27. apríla 2022 sme si pripomenuli výročie slovenského národného buditeľa, kňaza, publicistu, prekladateľa, organizátora kultúry, spoluzakladateľa Matice slovenskej a predovšetkým jedného z najznámejších slovenských dramatikov 19. storočia – Jána Palárika (* 27. apríl 1822, Raková – † 7. december 1870, Majcichov). K najvýznamnejším Palárikovým zásluhám patrí nielen výrazné spolupodieľanie sa na založení Matice slovenskej (zakladajúci člen s poradovým číslom 3), ale aj jeho hájenie štúrovskej slovenčiny, významný kultúrny prínos pre slovenské divadlo či vytvorenie čítaniek a gramatík pre katolícke školy. Založil politickú stranu Novej školy slovenskej, ktorej cieľom bolo s uhorskou ľavicou obnovenie zákonov z roku 1848. Založil tiež Spolok striezlivosti (Spolok miernosti čili Braterstvo strízlivosti a protipálenkové), organizoval národnú slávnosť pri odhalení pomníka Jánovi Hollému v Dobrej Vode a stál pri zrode Spolku svätého Vojtecha (výrazne spolupracoval s Viktorinom). Beletristickým almanachom Concordia či časopisom Cyrril a Method prispel k jednote evanjelikov a katolíkov. Posudzoval tiež práce zaslané na dramatické súbehy Matice slovenskej, podporoval založenie slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom a kníhtlačiarskeho spolku Minerva v Pešti (Encyklopédia slovenských spisovateľov 1984, s. 6). Pozoruhodné sú aj Palárikove sociálno-filozofické a politicko-filozofické postoje, ktoré podrobnejšie opisuje nasledujúci vedecko-populárny text.
Pri príležitosti 200. výročia narodenia Jána Palárika boli v roku 2022 zorganizované hneď tri podujatia – Matica slovenská MO Čadca, Kysucké múzeum a Kysucká knižnica v Čadci pripravili vedeckú prednášku Ján Palárik – pozoruhodné osudy kysuckého rodáka (Kysucká knižnica v Čadci) a taktiež v tento deň zorganizovala podujatie Obec Majcichov (starosta obce Ing. Tibor Marek) a ZŠ Jána Palárika (riaditeľ PhDr. Martin Bodis, PhD.), ktorého súčasťou bude svätá omša, kladenie vencov a kultúrny program (o podujatí informovali Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Nitraden.sk, Bojovník a Mestská televízia Trnava). Tretím podujatím, ktoré bolo venované zakladateľovi slovenskej modernej drámy, bola samostatná vedecká konferencia, ktorú organizovalo Kysucké múzeum v Čadci. Zúčastnili sa jej traja matiční vedci (J. Lomenčík, L. Perný, Z. Tkáč). 24. apríla uviedlo Kysucké múzeum zborník, ktorý je výstupom z konferencie.
ŽIVOT KŇAZA, KTORÝ ZASIAHOL DO DEJÍN
Palárik sa narodil do učiteľskej rodiny 27. apríla v kysuckej obci Raková (otec Šimon Palárik bol miestnym učiteľom a organistom). V domácom prostredí získal aj klasické a hudobné vzdelanie; následne študoval v Žiline a proti vôli svojho otca v Kečkeméte, kde si osvojil maďarčinu. Teológiu študoval v Ostrihome, Bratislave aj Trnave. Tu započal spoluprácu s Jozefom Viktorinom, Martinom Hattalom a grófom Rudolfom Ňárim – založili krúžok národne uvedomelých, pokrokových a racionalisticky orientovaných seminaristov.
Vysvätený bol v Ostrihome a to 15. januára 1847. Ako kňaz pôsobil v Starom Tekove (1847 – január 1850), Vindšachte, dnes Štiavnické Bane (február 1850 – jún 1851). Následne je preložený do Pešti, pôsobí na nemeckej fare sv. Terézie v mestskej časti Terezín (1. júl 1851 – 6. december 1862), kde sa dostal za trest v súvislosti s vydávaním časopisu Cyrril a Method, predovšetkým pre jeho národnú, sociálnu a ekumenickú orientáciu a pre víziu vytvorenia samostatnej cirkevnej provincie (tento „Palárikov sen“ vlastne istým spôsobom naplnil až Gustáv Husák až v roku 1977, kedy bola Apoštolskou konštitúciou „Qui Divino“ ustanovená Slovenská cirkevná provincia, ktorej súčasťou boli Trnavské arcibiskupstvo so sufragánnymi diecézami Nitrianskou, Banskobystrickou, Spišskou, Košickou a Rožňavskou). Ako pripomína Imrich Sedlák, po páde Bachovho absolutizmu sa výrazne angažoval v memorandovom období slovenského národného hnutia – uverejňoval články, v ktorých vítal ústavnosť v Uhorsku, horlil za spoluprácu všetkých národov vtedajšieho Uhorska (tzv. Nová škola slovenská) (Sedlák 2009, s. 413).
Palárik sa pokúsil o návrat domov (na územie dnešného Slovenska), najskôr neúspešným obsadením fary v Komjaticiach, na druhý krát úspešným, v roku 1862 na faru do Majcichova a filií v obciach Abrahám a Hoste (na príhovor grófky Heleny Esterháziovej, rodenej Bezobrazovovej, ktorá intervenovala v cirkevných kruhoch za jeho intelektuálne schopnosti). Palárik pôsobil ako majcichovský farár v rokoch 1863 až 1870, do svojej smrti (zomiera 7. decembra 1870 vo veku 48 rokov) a to popri duchovných povinnostiach aj ako kultúrny pracovník a pracovník na farskom gazdovstve (to mu zabezpečovalo obživu).
DIELO JÁNA PALÁRIKA, OD PUBLICISTIKY CEZ DRÁMU AŽ PO POLITICKO-FILOZOFICKÉ TEXTY
Používal tiež pseudonymy Beskydov a Ján Beskydov. Palárik písal do časopisov Cyrril a Method (prvý časopis cirkevného charakteru v ktorom Palárik prezentoval svoje reformné postoje), Listy pro výchovu, školu a literatúru, Priateľ školy a literatúry, do Slovenských novín, do časopisu Sokol, do Peštbudínskych vedomostí, almanachu Concordia, almanachu Svornosť, almanachu Lipa (tu prezentoval svoje politické názory), redigoval Katolícke noviny pre dom a cirkev.
