Dramatik a sociálne kritický spisovateľ z povolania Július Barč-Ivan
K 70. výročiu úmrtia Júliusa Barča-Ivana
PhDr. Lukáš Perný, PhD., Slovenský literárny ústav Matice slovenskej
„My máme v živote zápasiť o všetko, premáhať tisíce prekážok, znojom a krvou platiť naše sny a túžby. A ty by si chcel ľahké víťazstvo? Bojuj s nami, zraz nás do prachu, pokos nás, ale trp s nami, aby sme verili, že z našej bolesti narodí sa nový človek a nový svet.“ (Opona) (Mešťanostov monológ v dráme Neznámy)
Úvodné slová z konca divadelne drámy Neznámy až priveľmi pripomína Dostojevského. Začnem tento článok rečníckou otázkou? Majú Slováci svoj ekvivalent Dostojevského? Jeden autor sa k jeho tvorbe minimálne priblížil. Pri množstve aktivít k výročiam osobností slovenskej kultúry a literatúry, ktoré Matica slovenská organizuje, nemožno sa nezastaviť pri významnom slovenskom prozaikovi, dramatikovi, ktorý sa zapojil aj do Slovenského národného povstania Júliusovi Barčovi-Ivanovi (* 1. máj 1909, Krompachy – † 25. december 1953, Martin). Pri Barčovi-Ivanovi sa vzdelanému človeku v prvom rade vybaví divadlo, predovšetkým vzájomne protichodné diela Matka (tragédia) a Mastný hrniec (satirická komédia).
Čo môže táto osobnosť slovenskej literatúry povedať dnešnému mladému človeku? Čím táto – v osobnom živote mlčanlivá, zádumčivá a samotárska postava, zato v literárnom kontexte osobnosť otvárajúca slovom závažné filozofické, sociálne a teologické problémy – môže inšpirovať súčasných čitateľov, literátov či vedcov? Je ťažké písať články o významných osobnostiach najmä po tom, keď už ich odkaz bol preosiaty kompetentnejšími a v problematike teoreticky podkutejšími osobnosťami ako napr. Július Vanovič, Zoltán Rampák, Ján Števček či Andrej Mráz, no účelom tohto textu je najmä pripomenutie tejto osobnosti a tvorby. S Maticou slovenskou ho spája nemálo vecí. Okrem iného bol predsedom Miestneho odboru MS v Martine (od 20. 2. 1948 do 25. 5. 1949) a taktiež dlhodobo pôsobil ako tajomník Slovenskej národnej knižnice, ktorá v tom čase patrila pod Maticu slovenskú. Zapojil sa aktívne do Slovenského národného povstania a redigoval prvé revolučné vydanie Národných novín.
Napriek výraznom zástoji Barča-Ivana v slovenskej kultúrnej stavbe treba dodať, že jeho texty ešte stále nie sú dostatočne prebádané a ako osobnosť nie je dostatočne docenený. Už v úvode treba povedať, že tak ako mnohí ďalší spisovatelia, aj Barč-Ivan má svoj ekvivalent vo svete. Július Vanovič si všíma, že práve v Barčovi-Ivanovi môžeme nájsť črty proto-existencialistu Dostojevského, existencialistov, predstaviteľov absurdnej drámy či severských dramatikov Strindberga a Ibsena. Vanovič ho považuje za tvorcu modernej slovenskej filozofickej drámy a proto-existencialistu využívajúceho absurditu a fatalitu, ktorý anticipoval tvorbu Camusa, Sartra či Becketta.
ŽIVOT A DIELO JÚLIUSA BARČA-IVANA
„Žil, akoby ho nebolo, akoby nebol existoval vôbec…“ píše Vanovič. Ján Števček ho považuje za dramatika rovnocenného Karlovi Čapkovi a prirovnáva napríklad jeho dielo Diktátor k Bílej nemoci. Július Barč-Ivan sa narodil prvého mája do učiteľskej rodiny pričom podľa Imricha Vaška malo rodné robotnícke mestečko Krompachy výrazný vplyv na jeho sociálno-humanistickú epiku a dramatiku. V tomto meste komínov, hút a robotníkov počuje prvý krát o nezamestnanosti. Avšak J. Vanovič si všíma aj ďalší na prvý pohľad nepodstatný detail, ktorý sa prejavil aj v jeho existencialisticky ladenej tvorbe – matkin kalvinizmus. Otec bol spišský Nemec neslovenskej orientácie, matka maďarská kalvínka zo Sedmohradska, ktorá sa do smrti nenaučila po Slovensky, no aj napriek tomu stvorili osobnosť, ktorá sa nezmazateľne zapísala práve do slovenskej kultúry.
