Anton Bernolák – prvý úspešný kodifikátor spisovnej slovenčiny

Autor: doc. PaedDr. Július Lomenčík, PhD., riaditeľ Slovenského literárneho ústavu MS

V období formovania sa novodobého slovenského národa (1780 – 1820) k šíreniu a krieseniu národného povedomia výdatne prispel rozvoj vied, najmä jazykovedy, histórie a geografie.

Zvlášť naliehavou sa stala otázka spisovného jazyka. Pri nedostatku iných znakov (štát a vlastné územie) bol jazyk jediným reprezentatívnym znakom formujúceho sa národa. Popri tom bol aj hlavným predpokladom pre šírenie vzdelania a osvety medzi ľudom. Nástojčivejšie ako evanjelici, ktorí používali ako spisovný jazyk bibličtinu, pociťovalo túto potrebu katolícke duchovenstvo, ktoré sa s ňou stretávalo pri každodennej pastoračnej a ľudovýchovnej činnosti. Preto nie náhodou vzniká myšlienka uzákonenia prvého slovenského spisovného jazyka práve medzi mladými teológmi bratislavského katolíckeho seminára. Spomedzi nich bol najvýznamnejšou osobnosťou Anton Bernolák.

Anton Bernolák vošiel do dejín slovenského národa ako jedna z najpoprednejších osobností, ktorej Slováci vďačia za prvé vypracovanie normy spisovného jazyka, ktorou im vlial sebavedomie, ako je to napísané na Koniarekovom pamätníku v Trnave: „Slováci, píšte po slovensky! Tu máte slovo moje o reči našej.“

Vystúpenie a široké pôsobenie Bernoláka i jeho spolupracovníkov na prelome 18. a 19. storočia, známe pod menom bernolákovské hnutie, ktoré tvorí prvú etapu slovenského národného obrodenia, vyrástlo z hospodársko-spoločenských, politických a kultúrnych podmienok svojej doby a má v našich dejinách prelomový charakter.

Významnou zásluhou tohto uvedomelého slovenského katolíckeho kňaza bola aj jeho organizačná činnosť, ktorou okolo seba zoskupil početnú družinu zapálených spolupracovníkov, literátov, ľudovýchovných a osvetových pracovníkov predovšetkým z radov katolíckeho duchovenstva a vytvoril tak široko rozvetvenú organizáciu Slovenské učené tovarišstvo. Jej členovia svojou duchovnou činnosťou a písaným slovom kodifikovaný spisovný jazyk rozšírili a udomácnili medzi slovenským ľudom a tak vytvorili základ pre tvorbu autentickej slovenskej literatúry a rozvoj národnej kultúry.

Anton Bernolák pochádzal zo zemianskej plátennícko-farbiarskej rodiny oravskej Slanice (3. október 1862, ktorý sa väčšinou uvádza ako deň narodenia, bol pravdepodobne dňom jeho krstu), ktorej prostredie mu poskytovalo prirodzené možnosti zdravého duševného vývinu a viedlo ho aj k fyzickým aktivitám pri poľnohospodárskych prácach a remesle.

Po absolvovaní ľudových škôl ho v šestnástich rokoch zapísali za chovanca ostrihomského arcibiskupstva, konkrétne v školských rokoch 1778 – 1780 študoval poetiku a rétoriku v bratislavskom hlavnom gymnáziu ako chovanec seminára Emericianum. Ďalšie dva roky študoval na kráľovskej akadémii v Trnave ako chovanec seminára Stefaneum, kde sa zahĺbil do štúdia filozofie. Tu vyšla roku 1782 Bernolákova prvá, v latinskej reči tlačená práca Divus Rex Stephanus Magnus Hungarorum Apostolus (Jasný kráľ Štefan, veľký apoštol Uhrov), ktorú napísal ako príležitostnú kázeň a predniesol ju 20. augusta 1782 pred slávnostným obecenstvom v trnavskom seminári, pomenovanom po prvom uhorskom, panovníkovi Štefanovi.

Podmienky na rozvíjanie jeho tvorivých schopností sa znásobili príchodom do Viedne, kde v rokoch 1782 – 1784 študoval teológiu na tamojšej univerzite a býval v seminári. Štúdium na univerzite malo priaznivý vplyv na usmernenie Bernolákovho osvietenského myslenia nadobudnutím širšieho kultúrno-spoločenského rozhľadu.

