Národná identita u Antona Bernoláka
Autor: PhDr. Peter Mulík, PhD., Slovenský historický ústav Matice slovenskej
S témou Anton Bernolák a bernolákovci úzko súvisí téma osvietenského absolutizmu. Dva cudzie pojmy: osvietenstvo a absolutizmus nemusia byť každému blízke. Osvietenstvo je myšlienkový prúd, ktorý zvýrazňoval význam rozumu. Vo využití rozumu videlo zdroj zmeny a nápravy spoločenských pomerov, zdokonalenie morálky, aj človeka; rozvoj vedy, poznania, spravodlivosť v spoločnosti, rovnosť ľudí. Absolutizmus je forma vlády, keď vládca vládne bez obmedzenia zákonodarnými orgánmi a ústavou. Ako súvisia s našou témou?
Osvietenský absolutizmus, vrcholiaci na našom území v čase vlády cisára Jozefa II., sa usiloval o posilnenie úlohy štátu racionálnymi reformami spoločnosti s cieľom dosiahnuť rozvoj priemyslu, nových metód a technológií v poľnohospodárstve, reformu daňového systému a celej sociálnej sféry. Zvyšovanie vzdelania, osvety, modernizácia dopravy a reforma štátneho aparátu mala však oveľa širší účinok, ako sa predpokladalo. Okrem iného osvietenské reformy boli významným impulzom pri prebudení záujmu a o národné jazyky a ich kultiváciu. Osvietenstvo venovalo zvýšenú pozornosť mravnému stavu ľudu, lebo ho považovalo za tvorcu hodnôt a tak napriek úsiliu o vybudovanie mocného štátu, vytvorili sa predpoklady pre vytvorenie novodobých národov. V našich podmienkach štátu – de facto Habsburskej dynastii – túto úlohu najviac pomáhala plniť cirkev a škola – kazateľnica a katedra. Tento zámer sa nedal uskutočniť bez používania ľudového jazyka. Anton Bernolák začal a rozvinul svoje dielo práve na pôde katolíckej cirkvi. Napriek svojmu kňazskému stavu bol však aj významným vedcom. Je však aj vzorom kňaza, ktorý zvereným ovečkám, okrem náležitého duchovného pokrmu, poskytoval aj základy, osvety, vzdelania a kultúry. Duchovné a hmotné dobro národa bolo jemu a trom generáciám bernolákovcov najhlavnejším cieľom. Preklad celého Svätého písma do slovenčiny, ktorý vyšiel roku 1829 bol jeho veľkým želaním. Nepoznal rozpor medzi kresťanskou vierou a národným povedomím.
Je nám Bernolák blízky ako človek? Nie je nám vzdialený preto, že bol duchovnou osobou a bol príliš upútaný na svoje vedecké dielo? Alebo preto, že vieme pomerne málo o jeho detstve a mladosti? Už ako 13-ročný sa stal polosirotou, ale preto že bol z nižšej šľachty, dali ho na výchovu do nejakého šľachtického konviktu, kde sa naučil po maďarsky. Vieme to, lebo ako 16-ročnému študentovi bratislavského gymnázia mu už píšu, že ovláda slovenčinu a maďarčinu. Počas ďalších teologických štúdií vo Viedni si osvojil aj nemčinu a prirodzene aj klasické jazyky: latinčinu a gréčtinu, ako teológ aj hebrejčinu.
Mal Bernolák od detstva slovenské povedomie? Zaiste. Rodná Orava a rodinné prostredie ho nemohli ani ináč formovať. Bol veľmi sčítaný. Asi najviac čítal po latinsky (vtedy sa tak prednášalo) a po nemecky, ale veľa čítal aj po česky, lebo aj češtinu ovládal dokonale a práve cez češtinu pochopil odlišnosť slovenčiny. Mladí vzdelanci v Generálnom seminári v Bratislave pochopili, že nemožno použiť češtinu ako literárny jazyk Slovákov, hoci to bol literárny jazyk na vysokej úrovni a existovala v ňom už vtedy bohatá odborná literatúra. Medzi prvotné pohnútky na kodifikáciu slovenčiny boli pastoračné potreby katolíckych duchovných. Hoci bola katolícka liturgia v latinčine, katechéza musela byť vždy v ľudovom jazyku. Krst, spoveď, príprava na sviatosť manželstva, na birmovku, ale najmä nedeľná kázeň musela byť v každej farnosti, kde žili Slováci hoci aj v menšine, v slovenčine. Keďže sa v kázni rozoberali liturgické čítania sv. omše, bol potrebný slovenský preklad Svätého písma. A to už nemohol byť hocijaký ľudový jazyk. Musela to byť kultivovaná literárna reč. Bohoslovci bratislavského seminára sa dali na toto veľké dielo – sformovať slovenský literárny jazyk. Ak si uvedomíme, že toto veľké dielo vytvoril Anton Bernolák, zrejme za výdatnej pomoci Antona Kubicu, ako 25-ročný, musí nám ako človek imponovať.
Bernolákovci nemali politický program. Účinok ich diela bol však v konečnom dôsledku politický. Bolo ním vymedzenie národnej identity na princípe samostatného jazyka. Antonovi Bernolákovi nechýbalo slovanské a slovenské povedomie, ktoré bolo budované na vedeckom poznaní a nie ako politická teória. Vo svojich prácach (Dissertacia, Orthographia) cituje práce o pôvode hlaholského a cyrilského písma. Ďalej cituje diela o rozšírení, význame, reči a kultúre Slovanov, čo si nemožno vysvetliť ináč ako zámer posilniť ich národné povedomie, zvlášť Slovákov, a čo málo slúžiť aj ako podklad pre obrannú polemiku s nepriateľmi Slovanov v Uhorsku.
U Bernoláka sa pri jeho kodifikácii prejavil určitý purizmus, pretože vytváral v slovenčine novotvary nielen za slová cudzieho pôvodu, ktoré nemali v slovenčine ekvivalent, ale aj za zaužívané slová českého a nemeckého pôvodu. V Slovári vraj vytvoril okolo 1500 novotvarov slov aj v maďarčine. Ku kodifikácii spisovnej slovenskej reči neprikročil Bernolák teda náhodne a účelovo, ale po dobrej príprave a najmä s jasným ideovým zámerom. Jeho gramatika je synchronná, deskriptívna a normatívna. Celé jeho jazykovedné dielo je kompletným spracovaním spisovnej normy slovenčiny.
Hoci kodifikovaná spisovná slovenčina mala vtedy užšiu sociálnu bázu, ako potom po jej štúrovskej a hattalovskej úprave, mala solídny územný rozsah a zahŕňala územie, kde žili a pôsobili Slováci a to aj vrátane území s východoslovenským a goralským nárečím. Dosah tohto faktu je v odbornej literatúre málo zohľadnený, lebo diela vydávané v Bernolákom formovanej slovenčine, najmä homiletické príručky sa podceňujú. A práve tieto práce desiatok slovenských katolíckych kňazov boli prostriedkom pokojného ale intenzívneho prebúdzania slovenského národného povedomia nielen slovenského východu, ale aj hornej Oravy a Zamaguria. Kázeň ako dôležitá súčasť liturgie ale aj takmer jediný prejav kultúry slova prostého katolíka konca 18. a začiatku 19. storočia bola popri ľudovom cirkevnom speve (tiež modifikovanom bernolákovcami) a náboženských drámach prejavom národnej identity širokých vrstiev ľudu.
