Klenot medzi pedagógmi
*24.3.1843 Rajec – †29.10.1894 Levoča
(180. výročie narodenia)
autorka: Mgr. Martina Matečková, Dom Matice slovenskej v Košiciach
V čisto slovenskom prostredí v Rajci sa narodil 24. marca 1843 Cyril Gabriel Zaymus. Bol mladším bratom Romualda Čestislava Zaymusa, rímskokatolíckeho kňaza, národného buditeľa, ľudovýchovného pracovníka, redaktora, publicistu. Okrem neho mal ešte dvoch bratov a tri sestry.
Rajec je rodiskom napr. aj rímskokatolíckeho kňaza, národovca, publicistu, pedagóga a redaktora Juraja Slottu. Narodil sa tu aj významný prírodovedec, entomológ a múzejník Ján Frivadský, ktorý má vzdialených príbuzných aj na Zemplíne v obci Bačkov.
Gabriel Zaymus, rímskokatolícky kňaz, pedagóg, publicista, básnik, spisovateľ, národný buditeľ a prekladateľ má čestné miesto v dejinách slovenského školstva. Môžeme ho označiť za najvýznamnejšieho pedagóga konca 19. stor.
Mimoriadne nadanie sa u neho prejavilo už na základnej škole v Rajci, ale naplno sa rozvinulo na katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici. Katolícke gymnázium s vyučovacím jazykom slovenským fungovalo v rokoch 1852-1867. Zásluhu na jeho vzniku má rímskokatolícky biskup a prvý predseda Matice slovenskej Štefan Moyses. Neskôr ho pretransformoval na osemročné slovenské gymnázium s vyučovacím jazykom slovenským. V roku 1860 došlo k pomaďarčeniu gymnázia, ale vďaka zásahu Štefana Moysesa sa situácia obrátila. Na audiencii 1.12.1861 u Františka Jozefa I. získal Moyses panovníkov súhlas k obnove slovenského gymnázia. Katolícke gymnázium v Banskej Bystrici bolo vôbec prvé slovenské gymnázium s vyučovacím jazykom slovenským, ktoré vzniklo o 10 rokov skôr, ako začali vznikať 3 slovenské gymnázia (Revúca 1862, Turč. sv. Martin 1866, Kláštor pod Znievom 1869).
Zaymus bol najlepším žiakom a vynikal svojou usilovnosťou a pilnosťou. Študoval s vyznamenaním. Od štvrtej triedy bol pomocným učiteľom telocviku a rýchlopisu. Jeho národné povedomie sa ešte viac formovalo pod vplyvom takých významných osobností katolíckeho duchovenstva ako Štefan Moyses, Martin Čulen, Ján Miloslav Gerometta, Ján Gotčár, Juraj Slotta a i. V tomto roku si pripomíname dvesté výročia narodení Čulena, J. M. Geromettu a Gotčára.
Začal skladať básne pod pseudonymom G. Sokolovič. Ak básne publikoval pod svojím menom pridával si k nemu svoje birmovné meno Cyril.
V jeho básnickej tvorbe dominovala náboženská a národná tématika v klasicistickej forme elegického disticha i romantickej sládkovičovej strofy. Vychádzal z presvedčenia, že základom nielen osobného, ale aj všeobecného blaha je národnosť a viera. V jeho básniach sa odráža pevná viera v lepšiu budúcnosť, túžba po zjednotení a hlavne po slobode. Pretkané sú mladistvým zápalom za spravodlivú vec, živelnou snahou vyzdvihnúť a ospievať všetko slovenské a zatratiť, čo slovenskému životu škodí.
R. Osvald uvádza, že mnohé zo Zaymusových básni ostali v rukopisoch u jeho rodiny v Rajci a brata Romualda v Bytčici. Žiaľ, nezachovali sa.
Najčastejšie uverejňoval v časopisoch Priateľ školy a literatúry, Orol, Sokol, prispieval do Národných novín. Jeho príležitostné kázne na jednotlivé nedele a sviatky publikoval F. R. Osvald v časopise Kazateľňa.
V roku 1859 bol prijatý do banskobystrického seminára. Študovali tu viacerí národne uvedomelí žiaci, ktorí túžili po národnej výchove. Ich túžba po vzdelaní v národnom duchu viedla k založeniu tajného spolku KOLO v roku 1861. Iniciátorom založenia takéhoto spolku bol aj Gabriel Zaymus Jednalo sa o obnovenie už predtým existujúceho spolku z roku 1848.
