V TÝCHTO DŇOCH SI ÍRI PRIPOMENULI PAMIATKU NÁRODNÉHO HRDINU
Íri a Slováci majú v mnohom podobné, ba aj prepojené historické osudy. Slováci, rovnako ako Íri, boli celé stáročia pod nadvládou cudzích veľmocí a dynastií. Keď sa pozornejšie zahľadíme na vývoj týchto dvoch starých, ale početne malých európskych národov, narazíme na zaujímavé až zarážajúce paralely. Ak Slováci v polovici 19. storočia boli už vyše tisíc rokov súčasťou Uhorska, v ktorom mala hlavné slovo maďarská šľachta, írsky národ bol v rovnakom čase už sedem storočí pod nadvládou Britského impéria s jednoznačnou dominanciou anglickej aristokracie. Zaujímavé až nenáhodné podobnosti sú aj pri životných osudoch dvoch mladých národných hrdinoch a to írskeho Michaela Collinsa a slovenského Milana Rastislava Štefánika. Žili v rovnakej dobe, aj keď takmer na opačných koncoch starého kontinentu. Na ozrejmenie ich porovnateľných osudov je však potrebný hlbší historický exkurz do moderných írskych a slovenských dejín.
MALÝ NÁROD VO VEĽKEJ KOLONIÁLNEJ RÍŠI
V centre amerického mesta Boston stojí neobvyklý pamätník. Štyri vychudnuté postavy, viac kráčajúce kostry, než ľudia. Traja otrhaní zbedačení muži a jedna zúbožená žena. Z ich tvári dýcha atmosféra beznádeje a úplnej bezvýchodiskovosti. O niekoľko tisíc kilometrov na druhej strane Atlantiku stojí symbolicky pri úpätí írskej posvätnej hory Croagh Patrick ďalší pamätník. Hrôzostrašne pôsobiaca bronzová plachetnica zapustená do betónového podložia je postavená akoby z ľudských kostier a mieri svojim čelom na západ. Loď predznačuje dlhú cestu z Írska ku americkým prístavom, práve takým akým je aj Boston. Oba pamätníky sú smutnou pripomienkou jednej ľudskej tragédie, o to väčšej, že sa stala nie v dávnoveku, ale takpovediac už v priemyselnej epoche. Išlo o veľký írsky hladomor, ktorý vrcholil r. 1846.
Hladomor ťažko uveriteľných rozmerov, ktorý bol umocnený neuveriteľnou bezohľadnosťou vládnucej britskej triedy, nakoniec stál medzi r. 1845 až 1848 životy takmer 1,5 milióna prevažne írskych roľníkov. Súčasne spôsobil bezprostrednú masovú migráciu ďalšieho milióna Írov vo väčšine na americký kontinent. Aby toho nebolo dosť, hladomor vyvolal následné ničivé vlny chorôb a epidémii. Bola to skutočná katastrofa, ak si uvedomíme, že Írsko malo r. 1845 okolo 8 miliónov obyvateľov. Možno povedať, že v spojení s ďalšími migračnými vlnami v druhej polovici 19. storočia sa populácia nikdy neobnovila, veď súčasné Írsko nemá viac než 4,5 milióna obyvateľov. Na mieste sa vynára otázka, ako k takému hladomoru, ktorý vyhladil celé oblasti Írska, mohlo dôjsť v polovici 19. storočia?
Starý rímsky výrok hovorí známe: „Vae victis!“ teda „Beda porazeným!“ V prípade malých národov to platí dvojnásobne. Írčina, alebo inak gaeilge, je jazyk goidelskej podskupiny keltskej skupiny indoeurópskych jazykov. Samotný írsky národ teda patrí do širšej keltskej rodiny príbuzných jazykových spoločenstiev a etník. Najnovšie výskumy však seriózne predpokladajú ešte starší pôvod Írov a dokazujú autochtónnosť írskeho spoločenstva. Podobne, ako začleňovanie Slovenska do Uhorska prebiehalo niekoľko storočí, aj anglická nadvláda nad ostrovom bol zdĺhavý a postupný proces. Bojovní Normani expandovali z Anglicka do Írska už v r. 1169 až 1171 a vtedy sa začala vojenská, politická, ale aj kultúrna anglicizácia ostrova. Tak, ako to bývalo za ranného a vrcholného feudalizmu, anglická nadvláda sa šírila v Írsku predovšetkým násilnými prostriedkami. Neskoršie írske protianglické povstania kulminovali r. 1607. Ich výsledkom bol zvýšený útlak a drastické potlačenie írskych snáh, zároveň znamenali prepad írskej kultúry. Najhoršie bolo, že používanie írskeho jazyka sa vytrácalo, najmä potom ako bol r. 1549 v Írsku zakázaný anglickou štátnou mocou pod trestom väzenia. Dôsledkom toho sa stal postupný zánik používania pôvodného írskeho jazyka. Ak uvážime, že írčina je popri gréčtine a latinčine, jedným z najstarších európskych literárnych jazykov, išlo o skutočné barbarstvo. Škody napáchané na írskej kultúre, literatúre a jazyku sa nepodarilo napraviť ani v modernej dobe. Napriek veľkého úsiliu írskeho štátu aj v súčasnosti iba veľmi málo Írov hovorí írsky ako prvým, resp. materinským jazykom, pričom optimistické odhady sa pohybujú okolo desiatich percentách občanov.
Britská nadvláda sa nad Írskom cieľavedome posilňovala politicky i hospodársky, čo vyústilo r. 1800 k zrušeniu formálneho Írskeho kráľovstva i parlamentu. Vytvorilo sa Spojené kráľovstvo Veľkej Británie, ktorého súčasťou boli krajiny Anglicko, Wales, Škótsko a Írsko, nepočítajúc zámorské kolónie. Írski predstavitelia sa síce pokúsili koncom 18. storočia počas Francúzskej buržoáznej revolúcie osamostatniť, ale povstanie r. 1798 bolo ako všetky predchádzajúce krvavo potlačené. Veľká Británia r. 1815 definitívne vojensky zrazila napoleonské Francúzsko a stala sa aj najväčšou koloniálnou veľmocou sveta. V tom čase bolo postavenie írskeho národa skutočne neutešené. Tri štvrtiny všetkých pozemkov vlastnili príslušníci anglickej obchodníckej aristokracie tzv. gentra, alebo nastupujúcej britskej buržoázie. Paradoxne nebolo výnimkou, že mnohí vlastníci pôdy v Írsku za celý život ani raz samotný ostrov nenavštívi. Nájomné za malé políčka boli skutočne vysoké. Írskych hospodárov ničili nielen tieto neúmerne vysoké poplatky, ale aj to, že pôda nebola veľmi úrodná. Drobní roľníci, ktorí žili v úplnej chudobe, mali často na obed iba jedinú plodinu – zemiaky. Mäso, či iné potraviny boli pre tisíce nemajetných roľníkov úplne nedostupné. Obyčajný človek sa dostával do slepej uličky, keďže nemal ani dosť prostriedkov na odchod na nový severoamerický kontinent. Mohli sa tak spoľahnúť len na jedinú plodinu, ktorá vedela prežiť v kamenistej pôde, a to na zemiaky. Treba zdôrazniť, že pšeničné lány boli bez výnimky vo vlastníctve pozemkových statkárov z Anglicka.
