Ples princezien a princov Šurianskeho hradu


//Ples princezien a princov Šurianskeho hradu

Vlastenectvo patrí v Desatore do štvrtého Božieho prikázania – cti otca svojho i matku svoju.
Práve rodičia sú tými prostredníkmi, ktorí nám odovzdávajú hodnoty našej vlasti.
(Ján Pavol II.: Pamäť a identita)

Vlastenectvo človek nezíska pri svojom narodení, vlastenectvu sa človek musí naučiť. Kde a ako? Na každom kroku vo svojej rodnej krajine, ak má človek toho správneho učiteľa, rodiča či priateľa. Výchova detí k vlastenectvu úzko súvisí s láskou k tradíciám, k prírode, k histórii, k domovu. Naučiť však deti k úcte a láske k svojej vlasti nie je jednoduché, lebo naše deti , vďaka našim médiám v rukách cudzincov, pohltil detský záujem o cudzokrajné krásy života. Odmalička ovládajú životné osudy svetových umeleckých hviezd, ich mená, osudy, úspechy či škandály a pritom nevedia nič o svojej dedine, či meste a ešte menej o Slovensku či jeho zaslúžených osobnostiach. Ako to zmeniť? Večná otázka matičiarov, zanietených slovenských „otcov i mám vlasti“.
V Dome Matice slovenskej Šurany našli odpoveď na tieto otázky vďaka skúsenosti riaditeľky Miroslavy Kozárovej, dlhoročnej učiteľke, speváčke, recitátorke, režisérke, či autorke kníh. Ako sama hovorí, jej druhým domovom od prvých krôčkov bolo javisko, kde zostala doteraz. Láska k ľuďom a hlavne detským divákom ju už dávno priviedla k poznaniu, že tam, kde účinkujú deti, tam prídu aj dospelí. Čím je malý umelec mladší, tým viac ľudí sedí v hľadisku. Päste mu držia rodičia, krstní i starí rodičia, známi. Tam sa dajú formovať názory rodiny na svet, na rodinu, na Slovensko. Stačí iba hovoriť, tancovať či spievať a otvárať nevidiacim oči a necítiacim srdce.
Nebolo tomu inak ani na Plese princezien a princov Šurianskeho hradu. V sále fašiangové detské masky priviedli so sebou veľa dospelých a nenápadná výchova k úcte k Slovensku mohla začať. Päťdesiat detí otváralo očká pri Šurianskom hrade a pri Hrádockej Venuši. Na otázku, kto už navštívil miesta, kde sú tieto naše najväčšie klenoty histórie šurianskeho regiónu, zareagovalo iba pár detičiek. Paradoxne pri zisťovaní, kto bol pri mori, sa prihlásil tu, ale i všade v školách či škôlkach, takmer každý. Tatry mnohé deti nevideli, ba dokonca nenavštívili Bratislavský hrad. V DMS Šurany už vedia, že počas rozhovoru s deťmi premýšľajú aj rodičia a čo je dôležité, začnú svojim ratolestiam odkrývať krásy nášho Slovenska. Sami sa učia, že Podhájska má svojim zložením dary Mŕtveho mora, že Hrádocká Venuša bola na slovenskej dvojkorune, že na Bratislavskom hrade je i kráľ Svätopluk na koni. Je to málo? Určite nie. Stačí zasiať maličké zrniečko záujmu ako do detí, tak i do rodičov a časom vyrastie zázračný klas zdobiaci našu krajinu. Chce to iba jedno, neprestať zasievať, nenechať sa odradiť od svojej práce, polievať a chrániť zrniečka pred nástrahami sveta. Dokážeme to? V Matici slovenskej jednoznačne áno.

MKS

článok neprešiel jazykovou úpravou

fotografia z podujatia

fotografia z podujatia

fotografia z podujatia

2017-03-24T09:33:44+00:0024 marca 2017 |Nitriansky kraj|
X