autorka: Mgr. Martina Matečková, Dom Matice slovenskej v Košiciach
Vy stvorili ste povedomie prví:
že národom sme, a nie dáke mrvy,
a že sme v právach rovní iným kmeňom,
že samostatní
sme jak ostatní,
so svojskou rečou, so svojským tiež menom.
To sila veľká, to raz skutkom bude.
Ja preto kloním vám sa spiacim v hrude.
Tichomír Milkin
Rok 2022 bol Maticou slovenskou vyhlásený za Rok odkazu štúrovcov. U viac ako 10 predstaviteľov štúrovskej generácie si pripomíname ich 200. výročia narodení. Tí, kto im ale vydláždil cestu k ich činnosti, boli príslušníci bernolákovskej družiny. Bernolákovci boli prvými hýbateľmi v slovenskom národnom hnutí. Stáli v popredí zjednocovacích a organizačných úsilí na poli národnom a vo veci spisovného jazyka. Zásluhy Antona Bernoláka a bernolákovcov ocenil aj Ľudovít Štúr pri kodifikácii spisovnej slovenčiny: „Ku kroku tomuto ma iste veľmi pohol i príklad bratov našich katolíckych, ktorí už oddávna k našej slovenčine sa prihlásili a krokom svojím už dávno pravdu tú, že k rozvinutiu duchovného života nášho české nárečie je nedostatočné, vyslovili. Krok náš je len tohto dovŕšenie a doplnenie.“
V tomto roku si pripomíname aj 230. výročie založenia spolku Slovenské učené tovarišstvo. Tento spolok svojou činnosťou šíril slovenský jazyk a literatúru, upevňoval povedomie o vlastnej národnej svojbytnosti a pocit národnej spolupatričnosti. Dňa 3. októbra 2022 uplynulo 260 rokov od narodenia Antona Bernoláka, vedúcej osobnosti Slovenského učeného tovarišstva, prvého kodifikátora spisovnej slovenčiny-bernolákovčiny, po ktorom nesú pomenovanie jeho priaznivci a nasledovníci-bernolákovci.
Nasledujúce zhrnutie prináša pohľad na zaujímavé ale málo známe osobnosti bernolákovského hnutia, ktorých výročia sme si pripomenuli v roku 2022.
Alexander Alagovič *30.12.1760 Malženice –†18.3.1837 Záhreb (185. výročie úmrtia)
biskup, mecén, profesor
Gymnázium študoval v Trnave a Nitre, teológiu v Budíne. Za kňaza bol vysvätený v roku 1783. Pôsobil ako farár v Močenku, profesor bohoslovia a orientálnych jazykov a správca kňazského seminára v Nitre, farár a dekan v Galante, farár v Bratislave. V roku 1808 sa stal ostrihomským kanonikom. Počas jeho pôsobenia v Chorvátsku sa stal záhrebským kanonikom, prepoštom v Záhrebe, vnútorným tajným radcom, zástupcom chorvátskeho bána a v roku 1829 záhrebským sídelným biskupom. Podporoval prebúdzajúce sa národné hnutie Chorvátov a bránil ich pred maďarským útlakom. V Záhrebe udržiaval kontakty so slovenskými národovcami, najmä s Martinom Hamuliakom, predsedom Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej, ktorého bol členom. Bol zakladajúcim členom a mecénom Slovenského učeného tovarišstva a aktívne pôsobil v rámci jeho pobočného stánku v Nitre.
Ladislav Alagovič *14.12.1767 Malženice –†31.12.1846 Skalica (255. výročie narodenia)
náboženský spisovateľ
Pôsobil ako kaplán v Nitre a Trenčíne, farár v Bošaci, správca farnosti v obci Plavecký svätý Peter, od roku 1821 farár a dekan v Skalici. Bol tiež prísediacim súdnych tabúľ v Trenčianskej a Nitrianskej stolici. Rovnako ako jeho brat bol členom Slovenského učeného tovarišstva. Napísal a v náklade 3000 výtlačkov vydal modlitebnú knižku, ktorá bola obľúbená na Slovensku i na Morave. Ďalej napísal Pobožné pisňe k duchownému prospechu werících duší fári Bošáckeg a Moravsko Lieskowskég, Pobožné pisňe k duchownému prospechu werících dussi Fary Skalickég. Svoje diela písal v bernolákovčine. Udržiaval kontakty so zástupcami rôznych cirkví, podľa záznamov vynikajúco vychádzal s evanjelikmi.