Cisár Jozef II. presadzoval vzdelávanie a šírenie osvety medzi ľudom prostredníctvom reči, ktorej ľud rozumie. Jedným z jeho opatrení bolo aj zriadenie Generálneho seminára na Bratislavskom hrade (1784), čiže vysokej školy pre vzdelávanie katolíckych kňazov. Anton Bernolák po príchode z Viedne tu našiel kruh priateľov, ktorí sa usilovali postaviť slovenskú literatúru na pevný základ jazykový a organizačný. Uvedomil si, že predpokladom literatúry je ustálená spisovná reč, gramatický a pravopisný systém. Uskutočnenie tohto prevratného činu – zostaviť pravidlá slovenského spisového jazyka – si vyžadovalo všestranne dôkladnú a svedomitú prácu. Pustil sa tak do štúdia historickej spisby, ale najmä vlastnej jazykovednej problematiky prostredníctvom ktorej dôkladne ovládal kultúrnu západoslovenčinu, ktorú si zvolil za základ spisovného jazyka, poznal však aj stredoslovenské nárečie, oboznámil sa aj s jazykovou štruktúrou češtiny, ovládal stav v latinčine, gréčtine i v hebrejčine a pri odôvodňovaní niektorých tvarov porovnával aj úzus v iných slovanských jazykoch, v nemčine, maďarčine, angličtine, francúzštine, taliančine i v španielčine.

Výsledkom neúnavnej teoretickej prípravy bol jazykovedný spis vydaný roku 1787 v Bratislave pod názvom Dissertatio philologico-critika de litteris Slavorum (Jazykovedná kritická rozprava o slovenských písmenách) s pripojeným návrhom pravopisu Orthographia (Pravopis). Bernolák uplatnil zásadu, že slovenská spisovná reč má čo najdôslednejšie vychádzať z jazyka a výslovnosti ľudu. Na začiatku svojej rozpravy hovorí, že „to bola túžba veľmi mnohých čitateľov slovenskej reči v Uhrách, aby sa našiel niekto v takom množstve mužov, zbehlých vo všetkých vedách, ktorý by, odložiac na čas vážnejšie a učenejšie práce, obrátil svoju myseľ a svoje vedecké bádanie k vzdelaniu pravopisu a výslovnosti panónsko-slovanskej a k jej očisteniu od chýb, ktoré boli prenesené do našej reči z výslovnosti a z pravopisu českého“. Nešlo len o jazykovú reformu, ale o nové chápanie jazyka, jeho spätosti s rozvíjajúcim sa národným povedomím a s ostatnými znakmi národa. Oprel sa o kultúrnu západoslovenčinu, lebo v tom období bola Trnava významným kultúrnym (univerzita, tlačiareň) a hospodárskym centrom. Za základ spisovného jazyka si teda vybral hovorový úzus trnavských vzdelancov, ktorý doplnil niektorými prvkami z rodného nárečia (ď, ť, ň, ľ, dvojhlásky). Toto prostredie poznal, lebo po ukončení bohosloveckých štúdií odchádza so spolužiakmi a priateľmi do kňazského domu v Trnave, kde ho ordinovali najprv za subdiakona, potom za diakona a napokon za kňaza.

Po odchode z Trnavy na svoje prvé samostatné pôsobisko do Čeklísa (dnes Bernolákovo) dosahuje takmer neuveriteľný pracovný výkon a vrchol svojej tvorivej aktivity vydaním diel Grammatica Slavica (Slovenská gramatika, 1790). Vzorom mu bola Doležalova gramatika češtiny z r. 1746, ale ako z úvodu a z poznámok vysvitá, preštudoval aj mnoho iných prameňov. Ku gramatike pripojil zbierku slovenských prísloví, napísaných už podľa jeho pravidiel. Potom vydal ešte knihu Etymologia vocum Slavicarum (Odvodzovanie slovenských slov, 1791), v ktorej vykladá kmeňoslovie, tvorenie kmeňov a nových slov pomocou prípon a zloženín. Pripája prvé slovenské gramatické názvoslovie a malý slovník, ktorý mal príkladmi osvetliť jeho výklad.

Po odovzdaní úradu v trnavskom vikariáte prišiel do Nových Zámkov, kde pôsobil až do svojej smrti (15. január 1813). Aj v tomto novom prostredí bol síce nadmieru zaneprázdnený množstvom úradných povinností, ale aj napriek tomu sa venoval literárnej práci. Vytvoril úctyhodné dielo Slowár Slovenskí Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí, ktorý vyšiel po jeho smrti zásluhou kanonika Juraja Palkoviča v šiestich dieloch na 5302 stranách. Nepriniesol iba slová, ale upozornil aj na chybné výrazy, a na vysvetlenie významu slov uvádzal celé vety zo živej ľudovej reči.

O rozširovanie bernolákovčiny a o dodržiavanie jej kodifikácie v tlačených textoch sa pôvodne starali vlasteneckí filológovia v bratislavskom seminári a členovia spolku Towarišstvwo litterného Umeňá (1789 – 1803). Pričinili sa aj vtedajšie tlačiarenské centrá. Neskôr pribudli školy a bernolákovskí spisovatelia, napr. Juraj Fándly, Ján Hollý a iní.

Bernolákovo vystúpenie a jeho dielo mohutne zapôsobilo na ďalší vývoj slovenského národného života. Svedectvom toho je rozvoj bernolákovského hnutia na prelome 18. a 19. storočia, ktoré bolo dovtedy najväčším celoslovenským organizovaným hnutím národnokultúrneho charakteru. Básnik Jozef Viktorin spolu s Jurajom Fándlym to vyjadrili nasledujúci veršami: