Memorandum národa slovenského

Memorandum a národno-štátne koncepcie Slovákov v 20. storočí

Autor: PhDr. Peter Mulík, PhD., Historický odbor Matice slovenskej

Nikto nepochybuje, že Memorandum slovenského národa zo 7. júna 1861 nemožno chápať iba ako historický dokument bez vzťahu k slovenským dejinám 19. a 20. storočia. Schematickým rozborom textu Memoranda, či už z hľadiska právneho, historického, alebo literárnovedného dospejeme k určitým záverom, ktoré iste majú vedeckú vážnosť. Ja by som sa však pokúsil o analýzu historicko-politického aspektu ducha Memoranda národa slovenského, premietnutú do národno-štátnych koncepcií Slovákov.

Jednou z najpodstatnejších častí Memoranda je definovanie rovnoprávnosti národov, konkrétne rovnoprávnosti slovenského národa s inými národmi, menovite s národmi Uhorského kráľovstva. V Memorande je to vyjadrené týmito slovami: „Keď ako Slováci v mene rovnoprávnosti národnej so žiadosťami našimi vystupujeme,… činíme (to) preto, že podoba dáva jestvotu veci, a nám Slovákom veľmi mnoho záleží na tom, aby podoba tá, v ktorej rovnoprávnosť národnia z ohľadu na nás v život uvedená byť má, i podstate veci samej, i cíteným skrze nás potrebám života zodpovedala.“ [1]

Principiálnou požiadavkou Memoranda slovenského národa je ochrana osobitosti slovenského národa, v dnešnej terminológii by sme povedali rešpektovania národnej identity:

Nosnou časťou slovenskej argumentácie v tomto dokumente je zdôvodnenie autochtónnosti Slovákov. „Dejepis a národnie podanie naše hovoria nám, že my Karpatami zakolesenej zeme tejto najstaršími obyvateľmi sme. Už dávno pred príchodom Maďarov otcovia naši zem túto nazývali vlasťou svojou, už dávno pred tým viedli tuná dlhotrvanlivé a krvavé boje za národniu samostatnosť svoju oproti potlačovateľom západným, už dávno predtým mali tuná mimo kvetúceho roľníctva a obchodu, mimo upevnených miest a hradov i štátnu sústavu, ktorej jednotlivé ustanovenia v ústave Uhorska až dosiaľ udržali sa. V texte Viedenského Memoranda, ktoré je adresované priamo panovníkovi vo Viedni, sa otvorene hovorí o „nastolení hegemónie Maďarov v Uhorsku“ [2] a terorizme maďarských úradníkov,[3] čo prirodzene v v texte memoranda, adresovanom uhorskému snemu nie je. Historická argumentácia neslúžila iba na podporu prirodzených práv a zásad rešpektovania rovnoprávnosti národov, ale vysvetľovala historicko-právny nárok Slovákov na rovnoprávne štátoprávne postavenie.

Najdôležitejšou požiadavkou Memoranda bolo dosiahnutie územnej politickej autonómie: Osobnosť našu národniu uznať v priestore tom, ktorý ona jako súvislá nepretržená masa skutočne zaujíma, pod menom horno-uhorského slovenského Okolia, so zaokrúhlením stolíc podľa národností.[4] Tento priestor vymedzili hranicami slovenského etnického územia ale napriek tomu, že táto požiadavka obsahoval dezintegračný prvok, považovali ho za „uholný kameň jednoty našej vlasti“. Ohradzovali sa proti možnej námietke, že by vyčlenením svojho územia išli proti celistvosti a integrite štátu, odvolávajúc sa na históriu. Nedá sa súhlasiť s názormi, že v Memorande išlo iba o nejakú podobu školskej a kultúrnej autonómie. Z dikcie Návrhu privilégia, ako súčasti Viedenského memoranda išlo jednoznačne o návrh politickej autonómie.

Trvalou a neodmysliteľnou súčasťou národných programov Slovákov sú jazykové požiadavky. Memorandum to sformulovalo takto: „Podľa zásady tejto žiadame, aby v Okolí národ náš zosobňujúcom: 1. Jedine a výlučne reč slovenská bola žlebom tým, ktorým tok života verejného, občianskeho a školského prúdiť sa má…Žiadame teda, aby vzhľadom na nás Slovákov, pri nastávajúcom zriadení krajiny a stolíc, v Okolí slovenskom jeden odvolávací súd, tak tiež aspoň jeden zmenkový súd, pri ktorých by úradnia reč slovenská bola, utvorený bol; aby pri najvyššom súde krajinskom, taktiež i pri najvyšších správnych dikasteriách krajinských mužovia obecnou mienkou slovenskou za národovcov slovenských uznaní, nasledovne i v reči slovenskej dokonale zbehlí v pomeru počtu obyvateľstva jako referenti s potrebným osobníctvom postavení boli, ktorí by tam nie len úradné práce konali, ale spolu v čas potreby i záujmy slovenského národa zastávali. To samé platí pri ustanovení komisie k vedeniu záležitosti školských.“[5]

Po definovaní týchto základných memorandových požiadaviek prejdem priamo k porovnaniu memorandových požiadaviek rovnoprávnosti národov, rešpektovania slovenskej národnej identity, autochtónnosti Slovákov, ale najmä požiadavky územnej politickej autonómie a práva na používanie slovenčiny s relevantnými národno-štátnymi dokumentmi, ktoré Slováci v 20. storočí už neuplatňovali na spolužitie s Maďarmi, ale na spoločnú formu štátu s Čechmi. Dovolím si nesúhlasiť s tézou, že slovenský memorandový program prestal byť aktuálny po vzniku Česko-slovenskej republiky. Ako neskôr uvádzam, práve jediný relevantný akt domácej slovenskej národnej reprezentácie – Slovenskej národnej rady – Martinská deklarácia, ktorým sa Slováci prihlásili k československej štátnosti, sa najviac vymyká z koncepcie politických národno-štátnych programov Slovákov. Táto ruptúra našej národno-štátnej línie spôsobila, že sa memorandový program v modifikovanej podobe ovplyvnil budúci vývoj až do roku 1993. Bez explicitného odvolávania sa na program Memoranda národa slovenského z roku 1861, sa slovenské elity usilovali o rovnoprávnosti národov, rešpektovania slovenskej národnej identity, autochtónnosti Slovákov, ale najmä požiadavky územnej politickej autonómie a práva na používanie slovenčiny v rámci Československa. Memorandum ako dobový dokument prestal byť a

Clevelandská dohoda, ktorá bola prijatá v čase, keď v USA žijúca početná slovenská komunita predstavovala slobodnejšiu a vyspelejšiu časť národa,[6] teda prirodzene oprávnene hovoriaca v mene slovenského národa. U našich amerických krajanov postupne začala prevládať mienka, že pre Slovákov bude optimálne štátne spojenie s Čechmi. Kým stúpenci unitaristického čechoslovakizmu presadzovali česko-slovenskú jednotu a vybudovanie tzv. Veľkej Čechie, zástupcovia Slovákov v Amerike boli ochotní akceptovať len taký česko-slovenský štát, ktorý bude založený na federatívnom systéme so slovenskou autonómiou.