Na zasadnutí 20. mája 1861 bol zvolený za predsedu spolku. Bol ešte len žiakom ôsmej triedy gymnázia a členmi spolku bol aj žiaci z vyšších ročníkov teológie. To, že sa práve on stal predsedom, svedčí o jeho mimoriadnych kvalitách ako básnika, národovca a organizátora. KOLO bol literárny spolok, kde sa prednášali a čítali básne a literárne práce. Diela sa hodnotili a robili sa o nich zápisy v zápisnici spolku.
R. Osvald uvádza, že existoval spolkový almanach Vesna, kde sa uverejňovali práce členov spolku KOLO. Almanach vyšiel, keď bol Zaymus vo Viedni a prispel svojou básňou Otčina.
V nej ospevoval rodný kraj pod Tatrami. Almanach sa žiaľ nedochoval a teda vedomosť máme iba na základe spomienok.
V roku 1859 odchádza Zaymus študovať teológiu do viedenského Pázmanea. Venuje sa filozofii, literárnej vede a štúdiu cudzích jazykov. Naďalej ostáva v kontakte s členmi KOLA, prispieva príspevkami, povzbudzuje do práce a dáva rady.
Po skončení teologických štúdií nemal ešte kanonický vek, preto odchádza do Budína, kde študuje filozofiu na Peštianskej univerzite.
Vysvätený za kňaza bol 3. apríla 1866. Prvú omšu slúžil 8. apríla 1866. Manuduktorom mu bol Tomáš Červeň (pokladník Matice slovenskej) a kazateľom František Víťazoslav Sasinek (opatrovník kníh a zbierok Matice slovenskej, najplodnejší slovenský historik), výrazné to osobnosti národného i matičného diania.
Od októbra 1867 do februára 1868 pôsobí ako kaplán v Banskej Bystrici. Vo februári toho istého roka získal učiteľský diplom z klasickej filológie, na základe ktorého mohol prednášať v jazyku nemeckom, maďarskom a slovenskom vo všetkých triedach gymnázia. V marci je vymenovaný za riadneho profesora na štátnom učiteľskom ústave v Banskej Bystrici.
Tu sa naňho obrátil banskobystrický biskup Ipoly so žiadosťou, aby vypracoval učebnú osnovu výučby pre všetky školy. Jeho odborné znalosti využívalo školstvo aj cez prázdniny, počas ktorých prednášal na kurzoch pre učiteľov. Osvedčil sa ako znamenitý pedagóg, ktorý vedel nielen naučiť vedeckým poznatkom, ale zároveň vedel aj podnietiť lásku k učiteľskému povolaniu.
Po zrušení bankobystrického učiteľského ústavu ho v roku 1872 Martin Čulen ako riaditeľ katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom povolal do pedagogického zboru. Vyučoval latinčinu, dejepis, francúzštinu a tesnopis. To, že bol hlboko národne uvedomený a všetko robil pre slovenskú mládež, svedčí aj to, že jeho plat bol omnoho nižší, ako by mal inde. A aj z tohto malého platu podporoval chudobných študentov a prispieval na stravu do alumnea.
Po zatvorení gymnázia ostal Zaymus bez práce. Išiel k svojmu bratovi Romualdovi do Bytčice, kde skladal a upravoval cirkevné piesne, ktoré neskôr vydal turzovský dekan a farár František Tagánayi pod názvom Veniec katolíckych cirkevných piesní v roku 1879. Dielo vyšlo v štyroch vydaniach a vynikla v ňom Zaymusova jeho zručnosť v používaní poetických techník.
V očiach štátnych orgánov nebol národne uvedomelý Zaymus obľúbený. Aj preto ostal dva roky bez práce. Pôsobil ako súkromný učiteľ a kaplán a miesto náhradného profesora získal v roku 1876 na katolíckom gymnáziu v Užhorode. V roku 1879 odchádza za riadneho profesora do Prešove (o jeho pôsobení v Prešove píše F. R. Osvald, ale je možné, že tam pôsobil jeho brat Vincent, s určitosťou nevieme povedať, že sa jednalo o Gabriela).