Jozef Bélik*1.12.1757 Dežerice-†5.3.1847 Spišská Kapitula (265. výročie narodenia)
spišský biskup, mecén, podporovateľ bernolákovcov
Pochádzal zo zemianskej rodiny. V roku 1774 vstúpil do seminára v Ostrihome, filozofiu študoval v Trnave a teológiu na viedenskom Pázmaneu. V roku 1781 bol vysvätený za kňaza. Z jeho množstvá funkcií spomeňme, že bol rektor seminára v Pešti, tekovský archidiakon, svätoštefánsky prepošt a biskupský vikár. V roku 1823 bol vymenovaný za spišského diecézneho biskupa. Bol veľmi vzdelaný a sčítaný. Podporoval bernolákovcov v ich literárnom úsilí. V Levoči vydal spevník Fialka a predplatil 500 exemplárov almanachu Zora, redigovaného Martinom Hamuliakom. Podporoval chudobných študentov, dal postaviť niekoľko nových kostolov, v Spišskom Štiavniku vybudoval pri biskupskom letohrádku park.
Anton Fiala*24.1.1762 Prievaly-†15.10.1834 Veľké Kostoľany (260. výročie narodenia)
autor piesní, kazateľ
Teológiu študoval na generálnom seminári v Bratislave. Ako kaplán pôsobil vo Vajnoroch a v Hlohovci, farár v Hlohovci, Hrachovišti, Krajnom a Veľkých Kostoľanoch.
Člen Slov. uč. tov. Skladal duchovné piesne a písal kázne, z ktorých niektoré vyšli knižne aj v rámci tovarišstva. Mikuláš Schneider-Trnavský prebral viacero jeho piesní do Jednotného katolíckeho spevníka.
František Xaver Fuchs*24.8.1744 Parndorf-†27.7.1807 Jáger (215. výročie úmrtia)
arcibiskup, náboženský spisovateľ, prekladateľ, mecén bernolákovcov
Filozofiu študoval v Trnave, teológiu v Budíne. Pôsobil ako kaplán v Ostrihome, vychovávateľ v Betliari a Somore, profesor logiky a metafyziky na akadémii v Budíne, kancelár a tajomník ostrihomského vikariátu. V roku 1783 kanonik v Bratislave, v roku 1784 v Ostrihome. V roku 1787 sa stal nitrianskym sídelným biskupom a v roku 1804 jágerským arcibiskupom.
Bol spoluzakladateľom Slovenského učeného tovarišstva a štedrým vydavateľom kníh v bernolákovčine. Mal hlboké sociálne cítenie. Pre chudobných študentov zabezpečoval stravu a štipendiá. Dal postaviť viaceré školy a útulky pre chudobných. Zaslúžil sa o výstavbu mnohých kostolov. Farnostiam pomáhal pri zariaďovaní kostolov. Vo svojom kňazskom seminári ustanovil duchovného-spirituála. U svojich seminaristov podporoval úctu k Panne Márii. Často prepínal svoje sily, čo viedlo k permanentnej nespavosti a k zhoršeniu zdravotného stavu. Zomiera len vo veku 62 rokov.
Vojtech Jakub Gazda*19.6.1741 Liptovská Teplá-†26.7.1817 Žilina (205. výročie úmrtia)
náboženský spisovateľ, národný buditeľ, učiteľ hudby, organista, katolícky kňaz, kazateľ, profesor gymnázia, františkán
Dvojročný filozofický kurz dokončil v kláštore vo Varadíne, teológiu v Jágri, kde bol v roku 1764 vysvätený za kňaza. Popri štúdiu sa venoval aj hudbe. V Jágri ostal ako organista a učiteľ chorálneho spevu a hudby pre klerikov. V roku 1767 bol organistom v Humennom, nasledujúci rok pomocný kazateľ v Debrecíne. Ako kazateľ a organista pôsobil aj v Rožňave. V rokoch 1772-1776 bol pomocným slovenským kazateľom v Košiciach. Kázal aj na košickom vidieku. Ako kazateľ následne pôsobil aj v Prešove. Jeho ďalšími pôsobiskami boli Žilina (gvardián františkánskeho kláštora), Pruské, Beckov. V rokoch 1806-1811 bol profesorom na františkánskom gymnáziu v Žiline. Vyučoval náboženstvo a bol exhortátorom pre študentov.