Po niekoľkomesačnom vyjednávaní bola 22. októbra 1915 v Clevelande podpísaná dohoda medzi Slovenskou ligou v Amerike a Českým národným združením. Táto dohoda hovorila o spolupráci medzi Čechmi a Slovákmi pri plnení päťbodového programu: V spojitosti s duchom memoranda obsahuje v 2. bode princíp dôslednej politickej autonómie: „Spojenie Českého a Slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov s úplnou národnou autonómiou Slovenska, s vlastným snemom, s vlastnou štátnou správou, úplnou kultúrnou slobodou..“[7] V tom istom bode sa tlmočia aj jazykové požiadavky Slovákov: „ s úplným používaním jazyka slovenského, vlastnou správou finančnou a politickou, so štátnym jazykom slovenským“.[8]

Z hľadiska štátoprávneho by pri uplatnení zásad Clevelandskej dohody vznikla personálna únia s demokratickým zriadením štátu, podobne ako v Anglicku. Text dohody navrhlo České národné združenie. Za hlavný cieľ považovala získanie samostatnosti českých krajín a Slovenska, federatívne usporiadanie nového štátu s úplnou národnou autonómiou českého a slovenského národa (snem, politická, finančná, kultúrna administratíva, slovenčina ako štátny jazyk). Nový štát mal mať demokratický charakter vrátane všeobecného volebného práva. Clevelandská dohoda bola výsledkom spolupráce slovenských a českých organizácií. Dohoda uľahčila Českému komitétu zahraničnému zverejniť (14. 11. 1915) prvé vyhlásenie o boji proti Rakúsko-Uhorsku a za samostatný česko-slovenský štát.

Jej závery, v neprospech právomocí Slovákov, korigovala Pittsburská dohoda. Táto politická dohoda, ktorú 31. mája 1918 v americkom Pittsburghu podpísali zástupcovia Slovenskej ligy v Amerike, Českého národného združenia a Zväzu českých katolíkov s Tomášom G. Masarykom, schvaľovala spojenie Slovákov a Čechov v samostatnom štáte, v ktorom malo mať Slovensko vlastnú administratívu a snem. Hoci zo slovenského hľadiska znamenala ústup od hlavných požiadaviek Clevelandskej dohody, zaručovala Slovákom širokú samosprávu a slovenčinu ako úradný jazyk na školách, v úradoch a vo verejnom živote, čo je opäť jedna z kľúčových memorandových požiadaviek. Na rozdiel od Clevelandskej dohody nemalo ísť o federatívne usporiadanie štátu a forma štátu mala byť republikánska.

Signatári Pittsburskej dohody schválili politický program usilujúci sa o Spojenie Čechov a Slovákov v samostatnom štáte z Českých Zemí a Slovenska: „Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy.“ Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec.“[9] Znovu tu nachádzame ústrednú myšlienku, alebo ducha slovenských národno-štátnych programov: požiadavku slovenskej územno-politickej autonómie a jazykové požiadavky. V Pittsburskej dohody sa však prvýkrát vyskytujú ustanovenia, ktoré svedčia o provizórnosti a neúplností národno-štátnych koncepcií, ktoré nasledovali po nej. V Pittsburskej dohode sú formulované takto: „Organisácia spolupráce Čechov a Slovákov vo Spojených Štátoch bude podľa potreby a meniacej sa situácie, pri spoločnom dohovorení, prehĺbená a upravená. Podrobné ustanovenia o zariadení česko-slovenského štátu ponechávajú sa osvobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom.“ [10]

Pittsburská dohoda na rozdiel od Clevelandskej dohody, ktorú nahrádzala, upustila od dôsledného federalizmu a priklonila sa k asymetrickému autonomizmu. Po vytvorení nového štátu mali podrobné pravidlá jeho budúceho usporiadania rozpracovať právoplatne zvolení zástupcovia Čechov a Slovákov doma. Štátoprávne zásady dohody sa nenaplnili, Česko-Slovensko sa budovalo ako prísne unitárny štát s ideológiou čechoslovakizmu. Pittsburskou dohodou argumentovali slovenskí autonomisti, ich protivníci jej právoplatnosť bagatelizovala.

Nebudem sa bližšie zaberať ďalším menej závažnými dokumentmi slovenského domáceho a zahraničného odboja v čase prvej svetovej vojny, ale treba spomenúť aspoň zápisnicu z dôvernej porady predstaviteľov Slovenskej národnej strany z 24. mája 1918 so stanoviskom „bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa…“[11] a vychádzajúc z neho nárokuje si preň účasť Slovenska v spojenom štáte s Čechami, Moravou a Sliezskom. Mikulášska rezolúcia z 1. mája 1918 žiada sebaurčenie pre „uhorskú vetvu československého kmeňa.“[12]

Tento terminologický zvrat nachádzame aj v Martinskej deklarácii. Deklarácia slovenského národa z 30. októbra 1918 sa z línie slovenských národno-štátnych programov najviac vymyká. Zástupcovia všetkých slovenských politických strán, sa zhromaždili v Turčianskom Svätom Martine a vytvorili Národnú Radu slovenskej vetvy jednotného československého národa. Táto v 2. bode Deklarácie „Pre tento česko-slovenský národ žiadame i my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti. Podobnosť s touto formuláciou nachádzame iba vo Viedenskom memorande, kde sa Slováci niekoľkokrát označujú ako „ungarisch-slowakische Nation“ ako uhorsko-slovenský národ. Rozdiel je však v tom, že pod pojmom, ktoré použilo viedenské memorandum sa myslia Slováci, ako samostatný národ, v Martinskej deklarácii to už nie je také jednoznačné, lebo v prvom bode sa píše: „Slovenský národ je čiastka i rečove i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa. Na všetkých kultúrnych bojoch, ktoré viedol český národ a ktoré ho urobily známym na celom svete, mala účasť i slovenská vetev.“

Pôvodný text Martinskej deklarácie aj zápisnica o priebehu zhromaždenia sa stratili. Tieň na dokument vrhá skutočnosť, že Milan Hodža večer navštívil výkonný výbor SNR, ktorý sa radil u Matúša Dulu a svojvoľne potom v noci schválený dokument zmenili. Išlo najmä o zohľadnenie nových Hodžových informácií, že bola v Prahe vyhlásená Česko-slovenská republika, a že Rakúsko-Uhorsko kapitulovalo. Výsledkom bolo odstránenie požiadavky sebaurčovacieho práva slovenského národa, účasti jeho reprezentantov na mierovej konferencii. Niektorí podpisovatelia neskôr uverejnený text Pittsburskej dohody označili za „falzifikát.“ Pri analýze textov národno-štátnych koncepcií Slovákov treba v súvislosti s Martinskou deklaráciou pripomenúť, že neobsahuje jazykové požiadavky Slovákov.

Program politickej autonómie Slovenska v podmienkach ČSR nachádzame v podnetoch SĽS. O politickej autonómii Slovenska sa písalo už v programe, ktorý vyšiel tlačou v roku 1919 pod názvom Naša Slovenská ľudová strana. Čo ona chce a za čo bojuje. Heslo politickej autonómie Slovenska na území ČSR sa však už objavilo v programovom dokumente, ktorý predložil poslanec Ferdiš Juriga 14. novembra 1918 Slovenskému parlamentnému klubu, čiže v deň, keď sa začala činnosť Národného zhromaždenia ČSR. F. Juriga v ňom vyzdvihol, že podporuje ideu československej štátnej jednoty, ale súčasne žiada pre „slovenskú vetvu československého rodu“[13] legalizovanie práv, ktoré patria zvrchovanému samostatnému národu, teda slovenskú samosprávu a administratívu, slovenčinu ako úradnú reč na Slovensku, slovenské zákonodarstvo (mala ho zabezpečovať stála delegácia slovenských poslancov), školstvo a samosprávu cirkví. Tento program Juriga predložil ako poslanec, nie za politickú stranu. Tento návrh používa na označenie slovenského národa terminológiou, ale obsahuje aj jazykové požiadavky Martinskej deklarácie.

Vyhlásenie autonómie Podkarpatskej Rusi francúzskym generálom E Ch. Hennocqueom 18. augusta 1919 v Košiciach, podnietilo Andreja Hlinku k iniciatíve požiadať toho reprezentanta víťazných štátov Dohody, aby rovnakým spôsobom vyhlásil autonómiu Slovenska. Čo on odmietol. To bol jeden z dôvodov pre cestu Andreja Hlinku na Parížsku mierovú konferenciu,

Slovenská ľudová strana predložila československému parlamentu v priebehu rokov 1918 – 1938 tri oficiálne stranícke návrhy na politickú autonómiu Slovenska (1922, 1930, 1938). Každý z nich vypravoval iný autor, resp. skupina autorov. Prvý návrh vypracoval Ľudovít Labaj, zdôraznil nevyhnutnosť existencie slovenskej vlády a slovenského snemu na pôde autonómneho Slovenska. Poslanci slovenského snemu mali schvaľovať zákony, týkajúce sa samosprávy, školstva, ekonomiky, cirkví, verejných prác a sociálnej starostlivosti.

