Vladimír Ladislav Hurban (4. 4. 1883 – 26. 10. 1949)
Mgr. Radoslav Žgrada, Slovenský historický ústav MS
Matica slovenská si pripomína 140. výročie narodenia Vladimíra Ladislava Hurbana, spisovateľa, novinára, redaktora, legionára, ale najmä výnimočného politika a diplomata. Bol vnukom Jozefa Miloslava Hurbana a synom Svetozára Hurbana Vajanského. Kým o jeho otcovi a dedovi vie slovenská verejnosť pomerne veľa, Vladimír Hurban je málo známy, jeho medzinárodnopolitické aktivity sú skoro neznáme, a pritom to bola osobnosť, ktorá vysoko prečnievala nad vtedajšou martinskou spoločnosťou a dokonca presahovala rámec Uhorska či neskôr Československa.
Narodil sa 4. apríla 1883 v Turčianskom sv. Martine, v rodine slovenského spisovateľa a politika Svetozára Hurbana Vajanského a Idy, rodenej Dobrovičovej. Mal štyroch súrodencov. Ľudovú školu navštevoval v Turčianskom sv. Martine, v rokoch 1893 – 1897 študoval na maďarskom lýceu v Bratislave, 1897 – 1902 na reálnom gymnáziu v Hodoníne. Po úspešnej maturite študoval v rokoch 1902 – 1907 na technike vo Viedni a v Brne. Práve pôsobenie v metropole habsburského mocnárstva mladého Hurbana silno ovplyvnilo. Vo Viedni, kde nielen študoval, ale pôsobil tu i ako parlamentný spravodajca Národných novín sa zoznámil s mnohými významnými predstaviteľmi viedenskej filozofickej a kultúrnej moderny, čím si priniesol „svetácky“ rozhľad a európskeho ducha, ktorý na začiatku 20. storočia veľmi absentoval na Slovensku. Veď vo Viedni vtedy tvoril Gustav Mahler, Arnold Schönberg, Stefan Zweig, Arthur Schnitzler… Vladimír Hurban takisto viedol obsiahlu korešpondenciu s veľkým priateľom Slovákov Bjørnstjernem Bjørnsonom, keď pôsobil ako zdroj informácií jeho rozhraničujúceho článku Najväčší priemysel Uhorska, ktorý vyšiel v novembri 1907 vo viedenskom denníku Neue Freie Presse. V. L. Hurban sprostredkoval informácie o pomeroch v monarchii aj pre Roberta Williama Setona-Watsona či Henryho Wickhama Steeda a upozorňoval ich na útlak zo strany maďarského režimu. Od roku 1907 pôsobil vo Viedni ako novinár, neskôr aj v Budapešti a v Martine. Sám intenzívne písal o postavení Slovákov v Uhorsku, uverejňoval to najmä v Národných novinách aj v Slovenských pohľadoch, za čo si vyslúžil perzekúciu od maďarských úradov. Od mladosti sa poznal s T. G. Masarykom a jeho synom Jánom, zoznámili sa počas ich návštev v Bystričke pri Martine. Toto priateľstvo viedlo časom k zásadným názorovým rozporom voči vlastnému otcovi ako stúpenec česko-slovenskej myšlienky. V roku 1908 bol perzekvovaný za účasť na Björnsonovej protiaponiovskej kampani.