Výraznú časť jeho diela tvorí dráma, časť učebnice (Katechizmus pre začiatočníkov, Prvá čítanka a mluvnica, Druhá čítanka a mluvnica, Šlabikár slovenský, Tretia mluvnica slovenská či Náuka skladania listov písomností jednacích), ale aj publicistika a spisy politické s presahom do filozofie. Svojimi prácami Palárik prispel k organizovaniu myšlienky národného školstva. Z nemčiny vydal mravoučné Spisy pre mládež od Christopha Schmida.
Palárik patrí ku zakladateľom modernej slovenskej drámy (hry Inkognito, Drotár a najznámejšia Zmierenie alebo Dobrodrúžstvo pri obžinkoch či historická veršovaná hra Samozvanec). Ako pripomínajú autori Dejín slovenskej literatúry (Pišút 1984, s. 290), tak ako Viliam Paulíny-Tóth v próze, tak Ján Palárik v dráme vyjadril vedúce idey a nové umelecké tendencie porevolučného obdobia a spolu s Jozefom Viktorinom rozhýbali literárny život v tomto období. K tejto téme bližšie píše v nasledujúcej podkapitole Dr. Jozef Schwarz.
PALÁRIKOVA NÁRODNOBUDITEĽSKÁ ČINNOSŤ
Počiatky práce J. Palárika v prospech slovenského národa majú svoj základ v kňazskom seminári v Trnave. Jeho spolužiakom a najlepším priateľom tam a po celý život bol Jozef Viktorin (pozri aj článok o Jozefovi Karolovi Vitkorinovi, ktorý ma toho roku taktiež 200. výročie narodenia). Dlhé roky spoločne pracovali na veci národnej. Ich stanovisko v národných veciach bolo celkom blízke a neskôr aj totožné s postojmi štúrovcov. „Utvorilo sa medzi nimi priateľstvo bez prísah, bez sľubov, ale na pevnom základe, na jednote náboženských a národných zásad. Typickým znakom tohto vzťahu sa stali spoločné záujmy, presne premyslené a rozvrhnuté štúdium filozofie, cudzích rečí a krásnej literatúry (i cez prázdniny), odoberanie domácich i zahraničných časopisov, vedeckých diel, nadväzovanie písomného i osobného styku s vedúcimi osobnosťami národného života (s Ľudovítom Štúrom sa Viktorin zoznámil ako poslucháč teológie v roku 1845)“, píše (zdroj) Helena Rusnáková. Pre slovenské snahy sa v roku 1846 dostávajú do rozporu s vedením školy a cirkevnou vrchnosťou. Palárika spolu s Viktorínom obvinili, že dávajú prednosť láske k materinskej reči (slovenčine) pred láskou k vlasti (zmaďarizovanému Uhorsku) a že ich treba odsúdiť a vylúčiť z ďalšieho štúdia. Vážnosť situácie potvrdzuje ich spoločný list Ljudevítovi Gajovi, v ktorom sondujú možnosť dokončenia štúdia v záhrebskej diecéze. Napokon po mnohých peripetiách „medzi tými desiatimi, ktorých onedlho posvätia, aj my dvaja sa nachádzame…“ (Vavrovič 1993, s. 269). Vysvätili ich v januári 1847. Tri roky po vysvätení Andrej Radlinský poverí Palárika (ešte ako kaplána v Starom Tekove) vedením časopisu Cyrill a Method, v čom pokračuje aj na novom pôsobisku vo Vindšachte. Do verejnosti uvádza myšlienky ekumenické a národné tak úspešne, že sa dostáva do ostrého sporu s ostrihomským arcibiskupom J. Scitovským. Tento spor urobil ho známym doma i v zahraničí, oživil myšlienkový život na Slovensku, obnovil interkonfesionálne vzťahy vierovyznaní, podnietil myšlienky pre vyvolanie obnovy slovenského národného života (Vavrovič 1993, s. 106).
Po príchode do Pešti sa stáva takmer ihneď zodpovedným redaktorom Katolíckych novín (1852 až 1855). Palárik po skúsenostiach s redigovaním Cyrilla a Methoda sa snažil nevyvolať nedorozumenia s cirkevnou vrchnosťou. Ním vydávaný „týždenník pre pospolitú verejnosť“ ponúkal články náboženskej, výchovnej a kultúrnej povahy. V roku 1852 podpísal spolu s A. Radlinským a Š. Závodníkom (v mene katolíkov) Hattalovu „Krátku mluvnicu slovenskú“, ktorá prispela k dobrej spolupráci oboch konfesií v otázke používania jazyka v ďalšom období. Existujú nepodpísané dokumenty z rokov 1851 a 1854 aj s návrhom Stanov slovensko-rusínskeho Tatrína a spoločnej slovensko-rusínskej Matice slovanskej. Návrhy vzišli od predstaviteľov slovenského hnutia v Pešti a okolo časopisu Cyrill a Method. Tento program kultúrnej činnosti odporúčal Palárik aj na stránkach Katolíckych novín, ktorých bol redaktorom. Stanovy pravdepodobne konštituovali: Ján Palárik, Jozef Viktorín a Andrej Radlinský a spolupracovali s predstaviteľmi uhorských Rusínov bratmi Dobrjanskími. Palárik s Viktorínom boli organizátormi výstavby Hollého pomníka. Aktívne sa zúčastňuje jeho odhalenia na Dobrej Vode 11. mája 1854.
V roku 1857 sa pokúša spolu s Viktorinom (vtedy farárom u sv. Anny v Budíne) o zriadenie Matice slovenskej. Po vzájomnej dohode navrhli Pešť za dočasné sídlo Matice z viacerých dôvodov. Žili tu viacerí národovci. Podarilo sa im prehovoriť už i riaditeľa polície, ktorý bol naklonený spolok povoliť. Advokát a statkár Alexander Vrchovský ponúkol svoj veľký dom, v ktorom by mohla byť umiestnená knižnica Matice slovenskej a prejavil záujem o funkciu pokladníka Matice. Žiaľ, k realizácii plánu založiť Maticu slovenskú pre rôzne ťažkosti a vzájomné nepochopenia medzi slovenskými národovcami(!) nedošlo. V roku 1858 (zase) s J. Viktorinom pripravili almanach „Concordia“, kde mu vychádza prvá dráma Incognito pod menom J. Beskydov. Príspevky uverejňuje aj v troch ročníkoch almanachov Lipa.
