Zástoj Jura Hronca v rozvoji medzivojnového slovenského školstva
Mgr. Lukáš Krajčír, PhD., Slovenský historický ústav Matice slovenskej
Dňa 1. decembra si pripomíname 60. výročie úmrtia Jura Hronca (1881-1959), významného matematika, pedagóga, ale aj zakladajúceho člena a predsedu Matice slovenskej v rokoch 1945-1954. Je to vhodná chvíľa poukázať na jeho myšlienky o vzdelávaní a miesto v rozvoji slovenského školstva počas prvej Československej republiky.
Jur Hronec je exemplárnym príkladom intelektuála, ktorý napriek počiatočným existenčným ťažkostiam, no vďaka pevnej viere, odhodlaniu, pracovným a morálnym zásadám, prežil zmysluplný život, s nezmazateľnými posolstvami pre dnešnú generáciu. Narodil sa totiž v chudobnej maloroľníckej rodine, s ktorou bola úzko spojená vzájomná furmanská výpomoc v každodennom boji o chlieb. Už v dvadsiatich rokoch sa stal sirotou, odkázaný tak len na pomoc súrodencov a seba samého. Jeho študijné nadanie si však všimol učiteľ na evanjelickej ľudovej škole a preto odišiel študovať aj na evanjelické gymnázium do Rožňavy.
Matematika ho čoraz viac zaujímala a preto sa rozhodol spojiť svoju záľubu so štúdiom. Medzi rokmi 1902-1923 študoval fyziku a matematiku na univerzite v Kluži, vzdelanie si doplnil aj na uznávaných západoeurópskych univerzitách v Göttingene, Berlíne, Giessene, ale aj parížskej Sorbonne a pražskej Karlovej univerzite. V roku 1913 mu bolo dokonca ponúkané miesto pedagóga na Univerzite Springfield v Spojených štátoch amerických.
Vďaka špičkovému študijnému zázemiu sa čoskoro z neho vyprofiloval uznávaný matematický teoretik a pedagóg, autor dvadsiatich štyroch samostatných vedeckých prác z matematiky, písaných aj vo francúzskom, nemeckom, maďarskom a ruskom jazyku a vôbec prvých slovenských vysokoškolských učebníc matematiky.
Výchova a vzdelanie je základ
Ako stredoškolský pedagóg v Kežmarku si snažil popri vyučovacích povinnostiach ujasniť aj výchovno-vzdelávacie procesy pri formovaní mládeže. Hroncova odborná publikácia Vyučovanie a vyučovacia osobnosť z roku 1923, za ktorú získal aj československú štátnu cenu a finančnú odmenu od Ministerstva školstva a národnej osvety, výrazne prispela k lepšiemu vnímaniu pedagogickej praxe. Je pozoruhodným sociologickým a psychologickým rozborom idey vzdelávania. Nie nadarmo, veď práca bola zosobnením humanistických a demokratických hodnôt nielen prezidenta, ale tiež učiteľa Tomáša Garriguea Masaryka.
