Samuel Tomášik /1813-1887/

Autorky: Mgr. Emília Völgyiová – zborová farárka CZ Chyžné, Tatiana Tomková – DMS Rožňava

„Vyvrátiš prv Tatry, zastavíš Dunaje, nežli se odřekne Slovák svého kraje.

Spíš přeneseš Tatry na nízké roviny, než odcizíš matkám slovenským jich syny.

Spíš Dunaj do moře svého téct přestane, než Slovák národu nevěrným se stane.“

Samuel Tomášik (Pražák, s. 46)

Meno Sama Tomášika spájame najčastejšie s piesňou Hej Slováci, niekedy aj s niekoľkými historickými novelami. No Tomášik bol aj básnik a dejateľ v oblasti cirkevnej, národnej. Cirkevná činnosť v jeho časoch bola úzko spojená s národnou, lepšie povedané so širokou ľudovou politikou. Tomášik stál na čele všetkých významných podujatí podnikaných od 40-tych rokov v prospech slovenského ľudu. Z básnika sa stával politik a cirkevný dejateľ, ktorý iba v časoch nedobrovoľného voľna bral do rúk pero, aby položil na papier to, čím bolo naplnené jeho srdce.

Rodina

Samuel Tomášik pochádzal z rodiny vzdelaného evanjelického farára Pavla Tomášika (1770-1833), ktorý bol sám literárne činný. Pochádzal z Čiernej Lehoty, malej dedinky položenej na opačnom boku Kohúta. Keď bol v čase jeho štúdií v Šoprone vyhlásený tolerančný patent a tamojších uhorských bohoslovcov vyzvali na misijnú prácu do novozvniknutých cirkví v českom kráľovstve, prihlásil sa aj Tomášikov otec. Účinkoval na panstve kniežaťa de Paara v dedine Trnávka pri Čáslaví. Svojou horlivosťou a svojím správaním si úplne získal aj svojho pána.

Mohol ostať v Čechách, ale napadla ho zákerná maláriová horúčka, ktorá ho donútila, aby zažiadal o uvoľnenie z miesta proti vôli svojich cirkevníkov sa odsťahoval domov, aby tu hľadal stratené zdravie. Najprv odišiel do svojho rodiska Čiernej Lehoty. Keď našiel rodný dom vyhorený, pobral sa do Chyžného k sestre a ako farár do Nemeckej /Partizánskej Lupče/.

Potom pôsobil v Muránskej Dlhej Lúke a Rozložnej. Začiatkom roku 1800 sa stal farárom v novoutvorenom cirkevnom zbore v Gemerskej (Jelšavskej) Teplici a napokon do roku 1819 v Chyžnom, kde zotrval až do svojej smrti. Choroba sa v ňom držala dlho, mával bolesti hlavy a často mal horúčku. Je príznačné, že na bolesti hlavy sa od svojej mladosti sťažoval aj jeho syn Samo.

Tomášikov otec bol na svoju dobu vzdelaný muž, vychovaný v tradíciách evanjelickej rodiny, ktorá sa pridŕžala bibličtiny a histórie.

V roku 1798 vstúpil do manželstva s Kristínou, rod. Glosovou (1780-1857), ktorá bola na ten čas vzdelaná žena. Po smrti manžela žila u svojho syna a tiež pri dcére Juliane Karolíne, vydatej v Hrachove, kde aj zomrela.

Manželia Pavel a Kristína Tomášikovci mali spolu 10 detí. V súlade s reformačnou zásadou (vzdelávanie mládeže) umožnili svojim štyrom synom študovať. V otcových šľapajách pokračovali dvaja synovia: najstarší Ján Pavel a najmladší Samuel.

Najstarší syn Ján Pavel Tomášik, vyštudoval teológiu, filológiu a filozofiu vo Viedni a stal sa profesorom. Druhý syn Ján Ferdinand zomrel ako mladý vojenský lekár na tuberkulózu. Tretí Karol, národne vlažný, žil ako lekárnik v Debrecíne. A posledný syn Samuel.

