Literárny klub OMEGA si pripomenul 150. výročie narodenia spisovateľky Ľudmily Podjavorinskej


//Literárny klub OMEGA si pripomenul 150. výročie narodenia spisovateľky Ľudmily Podjavorinskej

„Ja za seba môžem povedať iba toľko, písať som musela a celé moje snaženie bolo, aby to čo dávam na papier bolo pekné a pravdivé, vlastne, aby slúžilo dobru a kráse. Na žiadne ocenenie a spomienky som nikdy nepomyslela.“

Slovami Ľudmily Podjavorinskej z jej korešpondencie roku 1942  uviedla na stretnutí 7.apríla, /tradične prvý štvrtok v mesiaci/ členov Literárneho klubu OMEGA, ich priaznivcov a záujemcov o literárne dianie. Aj toto vyznanie, ako uviedla svoje vystúpenie tajomníčka klubu Jana Poláková, totiž charakterizuje Ľ. Podjavorinskú. Od detstva skromnú, vnímavú, pracovitú a hlavne preniknutú láskou k rodnému kraju a jeho ľuďom. Narodila sa 26. apríla 1872 v Horných Bzinciach /dnes Bzince pod Javorinou, v učiteľskej rodine Karola Riznera a Márie rod. Klimáčkovej v poradí ako ôsme dieťa. Vo svojej skromnosti ani len netušila akú významnú úlohu zohrala v kultúrnom živote slovenského národa. Otvorila brány skutočného umenia pre deti a svojim poetickým vyznaním prekliesnila cestu ďalším ženám do slovenskej poézie. Podjavorinská bola predovšetkým poetka.

Svoju literárnu činnosť začínala i končila veršom „V tej našej bielenej chalúpke“, ako s úprimným citom spomína rodný dom, kde prežila svoje prvé lásky, sklamanie, tu vznikli jej básnické prvotiny a drobné prózy. Námetom boli: rodná dedinka, jej okolie, životná pravda a dobrý zdravý humor. Jej písanie začalo v škole, keď na tabuľu „napísala akúsi romantickú povesť“, ktorú potom prepísala do zošita. Nasledovali ďalšie a ako 15 ročná sa osmelila poslať prózu Turecká svadba do Slovenských novín/1887/. V týchto novinách začínali E. M. Šoltésová a Terézia Vansová.

 Duševne zavčasu rozvinutého a po vzdelaní smädného dievčaťa sa ujal miestny farár a dobrý priateľ rodiny, Ján Leško, človek nadaný a vysoko vzdelaný. Bol jej radcom v prvých literárnych pokusoch. Druhým vzácnym radcom a priateľom bol jej strýko Ľudovít Vladimír Rizner- prvý slovenský bibliograf. Podporoval ju v literárnej činnosti a predpovedal citujem „Jestli dievča bude pokračovať dopracuje sa dosť zvučného mena medzi slovenskými spisovateľkami“. Napriek zákazu rodičov a ich nechuti k jej písaniu, našťastie pre slovenskú literatúru, písať neprestala. Prispievala do mnohých novín a časopisov. Po uverejnení básne „Vzkries nás Kriste“, ju Vajanský uznal za veľký lyrický talent. Spolu so strýkom Vladimírom Riznerom začala zostavovať zbierku Z vesny života. Vyšla nákladom Karola Salvu v Ružomberku 1885 a spôsobila nemalý rozruch. To je dátum, aký sa v iných literatúrach spomína hrdo a s pietou. Bola to udalosť, stalo sa totiž prvý raz, že žene spisovateľke vyšla zbierka poézie. Zostáva veriť, že sme aj dnes hrdí na tento literárny počin.

Škultéty a Vajanský zbierku hodnotili kladne, básnik Tichomír Milkin mal vážne výhrady.  Napriek niektorým výhradám si treba uvedomiť, že zbierka je dielom 23 dievčaťa, ktorej citový a myšlienkový svet sa ešte len rozširoval.

Život Ľ. Podjavorinskej nebol veľmi veselý, niekedy ju trápila krutá osamelosť vyjadrená v Piesni samoty: „ Môj dom, môj biely dom v zákutí, vo dne i v noci je zamknutý. Zriedka kto zaklope na dvere iba ak žobráčik v dôvere.“ Po presťahovaní do Nového Mesta nad Váhom jej osamelosť sa ešte zväčšila. Chýbala jej prirodzená inteligencia bzinského ľudu a prechádzky do prírody. Pracuje v Červenom kríži a iných dobročinných spolkoch, bola aj predsedníčkou MO MS v Novom Meste nad Váhom.

Je známe, že v samote sa rodia najkrajšie myšlienky a najpestrejšie obrázky. V jej prípade sú to balady, ktoré vyšli v roku 1930 v Prahe. Podľa spisovateľky a prekladateľky Zory Jesenskej sú najlepšie z baladických básní v našej literatúre. Skúsme si ich nanovo zamilovať.

Predsedníčka trenčianskej odbočky Spolku slovenských spisovateľov Margita Ivaničková sa vo svojom príspevku venovala tvorbe Ľ. Podjavorinskej pre deti a mládež. Slovenská literatúra našla v Podjavorinskej talentovaného tvorcu a priekopníka. Je prvou slovenskou spisovateľkou, ktorá vedela zladiť vysokú umeleckú úroveň svojej tvorby s pedagogickými zámermi. Prvú zbierku „Kytka veršov pre slovenské dietky“ vydala v roku 1921. Rok 1930 bol pre ňu mimoriadne tvorivý, vyšli jej Veršíky pre maličkých, Zajko- Bojko a Medový hrniec, Klásky, Čin – Čin. Spomenula vrcholné dielo pre deti a mládež Baránok boží, kde autorka na postave Ondrejka rozvinula sociálny motív, jeho ťažký život a tragický osud siroty.

Spomeniem malý úsek jej tvorby a to  prekladateľská činnosť. Z ruštiny preložila s veľkým citom a jemnosťou Puškina,  List Tatiany Oneginovi a z maďarčiny pár básní od Petofiho. Za  najlepšie z jej prozaickej tvorby sú považované novely Žena a V otroctve. O literárnej tvorbe a životnej púti spisovateľky Ľudmile Podjavorinskej by sa dalo veľa spomenúť a napísať. Patrí medzi tie slovenské ženy, ktoré darom ducha zasahovali do slovenskej kultúry a literatúry. Pri príležitosti životného jubilea 75 rokov jej vláda udelila titul národná umelkyňa.

„Píšem a budem písať, že je to mojou druhou prirodzenosťou. Ináče život nemal by pre mňa ceny“.

Literárne popoludnie zakončila prednesom básne Bohémska od Ľ. Podjavorinskej Jana Poláková:

„Až zarastie raz z prielazku chodníček nášho do domu, pre súcit, ani pre lásku nepôjdem nikdy k nikomu. /úryvok/.

Jana Poláková, Miestny odbor Matice slovenskej Trenčín

G. Ivaničková a J. Poláková LK

2022-05-02T11:47:09+00:002 mája 2022 |Trenčiansky kraj|
X