Storočnica odhodlaného nasledovníka cyrilo-metodského dedičstva a matičnej idey
Dedičstvo sv. Cyrila a Metoda v rámci svetových dejín svojím kultúrnym, politickým, náboženským a celkovo duchovným dosahom (a to nielen na slovanské národy) nemá historickú obdobu. Počas každoročných osláv príchodu solúnskych bratov sa naskytá opakovaná možnosť v širšom rozsahu znovu skúmať a pripomínať si všetky stránky ich života a kolosálnej práce. Musíme dostať až závrat, keď si naplno uvedomíme, čo všetko pre nás vykonali vnútorne skromní myslitelia, ktorí v roku 863 prišli na územie našich predkov, aby tak navždy spojili svoj osud s národom pod Tatrami, ale aj s ostatnými príslušníkmi slovanských národov. A to nielen s tými z 9. storočia, lež aj s nami na začiatku tretieho tisícročia.
Tisícstošesťdesiat rokov je obrovská až nepredstaviteľná časová priepasť, za to obdobie povznikali a pozanikali politické, ale aj hospodárske systémy, dejiny zaznamenali vzostup i pád tisícok osobností, ktoré sa zableskli v dianí, aby následne upadli do zabudnutia. Dedičstvo sv. Konštantína-Cyrila a Metoda je však stále živé a reálne, jeho vplyv a odraz možno badať aj v slovenskej štátnosti, kultúre, náboženskej tradícii, národnej mentalite a v prípade našich východných slovanských bratov aj v písme i jazykovede. Je to neuveriteľné, keď si uvedomíme, že zárodok toho všetkého vyšiel zo skromných začiatkov dvoch bratov z vtedajšej dnes už dávno zaniknutej Východorímskej ríše. Zanechali nám obrovské dielo, ktoré následne ich žiaci a verní nasledovníci preniesli cez obrovské územie strednej a východnej Európy, ale aj cez more času, ktoré nás delí od 9. storočia.
Život solúnskych bratov je vo všeobecnosti známy, chceli by sme sa pristaviť skôr pri inej téme. Sv. Cyril a Metod prvý raz v našich dejinách združili v svojich osobnostiach poslanie duchovného otca, kňaza, filozofa, učiteľa, jazykovedca či zákonodarcu, ale aj poslanie apoštola národného ducha. Národný duch a kresťanské presvedčenie sú od tohto bodu pevne spojené a tiahnu sa celými našimi dejinami. Desiatky až stovky národovcov zasvätili život práci na národnom poli a súčasne poslaniu kresťanského duchovného. Jozef Ignác Bajza, Juraj Fándly, Anton Bernolák, Alexander Rudnay, Štefan Moyses, Karol Kuzmány, Jozef Miloslav Hurban, František Víťazoslav Sasinek, Ferdinand Juriga, Martin Rázus, Andrej Hlinka, František Fuga sú len tí najznámejší, pričom nespomíname množstvo národných buditeľov-kňazov v slovenských dejinách, ktorí tvoria súčasť našej veľkej historickej mozaiky.
Rok 2023 je plný symboliky národných výročí. Pripomíname si 1160. výročie príchodu byzantskej misie na naše územie a zároveň 160. výročie založenia najstaršej národnej kultúrnej a vedeckej ustanovizne Slovákov Matice slovenskej. V cyrilo-metodských súvislostiach nesmieme zabudnúť na neuveriteľné 100. výročie narodenia Františka Fugu, historicky tretieho a najúspešnejšieho predsedu Zahraničnej Matice slovenskej, ktorý bol azda najvýraznejším príkladom osobnostného pokračovania cyrilo-metodského dedičstva v novodobých slovenských dejinách. Paralely prispôsobené moderným časom priam navádzajú porovnať jeho život so životnou púťou solúnskych bratov.