Ako vynikajúceho kazateľa si ho vysoko vážili jednotlivci i spoločnosť. Patril medzi najplodnejších kazateľov svojej doby. Niektoré svoje kázne písal aj v latinčine. Jeho prioritou nie je vierouka a mravouka, ale dôraz kladie na aktuálne potreby v danom čase a prispôsobené okolnostiam, v ktorých ľudia žijú. Uvedomuje si že čas ustavične hrozí viere a mravom.
Bol zakladajúcim členom Slovenského učeného tovarišstva. Tento kultúrny spolok bol v tých časoch najväčším v Uhorsku. Pobočky mal aj mimo územia dnešného Slovenska a to v Ostrihome, Egri a vo Viedni. Uvedomoval si význam Bernolákovej spisovnej slovenčiny, preto ju vo svojich dielach aj používal a tým prispieval k šíreniu spisovného jazyka medzi široké vrstvy slovenského ľudu.
Eugen Gerometta*28.8.1819 Žilina-†16.7.1887 Nitrianska Streda (135. výročie úmrtia)
rímskokatolícky kňaz, národnokultúrny pracovník
Bol synom žilinského richtára talianskeho pôvodu Františka Geromettu a starším bratom Jána Miloslava Geromettu. Ľudovú školu a gymnázium vyštudoval v Žiline, teológiu a filozofiu v Nitre a generálnom seminári v Pešti. Hovorilo sa o ňom ako o zázračnom dieťati, pretože si dokázal presne zapamätať slová svojich učiteľov. Bol aj vynikajúci rečník. V roku 1842 bol vysvätený za kňaza. Pôsobil ako kaplán v Čadci, Dlhom Poli, Veľkej Bytči, kde sa stal v roku 1853 farárom. Stal sa zakladajúcim členom spolku Tatrín v roku 1844 a člen jeho jazykového odboru.
Čo sa týka jeho publicistickej činnosti, prispieval do Štúrových Slovenských národných novín a Orla tatranského, Katolíckych novín a Hurbanových Slovenských pohľadov. Práve na stránkach Orla tatranského sa v roku 1846 rozvinula polemika medzi Geromettom a Závodníkom ohľadom boja s alkoholizmom. Závodník zastával stanovisko, že ľud treba najprv priviesť k striezlivosti a potom vzdelávať a Gerometta bol opačného názoru. V Orlovi tatranskom publikoval aj štúdiu o svojom rodnom meste „Žilina, mesto v horňej Uhorskej v stolici Trenčjanskej zo stanoviska dejepisného a právneho považovaná“ . Do slovenskej čítanky prispel dielom Miestopis Žiliny. V Katolíckych novinách sa vo svojich článkoch zaoberal otázkou primátu pápeža, písal o manželstve a vieroučných pravdách.
V Slovenských pohľadoch vychádzala na pokračovanie historicko-filozofická úvaha o myšlienke slobody u slovanských národov Slovanov náklonnosť ku slobode – Slovo k potupníkom našim. Do maďarských a nemeckých časopisov písal historické práce a články o potrebe jednotného jazyka.
V roku národnej jednoty 1847 sa Gerometta zúčastnil 4 sednice spolku Tatrín v Čachticiach na fare Jozefa Urbanovského a následne aj zakladajúceho zhromaždenia Centrálneho spolku striezlivosti vo Veselom na fare Juraja Holčeka, kde bol zvolený za zapisovateľa. Podporovateľ Štúrovej slovenčiny. V rokoch 1848/49 pobočník Ľudovíta Štúra.
V roku 1860 ho ako pansláva preložili do Nitrianskej Stredy. Stal sa zakladajúcim členom Matice slovenskej. Podporoval slovenské gymnázia.
Jozef Klinovský *9.3.1772 Rabčice-†1.7.1832 Spišská Kapitula (250. výročie narodenia, 190. výročie úmrtia)
pedagóg, spoluzakladateľ Učiteľského ústavu v Spišskej kapitule
Strednú školu absolvoval v Levoči, filozofiu v Košiciach a Bratislave, teológiu v generálnom seminári v Bratislave. Po kňazskej vysviacke v roku 1796 pôsobí ako kaplán v Ružomberku a v rokoch 1797-1815 ako farár v Mútnom na Orave. Od roku 1808 je správcom farnosti v Novoti. V rokoch 1815-1821 bol profesorom hebrejčiny a biblickej hermeneutiky a špirituál v novozaloženom spišskom kňazskom seminári. V roku 1830 bol vymenovaný za titulárneho opáta. Prísediaci súdnej tabule Oravskej stolice.