Potom ako sa r. 1844 prehnal Spojenými štátmi americkými tzv. zemiakový mor, v Írsku sa iróniou osudu v nasledujúcom r. 1845 očakávala nadpriemerná úroda zemiakov. Nikto nevie začiatočný bod katastrofy, no pravdepodobne niektorá z námorných obchodných lodí priniesla do Írska v daždivom lete zemiakovú pleseň, ktorá sa potom rýchlo rozšírila po celom ostrove. Dnes už vieme, že príčinou „hnitia zemiakov pred očami,“ ako ho pomenovali pamätníci, bola v súčasnej dobe dobre známa pleseň označovaná latinsky ako Phytophthora infestans (fytoftéza zemiaková). Živnou pôvodu na jej šírenie sa stalo dlhé obdobie zrážok a hmiel, aké nastalo r. 1845. V dôsledku tejto nákazy poľnohospodárska úroda povážlivo klesala. Hŕstka odborníkov a novinárov síce bila na poplach, no vtedajšia londýnska vláda tieto varovania ignorovala a uspokojila sa iba s malými preventívnymi opatreniami.
Na prelome r. 1845 až 1846 už nebolo možné zakrývať oči pred blížiacou sa potravinovou krízou v Írsku. Situáciu ešte zhoršila výmena britského kabinetu, keď sa k moci dostali presvedčení liberáli a fanatickí zástancovia doktríny neregulovaného obchodu na čele s premiérom Johnom Russelom zo strany whigov. Mnohí boli sami majitelia nájomných pozemkov v Írsku. Tí v podstate do poslednej chvíľky brzdili pozitívne zásahy štátu o spustenie masovej pomoci hladom ohrozenému obyvateľstvu.
POČAS HLADOMORU VYVÁŽALI STÁTISÍCE TON PŠENICE
V čase, keď hladomor zachvacoval geometrickým radom írske obyvateľstvo, anglickí vlastníci pozemkov v priebehu r. 1846 bez škrupúľ vyviezli z Írska státisíce ton pšenice. Vo vládnucej anglickej triede prevládala myšlienka, že Írsku by sa nemalo pomáhať, lebo si „na potravinovú pomoc zvykne aj v budúcnosti.“ Samozrejme, vlastníkov pôvody a nositeľov finančnej moci nenapadlo, že zlá hospodárska situácia môže byť ich dielom ako výsledok budovania nevýhodných ekonomických vzťahov, ktoré splodili írske „žírne lány“ chudoby jednoduchých nájomcov. Myšlienky zákazu akýchkoľvek ingerencií a pomocí štátu nie sú teda výtvorom dnešných neoliberalistických teórií. Svojich doktrinárskych predchodcov mali už v 19. storočí, ktorí sa nezastavili ani pred riskovaním množstva ľudských životov. Pri monokultúrnom pestovaní zemiakov neprišla takmer žiadna úroda, čo znamenalo rozsudok smrti pre státisíce drobných írskych roľníkov. Verejné práce na cestách, potravinová pomoc, ktorá bola r. 1846 iba za odplatu a polievkové vývarovne prišli kvôli spomalenosti byrokracie neskoro a pôsobili iba polovičato. V tom čase už mŕtvych na následky hladu nebolo možné vzhľadom na rozsah katastrofy presne spočítať.
V r. 1847 vypukla v dôsledku chudoby, nedostatočnej výživy a oslabenia zdravia medzi írskym obyvateľstvom epidémia škvrnitého týfusu a úplavice, čo skosilo ďalšie tisíce životov. Následne viac než pol milióna poľnohospodárskych nájomcov stratilo svoje pozemky, čo spustilo bezprecedentné masové vysťahovalectvo do Spojených štátov amerických v takom rozsahu, že v 50. rokoch 19. storočia tvorili írski prisťahovalci 26 % obyvateľov v meste New York. Genocídny charakter hladomoru vyľudnil celé írske kraje. Dodnes môžu turisti vidieť po celom Írsku roztrúsené kamenné ruiny opustených domov z tých čias. Nešťastie bolo vystupňované tým, že tisíce Írov predalo posledný majetok na zaplatenie prepravy cez Atlantik. Žiaľ, situáciu zneužili viacerí majitelia lodí, ktorí prevážali írskych migrantov na starých plachetniciach a v nevyhovujúcich podmienkach, čo si vyžiadalo ďalších 15 tisíc ľudských životov. Šťastlivci čo prežili, museli sa prebíjať neľahkým postavením írskych prišelcov v Spojených štátoch amerických. Boston, kde stojí jeden z dvoch spomínaných pamätníkov, patril medzi mestá s prevahou írskych prisťahovalcov, ktorí vyvolávali nedôveru svojou chudobou, odlišnou keltskou kultúrou a katolíckym náboženstvom, predovšetkým u väčšinového amerického obyvateľstva anglosaského pôvodu. Medzi priamych potomkov týchto osudom skúšaných prisťahovalcov patrili aj predkovia budúceho amerického prezidenta J. F. Kennedyho a mnohých iných známych amerických osobnosti írskeho pôvodu.
Zdalo by sa, že írska spoločnosť bola nenapraviteľne zlomená a neschopná národného obrodenia. Z bezvýchodiskovej situácie prepukol v spoločnosti alkoholizmus a fatalistický prístup k životu. Bol to začiatok stereotypných nazeraní, ktoré sčasti zostávajú vo vedomí ľudí dodnes. Pohľad na Írov, ako na ľahostajných a apatických ľudí, či dokonca nenapraviteľných pijanov má určitý odraz vo filme a literatúre do súčasnosti. Z dlhodobého hľadiska však išlo o zásadný omyl. Udalosti veľkého írskeho hladomoru mali strašlivé dôsledky, no nikto nedomyslel ďalekosiahle následky aj pre samotnú Veľkú Britániu a jej koloniálne impérium. Mnohí historici sa domnievajú, že práve írsky hladomor spustil reťaz udalostí, ktoré zásadnou mierou prispeli k pádu britského koloniálneho impéria v nasledujúcom 20. storočí.
HLADOMOR ÍROV NEZLOMIL
Hladomor a s ním spojené tragické udalostí posilnil už aj tak dosť negatívny vzťah Írov k britskému impériu a anglickej vládnucej triede ako takej. Stupňovala sa nenávisť voči Angličanom, osobitne pre neochotu zachrániť hladujúcich, ako aj k selektívnosti potravinovej pomoci prioritne zameranej na oblasti s väčšinovým anglickým osídlením. Mnohí začali v hladomore hľadať aj prostriedok bohatých elít raz a navždy skončiť s odbojnou írskou otázkou.