František Jozefa Fuga, generálny vikár Slovenského gréckokatolíckeho biskupstva sv. Cyrila a Metoda v Kanade, predseda Zahraničnej Matice slovenskej v rokoch 1974 – 1987 a duchovný správca gréckokatolíckej farnosti v Hamiltone, sa narodil 9. júna 1923 v dedinke Vinné na Zemplíne v okrese Michalovce. V krstnom liste mal pôvodne priezvisko Figa. Dôvody neskoršej zmeny na Fuga majú dve verzie. Jedna to vysvetľuje tak, že ako emigrant chcel uchrániť rodinu na východnom Slovensku pred prenasledovaním v období socializmu, čo mala napomôcť transformácia priezviska. Iná verzia to ozrejmuje tak, že si ho zmenil počas pôsobenia v Taliansku, lebo figa je v taliančine pejoratívny výraz.
Detstvo prežil v skromných podmienkach mnohopočetnej slovenskej roľníckej rodiny. Mama Ilona Butalová pochádzala z obce Zemplínska Široká. Otec Emil Figa bol presvedčený Slovák pôvodom zo Stropkova, a práve on vložil „národné“ synovi pevne do srdca. Ľudovú školu navštevoval v rodisku, neskôr ako nadaný žiak absolvoval gymnázium v Michalovciach (dnes Gymnázium Pavla Horova). Mnohých prekvapí, že s ním študoval jeho generačný spolupútnik, slovenský národovec, rovnako Zemplínčan a rímskokatolícky kardinál, arcibiskup, spisovateľ i prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov Jozef kardinál Tomko (11. 3. 1924 Udavské – 8. 8. 2022 Rím).
Po maturite sa prihlásil do seminára sv. Cyrila a Metoda v Bratislave, keďže Košice boli okupované horthyovským Maďarským kráľovstvom. V Bratislave napokon od septembra 1944 začal študovať teológiu. Po oslobodení (1945) a prinavrátení južného Slovenska pokračoval krátko v štúdiu v Košiciach. S budovaním novej spoločnosti podľa sovietskeho vzoru sa začala tvrdá ateistická politika, v ktorej náboženstvo nemalo mať miesto. Nový režim sa nezastavil ani pred politickým prenasledovaním domnelej opozície, do ktorej okamžite zaradili aj kňazov a rehoľníkov. Najabsurdnejší bol pokus úplne zlikvidovať gréckokatolícku cirkev na východnom Slovensku.
Už v roku 1945 sa vybral do Ríma do seminára sv. Jána Nepomuckého – vysvätil ho kardinál Luigi Traglia (1950). Mladý nadšený kňaz František Fuga ukončil štúdium teológie (1952) na Pápežskej lateránskej univerzite v Taliansku, no v dôsledku vtedajšej politickej situácie sa do Československa vrátiť nemohol. Po krátkom pôsobení ako kaplán v severnom Taliansku došlo k rozhodujúcemu prelomu v jeho životnej ceste. Na podnet Michala Lacka, jedného z obroditeľov gréckokatolíckej cirkvi, sa v roku vrátil 1954 do večného mesta, kde si zmenil obrad na byzantský – gréckokatolícky. Od 25. apríla 1954 bol činný medzi slovenskými gréckokatolíkmi v Hamiltone. Pôsobila tam početná komunita Slovákov gréckokatolíckeho vierovyznania, ktorým však chýbal slovenský kostol, a preto chodili na omše do miestnych ukrajinských gréckokatolíckych alebo pravoslávnych chrámov.
Podobne ako solúnski bratia aj František Fuga si berie na plecia ťažkú misionársku prácu a odchádza do neznámej cudziny, aby plnil svoje historické poslanie medzi Slovákmi v Kanade. Rovnako ako oni aj on musí začať takmer „na zelenej lúke“. Síce medzi slovenskou gréckokatolíckou komunitou, ale iba s nadšením a s pevnou vôľou vydržať. Farnosť, ktorú mu zverili v meste Hamilton, je totiž bez chrámu. František Fuga prejaví obrovskú vytrvalosť a silu ducha, s nespútanou energiou sa spolu s rodákmi pustí do stavby slovenského kostola a fary a 25. apríla 1954 v Hamiltone založí gréckokatolícku Farnosť Uspenia Presvätej Bohorodičky (s rovnakým zasvätením ako svätyňa v Klokočove v okrese Michalovce) a stane sa jej správcom. V mieste svojho pôsobiska súčasne organizuje slovenský národný i kultúrny život. Napokon v Hamiltone postaví Chrám Panny Márie Klokočovskej, a to symbolicky na 1100. výročie sv. Cyrila a Metoda (1963), a v deň jeho štyridsiatych narodením je aj vysvätený.