Po páde Bachovho absolutizmu pokračuje J. Palárik ešte s väčšou vervou v národnobuditeľskej práci. Spolu (opäť) s Viktorinom si uvedomujú potrebu šírenia slovenského tlačeného slova a preto v roku 1859 začali s prípravou vydávania slovenského časopisu. Vzhľadom na ich kňazské „nestále pôsobenie v Pešť-Budíne … nemôžu niečo také podniknúť“ (Vavrovič 1993, s. 272). Preto sa obrátili na P. Dobšinského aby sa toho ujal. Vznikol Sokol, obrázkový časopis pre zábavu, krásno, umenie, vedy a literatúru. Časopis vychádzal v rokoch 1862 – 1869 v Budíne a od roku 1863 v Skalici. Zodpovedný redaktor a vydavateľ bol Viliam Pauliny-Tóth.
Obaja slovenskí výtečníci sa zúčastnili tiež príprav na založenie druhých slovenských politických novín – Pešťbudínske vedomosti. Palárik v „Priateľovi školy a literatúry“ sa takto obrátil roku 1860 na slovenských národovcov: „Veteráni slovenského národa, čo tam okolo dávnovekého Budína na brehoch Dunaja v prospech národa svojho dni trávite – starajte sa o časopis a podajte nám čo najskôr radostnú zprávu o ňom, túžbou nevýslovnou ho čakáme a celý národ obetavo Vám všetky komôrky na pomoc otvorí!“. Na kauciu budúcich novín prispel Palárik sumou 2500 zlatých.
V januári 1861 vo (Viktorinovom) kostole sv. Anny v Budíne sa uskutočnilo rekviem za Václava Hanku. Palárik prednáša slovo božie v staroslovienčine. Vo voľbách (v 1861) na spoločnej kandidátke Slovákov s podkarpatskými Rusínmi (vedie ju A. Dobriansky, ktorý je zvolený) je na šiestom mieste uvedený J. Palárik. Na memorandovom zhromaždení v Martine (6. júna 1861) Palárik zaujal popredné miesto v národnom živote. Prihováral sa za „uznanie osobnosti slovenského národa a reč slovenskú za úradnú a náukosdelnú“, ale len na úrovni stolíc (nie za Okolie) a v otázke komu predložiť Memorandum, či panovníkovi alebo snemu „sa v ohnivej reči vyslovil za snem“ (Čulen 1941, s. 31). Stal sa aj členom Stáleho výboru národného zhromaždenia. Bol v deputácii u Kolomana Tiszu a ministra Eötvösa. Memorandum otvorilo cestu k zrodu Matice slovenskej v 1863. To Palárik už pôsobí v Majcichove a bol pri tom. Stáva sa zakladajúcim členom s poradovým číslom 3. V ďalších rokoch aktívne formuje politický, spoločenský, literárny i náboženský život slovenského národa.
PALÁRIK AKO VÝZNAMNÁ OSOBNOSŤ DEJÍN SLOVENSKÉHO DIVADLA
„Zo žobrákov stávajú sa páni a z pánov žobráci; a ja hovorím, že za drotárov nemajú sa čo hanbiť statoční Slováci!“
– Ján Palárik, Drotár
Palárik, Záborský a Chalupka – to je trojica slovenských dramatikov, ktorí sa výrazne zapísali do dejín slovenského divadla. Palárikove hry prekypujú výsmechom mamonárstva, pokrytectva, aristokratického povýšenectva alebo elitárstva, lakomstva, ale aj násilného pomaďarčovania. Ich typickým znakom je komediálna zápletka postavená na princípe zámeny postáv, spoločenská satira zameraná na ľudské charaktery, národné odpadlíctvo a pokrytectvo vyšších spoločenských vrstiev. Encyklopédia slovenských spisovateľov pri hesle Jána Palárika uvádza, že Palárikova veseloherná tvorba predstavuje v jasných farbách atmosféru zo závažného dejinného úseku národnej aktivity s dodatkom, že pred Palárikom bol tento farbistý rozmer spojený s životným optimizmom národnej kultúre neznámy (Rosenbaum 1984, s. 7).