Anton Bernolák je teda pre nás vzorom vedca, ktorý od svojich študentských rokov húževnato pracoval na poli literatúry, teológie a jazykovedy. Jeho vedecká práca má dejinný význam, lebo v historickej perspektíve definitívne prelomila pochybnosti o jazykovej samobytnosti Slovákov. Kodifikovaný samostatný jazyk z roku 1787 bol predpokladom pre uvedomenie si národnej identity a individuality. Existujú viaceré typológie spisovných jazykov. Bernolákom kodifikovaný jazyk niektorý označujú z hľadiska aktívnych a pasívnych používateľov za integračný typ s univerzalistickými tendenciami. Jeho integračnosť spočíva v úsilí zjednotiť používateľov spisovného jazyka v rámci kodifikovanej formy a univerzalizmus súvisí s prejavmi ľudovej osvety, ako spoločenskej potreby osvietenstva na šírenie nových progresívnych myšlienok.
Ak by sme porovnávali motívy záujmu o ľudový jazyk u Antona Bernoláka a bernolákovcov s Ľudovítom Štúrom a štúrovcami našli by sme viacero podstatných odlišnosti. Chcel by som spomenúť aspoň niektoré. K dosť podstatným rozdielom patrí pôvod ich protagonistov. Bernolák patril k privilegovanej spoločenskej vrstve a to dokonca dvojnásobne. Bol príslušníkom nižšej šľachty a zároveň katolíckym duchovným, čo v tom období bol ešte privilegovaný stav. Štúr bol bez privilégií a patril ku konfesionálnej menšine, iba krátko pred jeho narodením emancipovanej. Tento moment veľmi ovplyvňoval ich postoj k dobovému spoločensko-politickému dianiu. Bernolák patril k umierneným stúpencom jozefínskych reforiem, ale v mnohých smeroch bol skôr konzervatívny. Štúr bol v politických otázkach svojej doby veľmi progresívny, ale nie radikál. Šesťdesiat rokov, ktoré delili oboch velikánov národa, spôsobili odlišnosti v chápaní štátu, ale najmä národa. Bernolákov motív pre kodifikáciu bola predovšetkým komunikácia: v rámci národa, v rámci štátu (Uhorska) ale aj v rámci Habsburskej monarchie. Hoci Bernolák urobil rozhodujúci krok k národnej identite – urobil ho nie celkom zámerne – iba zvýraznením jazykovej odlišnosti Slovákov. Štúrov postoj k jazyku bol už zámerne politický. Jazyk chápal ako najdôležitejší prejav národnej podstaty. Jazyk už nie je iba prostriedkom komunikácie, ale jeho sebaidentifikácie. Národný jazyk bol u Bernoláka otvoreným systémom; u Štúra bol chápaný ako prvok, ktorý národ oddeľoval od ostatných národov, preto bolo treba zvýrazniť čím viac jazykových javov, ktoré ho odlišovali aj od ostatných Slovanov. Bola to geniálna myšlienka, ktorá nebola pochopená pri hattalovskej reforme.
Bernolákov jazyk bol jazykom pre komunikáciu v multilingválnej uhorskej vlasti. V Slovári vraj vytvoril okolo 1500 novotvarov slov aj v maďarčine. To je asi aj dôvod rozsiahlych diskusií o údajnom Bernolákovom hungarofilstve. Hoci mnohí odborníci celkom presvedčivo vysvetlili sporné pasáže úvodu k jeho Slováru, nedosiahlo sa tým úplné pochopenie jeho postojov k reálnemu dianiu a k trendom vtedajšej politiky. Slovár, ktorý vydal po Bernolákovej smrti Juraj Palkovič (1825) obsahoval niekoľkokrát prepracovaný, doplnený a nakoniec drastický skrátený predhovor, podstatné časti ktorého skutočne napísal Bernolák. Tento predhovor obsahoval pasáž, kde sa za cieľ Slovára považuje príprava pre najrýchlejšie a najpohodlnejšie zvládnutie uhorskej úradnej reči – maďarčiny. Vtedy to ale samozrejme neznamenalo, že sa strácalo úplne