Samuel Tomášik- Samčo, ako mu doma hovorili ale tiež Samo… sa narodil 8. februára 1813 v Jelšavskej Teplici. Základné elementárne vzdelanie nadobudol v Chyžnom a v jelšavskej mestskej škole pri učiteľovi Ondrejovi Lacovi, kde nadobudol prvé vedomosti o záhradníctve. Náklonnosť k práci na záhrade a neskôr pri včelách neopustila Tomášika do konca života. Nižšie gymnázium vyštudoval Tomášik roku 1824 v maďarskej dedine Gemer. Do svojich 16 rokov navštevoval gymnázium v Rožňave (1824-1828), kde mu boli spolužiaci Samo Chalupka, Jonáš Záborský, Michal Hodža. Ozajstným osviežením pre Tomášika sa stali roky na lýceu v Kežmarku (1828-1831). Tu Tomášik ako starší študent odbavoval za profesora Mihálika slovenské bohoslužby, ktoré sa konali pre slovenských remeselníkov a veriacich z nižších mestských vrstiev. Študoval filozofiu a teológiu. Ovládal gréčtinu, hebrejčinu, právo i históriu.

Náznaky literárneho nadania preukázal najmä v rokoch 1828- 1830, keď slovenskí študenti horlivo študovali Kollárove znelky. Tomášik nasledoval príklad svojho priateľa Chalupku a navštívil Poľsko. Cesta do Poľska ho ovplyvnila a poznačila na celý život. Duch poľských ľudových piesní sa stal súčasťou poetiky neskoršieho básnika a založil jeho slávu celoslovanskou hymnou: Hej, Slováci! , zloženú na nápev poľskej národnej hymny. Po štúdiách v Kežmarku, keď mal 19 rokov s vysvedčením absolutória z filozofie, práva a teológie odchádza mladý Tomášik do rodného Gemera. Mal pred sebou jasnú cestu: pokračovať v ceste svojho otca, stať sa pastierom svojho ľudu a jeho vychovávateľom. Mladý muž vysokého vzrastu, hrdého a priameho pohľadu robí svoje prvé kroky do života. Prv než vstúpil na vysokú školu, odchádza na dva roky za vychovávateľa do šľachtickej rodiny Szentmiklóssyovcov v Bénréve (v dnešnom Maďarsku). Ešte predtým, lebo sa chystal za kňaza, podrobil sa skúške pri jenskom doktorovi a superintedentovi potiského okolia Pavlovi Jozeffymu, farárovi v Tisovci. Skúška dopadlo dobre a získal si priazeň i u kňazov, a odporúčanie, že sa môže stať evanjelickým kňazom keď absolvuje niekoľko semestrov štúdia na niektorej nemeckej univerzite. Na začiatku roku 1833 zavolali Tomášika náhle domov. Ochorel otec a bolo ho treba zastupovať v kňazskom úrade. Choroba bola taká vážna, že jeho otec rýchlo podľahol. Starý chyžniansky farár zomrel a za kňaza si vyvolili mladého Tomášika. Dovtedy nesamostatný mladý muž, závislý od svojich rodičov, mal sa teraz starať o matku a dom sám. Odrazu sa pred ním otvoril voľný, neznámy svet, vyžadujúci okamžité rozhodovanie. Superintendent Jozeffy mu udelil dišpenz a ordinoval ho s pripomienkou, že vzdelanie si musí doplniť v Nemecku. Po namáhavom vybavení pasu dostal povolenie študovať v Berlíne. V čase Tomášikových štúdií cirkevný zbor v Chyžnom administroval Samo Chalupka. Samuel Tomášik odišiel na štúdiá v jeseni 1834. Cestou do Berlína sa zastavil v Prahe, kde sa zdržal niekoľko dní.