Palárik je tiež autorom štúdie, v ktorej opísal vlastné divadelné princípy, čím prispel aj do divadelnej teórie, resp. teatrológie. Dôležitosti dramatickej národnej literatúry vyšli v časopise Sokol (Sedlák 2009, s. 414). Palárik v tejto štúdii považuje divadlo za mimoriadne dôležitý prvok kultúry a pripomína aj jeho výchovno-estetický a národno-buditeľský rozmer:
„Ani mi nikto viac nehovor, načo to, keď ešte teraz žiadneho národného divadla na Slovensku niet. Bo najprv povstali Múzy, a len potom sa im chrámy stavali. Verte mi, ak nikdy dobrých národných divadelných kusov, v ktorých sa rodinný a spoločenský život národa nášho s jeho dobrými a zlými stránkami, s cnosťami i tôňami v zaujímavých a pikantných výjavoch líčiť má, Slovákom k čítaniu nepodáme, tak ani divadlo u nás nikdy nepovstane, ale ani život náš spoločenský nikdy sa v národný neprerodí, nezošľachtí… Dramatickej národnej literatúry nám treba, krajania drahí! Bo, práve preto, že je dráma nič inšieho ako krásny, rozmluvou, posunkami a jednaním osôb pred zraky vystavený, takrečeno sprítomnený dej básnický, za účel živé znázornenie ideálov krásy majúci, tým samým na myseľ, cit a na všetky mohutnosti človeka oveľa živšie pôsobí, oveľa viac ducha zaujíma a zabavuje a tak aj oveľa súcejšia je lepšie myšlienky, zásady a mravy v národe rozširovať, zovšeobecňovať, — na celú masu spasiteľné účinkovať, ako ktoréhokoľvek iné výtvory básnického umenia.“ (Palárik 1860)
Prvým Palárikovým zápisom do dejín bola „veselohra s kocúrkovskou tématikou“ Inkognito, ktorá mu podľa Sedláka (Sedlák 2009, s. 414) otvorila účasť na tvorbe slovenskej národnej drámy. Podľa Rosenbaumovej Encyklopédie slovenských spisovateľov je toto dielo akýmsi „mostom medzi chalupkovským typom veselohry a palárikovskou vesolohrou“, ktorá „lepšie vyhovovala spoločenským pomerom utvárajúcim sa na sklonku bachovskej éry“ (Rosenbaum 1984, s. 6). Dej sa odohráva taktiež v Kocúrkove (odkaz na populárnu hru Jána Chalupku – Kocourkovo, aneb: Jen abychom v hanbě nezůstali, 1830), no ako pripomínajú autori Encyklopédie slovenských spisovateľov, Palárik sa usiluje o zbližovanie medzi indiferentnými mešťanmi národnej inteligencie (napr. z odnárodnenej veľkopánskej mešťanky sa stáva vlastenka). Palárik si svojou tvorbou dal za cieľ predstaviť národný a spoločenský život a poukázať na možne vyrovnanie medzi národmi. Iný pohľad ponúka kniha Dejiny slovenskej literatúry podľa ktorej Palárik dielom Inkognito uviedol na scénu ľud ako „protiklad malomestských odrodilcov“ a dodáva, že postavy majú „kocúrkovské vlastnosti“ ako napr. napodobňovanie pánov či pletenie maďarských, nemeckých a francúzskych slov (Pišút 1984, s. 290). Komiku tvorí tiež zámena mien a osôb. Palárik využíva svojskú slovnú zásobu archaizmov (apa), zdvorilistoných výrazov (kišasonka, Fräule, Drága kisa—szony!) a dobových nadávok (trubiroh, nech ťa čert vezme, kýho beťaha, beťár, pájtáš, frajcimrka) či používanie maďarských výrazov, najmä (pre zvýraznenie komickosti) nadávok (Lapátos teremtette, notáriuš, az ebadta; Ištenuček, semmirevaló, belajdigunk; menykö üsse meg; Ördög bujtogadta). Na pozadí výsmechu týchto neduhov zanecháva vyššie posolstvá ako napr. že, národná vzdelanosť Slovákov nemôže byť ani samotnému Uhorsku na škodu. Divadelná hra Inkognito bola neskôr transformovaná aj do filmového umenia pod réžiou Miloša Pietora a zahrali si v nej také herecké hviezdy ako Kraľovičová, Adamovič, Labuda, Studenková, Zednikovič, Blaškovič, Huba či Kronerová. Existuje taktiež divadelný záznam z tejto hry.
Ďalšia divadelná hra – Drotár – ukazuje pešťianske veľkomestské prostredie (Rosenbaum 1984, s. 7), paroduje najmä úžerníctvo, usiluje o harmonizovanie spoločenských protikladov, sympatizuje s poľskou emigráciou a využíva tiež folklórne motívy (drotárske piesne) (Pišút 1984, s. 290). Podľa Sedláka (Sedlák 2009, s. 414) sa Palárik inšpiroval francúzskou drámou a išlo o vôbec prvú slovenskú hru z veľkomestského prostredia (hrou otvárali tiež národné divadlo v Záhrebe roku 1863). Kniha Dejiny slovenskej literatúry (Pišút 1984, s. 290) pripomína, že toto dielo dokumentuje existenciu národnej buržoázie – v postave fabrikanta Rozumného (postava vznikla s vysokou pravdepodobnosťou na motív skutočnej postavy Jozefa Zarzetzkeho (pozri bližšie: Schwarz 2022), činného v Novej škole slovenskej). Palárik tiež reagoval ako Ján Beskydov na zákazy jeho hry: „Moja veselohra „Drotár“ je tlačou uverejnená v prvom ročníku almanachu „Lipa“, r. 1860, a ani vtedy, ani od tej doby až posaváď žiadnemu politickému alebo policajnému úradu nenapadlo, v tejto mojej veselohre niečo protizákonného… Už čo sa etickej alebo mravnej stránky komického vo veselohre týče, tá záleží v tom, že ako eticky krásne a dobré k obdivovaniu a zaľúbeniu líči, tak predsudky, nemotornosti, podlosti a prevrátenosti ľudské k posmechu predstavuje: a tak líši sa komické vo veselohre od tragického v smutnohre tým, že trebárs síce veselohra tiež ľudské hriechy tresce, však predsa pri tom o život nechodí, lež jediným a hlavným trestom vo veselohre zaslúžený smiech je. – A v tom záleží mravný účinok komičnosti…“ (Odvet p. „M. Jankovičovi z Myjavy.“). Druhý krát Drotára bránil v Peštbudínskych vedomostiach: „Aspoň čo sa tyče zapletenia a rozpletenia deja, ako i rozmanitého a dôsledného charakterizovania osôb, v tom umení ma jeden z kritikov českých, čo som si ani nezaslúžil, k boku samého Shakespeara postavil. A tak vyvrátené sú všetky námietky p. recenzenta „Zukunftu“, čím aj tie ostatné nejapné závierky p. recenzenta, nemajúc žiadneho základu, samy sebou padajú….“ (Druhá obrana Drotára, 1869). Podľa autorov Dejín slovenskej literatúry reagoval na anonymnú kritiku od J. M. Hurbana (Pišút 1984, s. 291). Podobne ako Inkognito, aj Drotár sa „dočkal“ filmového spracovania a to hneď v dvoch verziách – prvá vznikla v roku 1966 pod réžiou Karola L. Zachara („zahviezdili“ si v nej Kramár, Horváth, Vášaryová, Machata, Adamovič a Sládek) a druhá až v roku 1983 v réžii M. Pietora (hrajú Polónyi, Noga, Króner, Pavliková, Lasica). Do tretice možno spomenúť divadelný záznam z roku 1981.
