo sa jeho ďalším kolegom, obzvlášť jeho nemenej zanietenému spolubojovníkovi a národovcovi Ferdinandovi Jurigovi, tak optimálne nepodarilo.
Andrej Hlinka prvýkrát v našich dejinách vybudoval politickú stranu s dôsledným národným politickým programom, ktorá dokázala konečne strhnúť slovenské masy. ale čo je hlavné, aj vyhrávať parlamentné voľby. Všetko, o čom snívala garnitúra štúrovského hnutia, teda o širokej podpore slovenského ľudu, sa naplno realizovalo až počas Hlinkovho politického pôsobenia. Mali sme odhodlané Slovenské povstanie 1848/49, prelomové Memorandové zhromaždenie 1861 a vytrvalú Slovenskú národnú stranu neoblomných národovcov Viliama Pauliny-Tótha, Pavla Mudroňa a Matúša Dulu, avšak masívny nástup podpory slovenskej národnej politiky za podpory širokej verejnosti je dielom Andreja Hlinku. Zabúda sa, že bol jedným z mála národných politikov, ktorý vedel vytvárať majoritnú politickú väčšinu. Skĺbenie národných a kresťanských ideálov, boj proti pragocentrizmu a sekularizmu, zachovanie tradičných národných hodnôt, ale aj dôsledný zápas za sociálne práva a napokon spojenie všetkého v organický celok, to si vyžadovalo skutočne geniálnu osobnosť.
Bol tiež osobnosťou vývojového typu. Spolu s Martinom Rázusom predbehli svoju dobu, keď žiadali spoločne autonómiu Slovenska v mene slovenských katolíkov a evanjelikov. Vo veciach slovenskej jednoty a nadkonfesionálnosti nadväzoval na našu Maticu slovenskú. Matičiari môžu byť hrdí, že Hlinka bol aj aktívnym členom Výboru Matice slovenskej a v neposlednom rade bol činný aj na poli kultúry.
Dnes sa akosi obchádza Hlinkovo slovanské presvedčenie. Zasadzoval sa za vznik Česko-Slovenska, pričom jeho vystúpenie 30. októbra 1918 počas zasadnutia SNR v Martine je legendárne a nový štát chápal ako štát slovanských národov. Preto tvrdo kritizoval krátkozrakosť českej politickej reprezentácie, ktorá upierala úplné rovnoprávne postavenie Slovenska. A keď sa v jednom období pokúšali čechoslovakistické sily dohodnúť s predstaviteľmi sudetských Nemcov, prorokoval, že ide o dočasnú politickú ilúziu. V tomto dal vývoj v roku 1938 Hlinkovi za pravdu. V 30. rokoch 20. storočia sledoval situáciu v Európe. Časom nemecký nacizmus prehliadol a po oboznámení sa s jeho vonkajšími prejavmi ho odmietol, ako novopohanskú ideológiu, ktorá nemá nič spoločné so slovenským národom.
Nakoniec, podobne ako Svetozár Hurban Vajanský, ktorý sa nedožil oslobodenia Slovenska spod Rakúsko-Uhorska po prvej svetovej vojne, aj Andrej Hlinka zomrel pred zavŕšením svojho celoživotného diela –autonómie Slovenska. Jeho výročie smrti 16. augusta 1938 bude navždy spojené so slovenskou autonómiou v roku 1938 a vznikom Československej republiky v roku 1918, za ktorú sa odvážne zasadzoval.
Marián Gešper