Patril k najaktívnejším bernolákovcov na Slovensku. Členom Slovenského učeného tovarišstva sa stal v Bratislave, patril k pobočnému stánku v Trnave. Bernolákovské myšlienky začal šíriť v Spišskej kapitule, kde sa stretol s veľkým ohlasom. Podporoval vydávanie slovenských kníh v Levoči. Do bernolákovčiny preložil knihu Georga Pallesa Paedagogia Slowenská pre Triwiálské Školi Biskupstwa Spišského. Ovplyvnil spišskú odnož bernolákovcov (Ján Nálepka, Eduard Korponay, Michal Chlebák)
Jozef Kozáček*2.7.1807 Zvolen-†26.3.1877 Oradea (145. výročie úmrtia, 215. výročie narodenia)
katolícky kňaz, národný a kultúrny pracovník, druhý predseda Matice slovenskej
Po smrti rímskokatolíckeho biskupa Štefana Moysesa, prvého predsedu Matice slovenskej, ostalo miesto predsedu pre hlbokú úctu k jeho osobnosti rok prázdne. Druhým predsedom Matice slovenskej sa stáva Jozef Kozáček. Po vypuknutí revolúcie v r. 1848 bol od apríla členom stoličného, neskôr i občianskeho výboru. Mal veľké výhrady voči politike uhorskej vlády, ktorá potláčala všetky prejavy slovenského národného hnutia, a preto musel zo Zvolena ujsť. Prikláňal sa k názorom štúrovcov a bol ich podporovateľ. Dňa 20.3.1849 bol na čele delegácie, ktorá cisárovi Františkovi Jozefovi I. odovzdala marcový prosbopis s návrhom vytvoriť korunnú krajinu Slovensko, podriadenú priamo monarchii. Pričinil sa o zavedenie bernolákovskej slovenčiny ako vyučovacieho jazyka na gymnáziách západného a stredného Slovenska. Spolu so Štefanom Moysesom a Martinom Čulenom presadzovali lepšie podmienky vyučovania pre žiakov a učiteľov a lepšiu kvalitu vyučovania. V roku 1854 bol cisárom povýšený do rytierskeho stavu a vyznamenaný rytierskym krížom. Pre svoje národné cítenie bol v nemilosti v očiach maďarských šľachtických kruhoch a aj cirkvi. V roku 1856 ho preložili do neslovanského prostredia do Veľkého Varadína. Napriek nepríjemnostiam bol člen delegácie u panovníka v roku 1861, zakladajúci člen Matice slovenskej, predsedom výboru patronátneho slovenského katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom, zakladajúci člen Spolku sv. Vojtecha. Podporoval vydávanie Pešťbudínskych vedomostí a Národných novín. Zomiera 26.3.1877 vo Veľkom Varadíne.
Anton Kubica*6.7.1762 Rajec-†23.1803 Žabokreky (160. výročie narodenia)
náboženský spisovateľ, filológ
Filozofiu a teológiu študoval v Nitre. Teológiu dokončil na generálnom seminári v Bratislave. Za kňaza bol vysvätený v roku 1788. Pôsobil ako kaplán v Rajci, administrátor vo Varíne, kaplán v Trenčíne, prebendát v Nitre, šesť rokov bol farár v Oponiciach, farár v Zákopčí, opäť v Nitre a farár v Žabokrekoch.
Bol členom Slovenského učeného tovarišstva a blízkym spolupracovníkom Antona Bernoláka. Prispel k jazykovedného a kodifikačnému úsiliu A. Bernoláka ako spoluzostavovateľ Dizertácie. Známa je jeho kázeň O dúvernosťi v Pánu Bohu, a udatnosťi kresťanskéj príhodná kázeň, dňa 14. mája….v ktorej spomína spoluprácu na Dizertácii.Kázeň vyšla u kníhtlačiara Václava Jelínka.