Ešte predtým na Hlinkovu výzvu vypracoval aj prof. Vojtech Tuka návrh zákona, v ktorom požadoval vytvorenie konfederácie štátov. Podľa tohto návrhu mali oba suverénne štáty, Čechy a Slovensko, uzavrieť medzinárodnú dohodu, ktorá by bola určovala ich vzájomný vzťah a garantovala by úplnú slobodu konania. Obom partnerom by prináležalo právo vlastného diplomatického zastúpenia. Obe časti štátu by mali vlastnú ústavu, zákonodarstvo, vlastnú vládu a národnú brannú moc. Ich nezávislosť by bola obmedzená len osobou spoločného prezidenta a ustanovením, že viest vojnu a uzatvárať mier môžu len spoločne. K spoločnému riešeniu väčších záležitostí mali medzi sebou uzatvoriť zmluvy najvyšších výhod. V záujme odstránenia možnej nadvlády počtom aj hospodársky silnejších Čechov mal pri spoločných rokovaniach každý z partnerov disponovať rovnakým počtom hlasov.[14]

Druhý z návrhov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany z roku 1930 bol podstatne miernejší. Odvolával sa na autonómiu Podkarpatskej Rusi. Jeho autorom bol Karol Mederly.[15] Tretí návrh autonómie Slovenska pripravila skupina poslancov SĽS Martin Sokol. Ferdinand Ďurčanský a Aladár Kočiš, pri príležitosti 20. výročia podpísania Pittsburskej dohody v roku 1938. Podľa tohto návrh mal mať celoštátny parlament v kompetencii iba otázky obrany štátu, meny, colnú politiku, dopravu a poštu. Slovensko malo mať primerané zastúpenie vo všetkých medzinárodných organizáciách. Malo mať osobitný najvyšší súd. Tento návrh autonómie Slovenska sa dostal až do programu rokovania parlamentu, na rozdiel od predchádzajúcich dvoch, ktoré skončili iba v parlamentných výboroch, a stal sa základom pre uzákonenie autonómie Slovenskej krajiny.

Prvý a tretí návrh autonómie Slovenska Slovenskej ľudovej strany sa formou približoval k federácii dvoch republík, hoci tento termín sa tam nepoužil. Obsahoval zákaz majorizácie Slovákov v ČSR. Predpokladal existenciu slovenských armádnych plukov so slovenským velením a so slovenskou veliacou rečou, ako aj vznik osobitného slovenského oddelenia, ktoré malo pôsobiť v rámci prezidentskej kancelárie.

Hoci Slováci v rokoch 1918 – 1938 v ČSR nedosiahli politickú autonómiu, v požiadavke ktorej vidím podstatný impulz Memoranda slovenského národa z roku 1861 určitý právny a administratívny status Slováci v ČSR dosiahli. Recepčný zákon zo 6. novembra 1918 recipoval na území Čiech rakúsky právny poriadok a na územie Slovenska uhorský právny poriadok. Týmto došlo k stavu že na území Československa sa zaviedol dualizmus právneho poriadku. Týmto zákonom sa malo zamedziť, aby nenastal bezprávny stav, aby sa celá štátna správa nezastavila.

Krajinský zriadením, zavedeným zákonom číslo 125/1927 Zb. o organizácii politickej správy s účinnosťou od 1. júla 1928 sa prvýkrát zaviedla jednotná politická správa na celom území Česko-Slovenska. Župy na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, ako aj Úrad ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, sa zrušili a územie Česko-Slovenska bolo rozdelené na štyri krajiny/zeme. Slovenská krajina bola samostatnou právnickou osobou, samospráva (okresná a krajinská) bola poštátnená, volené orgány sa podriadili úradníkom menovaným vládou, policajná a trestná právomoc správnych úradov bola zvýšená. Slovensko spravoval Krajinský úrad na čele s krajinským prezidentom. Účasť občanov na správe krajiny malo predstavovať Krajinské zastupiteľstvo. Formálne sa vtedy dosiahla jedna z požiadaviek Memoranda národa slovenského

Program slovenského sebaurčenia v duchu zásad Memoranda národa slovenského sa podarilo dosiahnuť až 6. októbra 1938 vyhlásením Manifestu slovenského národa a prijatím Ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny. Manifest slovenského národa zo 6.októbra 1938 obsahuje v memorandovej línii formuláciu o autochtónnosti aj princíp rovnoprávnosti: „My Slováci, ako samobytný slovenský národ, žijúci od vekov na území Slovenska, uplatňujeme si svoje samourčovacie právo a preto dovolávame sa medzinárodného zagarantovania nedeliteľnosti svojej slovenskej národnej jednoty a nami obydlenej zeme. Chceme slobodne podľa vlastnej vôle určiť svoj budúci život v plnom rozsahu, v to počítajúc aj štátnu ústrojnosť v priateľskom spolužití so všetkými okolitými národmi a tak prispieť k usporiadaniu pomerov v strednej Európe v duchu kresťanskom“.[16]

Obsahuje aj požiadavku hraníc Slovenska: „Protestujeme čo najrozhodnejšie proti tomu, aby hranice Slovenska určované boli bez nás, bez plnoprávnych zástupcov slovenského národa.“A po prvýkrát v našich národno-štátnych koncepciách „žiadame medzinárodnú ochranu slovenskej menšiny v cudzine.“[17]

V otázke slovenskej politickej a územnej autonómie Žilinská dohoda vo Vyhlásení v bode I. žiada: „vydanie ústavného zákona o autonómii Slovenska tak, ako bol podaný v poslaneckej snemovni v roku 1938 a uverejnený v Slováku v čísle 129 zo dňa 5. júna 1938.“ V bode II. sa žiada, aby „vládna a výkonná moc na Slovensku má sa okamžite odovzdať do rúk slovenskej vlády. “[18]

Ústavný zákon č. 185 zo dňa 21. júla 1939 o Ústave Slovenskej republiky, ktorý prijal Slovenský snem, obsahuje opäť v línii národno-štátnych koncepcií princíp autochtónnosti a sebaurčenia Slovákov: „ Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný slovenský štát.

Slovenský štát sdružuje podľa prirodzeného práva všetky mravné a hospodárske sily národa v kresťanskú a národnú pospolitosť, aby v nej usmernil sociálne protivy a vzájomne sa križujúce záujmy všetkých stavovských a záujmových skupín, aby ako vykonávateľ sociálnej spravedlivosti a strážca všeobecného dobra v súladnej jednotnosti dosiahol mravným a politickým vývojom najvyšší stupeň blaha spo1očnosti i jednotlivcov.“ [19] V druhej hlave ústavy Slovenskej republiky v § 6 sa píše: „Zákonodarná moc pre celé územie Slovenskej republiky prislúcha snemu.“ V tomto bode sa zasa napĺňa memorandová požiadavka vlastného slovenského zákonodarného orgánu.

Elity národa nesú vždy veľkú mieru zodpovednosti za formovanie jeho politických programov. Táto zodpovednosť je o to väčšia v zlomových situácia. Takou bola druhá svetová vojna a jej výsledok. Aby sa nevytváral skreslený obraz slovenských dejín, musíme do nich začleniť aj rozporné tendencie nášho vývoja, bez toho, aby sme niektoré hodnotili ideologicky pozitívne alebo negatívne, hoci niektoré mali na líniu štátoprávneho vývoja Slovákov, v duchu Memoranda slovenského národa, rešpektujúcu slovenskú národnú identitu a suverenitu, negatívny dosah. Ide najmä o aktivity z pozícií politického čechoslovakizmu (Vianočná dohoda 1943), alebo o nedôsledne formulované požiadavky slovenskej autonómie (v podmienkach slovenskej štátnosti!) – Deklarácia Slovenskej národnej rady 1. septembra 1944[20], čím sa zaradili k regresívnym trendom vývoja slovenských dejín. Zmyslom slovenských dejín totiž nie sú ideológie a ich uplatnenie, ale dosiahnutie optimálnych štátoprávnych riešení pre slovenský národ.

V povojnovej realite sa slovenský národ ocitol v určitom provizóriu, kde duch memoranda opäť zarezonoval. V Košickom vládnom programe vo Vianočnej dohode a v Deklarácii SNR nachádzame princíp rovností národov – vo vzťahu k Čechom ale aj k iným slovanským národom. Regresívne sa vraciame opäť k programu politickej autonómie pre Slovákov. Vianočná dohoda v II. časti definuje slovenský politický program takto: „Tu združené smery a zložky sa dohodli na týchto zásadách: „1. Želáme si, aby národ slovenský a národ český ako najpríbuznejšie slovanské národy utvárali ďalšie svoje osudy v novej ČSR, spoločnom to štáte Slovákov a Čechov, a na podklade princípu rovný s rovným. 2. Želáme si úzku spoluprácu so všetkými slovanskými štátmi a národmi, menovite so ZSSR, v ktorom vidíme záštitu slobodného života a všestranného rozmachu malých národov vôbec a slovanských zvlášť.“[21]

Deklarácia Slovenskej národnej rady z 1. septembra 1944 v úplnej zhode s československým zahraničným odbojom, sa tiež vyjadrila „za bratské spolužitie s českým národom v novej Československej republike.“ Zásada provizórnosti sa opäť prejavila vo formulácii: „Ústavoprávne, sociálne, hospodárske a kultúrne otázky republiky budú vzájomnou dohodou definitívne usporiadané zvolenými zástupcami slovenského a českého ľudu v duchu demokratických zásad, pokroku a sociálnej spravodlivosti.“

Košický vládny program z 5. apríla 1945 riešil vzťah Čechov a Slovákov v obnovenom československom štáte na princípe „rovný s rovným“ SNR bola uznaná za nositeľku štátnej moci na Slovensku (Prvá pražská dohoda); 3. Potvrdili sa právomoci slovenských orgánov; 4. Na Slovensku mala zákonodárnu moc SNR a výkonnú moc mal na starosti zbor povereníkov. Bol to opäť princíp politickej autonómie porovnateľný so stavom po 6. októbri 1938.

Slovenský politický exil a Slovenská liga v Amerike, vidiac, že stredná a východná Európa sa dostáva pod vplyv Sovietskeho zväzu a Slovensku hrozí nielen postupná strata národnej suverenity, ale aj nastolenie komunistickej diktatúry si po likvidácii prvej Slovenskej republiky vytýčila základný programový cieľ – dosiahnuť obnovu štátnej nezávislosti Slovenskej republiky. Vychádzali z vyhlásení prezidenta USA F. D. Roosevelta a britského predsedu vlády W. S. Churchill zdôrazňovali, že každý národ má právo na vlastný štát a teda táto zásada platí aj pre slovenský národ. „Aby mohol napredovať duševne, hmotne i kultúrne s inými národmi celého sveta podľa ducha kresťanskej slobody a skutočnej demokracie.“[22] Rozvíjali vlastne pôvodnú memorandovú myšlienku rovnosti národov. „Len ako národ v svojom samostatnom štáte môžu byť Slováci rovný s rovným s inými národmi.“[23] Predseda Slovenskej národnej rady v Londýne Peter Prídavok (1902 – 1966) napísal: „Keď terajší (dúfajme, že dočasný) európsky chaos pominie, Slováci sa musia do rodiny európskych národov znova zaradiť ako samostatný národ. A samostatný národ nikdy v histórii nejestvoval, ani nikdy nebude jestvovať bez samostatného štátu …Caeterum autem censeo Czechoslovakiam esse delendam! Československo musí zmiznúť!“[24]

V Memorande Slovenskej ligy z 12. septembra 1947 v 4. bode čítame „Keďže slovenský národ celou svojou minulosťou, svojimi kresťanskými tradíciami, svojou kultúrnou orientáciou a celou svojou povahou začlenil sa medzi národy, ktoré sa hlásia ku kresťanskej kultúre a západnej demokracii, a mal odvahu aj v dnešnom svojom položení postaviť sa na odpor proti východnému barbarstvu, Slovenská liga chápe dnešné štátoprávne postavenie Slovenska ako politické zotročenie, hospodárske ubíjanie a kultúrne znásilnenie slovenského národa. 5. bod tohto memoranda vyzýva všetkých svojich členov, všetkých Američanov slovenského pôvodu a všetkých Slovákov, aby sa pod jej vedením združili a v svornej jednote slovenského bratstva pracovali za dosiahnutie spoločného cieľa: za štátnu samostatnosť Slovenska.“

Ústava Československej republiky z 9. mája 1948 sa už opäť vracia k starým formuláciám vo vzťahu k Slovákom z roku 1918: „My, lid československý, prohlašujeme, že jsme pevně rozhodnuti vybudovat osvobozený stát jako lidovou demokracii, která nám zajistí pokojnou cestu k socialismu.“´Táto ústava uznáva slovenskú národnú identitu: „Češi a Slováci, dva bratrské národy, členové velké rodiny Slovanstva, žili již před tisícem let společně v jednom státě a společně přijali z východu nejvyšší výtvor tehdejší vzdělanosti – křesťanství. První v Evropě pozdvihli v husitské revoluci na své prapory myšlenky svobody mínění, lidovlády a sociální spravedlnosti.“ Ale zároveň v II. článku definuje Československú republiku ako jednotný stát s jednotným a nedeliteľným územím.

Ústava ČSSR z roku 1960 nerešpektovala slovenskú národnú suverenitu a spôsobila zánik zboru povereníkov – ako zvyšku asymetrickej výkonnej moci na Slovensku. Nerešpektovala ani konformné pročeskoslovenké štátoprávne deklarácie SNP. Zvýšila pocit krivdy a útlaku Slovákov, Slovenská otázka sa potláčala najmä za A. Novotného, ktorý sa usiloval o „upevnenie demokratického centralizmu.“ odmietal rehabilitácie „buržoáznych nacionalistov“ (Clementis, Husák a ďalší), zastával ideu postupného splývania Slovákov s Čechmi, ignoroval slovenské národné požiadavky (známe faux pas pri návšteve matice slovenskej v auguste 1967). Na Slovensku bola zmena štátoprávneho usporiadania ČSSR čoraz aktuálnejšia a diskusie o potrebe vyrovnať sa so „slovenskou otázkou“ tvorili súčasť tzv. Československého reformného procesu.

Ústavným zákonom o česko-slovenskej federácii vydaným Národným zhromaždením Československej socialistickej republiky dňa 27. októbra 1968 bola dovtedy unitárna Československá socialistická republika transformovaná na federáciu. Zmenená bola štruktúra vlády a zriadená Česká socialistická republika a Slovenská socialistická republika ako časti federácie. Tým sa opäť dôsledne naplnila memorandová požiadavka slovenskej územnej politickej autonómie.

Záver

Štátoprávny vývoj Slovákov, ktorý sa začal v polovici 19. storočia, zaznamenal v 20. storočí mimoriadne výkyvy. Pokým sa rok 1918 zdal byť istou záchranou slovenského národa pred hysterickým zápalom maďarizačných opatrení Uhorského kráľovstva, československá štátnosť sa ukázala nielen ako pozitívum, ale aj ako hrozba pre samotnú myšlienku identity slovenského národa. Ústavnoprávne sa Slováci v I. ČSR prepadali do bezprávneho stavu, kde nesmeli hovoriť ani v mene slovenského národa, lebo boli označení za separatistov. Labilné medzinárodnoprávne postavenie I. Slovenskej republiky spôsobila viazanosť na Veľkonemeckú ríšu, ako vtedajšieho európskeho hegemóna. To však nemení nič na skutočnosti, že Slovenská republika (1939-1945) bola zavŕšením 20-ročného úsilia o slovenskú politickú autonómiu. Návrat Slovákov do ČSR po roku 1945 bez náležitých a záväzných garancií znamenal postupné a masívne obmedzovanie slovenských kompetencií v ČSR.