V Nemecku sa venoval popri teológii aj štúdiu histórie. Zaujal ho osud polabských a pobaltských Slovanov. Historickým záľubám ostal Tomášik verný po celý svoj život. Štúdium v Berlíne musel po roku ukončiť a vrátiť sa do Chyžného, pretože administrátor zboru Samuel Chalupka dostal miesto farára v Tomášikovom rodisku (Gemerských Tepliciach). Svoju cestu domov spojil s poznávaním nemeckých, rakúskych, českých a slovenských miest a regiónov. Vrátil sa do Chyžného, kde pôsobil ako evanjelický farár celý svoj život až do svojej smrti (10. septembra 1887). V rokoch 1856 – 1860 zastával funkciu seniora Gemerského seniorátu. V tomto senioráte vykonával tiež dôležitú funkciu dozorcu škôl.

Tomášik mal všetko, čo mohol dosiahnuť vzdelaný muž. Vzdelanie, faru, prvé úspechy v spoločnosti a v oblasti literárnej. Chýbala mu žena. Hľadal primeranú partiu a našiel ju v rodine majiteľa hámra Pavla Latináka v Ploskom. Bola to vychýrená krásavica Hornáta, ktorú volali Honi. Svadba s Hornátou Latinákovou sa konala 1838 v Ratkovej, no nebol to šťastný zväzok. Podľa rodinnej tradície Hornáta ľúbila dôstojníka a na jej city k Tomášikovi sa nikto nepýtal. V rodine Latinákovcov sa dlho uchovávali tri po nemecky písané listy, ktoré adresoval Tomášik Hornátinmu otcovi. V prvom mladý kňaz žiadal o ruku jeho dcéry, v druhom po sobáši ďakoval za ženu a v treťom sa ponosoval , že jeho žena sa nespráva ako manželka. Keď sa k nej priblíži škrípe zubami. Pýtal si dovolenie, či môže jeho dcéru naučiť poslušnosti. No mladá žena nečakala na otcov súhlas. Jedného dňa, ani nie po trojmesačnom manželstve s nemilovaným mužom, nasadla na koňa a ušla k svojej priateľke do Drienčan.

Nešťastný manžel sa začas trápil a sužoval, potom požiadal stoličný úrad o rozvod. Keďže mu bolo ťažko, ubolený manžel utešil svoj bôľ v básni: Ubolený manžel

„ Kochal jsem anjela, čerta jsem vzal, no hŕíšný člověče, však jsi si dal! Již jsem si dal, namísto ajnela čerta jsem vzal.

Já chúďas, ona chce madámu hrát,

Ona jde po sklepích“ ty muži plať“ tralala tralala“ proč jsi mě vzal? Však jsi to znal, žes paní, ne služku do domu bral!“

Mladému kňazovi trvalo 3 roky, kým sa dostal do svojej kože a osmelil po druhý raz hľadať životné šťastie. Zoznámil sa so 17-ročnou dcérou panského úradníka Annou Antonyovou. Obidvaja mladí ľudia sa do seba na prvý pohľad zaľúbili. Anna zrušila zasnúbenie s panským úradníkom a dala slovo kňazovi. O tri mesiace sa konala svadba. Svadba bola na Zemplíne odkiaľ Anna pochádzala. Tri dni trvala cesta, do dediny pod Kohútom, všetci dedinčania ich čakali. Cirkevníci obdivovali mladú ženu o 10 rokov mladšiu od manžela. Čoskoro sa presvedčili o jej dobrých vlastnostiach, prívetivosť, dobrotivosť, skromnosť. S manželom prežila v dobrom i zlom 48 rokov, chápajúc jeho zodpovedný úrad. Porodila mu 13 detí, z toho 8 synov a 5 dcér, z ktorých nažive ostalo 9 detí a z tých viaceré v dospelom veku zomierali. Anna Tomášiková sa z Chyžného presťahovala po smrti svojho manžela do Jelšavy a tu zomrela. Pochovali ju po boku manžela v Chyžnom.