Ján Laitner (Lottner)*17.5.1807 Bánovce nad Bebravou–†28.5.1876 Kysucké Nové Mesto (215. výročie narodenia)
organizátor slovenského národného života, mecén slovenskej tlače
V biskupskom seminári v Nitre študoval filozofiu v rokoch 1825-26 a teológiu v rokoch 1827-1830. V rokoch 1837-1840 bol farárom v Divine, kde bol jeho kaplánom budúci divínsky farár Štefan Závodník. Ako farár a dekan pôsobil až do smrti v Kysuckom Novom Meste, kde bol aj riaditeľ národnej školy a inšpektor dištriktu.
Spolupracoval s Ľudovítom Štúrom. V revolučných rokoch 1848-49 sa verejne zasadzoval za priznanie národných práv Slovákov. Podporoval slovenské dobrovoľnícke zbory počas zimnej výpravy a organizoval nábor slovenských dobrovoľníkov do cisárskej armády. 8.12.1848 vítal príchod slovenských dobrovoľníkov a z poverenia Slovenskej národnej rady sa stal členom 14 člennej dočasnej spravujúcej rady pre Kysucké Nové Mesto. Za svoju činnosť bol prenasledovaný uhorskými úradmi. Spolupracoval s novozaloženými Katolíckymi novinami, kde prispieval krátkymi článkami. Podporoval vydávanie časopisu Cyrill a Method v hattalovskej slovenčine. Bol spoluzakladateľom Spolku sv. Vojtecha, popri viacerých významných katolíckych osobnostiach bol signatárom jeho stanov. Podieľal sa na zakladaní spolkov striezlivosti na Kysuciach. Pre jeho znalosti ľudového liečiteľstva bol vyhľadávaným liečiteľom na severozápadnom Slovensku.
Počas jeho pôsobenia v Divine dopadol do centra obce meteorit, ktorý Lottner objavil, odniesol na divínsku faru a následne daroval grófke Čakyovej-Lažanskej. Záznamy o tejto udalosti vyhotovili Lottner so Závodníkom a nachádzajú sa v divinskej farskej matrike.
František Lajčák*19.12.1772 Banská Štiavnica-†5.5.1843 Veľký Varadín (250. výročie narodenia)
biskup, mecén
Gymnázium vyštudoval v Banskej Štiavnici a Jágri, filozofiu v Ostrihome, teológiu v generálnom seminári v Bratislave a Trnave. V roku 1795 bol vysvätený za kňaza. Ako kaplán pôsobil v Holíči, ako katechét v Trnave, v roku 1796 sa stal notárom arcibiskupského vikariátu v Budíne, v roku 1801 biskupským tajomníkom, v roku 1803 prefektom seminára, v roku 1807 kanonikom, v roku 1823 archidiakonom vo Veľkom Varadíne, v roku 1825 bol vymenovaný za rožňavského biskupa a v roku 1827 sa stal veľkovaradínskym biskupom. Biskupského stolca sa v roku 1840 zo zdravotných dôvodov vzdal. Zvyšok života strávil v kapucínskom kláštore vo Váradolaszi. Bol mecénom bernolákovcov a člen Slovenského učeného tovarišstva v jeho hlavnom stánku v Trnave.
Imrich Mikšík*5.10.1792 Pohranice-†29.11.1871 (230. výročie narodenia)
rímskokatolícky kňaz, náboženský spisovateľ
Filozofiu a teológiu študoval v Trnave. Za kňaza bol vysvätený 3.9.1817. Pôsobil ako vychovávateľ v Trávnici, ako kaplán v Šamoríne, Nových Košariskách (Dunajská Lužná), Galante, v rokoch 1820-7 v Bernolákove. V roku 1828 sa stal farárom v Križovanoch nad Dudváhom. V roku 1844 sa stáva dekanom trnavského dištriktu. V r. 1846 sa stal prísediacim trnavskej súdnej stolice. V roku 1863 bol vymenovaný za titulárneho ostrihomského kanonika a v roku 1864 za kanonika v Bratislave. Za svoje zásluhy bol vyznamenaný zlatým záslužným krížom s korunou.
Kázal a písal prevažne v bernolákovčine, ale aj po latinsky a maďarsky.
Jozef Nejedlý*18.2.1737 Pruské-†22.8.1816 Nitra (285. výročie narodenia)
cirkevný hodnostár, mecén
Vyštudoval gymnázium v Nitre, filozofiu a teológiu na univerzite v Trnave. Pôsobil ako kaplán v Trenčíne, farár v Beluši, Pruskom a Ilave. V roku 1811 sa stal titulárnym biskupom v Nitre. Radíme ho k prvým 14 zakladateľom pobočného stánku Slovenského učeného tovarišstva v Nitre.