V rokoch 1909 – 1914 prednášal Vladimír Svetozár Hurban v kurzoch Vojenského ústavu pri ruskom štábe Varšavského vojenského okruhu. Pôvodne bol ruským generálnym štábom pozvaný usporiadať pre dôstojníkov kurzy, zamerané na lepšie spoznávanie vnútorných pomerov Rakúsko-Uhorska pre prípad vojny. V cárskej armáde si Hurban postupne získaval rešpekt, dostal sa do najvyšších politických kruhov siahajúcich až do stavky (hlavného stanu) v Mogiľove. Po vypuknutí prvej svetovej vojny vstúpil 30. júla 1914 ako dobrovoľník do ruskej armády a vykonával funkciu štábneho tlmočníka v Haliči a Prusku. Od leta 1916 pôsobil pri veliteľstve Československej streleckej brigády zahraničných légií v Rusku. Patril k signatárom programového prejavu slovenskej politickej reprezentácie z októbra 1916 v Kyjeve pod názvom Náš ciel (spolu s J. Markovičom, V. Daxnerom, J. M. Országhom a J. Jančekom) v ktorom sa venovala veľká pozornosť otázke pomeru a vzájomných vzťahov Slovákov a Čechov. Spolupracoval s Ivanom Markovičom pri tvorbe slovenskej legionárskej tlače v Petrohrade. Pokiaľ ide o vzťahy s M. R. Štefánikom, Hurban ho nečakane zatieňoval tým, že v marci 1917 začal viesť prvé legionárske periodikum v slovenčine Slovenské hlasy, v ktorom sa presadzoval ako pôvodca veľmi moderných politicko-sociálnych vízií, programov a projektov v porovnaní so Štefánikom, ktorý bol známy tým, že „nikto nikdy nevidel po ňom texty písané v jeho rodnom jazyku“, ako to dosvedčil v memoároch francúzsky generál Maurice Janin, veliteľ česko-slovenských légií.
Od mája 1917 bol zaradený do 3. československého streleckého pluku Jana Žižku z Trocnova a súčasne bol členom prezídia Odbočky Československej národnej rady (ČSNR) v Rusku. Dňa 18. augusta 1917 požiadal náborovú komisiu v Kyjeve o prijatie do česko-slovenského zahraničného vojska. Od 29. decembra 1917 v hodnosti kapitána bol zaradený do Československých légií v Rusku a zapísaný do zoznamu príslušníkov 2. československého záložného pluku, s ponechaním pre prácu v Odbočke ČSNR. Počas pobytu v Rusku a putovania légií bol Hurban ako schopný vojenský diplomat a šéf rozviedky légií pripravený rokovať nielen s dočasnou vládou, ale po októbrovej revolúcii aj s vládou boľševikov, podľa potrieb Česko-slovenskej národnej rady. V marci 1918 po prvý raz zasiahol do svetovej politiky tým, že rokoval so sovietskou vládou na tzv. penzskej dohode (dnes už všeobecne známu ako Stalinova dohoda) medzi sovietskou vládou a Odbočkou ČSNR v Rusku o voľnej preprave česko-slovenských légii do Vladivostoku po Transsibírskej magistrále. Týmto sa odštartovala légiám monumentálna sibírska anabáza, pričom jeho sovietskym náprotivkom v rokovaniach bol vtedy ešte celkom neznámy Jozef V. Stalin ako ľudový komisár pre národnosti. V apríli 1918 zabezpečoval vo Vladivostoku prípravy transportov československých légií z Ruska do Francúzska. Dňom 1. októbra 1918 bol povýšený do hodnosti plukovníka – získal tak najvyššiu vojenskú hodnosť spomedzi Slovákov v československých légiách.
Po vzniku Československa bol plukovník Hurban 23. februára 1919 z dôvodu služobného vyslania do USA vyňatý zo zoznamu prevedených do právomoci vojenskej správy, kde až do apríla 1921 pôsobil ako československý vojenský atašé vo Washingtone. V Spojených štátoch sprostredkúval rôzne formy materiálnej pomoci československým legionárom v Rusku a v priebehu roka 1920 participoval na ich transportoch zo Sibíri do vlasti. Organizačne pomáhal pri prevoze legionárov do San Diega a San Franciska, zabezpečoval ich cestu naprieč krajinou, ako aj odchod do Európy z Norfolku na americkom východnom pobreží. Značná časť Hurbanovej agendy v USA sa v období okolo Trianonskej zmluvy zamerala proti maďarskej iredente a pokusoch ovládnuť južné územie Slovenska. Po návrate do vlasti Vladimír S. Hurban nastúpil 11. apríla 1921 na repatriačnú dovolenku s pridelením Zemskému vojenskému veliteľstvu (ZVV) v Bratislave. Od novembra 1921 ho minister národnej obrany František Udržal vymenoval za styčného dôstojníka medzi Hlavným štábom československej armády a Ministerstvom s plnou mocou pre správu Slovenska. V zmysle inštrukcií o právach a povinnostiach styčného dôstojníka pôsobil pri ZVV v Bratislave, kde sledoval stav vnútropolitických pomerov a pôsobenie nepriateľskej propagandy na Slovensku. V pôsobnosti československej vojenskej správy zotrval Hurban až do roku 1924, keď nastúpil do služieb ministerstva zahraničných vecí.