Princípy národno-štátneho programu Memoranda sa automaticky preniesli do základných štátoprávnych dokumentov Slovákov v 20. storočí, bez tohto, aby sa naň v texte odvolávali. Táto inšpiratívna sila Memoranda sa niekedy zdá, že až tak limituje koncepcie politických programov Slovákov, ako keby ani v 20. storočí ich elity neboli schopní prekročiť rámce tejto memorandovej koncepcie. Hoci Slováci žijú v samom strede Európy a spoluvytvárajú jeho dejiny náš národnoštátny politicky program ostával väčšinou v hraniciach politickej autonómie v rámci väčších celkov s inými národmi. Naše elity akoby mali obavu deklarovať politické programy úplnej štátnej suverenity Slovákov. Dejinný vývoj v 20. storočí to iba potvrdzuje. Pre samostatnú štátnu suverenitu sme sa rozhodovali viac pod vplyvom vonkajších okolností, ako z vlastného presvedčenia. V 20. storočí Slováci prežili iba 14 rokov vo svojom vlastnom štáte, 25 rokov v autonómnom postavení v rámci väčšieho celku a 61 rokov bez naplnenia základnej požiadavky Memoranda národa slovenského – legislatívne definovanej územnej bez politickej autonómie Slovenska.

Memorandum národa slovenského k Vysokému snemu krajiny uhorskej prijaté v Turčianskom Svätom Martine 7. júna 1861

Memorandum národa slovenského k Vysokému snemu krajiny uhorskej, obsahujúce žiadosti národa slovenského cieľom spravodlivého prevedenia a zákonom krajinským zabezpečenia rovnoprávnosti národnej v Uhrách

Keď ako Slováci v mene rovnoprávnosti národnej so žiadosťami našimi vystupujeme, nečiníme to preto, akoby sme snáď zásade svetom hýbajúcej a skrze prvých a najhorlivejších vlastencov našich v jej opravdivom zmysle pojatej, – uznanie vydobyť chceli; ale činíme preto, že podoba dáva jestvotu veci, a nám Slovákom veľmi mnoho záleží na tom, aby podoba tá, v ktorej rovnoprávnosť národnia z ohľadu na nás v život uvedená byť má, i podstate veci samej, i cíteným skrze nás potrebám života zodpovedala.

A v tomto ohľade pred zákonodarným sborom vlasti našej, ku ktorému skutočnú dôveru vyslovujeme, hlásiť sa je vlastenecká a spolu i národnia povinnosť naša.

Dejepis a národnie podanie naše hovoria nám, že my Karpatami zakolesenej zeme tejto najstaršími obyvateľmi sme. Už dávno pred príchodom Maďarov otcovia naši zem túto nazývali vlasťou svojou, už dávno pred tým viedli tuná dlhotrvanlivé a krvavé boje za národniu samostatnosť svoju oproti potlačovateľom západným, už dávno predtým mali tuná mimo kvetúceho roľníctva a obchodu, mimo upevnených miest a hradov i štátnu sústavu, ktorej jednotlivé ustanovenia v ústave Uhorska až dosiaľ udržali sa.

Príchodom Maďarov na prvom stupni vyvinovania svojho nachodivšie sa konfederácie plemien slovanských na zemi tejto zanikli, a urobili miesto konfederácii novej, ktorá pod úbehom jednoho stoletia ako krajina Uhorská pod korunou svätého Štefana v rade ostatných európskych štátov čestné miesto zaujala, a na vzdor devaťstoletným pohromám i dosiaľ podržala.

Spoločné hmotné i duchovnie záujmy spojili plemená rozličné krajiny tejto, jako synov jednej spoločnej matky, v rodinu jednu; – spoločná jich úloha; brániť vdelanosť západniu oproti barbarským národom východu, a spolu brániť a pre ďalšiu budúcnosť zachovať samostatnosť svoju oproti hlavnému vplyvu západu, nachodila jich vždy hotových k službe človečenstva jednak so zbraňou v rukách na poli bitvy, jako i s múdrou radou v zhromaždeniach krajinských.

I v šíku vojenskom, i v poradách spoločných rozumeli sa mužovia plemien týchto, pri všetkej rozličnosti jazykov, veľmi dobre; láska ku spoločnej vlasti a braterská dôvera medzi sebou, bola jich najlepším tlumočom, žiadnemu z nich nenapadlo opovrhovať rečou plemena druhého, nenávidieť ju, žiadnemu z nich nenapadlo zveľadenie vlastného plemena na záhube a vykorenení druhého zakladať, a osobitnosť svoju plemennú na oné miesto vysadzovať, na ktorom jedine sväté a všetkým plemenám spoločné záujmy vlasti stále a trvanlivé udržovať sa môžu.

V braterskej láske a svornosti plemien všetkých hlavný prameň životnej sily majúc, šťastne prekonala vlasť naša hrúzu pustošenia tatárskeho, prekonala šťastne i časy, v ktorých z jednej strany Izlam, z druhej strany absolutizmus západný pohltiť ju hrozil: boje náboženské pretiahli sa ponad ňou jako hrmavica, po ktorej príroda len krajšie sa rozzelenáva; ona trebárs ešte nie celkom, ale predca z vätšej čiastky vyviazla z väzieb stredovekého feudalizmu, udeľujúc deťom svojím rovnoprávnosť osobnú; ba i jedenásťročné potlačovanie nemohlo v jej prsach udusiť dech slobody. Akýže teraz žialny, či radostný výsledok dostane sa jej za podiel, teraz, keď duchom času hýbajúca otázka národnosti v nej na rozlúštenie svoje čaká?

My si prajeme, aby otázka tá nestala sa nezhojiteľnou ranou spoločnej matky našej, ale aby stala sa jej neprebitným štítom, strely nepriateľské odrážajúcim. Povedomie naše hovorí nám, že my Slováci práve tak národom sme, jako Maďari, alebo ktorýkoľvek národ druhý vlasti tejto; z čoho keď len rovnoprávnosť národnia a spolu i sloboda občianska nemá byť chimérou, prirodzeným spôsobom nasleduje to, že jako národ menej práva mať nemôže, ako ho má ktorýkoľvek národ druhý spoločnej vlasti našej.

A predca, keď na stav zákonitý z roku 1848 pozornosť našu obrátime nájdeme to, že nie len dávnejšie snemy naše od roku 1791, 1792, 1805, – ale i pozdejšie zákony, najme od roku 1832/6 až po 1848-jedine národ maďarský jako národ uznávajú, jedine o reči maďarskej ako národnej a vlasteneckej hovoria, jedine o zveľadenie národa maďarského a reči maďarskej sa starajú, -o nás žiadnej nerobiac zmienky, jakoby nás, ktorý sme predsa najstarší dedičovia spoločnej vlasti tejto vo vlasti našej ani nebolo.

Neuznanie toto je proti národným a občianskym právam našim namerená krivda, ktorú mi hlboko a bolestne cítime; je neprávosť, nad ktorou duch času výrok svoj už vypovedal a ktorá v snemovnej porade opravdivých vlastencov len jednohlasného zatracenía dôjsť môže.