Je autorom pohrebnej kázne a príležitostnej reči, ktoré sú napísané v bernolákovčine. Michal Rešetka ich zaradil do svojho diela Kázne príhodné. Zásluhou Nejedlého sa po zániku Slov. uč. tov. bernolákovské myšlienky ďalej šírili a udržiavali v povedomí ľudu.
Michal Praznovský*23.9.1829 Hlohovec-†8.12.1902 Doľany (120. výročie úmrtia)
rímskokatolícky kňaz, publicista
Gymnázium absolvoval v Trnave. Filozofiu a teológiu študoval na viedenskom Pázmaneu. Za kňaza bol vysvätený 14.3.1855. Krátko pôsobil ako kaplán v Pukanci. Od roku 1856 je kaplánom v Trnave. Ako farár pôsobí od roku 1862 v Modre, od roku 1871 v Nadliciach, od roku 1877 v Drahovciach. Tu sa stal zastupujúcim dekanom dištriktu Veľké Kostoľany. Pre chorobu sa v roku 1878 vzdal tohto postu aj svojej fary a žil v Doľanoch, kde aj zomrel. Prispieval do časopisu Cyrill a Method a do maďarských novín Magyar állam. Tlačou vyšlo jeho dielo: Wolba snemowého Wislanca w okrese Frajsstackém 1881 .
Andrej Ľudovít Radlinský*8.7.1817 Dolný Kubín-†26.4.1879 Kúty (205. výročie narodenia)
rímskokatolícky kňaz, jazykovedec, pedagóg, redaktor, vydavateľ, fyzik, náboženský spisovateľ, národný buditeľ, člen spolku Tatrín, zakladateľ Spolku svätého Vojtecha, spoluzakladateľ Matice slovenskej
Narodil sa v Dolnom Kubíne a jeho mama Alžbeta rod. Bernolákova, bola dcérou brata Antona Bernoláka.
Študoval na gymnáziu v Ružomberku, Kremnici a v Budíne. Filozofiu študoval v Oláhovom seminári v Trnave a v Bratislave. Katolícku teológiu na univerzite v Pázmaneu vo Viedni, popri nej sa venoval aj štúdiu jazykovedy a spoločenskovedným i exaktným predmetom. Po vysvätení za kňaza pôsobil v Budíne, kde sa stal členom Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej. Správne veril, že nielen mečom a puškou sa dá bojovať, ale aj moc tlačeného slova dokáže veľa. Redigoval Slovenské noviny, Katolícke noviny, Pešťbudínske vedomosti, obrázkový časopis Wojtech, časopis Slovenský národný učiteľ. Vydával časopis Cyril a Method, od roku 1859 aj s prílohou Priateľ školy a literatúry, ktorá ako prvý slovenský pedagogický časopis položila základy tradície časopisov s týmto zameraním. Priateľ školy a literatúry bol zároveň jedným z mála periodík spájajúcich evanjelikov a katolíkov, ktorí sa v národnom hnutí venovali pedagogickým témam. Bol si vedomý, že zjednotenie Slovákov je potrebné dosiahnuť spoločným jazykom. V roku 1847 v Čachticiach na zasadnutí Tatrína predložil vlastnú gramatiku jazyka slovenského. Neskôr sa pridal ku koncepcii staroslovienčiny. Pre úradný spisovný jazyk vypracoval príručku Pravopis slovenský s krátkou mluvnicí. V roku 1851 sa zúčastnil pravopisnej porady bernolákovcov a štúrovcov v Bratislave, kde sa dohodli prijať štúrovský spisovný jazyk v hodžovsko-hattalovskej úprave.
Zakladal spoly striezlivosti, v rámci zvyšovania vzdelanostnej úrovne zakladal nedeľné školy, presadzoval ideu únie slovanských cirkví, dožadoval sa katedier slovenskej reči a literatúry, aby kňazi ovládali reč svojho ľudu. Zriaďoval knižnice, čitateľské a iné vzdelávacie spolky, pričinil sa o založenie prvého stáleho slovenského ochotníckeho divadla v Banskej Štiavnici.