Slovenský národ v tom čase prešiel vlastnou kalváriou 19. storočia, ktorá bola v mnohom podobná Írom, ale našťastie nedošla nikdy do takýchto apokalyptických rozmerov. Slovensko v Uhorsku nemalo podobne ako Írsko vo Veľkej Británii vlastnú autonómiu a ani nebolo korunnou krajinou, ako napríklad formálne Chorvátsko. Aj naše kraje zasiahol hladomor počas neúrody a cholery r. 1831 na východnom Slovensku, čo spustilo jednu z najväčších roľníckych vzbúr v strednej Európe, neskôr drakonicky potlačenej uhorským feudálnym režimom. Straty na ľudských životoch boli značné, no nedosiali zďaleka veľkosť írskej tragédie. Ani v r. 1845 až 1846, kedy najprv v dôsledku klimatických zmien a skorému príchodu zimy sa vo viacerých stoliciach na Slovensku nestačil uskutočniť zber zemiakov a následne ich na jar zasadiť, následky neúrody našťastie pre Slovákov ani zďaleka nedosahovali rozmer írskej tragédie.
MERUÔSMY ROK A ROMANTIZMUS
Revolučný r. 1848 zasiahol celú Európu a nevynechal, pochopiteľne, Írsko, ani Slovensko. Novo sformované hnutie Mladé Írsko sa zoskupilo okolo týždenníka Národ, pričom jeho členovia nemali viac než dvadsať rokov. Podobne prevzala kormidlo v 40. rokoch 19. storočia v slovenských podmienkach štúrovská generácia študujúca na lýceách a pôsobiaca v redakcii Slovenských národných novín. Výsledky však boli po počiatočnom romantickom nadšení pri obidvoch hnutiach plné sklamaní a zmarených šancí. Írske živelné povstanie britské jednotky r. 1848 potlačili. Ideály mladej írskej generácie, podobne ako slovenskej štúrovskej, však ovplyvnili na celé desaťročie spoločnosť v Írsku a vytvorili panteón národných hrdinov.
Slovenské aj írske politické elity, vzdialené od seba tisíce kilometrov, bez toho, aby o sebe navzájom vedeli, húževnato hľadali spôsoby prežitia svojich národov v područí veľkých monarchistických ríš. Politický rozsah snažení bol rôznorodý a zahŕňal spektrum, od zástancov plnej samostatnosti až po umiernených politikov presadzujúcich aktívnu spoluprácu s cudzou vládou.
V Írsku sa časom začala profilovať generácia, ktorá vyrastala na príbehoch zasadených do temnej doby r. 1845 až 1848. Postupne sa rodila nová írska politická a intelektuálna elita, ktorá sa v porovnaní s minulosťou mimoriadne zradikalizovala. Na politickej mape Európy sa vynoril írsky republikanizmus založený na pevnej viere založiť slobodnú republiku na írskom ostrove. Opieral sa o nacionalizmus, revolučné a demokratické princípy, v neposlednom rade o myšlienky občianskych i sociálnych práv.
V r. 1858 vzniklo Írske republikánske bratstvo, írsky Éirí Amach na Cásca, ako tajná organizácia, ktorá v Írsku pôsobila nepretržite od v r. 1858 až 1924 a vystupovala ako hlavný obhajca nezávislosti od Veľkej Británie. Táto organizácia založená desaťročie po hladomore zohrá zásadnú úlohu pri vzniku najprv neuznanej revolučnej Írskej republiky v r. 1919 a neskôr pri vytvorení prvého Írskeho slobodného štátu v r. 1922.
Začiatkom 20. storočia nevyzeralo írske politické snaženie za osamostatnenie ostrova nijak nádejne. Britské impérium sa rozkladalo od Atlantiku, afrického kontinentu, cez Indiu, až po Pacifický oceán. Rýchly rozvoj rôznych druhov priemyslu a jeho expanzia nebývalým spôsobom posilnili Veľkú Britániu a urobili z nej jednu z najmodernejších a najsilnejších svetových veľmocí. Zaujímavosťou môže byť fakt, že v jednej z najväčších britských lodeníc v írskom Belfaste bol postavený aj moderný zaoceánsky parník Titanic. Treba však jedným dychom dodať, že okrem írskych, aj sociálny status samotných britských pracujúcich a nemajetných Angličanov bol mimoriadne nízky, zároveň prístup k vzdelaniu a k zdravotnej starostlivosti iba minimálny, tzv. občianske práva priznané najskôr strednej vrstve.
Britské koloniálne panstvo malo neustálu tendenciu expandovať a nebolo badať žiadne viditeľné príznaky úpadku. Práve naopak, jeho mocenský posun postupne geograficky tlačil na koloniálne záujmy Francúzskej republiky a militaristickej Nemeckej ríše. Jedna udalosť však zmenila beh svetových dejín a vytvorila politickú situáciu, ktorá narušila staré európske ríše. Nebolo to nič iné než vypuknutie prvej svetovej vojny a tento konflikt prevratne zmenil históriu nielen írskeho, ale aj slovenského národa.
Veľká Británia 4. augusta 1914 vyhlásila vojnu Nemecku ako spojenec Francúzka a Ruskej ríše. Jedným zo základných britských argumentov vstupu do svetového konfliktu bola obrana Belgicka, ktorého neutralitu pošliapala nemecká invázia smerujúca do Francúzka. Írski politici a ich podporovatelia z početnej írskej vysťahovaleckej komunity v Spojených štátoch amerických v novinách usvedčovali Veľkú Britániu z imperiálneho pokrytectva. Na jednej strane Británia deklarovala ochranu belgickej štátnosti pred útokom Nemeckom a zachovanie Srbska pred agresiou Rakúsko-Uhorska, na druhej strane nechcela poskytnúť Írsku ani základnú autonómiu.
Nasledujúce prelomové udalostí, ktoré vyústili do samostatnosti Írska a oslobodenia Slovenska založením Česko-Slovenskej republiky, sa udiali v ten istý r. 1916! Líšili sa formami boja, no podobali sa postupnosťou vývoja a charakterom vedúcich osobnosti obidvoch hnutí.