Podarí sa mu takmer nemožné, v Hamiltone postaví na nohy slovenskú komunitu, vybuduje vzorovú farnosť, pričom nezabúda ani na svoju vzdialenú slovenskú vlasť, keď do základov nového kostola vloží hrsť hliny zo Slovenska z Klokočova. Podobne ako solúnski bratia aj on je všestrannou tvorivou osobnosťou náboženského a národného života. V roku 1974 sa stane dekanom slovenských gréckokatolíckych farností a od roku 1981 dokonca generálnym vikárom Gréckokatolíckeho biskupstva sv. Cyrila a Metoda v Kanade.
Po istom váhaní prijme v roku 1974 funkciu predsedu Zahraničnej Matice slovenskej, čím ju zachráni pred zánikom, ktorý vtedy hrozil. Rovnako ako na svojej fare aj v Zahraničnej Matici slovenskej pôsobiacej už v Kanade začína úplne od začiatku. Sám sebe je spisovateľ, vydavateľ, dokonca sadzač či organizátor matičných podujatí. Podarí sa mu takmer nemožné, rozšíri členskú základňu a nadviaže kontakty s významnými Slovákmi v Severnej Amerike. Medzi nimi aj s odhodlaným slovenským národovcom, predsedom Svetového kongresu Slovákov a vplyvným priemyselníkom Štefanom Boleslavom Romanom (17. 4. 1921 Veľký Ruskov – 23. 3. 1988 Toronto).
Fuga činnosť Zahraničnej Matice slovenskej od počiatku orientoval na rozvoj členskej základne, národno-výchovnú a osvetovú prácu, literárne i vydavateľské aktivity, ale nezabúdal ani na organizovanie matičných podujatí. Rozšíril členskú základňu, podľa kontinentov (Severná a Južná Amerika, Európa, Austrália) vytvoril kruhy slovenských matičiarov (v Európe existovali v Anglicku, Nemecku, Rakúsku, Taliansku, vo Francúzsku a Švajčiarsku).
Podobne ako v dávnych dobách solúnski bratia aj František Fuga pochopí nesmrteľnú silu písaného slova. Založí Slovenské vydavateľstvo, vydáva množstvo náboženských, neskôr národných publikácií, ktoré objasňujú históriu a vtedajší život Slovákov v Amerike, ako aj na rodnom Slovensku. V Slovenskom vydavateľstve vychádzala pôvodná slovenská i prekladová literatúra, kalendáre, modlitebné knižky, odborné a propagandistické práce obhajujúce myšlienku samostatnej slovenskej štátnosti. Františkovi Fugovi sa vytrvalou prácou podarí aj navonok odlíšiť slovenskú problematiku od problematiky ostatných slovanských prisťahovalcov v Kanade a USA.
V Hamiltone, ktorý sa medzitým stal významným národným strediskom, organizuje množstvo podujatí. Pre nás matičiarov môže byť zaujímavé, že k nim patria aj medzinárodné svetové festivaly slovenskej mládeže, ktoré sa po jeho smrti realizovali ešte donedávna na Slovensku. František J. Fuga sa zaslúžil o spomínaný rozvoj členského hnutia, keďže v roku 1978 mala Zahraničná Matica slovenská vyše dvetisíc členov. V roku 1983 jej dal zároveň pevné finančné i právne základy. Pod názvom Matica Slovenska Abroad bola oficiálne zaregistrovaná v zmysle kanadského inkorporačného zákona. V tomto období medzi Fugových najbližších spolupracovníkov okrem Imricha Fuzyho patril matičný pokladník Ján Hlatký a kanadskí aktivisti Zahraničnej Matice slovenskej Rudolf Šandorfi a Andrej Brázda.