Diplomatická dráha Hurbana sa začala písať v roku 1924, keď nastúpil ako chargé dʾaffaires en pied ČSR v Egypte. Svoju činnosť vyslanca Československej republiky v Káhire sústredil do dvoch okruhov, s dôrazom na rozširovanie hospodárskych a obchodných kontaktov s Egyptom, ako aj samotné sfunkčnenie vyslanectva. Hurban so svojou charizmou, znalosťou problematiky a rečovými predpokladmi prakticky stál pri zrode československo-egyptských vzťahov. Týkalo sa to nielen obchodu, ale ešte aj archeologického výskumu. Najmä česká egyptológia dodnes vďačí Vladimírovi L. Hurbanovi a českí vedci patria v tomto odbore medzi najlepších na svete. Hurban sa zoznámil aj s kráľom Fuadom I., ale predovšetkým s rodinou ministra zahraničia Wasífa Butrusa-Gálího, z ktorej vzišiel Butrus Butrus-Gálí, v rokoch 1992 – 1996 generálny tajomník OSN. Dňa 24. júna 1930 prezident T. G. Masaryk vymenoval Vladimíra S. Hurbana za československého vyslanca pre Švédsko, Nórsko a Litvu so služobným titulom mimoriadny vyslanec a splnomocnený minister. Jeho pôsobenie v Štokholme na severe Európy trvalo obdobne ako v Egypte 6 rokov. Aj tam sa Hurban dostal do blízkeho vzťahu so švédskym kráľom a s kráľovskou rodinou, ale aj s predstaviteľmi politiky, podnikania či umenia. Hurban využil nadpriemerné vzťahy s českými a slovenskými umelcami a pozýval na účinkovanie vo Švédsku najmä významné osobnosti českej vážnej hudby. Švédsky kráľ bol milovníkom umenia, a tak sa neraz zúčastňoval na koncertoch či vernisážach po boku V. L. Hurbana.
Vrchol jeho diplomatickej kariéry však predstavuje desaťročné pôsobenie vo Washingtone od roku 1936 – najskôr ako československý vyslanec a od roku 1943 ako československý veľvyslanec. V. Hurban mal silnú pozíciu nielen ako vyslanec vo Washingtone, ale aj vďaka svojej diplomatickej obratnosti a rokovacím schopnostiam bol v USA dobre zapísaný už z predošlých rokov. Podľa dobových komentárov úradníkov amerického Štátneho departmentu, Hurbana považovali za jedného z najlepších diplomatov cudzích štátov akreditovaných v USA. Legendárny zostáva jednoznačný postoj V. Hurbana, ktorý po 15. marci 1939 odmietol odovzdať vyslanectvo ČSR vo Washingtone legačnému radcovi nemeckej ambasády, čím si nesmierne zvýšil popularitu. Na výzvu nemeckého diplomata, aby odovzdal československé vyslanectvo Nemecku, odpovedal: „Rozhodne tak neurobím“ a ďalej zdôraznil: „Neprijímam žiadne rozkazy od Vašej vlády…“
Spojené štáty však dlhodobo odmietali uznať exilovú vládu v Londýne na čele s Benešom, dokonca sa k nemu v období 1938 – 1942 správali viac ako zdržanlivo. Navyše ani v samom Washingtone nebola medzi česko-slovenskými pracovníkmi ambasády jednota, pokiaľ ide najmä o vzťahy V. Hurbana a kontroverzného J. Papánka. Americký State Department Papánkovi nedôveroval, pretože v ňom oprávnene videl predĺženú ruku E. Beneša, kým Hurban bol v chápaní americkej administratívy jediným dôveryhodným reprezentantom česko-slovenského štátu v USA. Práve preto Hurban 2. januára 1942 vystúpil vo Washingtone v mene česko-slovenského štátu ako signatár Deklarácie spojených národov, prvotného dokumentu protifašistickej koalície v druhej svetovej vojne, ale najmä novovznikajúcej OSN. Bolo to po druhý raz, čo veľmi osobne vstúpil do svetovej politiky.Americká vláda Benešovi už po Mníchove nedôverovala a neskôr mu vcelku oprávnene vyčítala úzke vzťahy so Sovietskym zväzom. Tak ako si Hurban vytvoril vzťahy k americkému prezidentovi Wilsonovi, ešte priamejší vzťah vznikol medzi Hurbanom a prezidentom Franklinom D. Rooseveltom.