NÁRODNO-OSLOBODZOVACIE SNAHY V R. 1916
Mladý, ale vo francúzskych kruhoch už vplyvný vedec, vojak a politik Milan Rastislav Štefánik predrokoval a zásadne pripravil vo februári 1916 stretnutie T. G. Masaryka a svoje s francúzskym predsedom vlády Aristidom Briandom. Bol to prvý veľký diplomatický úspech prvého česko-slovenského zahraničného odboja, ktorý bol aj významne spropagovaný tlačou. Vzápätí, 13. februára 1916, bola založená Česko-slovenská národná rada a v Ruskej ríši, v rovnaký mesiac vznikla prvá česko-slovenská brigáda, v máji 1916 už rozšírená na česko-slovenský pluk, čo bol základ armády budúceho štátu. České a slovenské oslobodenie spod utláčajúceho jarma rakúsko-uhorskej monarchie sa začalo jasne črtať na európskom politickom obzore.
Na druhej strane Európy v Dubline skoro ráno 24. apríla 1916 na Veľkonočný pondelok írski dobrovoľníci bez varovania zaútočili na centrum britskej moci Customs House a obsadili strategické budovy v meste. V priebehu celého predchádzajúceho roka sa uskutočňovali horúčkovité a tajné rokovania medzi jednotlivými írskymi politickými skupinami, pričom sa dokonca kalkulovalo aj s nemeckou vojenskou podporou, ale tento variant sa ukázal ako ilúziou. Najpočetnejšie Írske republikánske bratstvo vytvorilo sieť tajnej armády na celom území írskeho ostrova. Budúce ikony írskeho národného hnutia – veliteľ Patrick Pears, Joseph Plunkett, Thomas MacDonagh, Tom Clark, Séan MacDermott a Éamonn Ceannt tvorili vedenie novozaloženej skupiny Írskych dobrovoľníkov (Irish Volunteers). Pripojil sa k nim aj James Connolly, vodca Írskej občianskej armády, čo bola ozbrojená odborová organizácia známa sociálnymi štrajkami r. 1913. Zaujímavosťou je, že k povstaniu sa pripojili aj príslušníčky ženskej organizácie za samostatnosť Írska a rovnoprávnosť žien pod názvom Cumann na mBan.
Z pohľadu dnešnej optiky to boli nespokojní idealisti, vášniví nacionalisti, úprimní demokrati a presvedčení republikáni. Patrick Pears predstavoval vyprofilovanú mnohovrstvovú osobnosť – bol učiteľ, advokát, básnik a spisovateľ, občiansky i národný aktivista. Joseph Plunkett – novinár, politik a básnik. Aj jeho spolubojovníci boli mnohodomí dejatelia a vynikali vo viacerých oblastiach. Thomas MacDonagh – dramatik, politik a revolucionár. James Connolly – odborársky vodca, teoretik, socialista a írsky radikálny vlastenec. Eamonn Ceannt – revolucionár a zanietený propagátor pôvodného írskeho jazyka a kultúry. A tak by sme mohli pokračovať pri predstavovaní ďalších predstaviteľov írskeho národnooslobodzovacieho boja… V záujme zachovania cti írskeho národného hnutia v povstaní bojovali takpovediac romanticky otvorene v zelených uniformách a pod národnými znakmi. Cez veľkonočné sviatky r. 1916 obsadili dublinskú radnicu, priľahlé budovy, ako základňu si zvolili mohutnú budovu Hlavnej pošty. Medzi povstalcami boli aj profesionálni írski revolucionári, ktorí poznali taktiku gerilovej vojny. Napriek tomu riskovali obsadenie symbolov britskej štátnej moci, lebo proti presile pravidelných britských vojenských útvarov kráľovskej armády a pri nasadení delostrelectva sa nemohli udržať.
Britská odozva bola najprv chaotická a nekoordinovaná. Demonštratívne pochody a vyvesenie írskych národných symbolov sa konalo v rôznych častiach ostrova. Vážne ozbrojené strety a útoky na kasárne sa uskutočnili najmä v meste Ashbourne v grófstvach Meat, Wesford a Galway. V povstaní bojovalo a podporovalo ho aktívne niekoľko tisíc bojovníkov a aktivistov, no napriek očakávaniam sa prekvapivo širšie masy Írov nepripojili. Írska verejnosť sa totiž obávala, že predčasné povstanie zmarí možnú budúcu autonómiu. Nebolo výnimkou, že povstalci sa v uliciach stretli s nepochopením radových civilistov.
Britské velenie postupne zhromaždilo posily desaťkrát presahujúce počet írskych dobrovoľníkov a s delostreleckou podporou postupne dobýjalo predtým nimi obsadené budovy. Napriek tomu britská armáda utrpela nečakané straty a porazila povstalcov skôr hrubou silou ako taktickou obratnosťou. Povstalci sa pod ťarchou presily a nedostatku munície vzdávali vyvesením bielych zástav.
Reakcia britskej strany na írske povstanie bola ďalšou politickou chybou a dnes možno povedať, že aj zločinom. Rozzúrené britské jednotky omylom postrieľali, alebo bodákmi ubodali v uliciach i domoch desiatky írskych civilistov. Pri kasárňach Portobello nepríčetný britský dôstojník zastrelil šesť civilistov, ktorí nemali nič spoločné s ozbrojeným odporom. Najväčšou tragédiou bolo popravenie presvedčeného pacifistu a írskeho vlastenca Francisa Sheehy-Skeffingtona. Ten sa zjavne nepripojil k veľkonočnému povstaniu a snažil sa v centre mesta zabrániť rabovaniu, či vyzýval na ukončenie prestreliek. Neskoršie britské vyšetrovanie potvrdilo, že išlo o skutočný zločin bez ohľadu na vyhlásené stanné právo v Írsku. Jeho manželke bola ponúknutá finančná kompenzácia, ale tá ju jednoznačne odmietla. Asi ďalších 1480 Írov bolo internovaných vo väzniciach po celom Anglicku a Walese.
Mimoriadne súdy nakoniec odsúdili 90 írskych aktivistov na trest smrti. Niektorí z nich sa nezúčastnili povstania a boli obvinení iba z predchádzajúcej politickej činnosti. Napriek tomu, že dobrovoľníci bojovali vo vlastných uniformách, všetkých sedem vodcov povstania, ktorí tvorili špičku írskej politickej elity, náhlivo odsúdili na trest smrti zastrelením pred popravnou čatou medzi 3. až 12. májom 1916. Odborár John Connolly bol počas bojov ťažko ranený, krvácal a nemohol stáť ani na vlastných nohách. Britskí vojaci ho priviazali na stoličku a na kasárenskom dvore zastrelili v posledný deň popráv.