Za jeho národnobuditeľskú činnosť bol preložený na faru do Kútov. Jeho zásluhou získala táto obec jarmočné právo. Farnosť Kúty sa stala prvým kolektívnym členom Matice slovenskej po jej založení. Spolupracoval so Štefanom Moysesom. Podieľal sa na poslovenčení banskobystrického gymnázia a na založení gymnázia v Kláštore pod Znievom. V roku 1863 zorganizoval púť na Velehrad, kde viedol veriacich pod namaľovanou zástavou s výjavom, ako Rastislav víta svätých bratov s nápisom: Príchod sv. Cyrilla a Methoda na Velehrad r. 863. Úcta k solúnskym bratom bola prítomná aj pri jeho spolupráci s Františkom Sasinkom.
Počas svojho života spolupracoval so všetkými významnými osobnosťami slovenského národného života bez rozdielu vierovyznaní. Jeho vrcholným dielom bolo založenie Spolku sv. Vojtecha. Radlinský je jednoznačne významnou osobnosťou národného diania, ktorá celý svoj život dala do služieb národa, mysliac na všetkých, len na seba nie. Zomiera vo veku 61 rokov 26.4.1879.
Ján Vojtech Šimko*15.1.1759 Kňažice–†2.9.1827 Trnava (195. výročie úmrtia)
básnik, spisovateľ, prekladateľ, národný buditeľ
Strednú školu študoval v Nitre. V roku 1780 vstúpil do františkánskej rehole, filozofiu študoval v Malackách, kde bol jeho spolužiakom Alexander Rudnay, teológiu v generálnom seminári v Bratislave, kde bol spolužiakom Antona Bernoláka a Jura Palkoviča. Pôsobil v kláštoroch v Trnave, Nitre, Nových Zámkoch, Bratislave, Malackách.
V spore medzi Jozefom Ignácom Bajzom a Jurajom Fándlym bol na strane Bajzu, keďže Fándly sa vo svojom diele Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom vyjadroval nedôstojne o františkánoch. Obhajoval teda svoju reholu a bol proti Bernolákovej slovenčine. Napokon sa ale pridal na stranu Antona Bernoláka a jeho bernolákovčiny. Svoje diela písal prevažne v bernolákovčine. V niektorých dielach používal symbiózu latinského a slovenského textu. Venoval sa regionálnej histórii a prekladateľskej činnosti. Okrem iných diel preložil šlabikár pre slovenských žiakov a Abecednú Kňižku pre Školi Krajinske. Stal sa zakladajúcim členom Slovenského učeného tovarišstva.
Písal príležitostné oslavné básne. Známe sú jeho gratulačné básne a básne venované Alexandrovi Rudnayovi, prebásnil i jeho životopis. Jeho eschatologické básnické skladby O posledních Wecách Človeka a O príprawe k Dobrég Smrťi majú barokový ráz, ale časomerným veršom a syntaktickou skladbou sú klasicistické. Prvou spomínanou skladbou sa stal najvýraznejším básnikom pred Jánom Hollým. V rukopise ostali jeho príležitostné kázne.
Ján Valentini*10.11.1756 Turčiansky Michal-†4.4.1812 Kláštor pod Znievom (210. výročie narodenia)
bernolákovsky básnik, rímskokatolícky kňaz, historik, prírodovedec
Gymnázium, teológiu a filozofiu vyštudoval v Budíne. V roku 1782 bol vysvätený za kňaza. Ako kaplán pôsobil v Slovenskej Ľupči, Prievidzi, Bojniciach. V rokoch 1787-88 správca fary a od roku 1788 farár v Kláštore pod Znievom.
Bol členom Slovenského učeného tovarišstva a najvýraznejšia postava jeho pobočného stánku v Banskej Bystrici. Písal klasicistickú príležitostnú poéziu, oslavné básne o významných predstaviteľoch svetskej vrchnosti a cirkevných hodnostároch. Z literárneho hľadiska sú jeho diela prínosom. Jeho elegické distichá svedčia o zručnej básnickej technike a dobrom prehľade antiky a stredovekej literatúry. Zaoberal sa balneológiou a fyzikou, špeciálne elektrostatikou, ktorú využíval ako úspešný liečiteľ. Čo sa týka historických diel, vychádzal z prác Samuela Timona a Juraja Papánka. Vyzdvihoval Turiec, opísal cirkevno-historické, geografické a topografické zaujímavosti z tohto regiónu. Veľká väčšina jeho literárneho diela je síce písaná v latinčine, ale používal aj bernolákovčinu vo svojich kratších prácach a pri citáciách. Ján Kollár vyjadril obdiv jeho fyzikálnym prácam a pokusom s elektrinou.