Po dlhšom diplomatickom úsilí uznal Washington exilovú vládu ČSR v Londýne aj de iure a česko-slovenská legácia stúpla na úroveň veľvyslanectva. Hurban bol takto delegovaný do hodnosti mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca. Edvard Beneš bol uznaný za prezidenta ČSR, čo sa podarilo najmä vďaka sústredenej Hurbanovej diplomacii. Aj jeho úsilím napokon Spojené štáty podporili smerovanie povojnovej ČSR a v súčinnosti s prezidentom Rooseveltom zamedzili zaradeniu slovenského štátu medzi krajiny vedúce vojnu, čiže následne nebolo brané za porazené(F. D. Roosevelt nikdy ani len neprijal vyhlásenie vojny slovenským štátom). V máji 1943 sprevádzal Hurban prezidenta Beneša po USA. Spolu s Papánkom mu sprostredkoval stretnutia s Američanmi českého a slovenského pôvodu a pripravil prijatie u prezidenta Roosevelta. Československý prezident mal tiež prejav v Kongrese Spojených štátov a stretol sa aj s ďalšími osobnosťami amerického politického a verejného života. V priebehu tejto Benešovej cesty po USA si obe krajiny upravili vzájomné diplomatické styky a vyslanectvá si navzájom povýšili na veľvyslanectvá. Hurban bol pri všetkých dôležitých rozhodnutiach americkej administratívy, ktoré sa týkali exilovej česko-slovenskej vlády a ktoré presiahli do povojnového obdobia. Spolu s Jánom Papánkom a Ivanom Krnom bol tretím Slovákom v československej delegácii (vo funkcii výkonného zástupcu vedúceho delegácie ČSR), ktorá na jar 1945 stála v San Francisku pri zrode Organizácie Spojených národov. Lenže v čase podpisu Charty OSN bol veľvyslanec Hurban už naspäť vo Washingtone na rokovaní o amerických úveroch. Povojnová obnova ČSR si vyžadovala finančnú a materiálnu pomoc zo zahraničia. A práve pracovné nasadenie a osobné kontakty veľvyslanca Hurbana mali veľký podiel na získaní úveru 50 miliónov dolárov na nákup amerických vojenských prebytkov v Európe. Za Československo podpísal dokument o tzv. pôžičke a prenájme, vyrokoval prvú (a poslednú) finančnú pôžičku USA Československu skrze organizáciu UNRRA. V rovnakom objeme sa pripravovala rekonštrukčná pôžička, no nakoniec sa obe finančné „injekcie“ pre známe politické príčiny nerealizovali. Stopa, akú zanechal Hurban v československo-amerických diplomatických vzťahoch, je jedinečná. V roku 1946 sa Vladimír Svetozár Hurban vrátil z USA do vlasti. Po skončení misie v zámorí a po návrate do povojnového Československa ešte formálne pracoval na MZV ČSR, no už s natoľko podlomeným zdravím, že sa do činnosti našej diplomacie závažnejšie nezapájal. V roku 1947 ho penzionovali a zvyšok života strávil pobytmi v tatranských sanatóriách a kúpeľoch. Čím ďalej tým viac bol pripútaný na lôžko v pražskom byte, kde ho doopatrovala manželka Oľga, rodená Boorová. V Prahe napokon 26. októbra 1949 zomrel. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.
Vladimír Ladislav Hurban bol jednou z najväčších postáv česko-slovenskej diplomacie v prvej polovici 20. storočia. Možno povedať, že Vladimír Hurban – spolu s Vladimírom Clementisom – patril k pilierom rodiacej sa modernej slovenskej diplomacie. V. Hurban si nepochybne zaslúži byť v panteóne významných slovenských osobností, bol totiž skutočne svetovo najznámejším Martinčanom. Jeho pôsobenie predurčilo zásadné smerovanie predvojnovej i povojnovej orientácie ČSR.