Represie, tak ako to už v dejinách býva, spôsobili pravý opak. Írska verejnosť, ktorá sa sprvoti skepticky stavala ku vzbure a k jej cieľom, bola zdesená britskou okupačnou brutalitou a prehmatmi počas stanného práva. Všetci zastrelení sa stali národní mučeníci a hrdinovia. Internačný tábor vo Frongoch, kde boli zhromaždení írski vlastenci rôzneho politického presvedčenia, stal sa univerzitou budúcej revolúcie a platformou zjednotenia rôznych frakcií. V írskych dejinách došlo aj k ďalšiemu posunu. Vzbura r. 1916 bola posledné otvorené povstanie. To ďalšie už svojou odvetnou brutalitou prekvapí nielen Veľkú Britániu, ale celý svet. Likvidácia intelektuálnej špičky počas veľkonočného povstania r. 1916 spustila predčasný generačný skok a dala priestor mladým radikálom. Medzi nové vedenie bude patriť budúci prezident Írskej republiky Éamon de Valera, ktorý len o vlások ušiel zastreleniu, významný politik Sinn Féin Arthur Griffith, no aj architekt írskeho oslobodenia a skutočná legenda írskeho národného hnutia, vtedy iba 26-ročný Michael Collins.
MICHAEL COLLINS
Írsky svet má vďaka vysťahovalectvu, podobne ako slovenský, symbolické hranice kopírujúce hranice našej zemegule. Popularita Michaela Collinsa sa práve v írofónom prostredí svojou charizmou, intelektom, odvahou, mladosťou a dosiahnutými cieľmi môže porovnať s generálom Milanom Rastislavom Štefánikom. Niektoré osobnostné komparácie a paralely sú medzi nimi, podobne ako vývoj slovenského a írskeho národnooslobodzovacieho hnutia, nepopierateľné. Michael Collins je bezkonkurenčne politická kométa moderných írskych dejín. Za pár rokov sa vypracoval z radového regrúta na generála, ministra, predsedu dočasného vládneho kabinetu, diplomata a tvorcu konečnej írskej štátnej samostatnosti. Na vrchole svojich síl zomiera Collins ako Štefánik mladý vo veku tridsiatich dvoch rokov tesne pred svadbou za dodnes úplne neobjasnených okolností pri návrate do rodného kraja r. 1922!
Michael Collins sa narodil 18. októbra 1890. Pochádzal z vlasteneckej rodiny v grófstve Cork, kde sú všetky chodníčky poznačené príbehmi a povesťami na írskych národovcov. Jeho otec bol farmár, amatérsky matematik a pochopiteľne aj člen Írskeho republikánskeho bratstva. Manželstvo vekovo staršieho otca bolo šťastné a rodičia spoločne vychovali osem detí. Otec na smrteľnej posteli mal víziu, že jeho siedmy syn urobí veľké činy pre írsky národ a vtedy mal Michael Collins iba šesť rokov. Predčasne vyspelý a vnímavý chlapec sa vyznačoval idealizmom, túžbou po poznaní, temperamentnom a radikálnym vlastenectvom. Paradoxne budúci generál si vôbec nechcel vybrať vojenské povolanie. V mladom veku sa zaoberá írskou jazykovedou a verí v obnovu pôvodného jazyka v rodinnom i verejnom živote. Neskôr opúšťa chudobný rodný kraj a hľadá si zamestnanie. Pracuje najprv na štátnej pošte, neskôr pôsobil priamo v Londýne a celkom úspešne ako účtovník v banke. Idea írskeho oslobodenia ho stále láka a ako 19-ročný sa prihlási do Írskeho republikánskeho bratstva. Zúčastňuje sa veľkonočného povstania pod velením jedného z jeho predstaviteľov Josepha Plunketta, vrátane bojov o Hlavný poštový úrad v Dubline. Väznený je na „írskej politickej univerzite,“ v britskom tábore Frongoch vo Walese a patril medzi tých, ktorí zaplňujú prázdne miesto po popravených členoch Veľkonočného povstania.
V r. 1918, teda v čase vzniku Česko-slovenskej republiky, naberá aj írska politická strana Sinn Féinobrovskú popularitu a v slobodných voľbách r. 1919 obsadzuje 73 zo 105 poslaneckých miest. Demokraticky zvolení írski predstavitelia odmietli britský parlament a zvolali svoj vlastný pod názvom Dáil Éireann. Na prvom zasadnutí dokonca vyhlasujú samostatnosť Írskej republiky, ale nový štát stále zostáva neuznaný britskou mocou a medzinárodným spoločenstvom. Medzi členov novo konštituovaného írskeho parlamentu patril aj Michael Collins. Collinsovu energiu a organizačné schopnosti si všimne aj jeho o osem rokov starší spolubojovník – neuznaný prezident Éamon de Valera a menuje ho za riaditeľa spravodajskej služby podzemnej armády Írskej republiky. Táto armáda sa bude čoskoro označovať aj ako Írska republikánska armáda, alebo jednoducho IRA. Menovanie Michaela Collinsa zatrasie policajným a vojenským aparátom britskej správy.
KONIEC POLITICKÉHO IDEALIZMU
Michael Collins bol krátko po prepustení z väzenia zvolený do výkonného výboru írskej politickej strany Sinn Fein s úlohou pripraviť budúce ozbrojené vystúpenie proti britskej moci. Collins ako jeden z mála reálne zhodnotí doterajšie metódy boja proti britskému impériu. Podrobí kritike revolučný romantizmus a demonštratívne obsadzovanie správnych budov v Írsku, akého sa sám ako mladý regrút zúčastnil. Britská likvidácia všetkých členov írskeho vedenia vo veľkonočnom povstaní r. 1916 niečo v mladom idealistovi zlomí. Spolu so spolubojovníkmi, paradoxne pôvodnou profesiou patriacich k úradníkom, spisovateľom, učiteľom, či robotníkom, zrealizujú novú koncepciu, z ktorej mrazí dodnes. Írske odbojové hnutie sa zmení na profesionálnu partizánsku armádu urputne útočiacu v mestských aglomeráciách, ako aj na vidieku. Zo zálohy sú prepadávané policajné stanice a vojenské oporné body. A to mal byť iba začiatok.
Počas britskej okupácie Írska v minulosti veľkú úlohu zohrávali aj príslušníci vládnej Kráľovskej írskej polície (Royal Irish Constabulary), v ktorej pôsobili vyšetrovatelia, konfidenti, radoví udavači i dvojití agenti írskeho pôvodu vycvičení anglickými profesionálmi. Prvý nápor novej stratégie odboja pocítia práve oni. Michael Collins dá doručiť príslušníkom Kráľovskej írskej polície písomné upozornenie „Írskej republiky,“ že v prípade pokračujúcej kolaborácie budú vystavení útokom a rovnakým smrtiacim následkom ako vojenské ciele. Väčšina z nich to vníma v polohe dobrého vtipu. Išlo však tragický omyl. Doba sa zmenila a ako sa spievalo v jednej írskej ľudovej pesničke, „pomaly sa dvíha víchor.“
Michael Collins strháva svojou charizmou celú generáciu írskej mládeže rôzneho sociálneho postavenia. Šokuje mimoriadnou odvahou, keď sa prechádza nepoznaný po uliciach Dublinu. Britská tajná služba napriek veľkému snaženiu nedokázala nájsť zradcu, ani získať jeho fotografiu. „Veľký chlap“ je jedna z Collinsových prezývok. Zvláštne danosti jeho osobnosti mu umožňovali presviedčať ľudí o svojej pravde v otázke írskeho oslobodenia, čo viedlo dokonca k tomu, že sám získava tajného spolupracovníka a priateľa priamo v centre britskej moci v Customs House. Gerilové družstvá IRA útočia na írskych policajných úradníkov za bieleho dňa i priamo na verejnosti, čo rozvráti v základoch morálku britskej administratívy na írskom ostrove.