Najväčší úspech získalo Palárikove dielo Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch, pričom profesor Sedlák dodáva, že námet čerpal od iného autora z poľskej provincie (Sedlák 2009, s. 414), konkrétne poľského autora Jozefa Korzeinowskeho (Pišút 1984, s. 291). Palárik v hre vyjadril myšlienku vzájomnej úcty medzi Slovákmi a Maďarmi, využíva opätovne motív estetiky folklórnych tradícií ako prostriedok zbližovania. Táto idea vychádza z Palárikovej predstavy postupnej demokratizácie Uhorska. Ako pripomínajú autori Dejín slovenskej literatúry, paradoxne, v druhom ročníku Lipy, bola za touto hrou uvedená Smrť Jánošíkova, ktorá prichádza s diametrálne opačným posolstvom – bojom medzi ľudom a šľachtou (Pišút 1984, s. 291). Taktiež autori dodávajú, že hru udržala viac kompozičná skladba a formálna komickosť, než idea. Filmové spracovanie (1968) tohto populárneho diela vzniká pod réžiou Karola L. Zachara a zahrali si v ňom Dočolomanský, Mistrík, Vášaryová, Turzonovova či Hlaváček. Slovenské národné divadlo uviedlo toto dielo v roku 2006 v spolupráci s Cimbaľovou ľudovou hudbou Maroša Mikuša.
Posledné Palárikove dielo, historická tragédia Dimitrij Samozvanec bolo inšpirované rusko-poľskými zápasmi, konkrétne Karamzinovymi dejinami ruského štátu. Podľa autorov Dejín slovenskej literatúry však Palárik toto dielo dramaticky nezvládol (Pišút 1984, s. 291). Autori Encyklopédie slovenských spisovateľov opisujú dielo nasledovne: „Titulná osoba, ktorá sa stala nástrojom zištných záujmov cudzej šľachty, privoláva na seba hnev sklamaného ľudu, pretože odstupuje od realizovania sľubovaných reformných cieľov…“ (Rosenbaum 1984, s. 7). Hru recenzoval aj Sládkovič, čo pripomína vo svojom článku J. Lomenčík: „Andrej Sládkovič sa stal členom literárneho odboru. Posudzoval viaceré texty na vydanie, čím prispel k rozvinutiu literárnej kritiky. Napríklad posudzoval Grajchmanovú jednoaktovku Romanca (1867) alebo divadelnú hru Jána Palárika Samozvanec…“ (Lomenčík 2022). Táto historická tragédia zatiaľ nebola sfilmovaná, zachoval sa však divadelný záznam (v réžii Pavla Haspru z roku 1990). V roku 2017 bola inscenovaná v réžii Viktora Kollára v Divadle Jána Palárika v Trnave.
Palárikove dramatické dielo vyšlo ucelene v rokoch 1870 až 1871. Všetky diela sú zdigitalizované v Zlatom fonde SME.
PALAŔIK AKO FILOZOF A POLITICKÝ AKTIVISTA
„Spravodlivosť teda, a zase len spravodlivosť oproti druhým národnostiam, žijúcim v Uhorsku, je jediný spôsob, ktorým sa šťastlivo vykonať môže veľké dielo nového politického preporodu krajiny našej uhorskej. … Večne premenlivý je beh histórie ako sám časoduch, tento bohatý prameň, z ktorého vždy nové a v pôsobení i následkoch rozmanité udalosti vyvierajú. Ale niekedy sa zdá, akoby sa história v tej istej tvárnosti znovu opakovala.“ – Ján Palárik, Otázka národnosti a nasledovne i literatúry pri novom politickom preporodení Uhorska. In: Priateľ školy a literatúry, 1860, roč. II., č. 46
Palárikove sociálne, politické, geopolitické, etické a filozofické názory vychádzajú v ucelenej podobe v zborníku Za reč a práva ľudu (Palárik 1956). Ako uvádza Encyklopédia slovenských spisovateľov (Rosenbaum 1984, s. 6) Palárik zastával v rámci svojho povolania pokrokové názory, súhlasil s radikalizmom K. Havlička-Borovského a bojoval za občianske práva, národnú a sociálnu slobodu. Autori Dejín slovenskej literatúry pripomínajú, že Palárik poznal francúzsky encyklopedistov, ba dokonca filozofiu česko-nemecko-talianskeho utopistu Bernarda Bolzana (pozri bližšie: Perný 2020, s. 307), projektanta univerzálneho sociálne spravodlivého štátu (Pišút 1984, s. 290).
Palárik zdôrazňuje myšlienku rovnoprávnosti a optimisticky predpokladá federalizovanie Uhorska:
„Nemáme sa čo obávať konštitúcie uhorskej, veď ona je spoločnou matkou našou, ktorá nás vychovala a bez ktorej sťa biedne siroty hynieme, ako Maďari, tak i my Slováci, Srbi a Chorváti…“ (cit. podľa Palárik 1956).
Požaduje uznanie národného jazyka ako prostriedku národnej osvety a vzdelanosti a pripomína Maďarom ich chybu („za ktorú draho zaplatili“) v revolučných rokoch v kontexte neuznania národných práv Slovákov. Preferoval vlastné riešenie vzťahov medzi slovanskými národmi – necentralistickú, demokratickú, federalistickú reformu slovanskej myšlienky spojenú s odmietnutím absolutizmu:
„A konečne veľký sústredený štát — aspoň história to dokazuje — jedine pri absolutizme udržať sa môže. Preto podľa môjho náhľadu ústavná sloboda ani u Francúzov, ani u Talianov, ani u Germánov budúcnosti nemá práve preto, lebo národy tieto alebo už sústredené alebo aspoň k sústredeniu svojmu sú náchylné. Naproti tomu velikánsky národ slovanský už mocou svojho rozvetvenia na rozličné vyvinuté kmene pravdepodobne nie k centralizácii, ale najvýš k federácii smeruje, a práve preto on jedine zdá sa byť povolaný rovnoprávnosť a slobodu národov v Európe zachrániť a ustáliť…“ (Palárik 1864).
Vyhraňuje sa proti vládam aristokratickým, monarchickým, absolutistickým a despotickým, lebo tam „môže byť ľud sprostý, neosvietený a nevzdelaný, lebo tam sa od neho požaduje len prísna poslušnosť a ochotné plnenie vyšších rozkazov…“ (Palárik 1956).