V jednej z kapitol totiž jasne podotkol, že „v každom žiakovi má byť vychovávaná osobnosť ľudská, humanitná, ktorá svoju silu venuje prospechu a dobru celého národa, celého človečenstva.“ V nadväznosti na to hovoril, že vyučovanie má disponovať vlasteneckým nádychom a pestovaním lásky k štátu a národu, no pritom „vlastenecké vyučovanie musí sa shodovať i s vyučovaním všeľudským, humanitným, […] má pôsobiť v takom smere, aby národy odstránily staré hate a hranice, ktoré ich oddeľovali, a nestavaly nové, ktoré by mohli opäť spôsobiť ich zrážky.“ V čase upevňovania talianskeho fašizmu tak Jur Hronec jasne diferencoval zdravé vlastenecké cítenie, ktoré si ctí špecifické vlastnosti okolitých národov, od extrémistických foriem, založených na nenávisti „k tým druhým.“
Jeho definície mentálno-teritoriálnych priestorov so špecifickými vyučovacími systémami, mu umožnili vsadiť slovenský do československého a ten do európskeho humanistického vzdelávacieho prostredia. V práci navyše poukazoval, že pri vyučovaní pôsobí na žiakov individualita vyučujúceho a to s jeho kladnými, i negatívnymi vlastnosťami. Uviedol aj stále aktuálne trendy vo vyučovacích procesoch, keď nabádal učiteľov vzbudzovať v žiakoch kreativitu a racionálne premýšľanie. Pritom jasne podotkol, citujúc myšlienku prezidenta Masaryka, že mylné si myslieť ak „mládenec má diplom, je už i súci, schopný a spôsobilý vyučovať, hoci spôsobilosť a diplom nie sú totožné.“
Na tieto úvahy nadviazal v diele Učiteľova osobnosť z roku 1926, ktoré bolo praktickou príručkou pre českých a slovenských učiteľov na vzdelanostne, do prevratu, zanedbávanom Slovensku. Sú v nej tak obsiahnuté viaceré podnety o spôsobe výkladu učebnej látky, empatického prístupu k žiakovi, ale aj toho, že „učiteľ sa musí stále vzdelávať. Masaryk hovorí: „učitel neznamená jen učiti, ale i učiti se.“ Podľa neho tak nestačil len poprevratový idealizmus učiteľov a ich chuť do práce, ale treba aj racionálne, konštruktívne uvažovať a najmä nezlenivieť, lebo zlenivejú aj žiaci.
Skritizoval však aj vonkajšie podnety a síce stranícku a protekčnú chobotnicu, ktorej chápadlá siahali do pedagogického prostredia. Hronec upozorňoval, že štát, spoločnosť a národ má stáť na charakterných, permanentne sa vzdelávajúcich učiteľoch: „štát sa má postarať o to, aby z povahy učiteľa nechýbala spoľahlivosť, vôľa a vynikajúci charakter. Tým vplývame i na budúcnosť štátu a spoločenstva, lebo mládež je budúcnosťou […] a potom sa nám nebude treba báť ducha maďarského ani germánskeho.“ Nadčasové posolstvo, hodné nasledovania aj v súčasných, pohnutých časoch strácania dôvery v slovenskú štátnosť a jej občiansko-demokratickú spoločnosť.
Dobudovanie vysokého školstva
Hronec bol síce úzko spätý s českým prostredím, nakoľko v dvadsiatych rokoch vyučoval na Jiráskovom gymnáziu v Prahe a Českom vysokom učení technickom v Brne, no vždy si bol vedomý svojej slovenskej identity a aj v českom prostredí vyučoval v slovenskom jazyku. Čoraz viac si všímal slovenské školstvo, ktoré nebolo za prvej republiky ani štrukturálne, ani kvantitatívne dobudované. Uvedomoval si, že treba v dohľadnej dobe dotvoriť najmä technické a prírodné vedy. Spolu so stavebným inžinierom a pedagógom Michalom Ursínym sa snažil v týchto veciach presviedčať politikov, odbornú i širokú verejnosť.
V roku 1928 sa jasne vyslovil za potrebu zriadenia prírodovedeckej fakulty v Bratislave, ktorá by okrem vedecko-študijných aktivít, napĺňala aj slovenské národné a kultúrne poslanie: „Aj keď je malý rozdiel medzi češtinou a slovenčinou, predsa len každý rodič chce, aby jeho syn hovoril správne tým jazykom, v ktorom sa učí.“
V rokoch 1935-1936 výrazne medializoval tému dobudovania slovenského vysokého školstva a to formou verejných prednášok a v časopisoch Slovenský denník, Národnie noviny, Ľudová politika. Na stránkach matičných Slovenských pohľadov komplexne analyzoval problémy vysokého školstva na Slovensku. Uviedol, že dostával mnohé podnety a sťažnosti od slovenskej študujúcej mládeže, ktoré sa mu stali inšpiráciou v uvažovaní o týchto pálčivých podnetoch.
V úvode výrazne kritizoval nízke štátne výdavky na slovenské školstvo, v porovnaní s výdavkami pre české krajiny za rok 1935. Dospel k názoru, že štát nemôže ostať len pri podpore humanitného, teologického, medicínskeho a právnického odboru, keď slovenské územie je tak silno späté s poľnohospodárskou, baníckou a lesníckou tradíciou. Týmto profesiám sa pritom aj v medzivojnovom období venovala značná časť slovenského obyvateľstva. Bolo tak možné položiť základy slovenského priemyslu, ktorý by bol určujúcim faktorom hospodárskeho rozvoja a ktorého existencia by úzko súvisela s technickým vysokoškolským štúdiom.