Michael Collins má však silných protivníkov a jedným z nich je britský minister vojny Winston Churchil. Ten osobne vyberá elitných príslušníkov britskej tajnej služby a vysiela ich do Dublinu. Na Collinsovú hlavu je vypísaná odmena 10 000 libier. V tom čase má írsky odboj siete roztiahnuté vo všetkých spoločenských vrstvách a je aktívne podporovaný verejnosťou. Krátko nato, 21. novembra 1920, IRA vypátrala a zastrelila v jediný deň známy ako „krvavá nedeľa“ 14 britských dôstojníkov tajnej služby. Britskou reakciou je zastrelenie 12 írskych civilistov priamo na futbalovo zápase v Crove Park guľometmi z obrnených vozidiel. Vládna moc si ani dobre neuvedomila, že sa chytila do pripravenej pasce teroru a permanentného násilia. Rozhorí sa otvorená partizánska vojna, ktorá zachváti nielen Írsko, ale aj samotnú Veľkú Britániu a svojou brutalitou prekoná všetko minulé. Britský represívny aparát už istý čas pred tým zatkne väčšinu „írskej vlády.“ Jediným z členov vlády, ktorý zostane na slobode, je práve Michael Collins a jeho spolubojovník Hary Boland. Takto dostávajú voľnú ruku v riadení podzemnej správy a operácii. Michal Collins sa stal politickým a vojenským lídrom írskej rezistencie. Collinsa tých čias charakterizujú ako v odboji už nenahraditeľného bojovníka a vodcu, ktorý svojou neuveriteľnou aktivitou obsiahol oblasť riadenia politickej propagandy, informačnej služby a vojenskej organizácie nového typu. Autonómnosť jeho konania je podčiarknutá aj tým, že určité obdobie sa zdržiava prezident Éamon de Valera na turné v Spojených štátoch amerických, kde hľadá podporu írskej nezávislosti. Súčasne však Michael Collins zastáva aj funkciou podzemného ministra financií. V tejto súvislosti príde s odvážnym, ale efektívnym nápadom vydávania dlhopisov, ktoré účinne financujú írsky odboj. Kolos britskej správy na írskom ostrove sa tým zachvel v základoch. Väčšina dôležitých anglických predstaviteľov v Írsku sa ukryje v kasárňach a celé oblasti Írska sa dostanú pod kontrolu írskych vzbúrencov. V r. 1920 sa republikáni mohli opierať aj o podporu širokých írskych más.
Britský premiér David Lloyd George spolu so svojim kabinetom nie je schopný prvýkrát v sedemstoročných dejinách britskej nadvlády nad Írskom stabilizovať situáciu. Nič na tom nezmenia ani represívne protiakcie britských špeciálnych jednotiek regrutovaných z nezamestnaných vojakov z prvej svetovej vojny neslávne známe ako Black and Tans. Súčasne začali nástojčivo zaznievať hlasy známych osobnosti, ako boli Georg Bernard Shaw, o ústupe z Írska. Dokonca aj rímsky pápež Benedikt XV. vyzval zúčastnené strany na ukončenie ozbrojených násilností. V júli 1921 víťaz prvej svetovej vojny Lloyd George musí skloniť hlavu pred írskym odbojovým hnutím a ponúkne neuveriteľný krok – spoločné rokovanie a prímerie zbraní!
VÍŤAZSTVO S TRPKOU PRÍCHUŤOU
Prímerie bolo obrovské víťazstvo, veď prvý raz po sedemsto rokoch britské ozbrojené sily stáli na pokraji porážky a museli si pripustiť variant odchodu z írskeho ostrova. Informovaní členovia však vedeli, že aj írske gerilové sily boli vyčerpané do krajnosti a biela zástava Lloyda Georga prišla skutočne v pravý čas. Tak to už v ľudských dejinách býva, prvé nespochybniteľné víťazstvo írskeho národnooslobodzovacieho hnutia nad britskou mocou odhalilo aj trhliny medzi írskymi patriotmi. Michael Collins sa vďačnosti za nasadenie svojho života a za oslobodenie írskej vlasti nedočkal vo vlastných radoch. Na prekvapenie mnohých sa po predbežných rokovaniach s britskými zástupcami skúsený štátnik Éamon de Valera rozhodne neviesť írsku delegáciu v Londýne, ale žiada, aby sa na jej čelo postavil jeden z predstaviteľov Sinn Fein Arthur Griffith, pričom v delegácii mal byť aj nepochopiteľne Michael Collins.
Podobne, aj na druhej strane kontinentu vznik Česko-slovenskej republiky vyplavil v nasledujúcich r. 1918 až 1919 rozpory medzi členmi zahraničného prvého odboja, predovšetkým medzi mužom činu generálom M. R. Štefánikom a na druhej strane teoretikom a diplomatom E. Benešom, ale aj prezidentom T. G. Masarykom. Obdobné napätie začalo rásť medzi členmi írskej vlády a ozbrojeného hnutia.
V tejto súvislosti bol É. de Valera obviňovaný, že z taktického hľadiska nechcel niesť negatívne bremeno rokovania a podpisu nie ideálnej zmluvy s britskými predstaviteľmi a ponechal túto zodpovednosť svojím budúcim oponentom. Collins si uvedomoval neisté rokovania, súčasne sa rovnako obával, že ako veliteľ ozbrojeného odporu odhalí doteraz utajenú identitu, ale napriek tomu odchádza na diplomatickú misiu. Pod dvoch mesiacoch bolo jasné, že Briti súhlasia so vznikom Írskeho slobodného štátu a s odchodom britských jednotiek z jeho územia. Na druhej strane odmietali vznik republiky a trvali na formálnom zachovaní Írska v britskom Commonwealthe. Bolestivejšie však bolo, že sa rozhodli ponechať severný cíp ostrova osídleného početným anglickým obyvateľstvom Veľkej Británie.