Proti absolutizmu (stať O vzájomnosti slovanskej; publikoval Viktorin v almanachu Lipa) sa Palárik vyhranil tiež nasledujúcim spôsobom:
„Ale i tu národ pod absolutistickým systémom vlády a pod ťažším ešte jarmom stredovekého feudalizmu v nevoli až posiaľ mizerne stonal… Poľsko pod tlakom absolutistickej vlády petrohradskej postavené bude, naša náuka vzájomnosti slovanskej prsia Poliaka neobmäkčí, ani jeho nenávisť k Rusom neprelomí… Hlavná však príčina bola hrozný ten kontrast medzi cárstvom a kráľovstvom: vo velikánskom cárstve ruskom nevoľa a absolutizmus, v maličkom kráľovstve poľskom sloboda a ústavnosť! … Opravdivého panslavizmu smer je čisto liberálny, bo každá nadvláda či fyzickej, či mravnej osoby nad druhou je účinok násilia a nasledovne bezprávie, utláčanie, otročenie, ktoré v ríši opravdivej slobody miesta mať nemôže!“ (Palárik 1864).
Národný jazyk považuje za integrálnu súčasť občianstva (a s nim súvisí sloboda vyučovania, sloboda tlače, národná osveta a vzdelanosť) a tvrdo kritizuje zaznávanie národných práv: „Občianska a politická sloboda ľudu zaviera v sebe aj slobodu národnosti, ktorá sa tu na slobode svedomia a presvedčenia zakladá a nasledovne je so slobodou náboženskou totožná, ktorú teda utlačovať je tu hriech proti slobode svedomia a náboženstva, čo sa v slobodnom štáte nijako trpieť nemôže.“ (Práva ľudu a zákony r. 1848. In: Pešťbudínske vedomosti, roč. I., č. 3, 26. marca 1861; cit. podľa Palárik 1956)
Vo svojich textoch filozoficky pracuje s termínom sloboda a to v etatistickom/komunitárnom duchu (slobodná obec, sloboda jednotlivých kmeňov, duch slobody; národná samostatnosti, samospráva a sloboda; samostatné slobodné štáty slovanské atď.) a taktiež s ideou rovnoprávnosti medzi národmi (Palárik 1864), čo pripomína aj myšlienky Daxnerove, ktorý vychádzal z Rousseauovej myšlienky rovnosti, ktorú transformoval na rovnoprávnosť medzi národmi (pozri bližšie článok o Daxnerovi; mimochodom podľa Sládkovičoho „Denníka slovenského národného zhromaždenia v Turč. Sv. Martine 6. a 7. júna 1861“ sa Palárik čiastočne zhodol s Daxnerom). Vzhľadom na tematizovanie otázky slobody v kontexte národa, nemožno tiež vylúčiť vplyv Heglovej filozofie a nemeckej klasickej filozofie.
Tak Daxner, ako aj Palárik čerpali z filozofie francúzskeho osvietenstva, avšak v praktickej politickej rovine sa tieto názory odlišovali. Napokon v článku Práva ľudu a zákony r. 1848 (Pešťbudínske vedomosti, roč. I., č. 3, 26. marca 1861) Palárik priamo uvádza francúzskeho filozofa osvietenstva Charlesa Louisa Montesquieua, ktorý mal (podľa editorov) na Palárika vplyv hlavne svojimi náhľadmi na náboženstvo: „Aj on pokladá boha za pôvodcu sveta, ale inak vývoj spoločnosti, myslenia, mravov, náboženstva, to všetko mu bolo iba odrazom geografického prostredia. Stavia sa proti cirkevným majetkom, kláštorom a je za náboženskú znášanlivosť. Odraz týchto náhľadov nájdeme najmä v Palárikovom časopise „Cyril a Metod“.“ (cit. podľa Palárik 1956).
Palárik v duchu osvietenského deizmu a myšlienke tzv. prirodzených práv a kontraktualizmu píše, „čo príroda, čo boh dal, to má večnú, nepremennú, svätú a všeobecnú platnosť a cenu…“ (cit. podľa Palárik 1956) a v anti-feudálnom duchu dodáva, že práve rok 1848 zabezpečil ľudu občianske a politické práva snemovými zákonmi a tým „navrátil ľuďom sväté zákony“, o ktoré ich za tisíc rokov pozbavil pod jarmom stredoveký feudalizmus.
Zároveň dodáva, že zákony z roku 1848 boli nedôsledné, nakoľko vylúčili jazyky ľudu ďalších národností, čo je v rozpore s rovnoprávnosťou, nakoľko sa občania neznalí jazyka nemôžu adekvátne podieľať na politickom a spoločenskom živote:
„Tí ale jednotlivci, ktorí sa len jazyk naučia a prostriedkom neho dáku vzdelanosť politickú si nadobudnú, sú budúci aristokrati v štáte, proti ktorým však ostatná nevzdelaná masa ľudu, ktorá v zásade má účasť na zákonodarnej i administratívnej moci… Ľud slovenský, srbský, rumunský atď., dostanúc mocou týchto zákonov prístup a právo hlasovania do svojich obecných a stoličných zhromaždení a výborov, prirodzene na tom nástojiť musel, aby sa tam jeho materinským národným jazykom hovorilo, rokovalo, jednalo a uzavieral… Alebo stojí konštitucionálna a politická sloboda ľudu bez rozdielu jazyka, rodu a národnosti, a vtedy nadrečený zákon, obstáť nemôže, alebo nemaďarské národnosti v Uhorsku trpieť sa nemôžu a násilím musia byť potlačené, ale vtedy musí padnúť pre nás Slovanov uhorských sloboda politická a konštitucionálna a absolutizmus, despocia je náš lós. Inej alternatívy niet…“ (Palárik 1956).
Zastával teda tiež demokraticko-reformné zásahy do cirkvi, čo cirkev pobúrilo a uvrhla ho do cirkevného väzenia a bez jeho súhlasu bolo zverejnené vyhlásenie, v ktorom sa zrieka svojich názorov. Ako pripomínajú autori Dejín slovenskej literatúry (Pišút 1984, s. 290), Palárik obvinil vyšších cirkevných hodnostárov z protiľudového postoja, z prisluhovania aristokracii a z odnárodňovacej politiky.