V robotníckych Krompachoch vychodil ľudovú školu a meštianku a 21. februára 1921 prežíval vo svojom rodisku známu robotnícku vzburu, pričom vývoj slovenského robotníctva sledoval aj v mestách Spišská Nová Ves, Košice a Prešov, kde neskôr študoval. Práve v Prešove zložil skúšku dospelosti na reálnom gymnáziu. Odtiaľ putuje na pražskú Karlovu Univerzitu, avšak štúdiá musel prerušiť pre zdravotné problémy (choroba pľúc). Neskôr nastúpil na miesto daňového úradníka v Košiciach a znovu nastúpil na vysokú školu (Evanjelická bohoslovecká fakulta v Bratislave).
Na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov začal prispievať do časopisov a novín (Vesna, Národnie noviny, Nový rod, Luk a iné). Vydáva svoju prvotinu Tunel a ďalšie práce (Na smrť jedného komína, Stavba, Siroty, Pán Remarque!, Úvaha o svätojánsky muškách, Naše hymny, Divadlo, S Ikarom, Na dušičky). V roku 1931 cestuje do Nemecka a Poľska a naďalej publikuje beletriu ako napr. Seniorálny zjazd a Štúrove oslavy v Modre, Naši profesori, List do Varšavy či Don Juanova Noc.
V písaní pokračuje aj v roku 1932 (Sen, Z bratislavských ulíc, Listy, Posledné slovo, O jednom z tisíc samovrahov). Debutuje až v roku 1933 knižkou prevažne sociálnych próz s názvom Pohádka (vydal ju vlastným nákladom v Prešove). Kritik Zoltán Rampák knihu označil za určujúcu pre jeho ďalší vývoj. V roku 1934 končí teologické štúdiá, absolvuje vojenský výcvik v Prahe a následne pôsobí v Užhorode ako kaplán. V tom čase uvádza hru 3000 ľudí o problematike nezamestnanosti Slovákov v Amerike (hra mala premiéru v SND 19. apríla 1934 v réžii Janka Borodáča).
V roku 1935 pôsobí ako administrátor a neskôr farár v Pozdišovciach (zároveň vydáva knižne divadelná hra 3000 ľudí). V roku 1936 pôsobí na študijnom pobyte vo Francúzsku, Anglicku a Taliansku, pričom Imrich Vaško zdôrazňuje, že Barč-Ivan ovládal celý rad jazykov. V tom istom roku sa na doskách objavuje expresionisticky ladená a kritická divadelná hra Človek, ktorého zbili (premiéra v SND bola 15. januára 1936 v réžii Jána Jamnického; scénu vytvoril známy výtvarník Ľudovít Fulla). Ochotnícky krúžok v Liptovskom Mikuláši inscenoval aj jeho hru Pevec boží. V roku 1937 píše prózu Predposledný život a hru Diktátor, ktorá sa napokon o rok neskôr v SND nehrala (bola cenzurovaná), na čo autor reagoval článkom Smútok za hrou, ktorá sa nehrala. V roku 1939 putuje do zahraničia (Holandsko) a žne úspech uvedením hry Na konci cesty (hrdinom je majster z fabriky Jozef Hurban).