Éamon de Valéra a vedenie Írskeho republikánskeho bratstva bolo podrobne informované o priebehu rokovaní, no odmietlo dať jasné stanovisko. Collins a Griffith dospeli k záveru, že zmluva ponúka Írsku vlastný štát, ale nie vytúženú republiku. Boli však presvedčení, že je to začiatok procesu k budúcemu zjednoteniu, rovnako si uvedomovali, že ďalší ozbrojený boj je krvavý nezmysel. So zmiešanými pocitmi sa vracajú domov, kde ich čakalo rozdelené írske odbojové hnutie na všetkých úrovniach. Bývalí priatelia a spolubojovníci sa stali zaprisahaní protivníci deliaci sa na tých, čo sú „za zmluvu“ a „proti zmluve.“
Bol to paradox, ale vojak a chladnokrvný organizátor Michael Collins striktne odmieta ďalšiu vojnu a volá po budovaní nového moderného štátu. Rodený intelektuál a vyjednávač É. de Valera, odmietajúci dohodu, vyzýva na nezmieriteľný boj proti „zástancom zmluvy,“ ako aj proti Britom. Po zápalistých prejavoch zmluvu na prekvapenie všetkým írsky parlament potvrdí. Rovnako dopadne aj následný celonárodný plebiscit. Bola to jednoznačná porážka prezidenta É. de Valéru a jeho stúpencov, ktorí na protest opúšťajú parlament.
V januári 1922 sa A. Griffith stal prezident Dáil Éireann (Írskeho slobodného štátu). Britské jednotky po stáročiach odchádzajú z írskeho územia, kde zanechajú väčšinu svojej výzbroje. Michael Collins sa ako predseda dočasnej vlády a minister financií pustil do budovania prvého írskeho štátu v novodobých dejinách. Charizmu, ktorú vedel uplatniť počas bojov, využíva pri presvedčovaní ľudí, aby sa zapojili do tvorby štátnych štruktúr a obnovy ekonomiky. S energiou jemu vlastnou zostavuje prvú ústavu, ktorá po istých zmenách platí v Írsku dodnes. Dokázal byť aj mužom mierového života, súčasne bol presvedčený, že je potrebné oživiť pôvodný írsky jazyk, ktorý sa podarilo Britom vymazať z hovorového ľudového jazyka. Nemožno sa ubrániť pocitu, že mladý politik predsa len dovidel ďalej ako jeho súputníci.
Situácia sa však prudko vyhrotí. Bývalí spolubojovníci, odmietajúci dohodu a odčlenenie severného Írska, obsadia so zbraňami v ruke budovu Najvyššieho súdu v Dubline. Pre M. Collinsa to bolo desivé déjà vuz r. 1916, o to horšie, že tentoraz stáli Íri proti Írom. Vzbúrenci však zabudli, že sa postavili voči svojmu učiteľovi a tvorcovi modernej partizánskej vojny. Nevie sa už presne, kto vydal rozkaz, ale faktom zostáva, že delostrelecká batéria národnej armády Írskeho slobodného štátu 27. júna 1922 zbombardovala budovu súdu. Začala sa krátka, ale krvavá írska občianska vojna. Michael Collins si ako 30-ročný oblieka zelenú generálsku uniformu. Jeho skúsenosti sa hneď prejavia, keď postupne poráža jednotky verné stúpencom antizmluvy a bývalého prezidenta de Valeru. Vypuknú boje v írskom Dubline, teraz už v hlavnom meste štátu. Collins si značí do denníka rozorvané pocity potom, ako proti bývalým spolubojovníkom použije ťažké zbrane, ktoré mu odovzdali Briti pri svojom odchode. Opozičné jednotky sú porazené a situácia sa začala stabilizovať. V občianskej vojne zomiera tragicky aj jeho priateľ Hary Boland, ktorý sa postavil na stranu „proti zmluve.“ Prezident É. de Valéra stratil v bojovom chaose vplyv nad veliteľmi ozbrojených skupín a zostal izolovaný na vidieku. Michael Collins vyvíja veľké osobné úsilie na uzavretie prímeria medzi írskymi frakciami, plánuje amnestiu bez sankcii a začlenenie veteránov do služieb štátnej správy. Predsavzatia mu osud nedovolil realizovať. V pomyselných hodinách života odsýpali posledné zrnká.
Michael Collins predstavuje aj kulminačný bod vývoja írskeho národného hnutia za posledných sto rokov. Predseda dočasnej vlády, generál, minister, tvorca írskeho oslobodenia, spoluzakladateľ IRA, ale aj armády Írskeho slobodného štátu, ekonomický reformátor, propagátor írskeho jazyka bol v lete r. 1922 na vrchole síl a mal iba tridsaťjeden rokov. V osobnom živote sa zasnubuje s Kitty Kiernanovou a pripravuje svadbu.
Dňa 22. augusta 1922 sa Michael Collins sa vracia do rodného kraja Cork na čele ozbrojenej kolóny. Priatelia ho však varujú pred atentátom. Nechce tomu uveriť a spolupracovníkom odpovedá: „Predsa by ma nezastrelili v rodnom kraji!“ Okolnosti smrti generála Michaela Collinsa nie sú dodnes spoľahlivo objasnené. Neďaleko obce Béal na Bláth zo zálohy je jeho kolóna napadnutá malou írskou gerilovou skupinou. Po krátkej prestrelke je len jediný mŕtvy, zasiahnutý iba jedinou strelou a tým nie je nikto iný ako generál a minister Michael Collins.
Bola to vopred pripravená akcia? Išlo o náhodný prepad, alebo o atentát britskej tajnej služby? Bol to plán ozbrojencov okolo É. de Valéru, alebo inej skupiny? Skutočnú pravdu sa už asi nedozvieme. Možno nebude prekvapením, že sa nikdy neuskutočnilo dôsledné vyšetrovanie prípadu.
Aj pri poslednom lete slovenského generála a ministra Milana Rastislava Štefánika r. 1919 zostali iba otázniky a dohady. Obidvaja zomreli ako tridsiatnici na vrchole kariéry v čase, keď mali prevziať oprávnené zásluhy za oslobodenie svojich národov. Obaja zomierajú krátko po prvej svetovej vojne, ktorá ich katapultovala na špicu európskej politiky. Možno povedať, že prapôvodný dôvod strmého pádu mladých generálov je skôr starý ako ľudstvo samo. Ľudská závisť a malosť spojená s neschopnosťou pochopiť mimoriadnu osobnosť, súčasne konfrontovaná s veľkosťou intelektu, úspechmi a spojená so strachom z vplyvu, ktorý prirodzene pútal pozornosť a prevyšoval v mnohých ohľadoch svojich súputníkov.
Michaela Collinsa odprevadí na jeho poslednej ceste írskym Dublinom viac než pol milióna Írov. V smútočnom zhromaždení, aký nemal v Írsku do tých čias obdobu, boli jeho priatelia, bývalí znepriatelení spolubojovníci, ale aj britskí protivníci. Michael Collins za účasti smútiaceho a práve oslobodeného národa predčasne vystupuje na národný panteón vedľa Patricka Pearsa, Josepha Plunketta, Jamesa Connollyho, revolucionárov z hnutia Mladé Írsko 1848, ale aj medzi bezmenných martýrov veľkého írskeho hladomoru z roku 1846.