Romuald Čestislav Zaymus*7.2.1828 Rajec-†19.7.1902 Žilina-Bytčica (120. výročie úmrtia)
rímskokatolícky kňaz, národný a ľudovýchovný pracovník, redaktor, publicista
Teológiu vyštudoval v biskupskom kňazskom seminári v Nitre. Za kňaza bol vysvätený v roku 1851. Ako kaplán pôsobil v Močenku, Košeci, Lednici a Beluši. Administrátor bol vo Vysokej nad Kysucou, v Rosine a v Ilave. Od roku 1863 pôsobil takmer 40 rokov na fare v Bytčici (dnes súčasť Žiliny).
Bol všestranne zameranou osobnosťou a aktívny účastník národno-emancipačného boja za práva Slovákov. Podporoval vydávanie časopisu Cyrill a Method v štúrovskej spisovnej slovenčine, bol stúpenec hattalovsko-hodžovskej reformy. V roku 1861 organizoval finančnú zbierku na pomník Ľudovíta Štúra a Juraja Slottu. Patril medzi zakladateľov Matice slovenskej, bol jej konateľom v Trenčianskej stolici a bol oprávnený organizovať zbierky na Dom Matice slovenskej. Pôsobil v matičnom Prírodopisno-geologickom odbore. Bol člen výboru Spolku sv. Vojtecha, v rokoch 1895-1902 podpredseda Muzeálnej slovenskej spoločnosti.
Za svoju národnobuditeľskú činnosť bol prenasledovaný a väznený v Považskej Bystrici. V roku 1895 súdený v Budapešti, uznaný za nevinného, ale aj napriek tomu po roku 1896 boli proti nemu vedené ďalšie súdne procesy.
Zaoberal sa agronómiou, obzvlášť kvalitnou kultiváciou pôdy, botanikou, pomológiou. Zakladal ovocné sady a stromové škôlky, zavádzal nové druhy plodín, venoval sa pestovaniu kvetov, viniča, vinárstvu, zaujímal ho chov dobytka, včelárstvo, rybárstvo, ale pozornosť venoval aj preventívnej ochrane domácich zvierat pred chorobami a proti poľnohospodárskym škodcom. Bol blízky spolupracovník rímskokatolíckeho kňaza, učiteľa, priekopníka včelárstva na Slovensku, zakladateľa prvých hornouhorských spolkov Štefana Závodníka. Spoločne viedli boj proti alkoholizmu, zakladali spolky miernosti. V tomto nadväzovali na štúrovskú tradíciu. Pričinil sa o založenie gymnázia v Kláštore pod Znievom.
Jeho publicistická činnosť bola veľmi rozsiahla. Vydával mesačník Obzor. Prispieval do časopisov Cyrill a Method, Kresťan, Národných novín, Ľudových novín. Historické články publikoval v zborníku Muzeálnej spoločnosti a v Tovarišstve.
O nasledujúcich osobnostiach si môžete prečítať rozsiahlejšie články:
Anton Bernolák*3.10.1762 Slanica-†15.1.1813 Nové Zámky (260. výročie narodenia)
šľachtic, rímskokatolícky kňaz, jazykovedec
o Antonovi Bernolákovi si môžete prečítať na tomto linku:
https://matica.sk/anton-bernolak-prvy-uspesny-kodifikator-spisovnej-slovenciny/
Juraj Slotta*24.3.1819 Rajec-†4.10.1882 Leopoldov (140. výročie úmrtia)
rímskokatolícky kňaz, publicista, redaktor, pedagóg, šíriteľ osvety, vzdelanosti, organizátor národného života
O Jurajovi Slottovi si môžete prečítať viac na tomto linku:
https://matica.sk/juraj-slota-1819-1882-siritel-osvety-a-velikan-z-rajca/
Ondrej Mesároš*23.10.1741 Varín okr. Žilina-†12.12.1812 Nitra (210. výročie úmrtia)
náboženský spisovateľ, prekladateľ, cirkevný hodnostár, osvetový pracovník
O Ondrejovi Mesárošovi si môžete prečítať na tomto linku:
https://matica.sk/ondrej-mesaros-stal-pri-zrode-spisovnej-slovenciny/