Po páde Bachovho absolutizmu usiloval o porozumenie s maďarskými liberálmi a na Memorandovom zhromaždení vyslovil výhrady voči požiadavke tzv. Slovenského okolia, pretože sa obával viedenského centralizmu, čím sa dostal do sporu s prívržencami Memoranda. Politicky sa podieľal na založení tzv. Novej školy (písal do jej orgánu Slovenské noviny). Spor medzi starou a novou školou mal aj mnohé ďalšie dôsledky pre vývoj slovenskej filozofie. Napr. Rudolf Dupkala pripomína, že začiatkom 80. rokov v dôsledku polemiky s Palárikom, Bančelom, Bobulom, Malým-Dusarovom prehodnotil Hurban vzťah k Heglovi a obrátil sa naplno k mesianizmu (Dupkala 2021, s. 49).
Ale vráťme sa ešte k Memorandu a sporom medzi Palárikom a „starou školou“. Palárik sa vyhraňuje nasledujúcim spôsobom:
„To len slovenské obecenstvo vie, že som ja pri svojom pôsobení za národ celkom inší smer politický posiaľ nasledoval než páni Hodža, Hurban, Dobrianskij, Francisci a iní, ačkoľvek si zásluhy týchto pánov o národ ctím a ich presvedčenie si vážim, ale čo sa politických zásad v terajšej konštelácii týče, do jednej kategórie ani s jedným z nich nechcem byť kladený… Oni v centralizácii rakúskej vidia spásu slovenského národa. Oni už roku 1850 za centralizáciu rakúsku proti federalistom, menovite proti Havlíčkovi vo „Viedenskom denníku“ a v brožúrach bojovali, oni centralistický systém vlády aspoň nepriamo bojovaním za „patent“ podporovali, oni aj teraz „okolie slovenské“ od centralistickej nemeckej vlády úfajú!! — Ja aspoň ani zo slovenského, ani z vyššieho slovanského stanoviska nemôžem sa s takými zásadami spriateliť. … Z toho však, že som Memorandum slovenského národného zhromaždenia podpísal, nenasleduje, že som sa svojich politických zásad zriekol a Hurbanove a Francisciho zásady vo všetkom prijal…“ (Na dorozumenie. In: Priateľ školy a literatúry, 1861, roč. III., č. 35; cit. podľa Palárik 1956).
Palárik nedôveroval Viedni, čo dokladuje nasledujúci citát: „Viedeň, pozná národy len vtedy, keď je s ňou zle; vtedy vraj sľubuje hory-doly, „rovnoprávnosť národností vyhlasuje, diplomy, patenty a nové konštitúcie udeľuje“. Jediné východisko je, „aby sme učinili pokus k bratskému sa pokonaniu a zmierneniu s Maďarmi!“ (Nová škola.In: Slovenské noviny, 1868, roč. I., č. 36; cit. podľa Palárik 1956).
Iný príklad Palárikovho skepticizmu voči Viedni: „Alebo snáď úfate, že Austria po toľkorakých bludných experimentáciách konečne predsa bude kedysi donútená všetkým národom svojim dať, čo im prislúcha, a z osudného dualizmu do federatívnej sústavy Palackého prejsť? Ale preto nehovorte, že sme my proti federatívnej sústave. My sme za rovnoprávnosť národností a za federáciu národov štátu uhorského, a radšej za čistú personálnu úniu než za dualizmus Beust-Deákov…“ (Nová škola. In: Slovenské noviny, 1868, roč. I., č. 36; cit. podľa Palárik 1956).
Napriek sporom s memorandistami Palárik spolupracoval aj pri zakladaní Matice slovenskej a stal sa jej tretím zakladajúcim členom. Spory o budúcnosť Slovenska po boku Viedne, či po boku Maďarov napokon s historickým odstupom ukazujú, že ani jedna strana nemala úplnú pravdu.
Pri čítaní Palárikových textov je jasne vidieť, že autor mal vedomosti aj z histórie (pozná dejiny Sparty, Ríma, Avarov, Hunov, Mongolov atď.) a dejín filozofie. Napokon Palárik plynule ovládal latinčinu, gréčtinu, maďarčinu, nemčinu, ruštinu, poľštinu a francúzštinu čo mu s vysokou pravdepodobnosťou rozšírilo poznanie o svetovej filozofii, literatúre a umení. Uvádza napr. filozofov Thomasa Hobbesa a Adama Smitha pri kritike sebeckosti. Proti sebeckosti stavia princíp komunitárny, princíp kolektívnych identít:
„Avšak dajme tomu, že by niekto dospel sťa jednotlivec, ale nedospel by sťa člen rodiny, národa, vlasti, človečenstva, čo by asi z neho bolo, než človek, ktorý by vždy len na seba myslel a len pre seba cítil; čo by z neho bolo iného než sebec, pre nasýtenie sebectva svojho všetkých neprávostí schopný?“ (Národné sebectvo. In: Slovenské noviny, 1869, roč. II., č. 53; cit. podľa Palárik 1956).
Vizionársky sa stavia sa proti radikálnemu kozmopolitizmu („Kozmopolitizmus bez zmyslu a srdca pre rodinu a národ nie je nič iného než hmotné sebectvo“) a dodáva, že tak ako človečenstvo (celé ľudstvo) v celku, dôležitý je aj ľud, národ, ale aj rodina a všeobecne kolektívne identity, čo Palárika stavia do pozície filozofie, ktorá sa v súčasnosti odborne nazýva komunitarizmus.
Ako pozitívne príklady uvádza mená ako Homér, Sokrates, Platón, Aristoteles, Leonidas či Seneca, ktorí podľa Palárika tak slúžili národu, ako i ľudstvu. Článok uzatvára kritikou maďarského národného sebectva, ktoré je v rozpore s vyšším cieľom lásky k národu (čo je spravodlivá samoláska, láska rodinná, láska k národu, ktorá prirodzeným pudom sebazachovania zodpovedajúca cieľom Stvoriteľa a tým sa prirodzeným zákonom stáva), ktorú povedie k vyššej láske k ľudstvu, ale naopak, vedie k národnostným treniciam, národnostnej nenávisti, krivdám, bezpráviu a rozbrojom.