My teda z ohľadu odstránenia krivdy tejto žiadame:

Aby osobnosť národa slovenského a vlastenskosť reči slovenskej zákonom pozitívnym a inaugurálnymi diplomami uznaná a uznaním tým oproti zlomyselným útokom nepriateľov svornosti národov zabezpečená bola. My národy považujeme za uprávnené osoby človečenstva, v ktorých ono, trebárs v rozličnej podobe, k určeniu svojmu, t. j. k dokonalosti sa vyviňuje. Prirodzená vec je, že sa definície tejto z ohľadu nás samých, a v poťahu nášho k národom tým, s ktorými vlasť máme spoločnú, pevne držíme.

Akokoľvek u jednotlivca uznanie jeho osobnosti je prvou výnimkou slobody a rovnoprávnosti občianskej, tak medzi národmi uznanie osobnosti národnej je prvou výnimkou rovnoprávnosti národnej; ba práve táto poslednia nezmyslom by bola tam, kde osôb národných, na ktoré by sa ona vzťahovala, niet, alebo kde osoby tie zákonitého uznania nemajú.

Centralizácia minulých jedenásť rokov neuznávala osobnosti národnie: preto na miesto sľúbenej rovnoprávnosti, dala národom rovnobezprávie.

My neveríme, žeby mužovia tí, ktorých občania vlasti tejto jako zákonodarcov na snem krajinský poslali, znovuzrodenie centralizácie takej, trebárs v podobe ústavnej docieliť chceli, a preto ešte raz v dôvere vlasteneckej opakujeme, že uznanie osobnosti národnej je prvou výnimkou rovnoprávnosti národnej, je uhelným kameňom stavby ústavnej, ktorá jedine na prirodzenom, prozreteľnosťou božou danom základe pevne a trvácne k prospechu a blahu vlasti celej vystavená byť môže.

Že ale všetko, čo v materiálnom svete jestvuje, len v čase a v priestore jestvovať môže: preto potreba je.

II.

Osobnosť našu národniu uznať v priestore tom, ktorý ona jako súvislá nepretržená masa skutočne zaujíma, pod menom horno-uhorského slovenského Okolia, so zaokrúhlením stolíc podľa národností.

Žiadosť túto neodolateľnou činí sama podstata rovnoprávnosti národnej, bo žiaden národ nejestvuje len vo vidine, ale i v skutočnom svete. Nie je teda dosť uznať osobnosť jeho v holej všeobecnosti, ale potreba je, každý národ uznať tak ako je vskutku, v priestore tom, ktorý on zajíma, a ktorý mu prozreteľnosť božská vyznačila. Ba do protimluvy a nedôslednosti upadnul by ten, ktorý by osobnosť národa uznal, medze ale tie, v ktorých osobnosť tá obsažena je a v ktorých ona skutočnou sa stáva, neuznal by.

Keď pre tolké stoletia v ústavnom Uhorsku dištrikty Kumánov a Jazygov, mestá hajdúcke, 10 obcí kopijníkov, 16 miest spišských a 44 stolíc, navzdor ťažkostiam polohopisným, ako osobitnou municipálnou správou nadané korporácie bez najmenšej nesnádze pre vlasť jestvovať mohli, keď pred rokom 1848 vlasť naša vo svojej vnútornej organizácii bez najmenšieho nebezpečenstva celosti a jednoty svojej na 4 dištrikty rozdelená byť mohla, nevidíme príčiny, prečo by jeden súvislý celok tvoriaci národ slovenský, v priestore tom, ktorý mu príroda sama vyznačila a ktorý on skutočne i zaujíma, pri nastávajúcom organizovaní krajiny a stolíc, ktoré od teraz zasedajúceho snemu očakávame, ako jedno hornouhorské slovenské Okolie vo vlasti našej miesta nájsť nemohol – tým viac, že uznanie takéto skutočná rovnoprávnosť neomylne predpokladá a výhody z jednoty reči v jednom Okolí, jak pri správe političnej a súdnoprávnej, tak najme i pri zdarnom vývine slobody občianskej pochádzajúce silno odporúčajú.

Slovenské čiastky stolíc – Prešporskej, Nitránskej, Tekovskej, Hontianskej, Novohradskej, Gemerskej, Torňanskej, Abaujvárskej a Zemplínskej – národopisnou čiarou označené, môžu sa bez významných ťažkostí, alebo jako nové Župy usporiadať, alebo, kde to nemožno, susedným slovenským stolicám privteliť.

Utvorenie spôsobom horespomenutým jednoho hornouhorského slovenského Okolia v dosavadnom politickom podelení Uhorska žiadnej nerobilo by premeny, len tú, že na miesto mŕtvych hraníc, na ktorých dosiaľ 4 dištrikty vlasti našej spočívali, nastúpili by medze živé, nie ľubovôľou ľudskou, ale rečou a národnosťou a tak vôľou božou a prírodou samou nezrušiteľne určené.

Pri príležitosti tejto musíme sa po predku ohradiť proti tej, zo stránky bratov Maďarov nám všeobecne činenej námietke, že i v stoliciach slovenských, ako Trenčíne, Orave, Turci, Zvolene, Liptove, Spiši a Šarišu značný počet Maďarov, najviac stavu zemianskemu prináležiacich sa nachodí, takže u nás národnosť maďarská a slovenská jedna na druhú navrstvené sú, z ktorej príčiny uznanie v jednom okolí obsaženej osobnosti národa slovenského v skutočnosti nemožným sa stáva.

A, pravda je, že v národe našom mnoho odnárodnelých synov sa nachádza; títo ale nie sú Maďari, ale sa synovia rodu nášho. I národ maďarský pred vystúpením veľkého Széchenyiho dosť počitoval synov takých, ktorí za čokoľvek inšie ale nie za Maďarov sa vydávali; ale mohutný duch času priviedol jich k poznaniu seba samých, aby znovu splynuli s národom, od ktorého sa boli odrazili; i my veríme, že ten istý duch času prebudí odrodilých synov našich k poznaniu bludu svojho a privedie jich nazpäť do lona národa a ľudu toho, z ktorého pošli.

Akokoľvek z jednej strany nemôžeme predpokladať o hrdinskom národe maďarskom to, žeby s odrodilstvom naším, sám seba obohacovať, s hanbou našou národnou sám seba ozdobovať chcel, takpodobne z druhej strany o vlastenectve zákonodarného tela nášho nemôžeme veriť to, žeby v nadrečenom odrodilstve našom prekážku uskutočnenia rovnoprávnosti národnej nachádzať mohlo. Jestliby sa ale v týchto slovenských stoliciach jednotlivci inonárodní nachodili, títo si výsadnie práva národnie na ujmu všeobecností práve tak, ako jednotliví v neslovenských stoliciach bývajúci Slováci, osobovať nemôžu.

Ohradiť sa ďalej musíme oproti možnej námietke tej, akoby snahy po jednom slovenskom Okolí proti historickým právam a zákonami pozitívnymi zabezpečenej jednote a celosti Uhorska smerovali.

Už Štefan svätý v testamente svojom k synovi Emerichoví hovorí: „regnum unius linguae imbecille et fragile est“ – už on zanecháva mu radu tú, aby šetril zvyky, mravy a obyčaje rozličných vo vlasti žijúcich plemien, už pod ním na základe rovnoprávnosti plemien založená bola jednota a celistvosť vlasti tejto, že ale plemená vyrástly v národy, povedomie osobnosti svojej majúce, že následkom toho jednota a celistvosť vlastí našej nie viac v plemennej, ale v národnej rovnoprávnosti základy svoje hladať musí, to nie je ani vina ani zásluha naša, aleje nutný výsledok pokroku toho, ktorý zo zákona božieho pôvod svoj berúc na ceste svojej hrádzou zákony ľudskými kladenou zastaviť, alebo nazpäť odraziť sa nedá.

A pokrok tento neuznať znamenalo by neuznávať riadenie božie v živote jednotlivých národov tak, ako vo vývine jednotlivých štátov zjavne sa označujúce.