V roku 1940 vydal zbierku Predposledný život o hľadaní stratenej lásky a tvorí jedinú veselohru Mastný hrniec (kritika karierizmu, malomeštiactva, falošných autorít, moci), ktorú v réžii Ferdinanda Hoffmana premiérovali 9. marca 1940. Hra bola následne cenzúrou zakázaná. Mastný hrniec vychádza knižne o rok neskôr (o dva roky neskôr vychádza knižne aj hra Na konci cesty) a naďalej píše prózu do časopisov. Stáva sa tajomníkom Slovenskej národnej knižnice, ktorá bola v tom čase súčasťou Matice slovenskej a vzdáva sa služby evanjelického farára. Imrich Vaško píše, že svoje chcenie pôsobiť na pôde Matice zdôvodňoval potrebou byť bližšie ku kultúrnemu centru a získaním priaznivých podmienok pre literárny rast. Najviac cenenú prácu Matka (premiéra 15. januára 1944) s tematikou Krompách tvorí v roku 1943 a taktiež vydáva Obežník Slovenskej národnej knižnice. Ďalej píše drámu Neznámy, ktorej úryvok vychádza v Slovenských pohľadoch. V tom istom roku sa aktívne zapája do Slovenského národného povstania (bol poverený ideovým vedením Národných novín a zaslúžil sa o prvé vydanie revolučného čísla Národných novín v Banskej Bystrici). Po potlačení povstania sa skrýval na Klenovských lazoch (Gemer), kde bol (ako sám Barč píše) aj Dr. Vlado Clementis a Dr. Ivan Horváth.
V roku 1945, na oslobodenom území dopísal drámu Dvaja (premiéra v réžii Františka Kudláča sa zrealizovala v martinskom komornom divadle). Ďalej píše aj drobnú publicistiku. Po roku 1946 pracuje v Matici slovenskej ako štipendista, spisovateľ z povolania. Zúčastnil sa zahraničnej cesty do Švajčiarska a naďalej píše do periodík. V roku 1947 vzniká dráma v troch dejstvách Veža (vychádza o rok neskôr), publikuje aj rozhovor Spisovateľ o sebe a pokračuje v úprave knihy próz. Vydáva psychologický román Železné ruky (autobiografické črty), napísal drámu Koniec a pokúsil sa o filmovú rozprávku Božia cesta. V roku 1949 sa stáva referentom bibliotéky Matice slovenskej, píše poslednú hru v troch dejstvách Poeta laureatus a rukopis próz Podivný vták.
V roku 1950 vážne ochorel a liečil sa v Prahe, Pezinku a Martine. V roku 1951 ukončil prácu nad novelou Dokončená rozprávka a napísal jednoaktovku Odkaz. V roku 1952 dokončuje Poeta laureatus a v roku 1953 vyčerpaný zomiera v martinskej nemocnici.
***
Z osobného života treba dodať, že sa Barč-Ivan oženil, no manželstvo mu vydržalo iba tri mesiace a pri konci svojho života trpel Parkinsonovou chorobou a duševnými problémami (stihoman). Podľa Júliusa Vanoviča išlo o ťažkého introverta, samotára, tragického ducha, ktorý hovoril málo (úsporne a uvážene), no bol všestranne talentovaný. V samote hral na klavír a štúdium teológie si vybral, aby spoza kazateľne využil svoje herecké a literárne nadanie. Osobné tragédie z neho vytvorili veľkého dramatika, ktorý ešte čaká na znovuobjavenie.
***
Zanechal po sebe niekoľko rukopisov a náčrt filmového scenára. Ďalej Imrich Vaško uvádza, že po jeho smrti v roku 1954 vyšli jeho Hry s doslovom Andreja Mráza, na ďalší rok Mastný hrniec so štúdiou Ruda Brtáňa a v roku 1957 Husličky z javora. V roku 1959 vychádza autorova bibliografia a v roku 1963 vydáva Július Vanovič Črtu z portrétu Júliusa Barča-Ivana. V šesťdesiatych rokoch vychádzajú rôznorodé reedície Železné ruky, Úsmev bolesti či knihy o autorovi z pera Zoltána Rampáka. Texty vychádzajú aj v ďalších desaťročiach prakticky až do dnešných dní.