Palárikove komunitárne a anti-individualistické postoje dokumentuje aj článok Náš spoločenský život (Náš spoločenský život. In: Slovenské noviny, 1869, roč. II., č. 74; cit. podľa Palárik 1956), kde autor zdôrazňuje potrebu komunitárneho kultúrneho života (organizovanie kultúrnych a vzdelávacích podujatí) pre celý slovenský spoločenský život. Palárik odvolávajúc sa na filozofa Schlegla, v poslednom texte z výberu Za reč a práva ľudu píše: „spoločenskosť je nevyhnutný prostriedok k vzdelávaniu národa“ (Náš spoločenský život. In: Slovenské noviny, 1869, roč. II., č. 74; cit podľa Palárik 1956). Tento komunitárny postoj ukazuje nadčasovosť Palárikovho sociálno-filozofického odkazu aj dnes, kedy sa bezbrehý individualizmus postupne ideovo vyčerpal.
POCTA PALÁRIKOVI
Palárikovo meno nesie trnavské Divadlo Jána Palárika a napokon je (vďaka vtedajšiemu povereníkovi Danielovi Okálimu) po ňom pomenovaná aj obec Palárikovo (pôvodne Slovenský Meder); ďalej divadelný súbor J. Palárika a festival ochotníckych divadiel Palárikova Raková (Čadca). V Čadci bol taktiež Palárikov dom z roku 1927, ktorý žiaľ vyhorel v roku 2004.
Odkaz Jána Palárika pripomínajú aj: obec Raková (kultúrny dom, pamätná tabuľa na mieste rodného domu, pomník), obce Starý Tekov (pamätník), Hronské Kľačany (pamätník), Štiavnické Bane (pamätné tabule pre kontext vydávania Cyrilla a Methoda a pamätná tabuľa na kostole sv. Jozefa), Hoste (pamätná tabuľa), Abrahám (pamätná tabuľa), Opoj (pamätná tabuľa); pamätná tabuľa v kostole sv. Terézie v Budapešti; busta, hrob a pamätná izba v Majcichove.
Článok pripravili: PhDr. Lukáš Perný, PhD., PhDr. Jozef Schwarz
POZVÁNKY K PODUJATIAM
POUŽITÁ A ODPORÚČANÁ LITERATÚRA
ČAVOJSKÝ, Ladislav: O pôvodnosti Palárikovho dramatického diela. In: Slovenské divadlo, roč. 3, 1955, č. 3, s. 233 – 244.
ČAVOJSKÝ, Ladislav: Nepochopený Palárik. In: Slovenské divadlo, roč. 8, 1960, č. 1, s. 239 – 244.
ČEPAN, O., KUSÝ, I., ŠMATLÁK, S., NOGE, J.: Dejiny slovenskej literatúry III. – Literatúra druhej polovice 19. storočia. Bratislava, 1965.
ČEPAN, O.: J. Palárik a poučenie zo slovenského liberalizmu. In: Slovenská literatúra, roč. 3, 1956, č. 3, s. 322 – 329.
ČULEN, K.: Memorandum národa slovenského z roku 1861, Turčiansky Sv. Martin, 1941.
DUPKALA, R., PERNÝ, L.: Štúrovci a Hegel. Prešov : Prešovská univezita, 2021.
GAŠPARÍK, Mikuláš: Zápas o demokratizáciu slovenskej literatúry v šesťdesiatych rokoch 19. storočia. In: Slovenská literatúra, roč. 7, 1961, č. 3, s. 265 – 277.
LOMENČÍK, J. Andrej Sládkovič. In: Matica.sk
Ottův slovník naučný, heslo Palárik. Sv. 19, str. 87
PALÁRIK, J.: Dôležitosť dramatickej národnej literatúry, 1860. In: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/163/Palarik_Dolezitost-dramatickej-narodnej-literatury/1
PALÁRIK, J.: Za reč a práva ľudu. Bratislava: SVKL, 1956.
PALÁRIK, J.: O vzájomnosti slovanskej, 1862/1864, In: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1757/Palarik_O-vzajomnosti-slovanskej
PALÁRIK, J.: Sobrané dramatické spisy Jána Palárika (Beskydova), 1. sväzok – dostupné v Digitální knihovně UKB
PALÁRIK, J.: Sobrané dramatické spisy Jána Palárika (Beskydova), 2. sväzok – dostupné v Digitální knihovně UKB
PIŠÚT, M. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava : Obzor, 1984.
PEŠŤBUDÍNSKE VEDOMOSTI. In: Bibliografia slovenských novín a časopisov do roku 1918. Martin : Matica slovenská, 1958.
PERNÝ, L. Bolzanov najlepší štát. In: Utopisti. Vizionári sveta budúcnosti. Martin : Matica slovenská, 2020
ROSENBAUM, K. a kol: Encyklopédia slovenských spisovateľov. 2. zv. Bratislava : Obzor, 1984.
SEDLÁK, I.: Dejiny slovenskej literatúry I. Martin : Matica slovenská, 2009.
SCHWARZ, J. HISTORKY – JOZEF ZARZETZKY – FABRIKANT ZÁPALIEK, ATĎ. ATĎ. 2022 In: http://www.luno.hu/index.php/aktuality/aktuality-publicistika/30206-historky-jozef-zarzetzky-v-robca-zapaliek-at-at
VAVROVIČ, Jozef: Ján Palárik, jeho ekumenizmus a panslavizmus. Martin: Matica slovenská, 1993.
DIELO JÁNA PALÁRIKA
- 1852 – Ohlas pravdy v záležitosti spisovné reči slovenské, brožúra
- 1855 – 1856 – Spisy pre mládež, preklad z nemeckého diela Ch. Schmida
- 1858 – Concordia, almanach vydaný v spolupráci s J. Viktorinom
- 1858 – Inkognito, veselohra
- 1860 – Drotár, veselohra
- 1860 – Dôležitosť dramatickej národnej literatúry, stať
- 1862 – Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch, veselohra
- 1862 – O slovanskej vzájomnosti, úvaha uverejnená v časopise Sokol (1862) a v almanachu Lipa (1864)
- 1871 – Dimitrij Samozvanec, tragédia (vydaná posmrtne)