Len nedávno v dejinách italských videli sme, že zákon pozitívny a práva historické nemohli odolať udalosťam zo zákona a práva vyššieho pôvod svoj berúcim. Príklad severnej Ameriky učí nás, že hriech mravný, do ústavy štátnej zavinutý skorej pozdejšie na ústave samej pomstí sa a že mocou samej zákonitosti nedá sa utvoriť a udržať celok, ktorý ináče so zákonami prirodzenými a mravnými nesúhlasí.

My vlasť našu od podobného hriechu zachránenú mať chceme vtedy, keď na záklaďoch Štefanom svätým daných ďalej stavať a jednotu vlasti našej v podobé duchom času a potrebami života naznačenej utvorenú mať žiadame. Nám nieje dosť, aby len v artikuloch snemových stálo „regnum indivisibile et propriam habens constitutionem“, my chceme viac, my chceme, aby jednota tá spočívala na základe mravnom, prirodzenom, zo samého života v pokroku času vyrastenom.

Ako sme už horevyššie podotkli, mravná povaha jednoty tejto záleží v opravdivej, nie zdanlive, ale skutočne, uznaním vskutku jestvujúcich osôb národov prevedenej rovnoprávnosti národnej; lebo len takýmto spôsobom môže vlasť naša najsvätejšie záujmy národov v nej žijúcich v sebe sústrediť, len takýmto spôsobom môže jím dať to, čo mimo nej inde nenájdu, len takýmto spôsobom stane sa ona jich jednako milovanou matkou, ktorá práve preto, že žiadnemu z rovnorodých synov svojich prednosť pred druhým nedáva, bude sa môcť, v čas nebezpečenstva, na všetkých jednako opierať a od všetkých jednakú podporu, jednakú obeť požadovať.

My, ktorí v spoločnej minulosti národov vlasti tejto na spoločnú jich budúcnosť ukazujúci prst boží vidíme, ktorí cítime a povedomí sme si toho, že polohopisná povaha nami obývaného Hornouhorska, že každodenne striedavé materiálne i duchovnie záujmy a každodenný vzájomný obchod, ba len i zväzky rodinné a pokrevné s bratmi našimi Maďarmi nás v jeden tuhý zväzok spojujú, my nemôžeme byť protivníci celistvosti a jednoty vlasti našej. Nech teda v slovenskom, národ náš zosobňujúcom Okolí nehľadá nikto dač iného, jako to, čo skutočne je, t. j. neomylnú výnimku rovnoprávnosti národnej, ktorá zas je uholným kameňom jednoty vlasti našej.

III.

Jestliže rovnosť je ona miera, ktorou sloboda a právo miliónov občanov v živote občianskom skutočným sa stávajú a všetkých údov obce v jeden harmonický celok, v jednu slobodnú obec spojujú, tým vätšia potreba je, v jednej vlasti, ktorá harmonickým celkom národov v nej žijúcich byť má, práva národnie a práva reči mierou touto rozmerať.

Podľa zásady tejto žiadame, aby v Okolí národ náš zosobňujúcom:

1. Jedine a výlučne reč slovenská bola žlebom tým, ktorým tok života verejného, občianskeho a školského prúdiť sa má; ona, jako obraz, ktorým národ sám seba v ríši duchovnej spredmetňuje, ona jako jediný prostriedok, jediné dvíhadlo vzdelanosti národnej, nesmie byť v priestore národa svojho, v dome svojom, na užší okres, na úlohu slúžky obmedzená, ale musí byť práve tak upravená, jako život národa samého v medzách svojich uprávnený je. Žiadame teda, aby vzhľadom na nás Slovákov, pri nastávajúcom zriadení krajiny a stolíc, v Okolí slovenskom jeden odvolávací súd, tak tiež aspoň jeden zmenkový súd, pri ktorých by úradnia reč slovenská bola, utvorený bol; aby pri najvyššom súde krajinskom, taktiež i pri najvyšších správnych dikasteriách krajinských mužovia obecnou mienkou slovenskou za národovcov slovenských uznaní, nasledovne i v reči slovenskej dokonale zbehlí v pomeru počtu obyvateľstva jako referenti s potrebným osobníctvom postavení boli, ktorí by tam nie len úradné práce konali, ale spolu v čas potreby i záujmy slovenského národa zastávali. To samé platí pri ustanovení komisie k vedeniu záležitosti školských.
2. Čo sa tyče čiary tej, ktorá sa medzi rečou diplomatickou a našou rečou národnou vo vlasti nasej tiahnuť má, v ohľade tomto musíme najskôr rozlúštiť otázku tú, čo je vlastne reč diplomatická. Náhľadom našim je ona medzi národami rozličných jazykov „prostriedok spoločného usrozumenia sa“. V tejto definícii jej medze samé od seba sa označujú, menovite označuje sa to, že ona tam, kde nie je vlastnou rečou národa, nesmie si osobovať právo reči národnej, že nesmie ani na piaď zaujať pre seba z poľa toho, ktoré druhej reči národnej patrí, že jej medze a práva počínajú sa tam, kde výlučné medze a práva reči národnej prestávajú, tedy, aby sme poťažne na nás Slovákov hovorili, jej medze počínajú sa za medzami Okolia nášho slovenského, v dopisoch so stolicami neslovenskými a neslovanskými, vo vnútornom úradovaní a vzájemnom úradnom obchode najvyšších správnych a súdnych vrchností krajinských, ktorých úkol na celú krajinu sa vzťahuje (nerozumejúc sem záležitosti stránok, ktoré vždy v patričnej reči národnej vyridzované byť majú), konečne na spoločnom sneme krajinskom nevytvárajúc pri tomto poslednom užívanie iných rečí krajinských. My Slováci, ktorým na svornosti národov uhorských ďaleko viac, ako na vlastnej márnej chlúbe záleží, hotoví sme na slušné medze obmedzenú diplomatičnosť reči maďarskej vo vlasti našej uznať, nie ale preto, jako by sme snáď skrze to naduprávnenosť národnosti a reči maďarskej nad národnosťou a rečou našou uznávali, nie, – tak hlboko sme nepadli, ani jako národ tak hlboko padnúť nemôžeme, zreknúť sa hodnosti našej národnej nikdy nemôže byť úmyslom našim, ale preto, aby sme bratom našim Maďarom neodtajitelný dôkaz podali toho, že k vôli svornosti národov uhorských my i najsvätejších, Bohom daných a s nami zrodených právach našich samých seba naskoľko to bez hrubej samovraždy možno je, zaprieť hotoví sme.
Podľa zásady vyše spomenutej žiadame a žiadať musíme: 3. Aby snemové artikule tie, ktoré sa s rovnoprávnosťou a slobodou národov nezrovnávajú, menovite art. 16:1791, 7:1792, 4:1805, 3:1836, 6:1840, 2:1844, 2:1844, 5.- § 3:1848 a 16 lit. c. 1848 zákonom pozitívnym vyzdvižené boli. Niet národa, ktorý by v láske a žiarlivej pridŕžavosti sa k reči a národnosti svojej bratov našich Maďarov prevyšoval. A či srdcia a mysle naše tvorca sveta podľa inších pravidiel utvoril, ako srďcia a mysle Maďarov? Čo jich bolí, to bolí i nás, čo jim pokladom je, to i nám pokladom je, práve tak drahým a neoceniteľným, i nám je reč naša najkrajšia, najľubozvučnejŠía, i nám je ona jediným prostriedkom vzdelávania sa národnieho, i nám je ona obrazom duchovnieho sveta nášho, a my tak dobre jako Maďari cítime to, že duch slobody a zápal vlastenecký v reči našej nám sa zjavujúci, magickým spôsobom preniká a obživuje vnútornosti naše, kým naproti tomu ten istý duch, ten istý zápal v reči nevlastnej, v rúchu cudzom k nám prichádzajúci, nevlastným, cudzím sa nám byť vidí. Reč naša je tak tuho so slobodou našou občianskou a s vlastenectvom naším dovedna spojená, že ju v jej prirodzených medzách a právach, len s týmito spolu potlačovať, alebo uznávať možno.
Žiaďame ďalej: 4. Na sneme samom zhotovenú osnovu zákonov reči našej hodnovernú.
Žiadame: 5. Aby nám k náležitému politickému a právnemu vychovávaniu a vzdelávaniu slovenskej mládeže, v príhodnom meste slovenskom akadémia právnická, a mimo toho katedra reči a literatúry slovenskej na univerzite peštianskej na útraty krajinské založené boli, tým viac, že univerzita tá na horných, Slovákmi obývaných stranách Uhorska značné statky drží. Taktiež, aby ústavy naše literárne z krajinských dôchodkov pomerne podporované boli.
6. Aby literárne i mravno-vzdelávatelné národnie spolky, právom slobodnej asociácie zakladať, a k cieľom tým potrebné príspevky zbierať nám vždy dovolené bolo.
7. Obciam slovenským v živle inonárodnom jako i obciam inonárodným v stoliciach slovenských osihotených a vyhraničiť sa nemohúcim, už následkom zásady samosprávy občianskej náleží právo to: v obvode občianskeho života svojho reč svoju vlastnú užívať a národnosť svoju slobodne pestovať a vzdelávať. Nech nikto neobviňuje nás z prepiatosti, že reč našu vo vlasti našej, v rodisku našom, a v priestore tom, v ktorom ona domácou je, jako dvíhadlo verejného občianskeho života nášho zabezpečenú mať chceme. My reč našu nikomu nenatískame; len to žiadame, aby reč naša z jej prirodzeného práva vytiskovaná nebola.
8. Žiadame, aby pri očakávanom reorganizovaní tabule veľmožov, jestliby sa také na základe záujmov stalo, pritom mimo iných záujmov i záujmy národností a menovite našej slovenskej národnosti do ohľadu vzaté a pomerne zastúpené boli.
IV.