V roku 1979 vydáva Matica slovenská fotosúbor s 15 pohľadnicami, úvodom a scenárom Jána Dekana. V roku 1980 pripravil ČST inscenáciu hry Železné ruky a v roku 1981 vzniká televízny film Najatý klaun (podľa diela Cesta ďaleká; v hlavnej úlohe Petr Čepek). K Vaškovej chronológii treba dodať, že podľa ČSFD vzniklo niekoľko ďalších televíznych filmových spracovaní autorovej tvorby. V roku 1964 Dvaja, 1965 Človek, ktorého zbili, 1968 Matka, 1970 Dvaja, 1987 Dvaja, 1991 Mastný hrniec a 1992 Neznámy. Na Youtube sú (t. č.) k dispozícii záznamy z inscenácie hier Neznámy a Diktátor (rozhlasové hry), Mastný hrniec a Neznámy (televízne filmy), Matka (divadelná, Divadlo Štefana Kvietika) a 3000 ľudí (ukážka z divadelnej hry z VŠMU).
V máji prezentovali v RTVS dielo Matka a v decembri dystopicko-filozofické dielo Koniec.
ANALÝZA TVORBY KULTÚRNOU, DIVADELNOU A LITERÁRNOU KRITIKOU
Štúdiu a analýze osobnosti Júliusa Barča-Ivana sa venovali dlhoročný šéfredaktor Slovenských pohľadov Andrej Mráz, ďalej Zoltán Rampák, Ján Števčik a Július Vanovič. Mráz ho hodnotí ako tvorcu umenia, ktorý osciluje medzi realizmom a novšími prúdeniami vo vývine svetovej dramatiky, písal v doslove ku knihe Hry. Podľa Mráza bola jeho tvorba hlboko zakotvená do slovenskej spoločenskej reality v búrlivom a prelomovom období, avšak sám sa programovo odkláňal od snáh dominujúcich v tridsiatych a štyridsiatych rokoch. O Barčovi-Ivanovi písal aj pravidelný dopisovateľ Slovenských pohľadov a matičiar Zoltán Rampák, ktorý o ňom vydal v roku 1972 knihu a sám priznáva, že bol k nemu spočiatku kritický a svoj postoj prehodnocuje. V jeho tvorbe nachádza príbuzné znaky jazykové, motivické, aj myšlienkové, ktoré sa prejavujú v celom jeho diele. Jedinou veľkou výnimkou je Mastný hrniec, pri ktorom nachádza analógie so Stodolovým dielom Čaj u pána senátora. Ostatných 10 hier má podľa Rampáka celý rad vlastností, ktoré sa v tvorbe Barč-Ivanových súčasníkov nevyskytujú.
Skutočne treba oceniť schopnosť Július Barča-Ivana vyjadriť – prostredníctvom irónie, satiry, dôvtipu o novom „ministrovi“ Babíkovi z Ťuťotína – kritiku karierizmu, intelektuálnej priemernosti, neúprimnosti, malomeštiactva, servilnosti k mocným vo funkcii či k tvorbe falošných osobností. Práve tento moment možno považovať od zrodu modernej slovenskej drámy u Jána Palárika až po Júliusa Barča-Ivana za stále aktuálny. Vynikajúci je spracované vo hviezdnom slovenskom hereckom obsadení (Labuda, Krížiková, Hlaváček, Rysová, Rapaičová a ďalší).
Na druhú stranu, podľa Júliusa Vanoviča slovenská dráma v jeho dielach prestáva byť naivnou hrou o dedine a sedliakoch, meste a malomeštiakoch, ale stáva sa v ibsenovskom zmysle rozvrstvenou drámou ideovou (Vanovič v texte pre Slovenské pohľady, rok 1968). Vanovič (v knihe Cesta samotárova) hľadá u Barča-Ivana širšie analógie s Dostojevským (predovšetkým Bratmi Karamazovcami), Kierkegaardom, Kafkom, Ibsenom, Stindbergom či Schopenhauerom, čím ho posúva k osobnostiam svetového významu. V úvodnej eseji k vydaniu Barčovho Diela (rok 1981) píše Ján Števček v kontexte Barčovho diela o úzkostnom mravnom hodnotení skutočnosti. Barč-Ivan, píše Števček, vypichuje z ľudskej praxe, morálky a dejín momenty, ktoré z nej robia mravné hodnoty… ide o kritiku, nie o negáciu… preto sujety Barčových poviedok vyznievajú očistne, katarzicky.