V roku 1881 sa stal riadnym profesorom na gymnáziu v Levoči. Tu pôsobil a vyučoval zdarma až do svojej smrti v roku 1894. Ku koncu života ho gniavila žalúdočná choroba.
Čo sa týka Zaymusovej pedagogickej tvorby, podstatnú časť jeho diela tvoria učebnice. Bol najplodnejší autor a upravovateľ učebníc pre katolícke ľudové školy a metodických príručiek pre učiteľov. Podujal sa aj na vypracovanie osnovy a úpravy pre vyučovanie kreslenia v počiatočných školách. V pomerne krátkom čase vydal viaceré diela, ktoré vyšli vo viacerých vydaniach a používali sa do roku 1918. Väčšina jeho diel vyšla nákladom Spolku sv. Vojtecha, ktorého bol členom.
Pedagogické diela:
1871 Prvá čítanka pre prvú triedu katolícko-slovenských počiatočných škôl. Dielo vyšlo vo viacero vydaniach, rozsah sa postupne rozširoval.
1871 Úprava pre vyučovanie v kreslení v počiatočných školách
1872 Praktičná mluvnica slovenská pre I. a II. triedu prostonárodných škôl. Vyučovanie v materčine pokladal za najvýznamnejší a najpotrebnejší predmet
1872 Náučná Čítanka pre tretiu triedu katolíckych počiatočných škôl
1872 Náučná čítanka pre druhú triedu katolíckych počiatočných škôl, vyšla vo viacerých vydaniach
1872 Slovenská čítanka pre štvrtú triedu prostonárodných škôl,zostavená podľa maďarskej predlohy
1872 Mluvničná cvičebná knižka pre druhú triedu prostonárodných škôl
1872 Ústavopis čili náuka o právach a povinnostiach občianských pre počiatočné, opakovacie a meštianske školy, učiteľské prípravovne a pre pospolitý ľud v Uhorsku. Dielo adresovaná nielen žiakom a študentom, ale aj širokej verejnosti. V tomto diele sa prejavil nielen ako dobrý pedagóg, ale aj právnik a historik, dielo malo prínos pre poučenie širokej verejnosti a podnietenie slovenskej hrdosti, poukazoval, že Uhorsko vzniklo na základoch slovanskej Veľkomoravskej ríše. Dielo vyvolalo nevôľu vo vládnucich maďarských kruhoch a Ministerstvo školstva ho zakázalo
1875 Cvičebník mluvnice, pravopisu a slohu pre národné školy. Dielo vyšlo vlastným nákladom autora a tlačou Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Martine.
V roku 1865 vyšla v Skalici nákladom Mallého-Dusarova v Mravno-zábavnej knihovni povesť s náboženským motívom Svetluša Strážovie, ktorú spracoval ešte ako teológ. Vysvetľujú sa v nej duchovné účinky svätého prijímania.
Ku koncu života začal pripravovať učebnicu gréčtiny a prekladať Danteho Božskú komédiu. Preklad tretieho spevu Pekla bol uverejnený s obsiahlym poznámkovým aparátom v Osvaldovom I. ročníku Tovaryšstva. Preklad básnického diela však už dokončiť nestihol.
Finančne podporoval redakciu Literárnych listov. Mal vzácnu súkromnú knižnicu, ktorá obsahovala 980 zväzkov anglických, francúzskych, gréckych, nemeckých, talianskych a iných kníh. Knižnica sa dostala do Národného domu v Martine.
Gabriel Zaymus bol typický príklad človeka, ktorý nikdy nehľadí na osobný prospech alebo vlastnú popularitu. V obľube ho mali žiaci, kolegovia si ho vážili. Sám k sebe bol prísny, ale k druhým bol prívetivý, láskavý a trpezlivý. Vynikal mravnou čistotou svojho charakteru a nezradil svoje slovenské presvedčenie.
Martin Čulen pri odchode z gymnázia v Kláštore pod Znievom zhodnotil Zaymusa nasledovne:
„vynikol vo všetkom, čo sa vo vyučovaní a vychovávaní žiakov žiada, že bol humánny, prívetivý a láskavý, že ho žiaci milovali ako vzdelaného pedagóga a milujúceho priateľa a učbári ako milovaného kolegu“