Hronec totiž nechcel mať len lacnú pracovnú silu, ale aj vzdelaných inžinierov, ktorí budú formovať moderný slovenský priemysel v intenciách aktuálnych európskych trendov. Aby tak Slovensko disponovalo kvalifikovanými pracovníkmi, ktorí by riešili slovenské prírodné bohatstvo po vedeckej a praktickej stránke využiteľnosti. Správne pritom chápal, že práve priemysel je hybnou silou hospodárskeho napredovania krajiny.
Ako podporný krok privítal obnovenie prírodovedeckého a technického odboru na pôde Matice slovenskej, no v dohľadnej dobe požadoval hlavne zriadenie stredných škôl a vysokoškolských odborov ako stavebníctvo, strojníctvo, chémia, lesníctvo a poľnohospodárstvo. Hronec pritom navrhoval nielen utvárať nové školy, ale niektoré aj presunúť z českých krajín na Slovensko. Docielilo by sa tým rovnomerné a celoplošné rozdelenie technického a prírodovedného štúdia na všetky regióny republiky.
Na jar 1936 bol iniciátorom a následne predsedom Akcie za vybudovanie slovenských vysokých škôl, na jeseň 1936 predseda Akčného výboru pre vybudovanie vysokej technickej školy na Slovensku. Zadosťučinením týchto snáh bolo parlamentné prijatie Zákona č. 170 Zb. z., zo dňa 25. júna 1937, ktorým bola zriadená Štátna vysoká škola technická Dr. Milana Rastislava Štefánika v Košiciach. Pod zákonom bol podpísaný Edvard Beneš, Milan Hodža a Emil Franke. Počnúc rokom 1938/39 začalo na jej pôde prvé vyučovanie a práve Hronec bol na ustanovujúcej schôdzi profesorského zboru zaslúžene zvolený za jej prvého rektora.
Džentlmen a slovenský národovec
Vždy, ako sa na vzdelaného intelektuála patrilo, argumentoval vecne, objektívne a bez emotívnej predpojatosti voči českému národu a jeho elitám. Uznával niektoré politické zlyhania českých politikov, no vždy vedel túto kritiku vyvážiť aj ich pozitívnymi krokmi. Podľa Hronca „vzkrieseniu literárnej slovenčiny môžeme ďakovať, že Slovensko ako hmotné stelesnenie, pripojené k Československej republike, znovu žije, znovu jestvuje“, pričom práve „slovenská veda a kultúra mohla a môže sa rozvíjať po prevrate len v slobodnej Československej republike.“
Pritom už od mladíckych čias sa ideovo a prozápadne vymedzoval, čo dokladajú nielen jeho študijné pobyty v západnej Európe, ale aj jeho konštatovanie, že „chceme aby slovenské vysoké školy stáli na úrovni západoeurópskych.“ To sa pritom nijako nepriečilo jeho úprimnému, slovenskému národnému cíteniu, za ktoré sa nehanbil a vždy ho vedel podporiť aj v súradniciach matičných aktivít: „V boji o vydobytie národných a hmotných záujmov s radosťou som vítal smelé podujatie Matice slovenskej v Rožňave, keď začala vydávať slovenský týždenník Šafárikov kraj.“
Aj súčasní matičiari môžu tak byť právom hrdí, že na čele Matice slovenskej stál kedysi rektor prvej slovenskej vysokej školy technickej, ktorý napísal prvé vysokoškolské učebnice matematiky. Jeho vedecké, organizačné, pedagogické a publicistické aktivity výrazne pomohli pri dobudovávaní slovenského vysokého školstva v medzivojnovom, vojnovom, i povojnovom období. Aj vďaka tomu sú nositeľmi jeho mena viaceré ulice, Gymnázium J. Hronca v Bratislave, Základná škola J. Hronca v Rožňave a vysokoškolský internát Študentský domov Jura Hronca v Bratislave. Dielo Jura Hronca, s výrazným humanistickým podtónom, tak ostáva nasledovaniahodným príkladom pre ďalšie generácie.
