Pamätný výlet na Devín v poslednú aprílovú „jurskú“ nedeľu bol jednou z najdôležitejších udalostí v živote študentov Štúrovej školy, no osobitne jeho najbližšieho budúceho spolubojovníka a súputníka na ich „ceste tŕnistej“ Jozefa Miloslava HURBANA. Počas svojho života sa často k tejto udalosti vracal ako k číremu prameňu prebúdzajúceho sa slovenského národného povedomia, ale sprevádzalo ho ním tam vybraté slovanské meno MILOSLAV, ktoré s hrdosťou pridával k svojmu priezvisku po celý svoj život. Z národnej či rodovej podstate už nikdy neuhol presne v duchu hesla, ktoré si na Devíne pod svojou prísahou osvojil: „Žiť pravde a národu!“
Počas marcových dní si každoročne pripomíname jeho výročie narodenia, a to v našom Trenčianskom kraji rôznymi podujatiami. Vtedy nielen Hlboké, kde žil, pôsobil ako evanjelický kazateľ dlhé roky a vo februári 1888 zomrel, tiež Beckov, kde sa narodil 19.3.1817 už starším rodičom, v jeho odkaze pokračuje najmä susedná Kálnica, kde zas malý Jožko rád chodil ku krstným rodičom mlynárom Viktoryovcom. A práve tu sa aj tento rok stretli takmer 50-i: nadšenci Hurbana z rôznych obcí a miestni matičiari, turisti, včelári, speváci „Šípkári“, proste národovci, ktorí sú na slovenského obroditeľa, prvého predsedu Slovenskej národnej rady patrične hrdí .
Spolu s nimi si v sobotu 18.marca 2023 Hurbanove potulky priblížili asi 4 kilometre dlhým turistickým chodníčkom, nazvaným podľa nášho velikána, TJ Zavažan . Úvodné slová po speve hymny predniesol a všetkých privítal tamojší starosta. Krátku poznávaciu exkurziu Hurbanovým detstvom a študentskými rokmi sme si vypočuli od veľkého miestneho znalca dejín Miroslava Borcovana. So starostom Kálnice položili kvety k miestnemu pamätníku Hurbana predsedníčka KR MS Trenčianskeho kraja Žofia Hrančová a členka MO MS z Myjavy B. Ušiaková, Postavili ho k 200. výročiu jeho narodenia a vzorne sa oň starajú – aj s jeho okolím – Kálničania i deti z MŠ a ZŠ.
Tým sa začal zaujímavý pochod krásnym považským krajom, ktorý si trúfli pre strednú náročnosť zdolať 44 turisti i neturisti, muži i ženy v približne rovnakom zastúpení. Prvou zastávkou bol odpočinkový altánok, kde sme sa občerstvili a zapísali do pamätnej knihy a dostali spomienkovú Hurbanovu pohľadnicu. Tu nám akoby symboliku bývalého prameňa pripomenula základná melódia hymny ľudovým nápevom Kopala studienku, nádherne interpretovaná fujarou z Vígľaša, ku ktorej slovám sme sa radi pripojili.
Pokračovali sme zalesneným svahom, kde vraj kedysi boli pastviny a pamätníci stromy dávnejšie – kvôli tvrdšiemu povrchu pôdy – ťažšie sadili, kde dnes stojí lesík. O tom porozprával pri pozostatkoch domu Hladkých jeden z rodákov. Zaviedol nás aj k studni s vodou. Neďaleko odtiaľ sa citovali sa aj slová básne, ktorými 31−ročný Hurban kedysi privítal meruôsme roky:
„Bije zvon slobody, čujte ho národy,
kto ho nepočuje, obanuje!
I my čujme, bratia, zvon zlatej slobody,
kým nezapečatia nám ho zas národy!“.
Pri ďalšej orientačnej tabuli sme na mape skúmali trasu, ktorou sme šli a ešte pôjdeme. Napokon sme sa presunuli do najvyššieho bodu nášho pochodu, odkiaľ sa nám naskytol krásny výhľad nielen na približujúci sa Beckovský hrad a tri kostoly, ale na celé okolité vrchy a údolia. Hoci nám pán Borcovan ukazoval jednotlivé vrchy, môžeme potvrdiť, že ich najlepšie predstavuje Hurbanova báseň Po padesát letech ktorú nám aj predniesol.
Kráčajúc už slávnym Beckovom si uvedomujeme, akú ťažkú cestu od jesene 1848 musel podniknúť, keď organizoval Slovenské povstanie a s dobrovoľníkmi prešiel celé Slovensko. Bol aj na ich rozpustení 21. novembra 1849 na dnešnom Námestí slobody v Bratislave. Na svoju Hlbockú faru sa vrátil a znova ju získal 4. novembra 1850 až po dobrozdaní panovníka. No hlavne sa nikdy nevzdával aj vďaka svojej vernej žene Aničke, ktorá mu vždy pomáhala a on aj po smrti Štúra pokračoval v zápase o udržanie štúrovskej slovenčiny. Vydával Slovenské pohľady, Almanach Nitra, v čom ho podporovali synovia Svetozár či Vladimír. Aj to všetko mi víri hlavou, keď nám jedna pohostinná Beckovčanka ponúkla oldomáš na počesť svojho manžela tiež Jožka.
Preto sme sa s úctou priblížili k Hurbanovmu rodnému domu i pamätnej tabuli, ktorú osadili pred 6 rokmi vďační rodáci, matičiari mu tu položili veniec a zaspievali hymny i svoje piesne, s ktorými pokračovali v blízkej reštaurácii. A mne sa znova v mysli rinuli myšlienky a pretekala sa minulosť s prítomnosťou. Kedysi na memorandovom zhromaždení v Turčianskom sv. Martine 6. a 7. júna 1861 Hurban vystúpil a rázne vyslovil žiadosť : „My chceme vedieť, ktorý kúsok zeme na šírom svete je slovenský kúsok zeme!“ Slováci v ňom však videli najmä bojovníka za slobodu…
Asi jedinú správnu cestu nám ukazujú svojimi postojmi aj ďalší štúrovci: dejinami svojich veršov opradený Samo Chalupka, ktorý zažiaril nielen v skladbe Mor ho!, myšlienkou diela Branko, radí nám aj náš rebel Janko Kráľ v básni Zakukala kukulienka Ján Botto v Jánošíkovi i veršami „Súdia nás a my mlčíme“ či Sládkovič svojou výzvou „Nehaňte ľud môj!“
A čo si o našej budúcnosti myslím osobne? Každý by sme sa mali riadiť vlastným rozumom, no čo je rozhodujúce : nedať si za žiadnu cenu zobrať vlasť, treba brániť aj našu slobodu, no predovšetkým nedovoliť nikomu zmanipulovať národ žiadnym fanatizmom…. V tomto sa stotožňujem s M. R. Štefánikom, ktorý pred ním vystríha a tiež tvrdí : „Čím bystrejší je náš um, čím väčšie je množstvo v nás spracovaných vedomostí, tým hlbšia je súdnosť človeka…“
Na záver ešte krédo 101-ročného veterána 2. svetovej vojny, rotného v.v. Karla Steklého z Opatovej pri Trenčíne, skromného, hrdého a neskutočne nadaného človeka: „Do vojny som nešiel zabíjať ľudí, vždy som chcel pomáhať… Nepotrebujem nič falšovať, žijem, ako príde, všetko prirodzene… „
BKU