Konečne osvedčujeme, že záujmy národa slovenského ohľadom slobody občianskej sú tie samé, sú jednostajné so záujmami všetkých uhorských, i ohľadu slobody národnej ale so záujmami všetkých doteraz zákonami utláčaných národov, menovite Rusínov, Rumunov, Srbov a Chorvátov, takže v priestore tom, ktorý národ slovenský obýva, úplne to isté žiada pre seba (ohľadom totiž národnosti a slobody), Čo bratia Maďari skutočne už majú, a zato aj jedon za všetkých a všetci za jednoho dobre stáť a bojovať chce. Táto solidárnosť, s ktorou pred očami národov slobodných uhorských k záujmom slobody a národnosti sa hlásime, vynútená je utlačením národov nemaďarských.

Toto sú teda žiadosti naše, ktoré z ohľadu prevedenia rovnoprávnosti národnej snemu nášmu prednášame. Bez uznania osobnosti našej národnej, bez vyznačenia Okolia toho, v ktorom osobnosť tá obsažená je, bez rovného práva rečiam a národnosťam v jich osobitných národopisných medzách pre nás opravdivej rovnoprávnosti niet. Opakujeme ešte raz, že rovnoprávnosť národnia je svetoduchom prinesený základný kameň celosti a jednoty vlasti našej spoločnej; ona prebudená súc raz, neusne viacej, ale len zosilňovať sa bude v povedomí národov; z jej ceny teda nič sa nemôže ztiahnuť a objednať, ako sa nemohlo odjednať z ceny nekdajších kníh sybilinských. História ale učí nás, že v osudných dobách národov a štátov zameškaná príležitosť nikdy viacej sa nevráti. Heslo naše je: jedna, slobodná, konštitucionálna vlasť, a v nej sloboda rovnosť a braterstvo národov!

Pramen:
Bokes, F.: Dokumenty k slovenskému národnému hnutiu v rokoch 1848-1914. Zv. I. 1848-1867. Bratislava: VSAV, 1962.

[1] Bokes, F.(Ed.): Dokumenty k slovenskému národnému hnutiu v rokoch 1848 – 1914. Zv. I. 1848 – 1867. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1962, s. 369 – 377.
[2] Rapant, D.: Viedenské memorandum slovenské z roku 1961. Turčianský Svätý Martin, 1943, s. 137. „Obschon zu Ende des neunten Jahrhundert ducrch die eingewanderten Magyaren aus fruchtbaren Ebenen des Landes grossenteils verdrängt, wurden die Slowaken gleichwohl – zeuge des ungarischen Landesgesetzes des hl. Stephan D. L. I, cap. VI § 3, 4 – stets als gleichberechtigte Nation behandelt, bis Jahre 1791 durch Gesetzartikel 16 und 67 der Grund zur Hegemonie der Magyaren in Ungarn gelegt,…“ .
[3] Tamže, s. 139.
[4] Bokes, F.(Ed.): Dokumenty….s. 372.
[5] Tamže, s. 375.
[6] Jakešová, E.: Konflikt a spolupráca: americkí Slováci a slovenský národný život na prelome 19. a 20. storočia. In: Podrimavský, M. – Kováč, D. (Eds.): Slovensko na začiatku 20. storočia (Spoločnosť, štát a národ v súradniciach doby). Bratislava : Historický ústav SAV, 1999, s. 83.
[7] Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti. I. Bratislava : Národné literárne centrum, 1998. s. 445.
[8] Tamže, s. 445.
[9] Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti. I., s. 485.
[10] Tamže, s. 445.
[11] Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti. I., s. 480.
[12] Tamže, s. 471 – 475. V koncepte originálu je formulácia „vetva slovenského kmeňa“ doplnená o „česko“. Hlavný redaktor Národných novín uverejnil v novinách 4. mája 1918 namiesto formulácie „uhorská vetva československého kmeňa“ jednoducho a objektívne termín „Slováci“.
[13] Malíř, J. – Marek, P. a kol.: Politické strany. Vývoj politických strán a hnutí v českých zemích a Československu 1861 – 2004. I. Díl: Období 1861 – 1938. Brno : Nakladatelství doplněk, s. 837.
[14] Hertel, M.: Tuka verzus Hlinka. In: Letz, R. – Mulík, P. a kol. : Pohľady na osobnosť Andreja Hlinku. Martin : Matica slovenská 2009, s. 226 – 227. Tukov návrh sa 20. apríla 1921 prerokoval v komisii poslancov a senátorov v Bratislave. Zdal sa im príliš radikálny a poverili Dr. Ľudovíta Labaya vypracovaním nového návrhu. Práve tento návrh sa stal podkladom pre prvý návrh zákona na autonómiu Slovenska, ktorý Ľudová strana oficiálne podala v parlamente 25. januára 1922.
[15] Malíř, J. – Marek, P. a kol.: C. d. s. 840.
[16] Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti. II. Bratislava : Národné literárne centrum, 1998, s. 179.
[17] Tamže, s. 179.
[18] Tamže, s. 180.
[19] Tamže, s. 236.
[20] Hoci SNR preberala moc na území Slovenska, bez plebiscitu a bez prejavenej vôle Slovákov, napriek tomu, že poznala prostislovenské zameranie a nedodržané sľuby pražských centralistov, vyhlásila: „Sme za bratské spolužitie s bratským českým národom v novej Československej republike“.
[21] Provizórne ustanovenie: „Bod 7. O definitívnej úprave týchto otázok rozhodnú – a to menovite o ústavnoprávnej úprave pomeru slovenského národa k národu českému – zo slovenskej strany výlučne slobodne zvolení (určení) zástupcovia slovenského národa.“

[22] Jednota. roč. LVI, 3. september 1947, č. 2928.
[23] Vyhnanec: Prečo a načo sme vo vyhnanstve. In: Jednota. Katolícky kalendár na rok 1948.
Roč. 51, vyd. Prvá Katolícka slovenská jednota, Middletown (1948), s. 84.
[24] PRÍDAVOK, P.: Kde je národ, tam musí byť štát! In: Jednota. Roč. LVI, 26. marca 1947,
č. 2905.