František Fuga sa prejavoval ako vytrvalý národný činovník i publicista a svoje úvahy, články a iné príspevky uverejňoval v krajanských exilových časopisoch (Jednota, Kanadský Slovák, Mária, Slovák v Amerike). Predniesol početné úvahy a prejavy v slovenských rozhlasových vysielaniach v Kanade. Bol spoluzakladateľ a v rokoch 1957 – 1962 vydavateľ a redaktor exilového mesačníka pre slovenských gréckokatolíkov Mária. V roku 1959 sa stal vydavateľom Gréckokatolíckeho kalendára, ako aj ekumenických nástenných kalendárov. Medzi jeho vydavateľské počiny patrí aj modlitebná knižka Spas dušu svoju (1959) a z rokov 1961 – 1967 trojzväzková monumentálna práca Slovenská otčina, ktorá obsahuje poznatky z dejepisu, zemepisu, národopisu a údaje o osobnostiach Slovenska. Vydal takisto viacero vedeckých monografií, informačných brožúr (v slovenčine i angličtine), sériu pohľadníc s cyrilo-metodskou tematikou a obrazov slovenských národných dejateľov, letáky náboženského a národného obsahu, portréty slovenských osobností, pričom väčšinu vydavateľských projektov štedro financoval z vlastných prostriedkov.
Vysoké pracovné nasadenie si však postupom rokov vyžiadalo svoju daň. Podľa rozprávania priateľov a žijúcich príbuzných neochvejný vlastenec dlho do noci pracoval na sadzbách publikácií, pričom sa dostával do kontaktu s tlačiarenskými chemikáliami. Pravdepodobne práve tie mu zapríčinili ťažké zdravotné problémy. Slovensko a rodnú východoslovenskú dedinku Vinné už nikdy neuzrel. Po dlhej chorobe nakoniec v Hamiltone 9. novembra 1987 ako 64-ročný zomiera.
František Fuga vo všetkých ohľadoch patrí k dôstojným nasledovníkom úsilia a dedičstva sv. Cyrila a Metoda. Cyrilo-metodská idea je s ním pevne spojená. Veď aj gréckokatolícke biskupstvo v Kanade, kde bol dlhé roky generálnym vikárom, je pomenované po sv. Cyrilovi a Metodovi. Dokonca dátum narodenia Františka Fugu končiaci sa trojkou spôsobuje, že okrúhle výročia jeho narodenia sa budú vždy spájať s výročím príchodu solúnskych bratov na naše územie (863 a 1923). A to nie je všetko. Za zmienku ešte stojí, že dávno pred vznikom Slovenskej republiky inicioval ustálenie našej národnej vlajky, keď navrhol cyrilo-metodský byzantský dvojkríž na trojvrší umiestniť na hurbanovskú trojfarebnú bielo-modro-červenú trikolóru! František Fuga takýmto spôsobom v západnom svete odlíšil slovenskú politickú a etnickú otázku od slovinskej, rusínskej či ruskej. Chcel to docieliť práve zmenou národnej vlajky, ktorú mali Slováci so spomínanými slovanskými národmi podobnú. Išlo o geniálny čin a u matičiarov môže vyvolávať veľkú hrdosť, že tak urobil predseda Zahraničnej Matice slovenskej za pomoci ďalšieho martinského matičiara výtvarníka a emigranta Jozefa Cincíka.
V roku 1984 získal Fuga na slovenskú vlajku certifikát v Londýne, pričom jeho vlajku používala nielen Zahraničná Matice slovenská, ale aj Svetový kongres Slovákov a iné slovenské krajanské spolky v západnom svete.
Na mieste jeho pôsobenia v Hamiltone viala slovenská zástava dlhé roky a takú ju priniesli po prevrate v roku 1989 zástupcovia Zahraničnej Matice slovenskej na Slovensko. Stala sa rozhodujúcou inšpiráciou súčasnej slovenskej zástave a s miernou heraldickou obmenou patrí dnes medzi štátne symboly zvrchovanej a demokratickej Slovenskej republiky, o ktorú sa František Fuga celý život vytrvalo usiloval.
JUDr. Marián Gešper, PhD.