V rámci širšej charakteristiky tvorby treba dodať, že Barč-Ivan využíval motívy detstva, súcit s utláčanými, utopický podtext, špecifickú výpoveď o spoločenskej realite. Sám bol inšpirovaný Ibsenom, Strindbergom, Barlachom či Dostojevským. Bol jediným neustále píšucim dramatikom.
Už neraz som v článkoch pripomínal, že filozofia nie je iba vedou pre akademických filozofov. Filozofiou nachádzame v umení, či v bežnom živote. V prípade Júliusa Barča-Ivana možno (podobne ako napríklad u Sartra či Dostojevského či Mináča) v rámci jeho diela jasne identifikovať problematiku závažných filozofických otázok. Hry ako Diktátor či Neznámy sú toho jasným príklad, čo zdôrazňuje aj Július Vanovič. Vanovič do podrobností analyzuje Barčové filozofické, etické a sociálne postoje, ktoré skúma aj na úrovni psychologickej (na úrovni osobného života). Vanovič píše, že sociálne cítenie Barča je na úrovni davistov, avšak nevychádza z ľavicových, ale kresťansko-humanistických pozícií a sám Barč bol priaznivcom rázusovskej vetvy. Na príklade Vanovičovej analýzy diela Neznámy v knihe Cesta samotárova, kde filozoficky komparuje Dostojevského s Barčom, možno ukázať vysokú ideovú hodnotu Barčovho diela. Vanovič hľadá u Barča-Ivana širšie analógie s Dostojevským (predovšetkým Bratmi Karamazovcami), Kierkegaardom, Kafkom, Ibsenom, Stindbergom, Schopenhauerom a východnou filozofiou. Vanovič dokonca nachádza podčiarknuté pasáže z diel, ktoré autora s vysokou pravdepodobnosťou inšpirovali, kde dominujú čínske taoistické motívy, budhistické a hinduistické momenty o ceste k nirváne. Červenou si Barč podčiarkol Budhov výrok život je utrpenie a cesta ku spáse je od životného utrpenia, čo Vanovič opisuje ako strindbergovský, aj andrejevovský kruh prítomný tak u Barča, ako v hinduizme, budhizme ako aj v biblickom výroku „Ja som cesta, pravda i život.“Ján 14:6
Korene Barčovej tragickosti nachádza Vanovič v jeho osobnom živote, ktorého základné kontúry možno rekonštruovať v samotných dielach a postavách diel (zložitý vzťah s otcom, opora v matke, po ktorej prijal rodnom priezvisku si písal druhé meno Ivan atď.). Nakoľko sa Barč s vlastnými životnými traumami vyrovnával práve cez tvorbu, Vanovič ich – prostredníctvom psychoanalytickej metódy recepcie – považuje aj za formu umeleckej autoterapie. Sám Barč v texte Spisovateľ o sebe píše, že v jeho hrách ide o človeka očisteného poznaním a vnútorným bojom („…aby z jeho bolesti narodil sa nový človek“). Aj preto môžu byť Barčove diela inšpiratívne pre filozofov, predovšetkým špecializovaných na problematiku etiky.
Podľa dostupných zdrojov spracoval: PhDr. Lukáš Perný, PhD., Slovenský literárny ústav Matice slovenskej
POUŽITÁ A ODPORÚČANÁ LITERATÚRA
BARČ-IVAN, Július, ŠTEVČEK, Ján: DIELO I. Bratislava : Tatran, 1981
BARČ-IVAN, Július, ŠTEVČEK, Ján (ed.): DIELO II. Bratislava : Tatran, 1981; spracované podľa Dr. Borisa Balenta a Zoltána Rampáka;
RAMPÁK, Zoltán: Július Barč-Ivan. Martin : Osveta, 1972;
VANOVIČ, Július: Cesta samotárova. Martin : Matica slovenská, 1994;
biografia bola spracovaná podľa: VAŠKO, Imrich: Chronológia autorovho života a diela. In: BARČ-IVAN, Július, ŠTEVČEK, Ján: DIELO I. Bratislava : Tatran, 1981.
https://www.csfd.cz/tvurce/196307-julius-barc-ivan/biografie/