právo pestovať národné jazyky ostatných uhorských národov. Išlo iba o vyzdvihnutie maďarčiny na miesto latinčiny, teda nad ostatné živé jazyky krajiny. Iba ak skúmame nielen historické, ale aj spoločenské a praktické aspekty vydania Slovára, zistíme, že Bernolák vo svojej knižnici uchovával publikované zákony uhorského snemu z roku 1792, kde 7. článok definuje maďarčinu ako úradný jazyk. To vytvorilo atmosféru napätia voči nemaďarským jazykom a neočakávane silnú vlnu maďarského nacionalizmu. Keď Bernolák dával roku 1796 svoj prvý zväzok do tlače bol predhovor ešte upravený cenzorom a nakoniec sa originál stratil. Vo vydanom Slovári je uverejnená iba asi tretina pôvodného predhovoru, takže nie je možné posúdiť celú Bernolákovu argumentáciu. V pôvodnom predhovore sú aj terminologické zvláštnosti, ktoré odhaľuje politické predstavy Bernoláka. Pod pojmom Panónia si (asi pod vplyvom M. Sentivaniho) predstavoval určitým spôsobom vymedzené územie dnešného Slovenska. Takto vytvoril aj etnonymum „Pannonius“ s významom Slovák, Pannonii Slavi – Slováci. V súvislosti s používaním termínov Hungaria- Pannonia je u Bernoláka zreteľné úsilie o vyjadrenie historického práva a podielu Slovákov na uhorskej korune. V Slovári sa etnicky rozlišuje územie Uhorska na „slovenskú krajinu“ – Tót ország a „maďarskú krajinu“ – Magyar ország . Je zaujímavé, že Bernolák, ako prvý slovenský vlastenec, použil pojem nacionalizmus a vo vzťahu k maďarským šovinistickým prejavom ho aj definoval ako predstierané vlastenectvo horlivcov za maďarskú reč, hoci ich predkovia ani z územia Uhorska nepochádzali.
Syn hornej Oravy, pôvodom zeman, je nám Anton Bernolák aj vzorom Slováka, ktorý, hoci pochádzal z rázovitého slovenského prostredia, takmer celý svoj život prežil na jazykovo zmiešanom slovenskom juhu. Od čias štúdií v Ostrihome, cez pôsobenie v Čeklísi až po Nové Zámky. Aj Bratislava a Trnava, s ktorými ho spojil osud, boli v čase jeho pôsobenia čiastočne jazykovo zmiešané mestá. Ak si ho teda pripomíname tu a teraz má to aj svoj hlbší význam. Jeho odkaz je pre nás výzvou, upevniť svoje povedomie, posilniť odvahu ale najmä zintenzívniť svoju prácu za slovenskú vec. Zároveň je však jeho slovensko-česko-latinsko-nemecko-maďarský slovník odrazom potrieb mnohonárodnostného prostredia strednej Európy a nutnosti vzájomného poruzumenia a tolerancie.
Bernoláka si nemožno pripomínať iba ako jednotlivca. Hnutie bernolákovcov malo širokú spoločenskú dimenziu a zasiahlo celé Slovákmi obývané územie od Babej hory a Zamaguria po Jáger a Ostrihom, od Skalice po Užhorod. Slovenská inteligencia konca 18. a začiatku 19. storočia si s veľkou naliehavosťou uvedomovala potrebu apologetický obhájiť historický pôvod nášho národa. V ich prácach sociálne otázky splývali s požiadavkami na emancipáciu Slovákov. Propagovali v nich nový spisovný jazyk, pričom upozorňovali na jeho starobylosť, kultivovanosť, čo sa odrazilo v tom, že Maďari z neho prevzali mnohé slová.
Matica slovenská považuje Antona za veľkú osobnosť slovenských dejín, ktorej význam nebol doteraz docenený. Preto patrí vďaka iniciátorom a realizátorom myšlienky inštalovania búst A. Bernoláka vo viacerých lokalitách Slovenska, naposledy 2. októbra 2012 pred budovou Matice slovenskej v Martine. Nech žije bernolákovská myšlienka v našich mysliach a nech v našich srdciach žije láska k slovenčine.