POLITICKÉ DEDIČSTVO
Vývoj sa smrťou Michaela Collinsa a vznikom Írskeho slobodného štátu pochopiteľne nezastavil. Po pohnutom období írskeho boja za nezávislosť zostalo politické dedičstvo a rozporuplný príklad, ktorého význam ďaleko presiahol Veľkú Britániu. Nasledujúce roky rôzne národnooslobodzovacie skupiny prevezmú írsku taktiku a politické skúsenosti. Bude to viesť k ďalším republikánskym a nacionalistickým hnutiam. Najviditeľnejším výsledkom praktického zhodnotenia írskeho príkladu je vznik štátu Izrael, vytvoreného po krátkej, ale intenzívnej partizánskej vojne r. 1948 proti Britskej ríši. Ďalej vznik Alžírskej republiky r. 1962, ktorá sa osamostatnila po urputnej gerilovej vojne s Francúzskom. Iné hnutia v Baskicku, Katalánsku, či Palestíne sa vzniku samostatných republík nedočkali. V tomto zmysle je zjavné, že írsky vývoj sa predsa len značne líšil svojimi unikátnymi historickými, politickými, ale aj geografickými podmienkami.
Rok 1922 neznamenal koniec írskych národných snáh. K moci sa dostávajú spolupracovníci Michaela Collinsa. Postupne sa však na scénu vracia jeho niekdajší protivník Éamon de Valéra, ktorý sa vzdáva ozbrojených foriem boja a vstupuje do mierovej politiky. Rozchádza sa so Sinn Fein a zakladá vlastnú stranu Fianna Fáil. Paradoxne v 30. rokoch sa stal predsedom vlády Írskeho slobodného štátu a to napriek tomu, že odmietal zmluvu z r. 1922, ktorá tento štát konštituovala. Prešiel osobnostným vývojom a z militantného republikána sa postupne stáva stúpenec konzervativizmu, zároveň sa mu úspešne podarilo odolávať tlakom radikálov i stúpencov fašistických tendencií. V r. 1937 je na jeho podnet zmenená ústava a Írsky slobodný štát dostáva názov „Éire,“ teda „Írsko“. Za štátne územie sa vyhlasuje celý ostrov, írčina sa deklarovala ako národný jazyk, katolicizmus nadobudol osobitné postavenie. Na britskom statuse Severného Írska to však nič nezmenilo, rovnako írsky rozprávala naďalej iba menšina občanov, aj keď verejnosť podporovala snahy štátu v tomto smere o oživenie írčiny. Po druhej svetovej vojne je r. 1948 konečne vyhlásená a medzinárodne uznaná Írska republika, ktorá vystupuje z britského spoločenstva národov Commonwelthu. V r. 1959 je už sedemdesiatnik Éamon de Valéra zvolený za prezidenta modernej Írskej republiky. Na dôchodok odchádza až r. 1973 a zomiera 29. augusta 1975 ako 92-ročný, pričom jeho kariéra trvala viac než polstoročie! Írsko, ktoré dlhodobo patrilo medzi najchudobnejšie štáty Európy, v deväťdesiatych rokoch 20. stor. zažije ekonomický rozvoj a značné zvýšenie životnej úrovne občanov. Mnohí si isto spomenuli na vizionárske slová Michaela Collinsa o postupnom, ale nevyhnutnom írskom odpútaní sa od zostatku mocenského vplyvu Spojeného kráľovstva. V posledných rokoch návrh na mierové spojenie severoírskych provincií a Írskej republiky zaznievajú čoraz častejšie.
Severné Írsko však v tom čase naďalej zostalo nepokojným územím. Dočasná IRA vyhlásila r. 1970 kampaň za odchod Severného Írska zo Spojeného kráľovstva, no nemala na situáciu zásadný vplyv. Všetko sa zmení r. 1972, kedy dôjde k ďalšej tragédii. Prápor britských výsadkárov pri potlačovaní protestného pochodu v Londonderry organizovaného Severoírskou asociáciou za občianske práva strieľa do davu a zabije 27 prevažne mladých ľudí, z toho 13 neplnoletých, pričom všetci boli neozbrojení. Incident spôsobil ranu pre mierových aktivistov oboch strán. Tragédia na druhej strane dodala druhý dych IRA, ktorá sa generačne obrodila a pokračovala v teroristických akciách za oslobodenie Severného Írska až do nedávnych dní. V r. 1998 dochádza aj za účasti Sinn Feink uzavretiu Belfastskej dohody, podľa ktorej bolo uznané „právo obyvateľstva identifikovať sa ako Íri alebo Briti, rovnako to platí s občianstvom. Severné Írsko zostáva súčasť Spojeného kráľovstva pokiaľ väčšina jeho občanov a občanov Írskej republiky si nebude priať inak.“ V r. 2005 IRA skladá zbrane.
SLOVÁCI A ÍRI
Slovenský a írsky národ žili v nepokojnej Európe s vlastnými starosťami bez toho, aby si uvedomovali, že tritisíc kilometrov na opačnej strane má svoj akoby zrkadlový náprotivok. Existencia a živorenie v područí veľkých monarchistických ríš trval v oboch prípadoch celú večnosť. Dôsledkom toho je, že dnes ide o malé zhruba päťmiliónové národy. Oba štáty sa stali členmi EÚ a to umožnilo, že nemálo Slovákov sa pri putovaní za prácou zoznámilo s írskou kultúrou. Konečne míľniky írskeho vývoja r. 1916 – 1922 – 1937 – 1948 – 1998 sa nápadne približujú tým slovenským, ale detaily nech posúdi každý sám.
Legenda menom Michael Collins pretrvala celé storočie. Je však zaujímavé, že až po vyše sedemdesiatich rokoch od jeho smrti nabral odvahu americko-írsky režisér Neil Jordan natočiť veľkofilm s názvom Michael Collins. Do úlohy hlavnej postavy obsadil známeho charizmatického amerického hollywoodskeho, pôvodom severoírskeho herca Liama Neesona a film mal svetový úspech. Zároveň nebývalou mierou odštartoval záujem írskej verejnosti o nové pohľady na svoje dejiny a historické osobnosti.
Storočnicu smrti generála Michaela Collinsa, tohto snáď najvýznamnejšieho írskeho národného hrdinu, si Íri a Írska republika pripomenula sériou podujatí, ktoré vrcholili mnohovrstvovým festivalom v dňoch 14. až 22. augusta 2022. Masová účasť verejnosti, írskych politikov a armády na mieste tragédie spred sto rokov pri obci Béal na Bláth v grófstve Cork, teda neďaleko Collinsovho rodiska sa podobali na slovenské celoštátne pripomienky venované Milanovi Rastislavovi Štefánikovi na mohyle Bradlo v jeho rodisku Brezovej pod Bradlom.
Marián Gešper