U Tomášikovcov na fare

Na Chyžnianskej fare sa vždy niečo dialo a vždy bola plná návštev. Schádzali sa tam poprední slovenskí dejatelia slovenského národa.Doma boli vždy jeho manželka a deti. Tri Tomášikove dcéry – Anna, krásavica, ktorá sa po prvý raz vydala za úradníka Šafaríka, teraz bola manželkou lekára Martona, Oľga – bola zasnúbená lesníkovi Jozefovi Hubáčkovi a posledná Matilda, pekné dievča, ale žiaľ od svojho piateho roku nemá. Okrem týchto detí, ktoré boli prítomné doma, bolo ešte šesť: Pavel Bohodar Boleslav, Karol Milko Ladislav, Ľudmila Petronela, Libuša Amália, Samuel Mojmír Jaroslav/ študent teológie otcov pomocník v kňazskom úrade sa utopil pri kúpaní v Múránke/, Gustáv Ľudovít. Väčšine detí bol krstným otcom August Horislav Škultéty.

Dcéra Ľudmila sa otrávila aj so svojím milým, keď im nechceli rodičia povoliť manželstvo. Mala kadeta, ale Tomášikovci nemali toľko peňazí, aby mohli zaplatiť jeho odchod z armády. Mali sa rozísť. Zaľúbenci volili spoločný odchod z tohto sveta.

Tomášikovci mali ťažký osud, lebo ani z jedného dieťaťa sa netešili dlho: najstaršia dcéra Ľudmila sa otrávila, Syn Pavol, profesor na gymnáziu v Ptuji, sa vrátil domov a zomrel na tuberkulózu. Keď ležal na smrteľnej posteli, rozlúčila sa s ním jeho snúbenica bozkom na ústa a o krátky čas na to zomrela na tuberkulózu aj ona. Druhý syn Karol sa učil pri svojom strýkovi v Debrecíne za lekárnika. Žiaľ, Karol namiešal nejakú mixtúru, poranil si ruku a zomrel na otravu krvi. Dcéra Amália, sa vyznačovala bystrosťou, po smrti manžela farára Nosáka sa odsťahovala do Jelšavy a tu bývala pri svojej mame. Po jej smrti odišla do Pešti, kde sa živila tým, že mala v prenájme študentov. Jedno nešťastie striedalo druhé. Nažive ostal jediný syn Gustík. Keď sa vyučil za strojníka, odišiel do Ameriky. Taká je stručná história Tomášikovcov, viac smutná ako radostná.

Na formovaní profilu osobnosti Samuela Tomášika sa okrem rodinného prostredia podieľali viaceré osobnosti z radov pedagógov, kolegov a priateľov. Národne sa začal uvedomovať už počas štúdia v Rožňave. Národné a slovanské cítenie sa u neho naplno rozvinulo v prostredí kežmarského lýcea. O formovanie národnostného charakteru školy sa zaslúžil profesor Daniel Mihalik. Bol jedným z najerudovanejších pedagógov svojej doby. Kládol dôraz na vyučovanie v materinskom jazyku a viedol žiakov k samostatnému mysleniu. Okrem neho na Tomášika mali vplyv Mihalikovi žiaci, profesori Ján Blahoslav Benedikti a Karol Kuzmány. Benedikti v roku 1824 založil na kežmarskom lýceu prvý slovenský študentský spolok Slovenskú spoločnosť. Členovia spolku sa učili českú gramatiku, recitovali básne a posudzovali literárne práce. Aktívnym členom tohto študentského spolku bol aj Samo Tomášik.

Významným momentom na formovanie Tomášikovej osobnosti bol už spomínaný pobyt v Prahe na jeseň 1834. Tu navštívil Pavla Jozefa Šafárika a zoznámil sa s viacerými českými vlastencami. Hlboko na neho zapôsobili politické a spoločenské pomery, nerovné postavenie Čechov s Nemcami. Tieto zážitky sa stali podnetom pre hymnickú pieseň Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije!, ktorú zložil na nápev poľskej piesne Jezceze Polska nie zginela. Pre svoj buditeľský pátos sa čoskoro stala známou aj za hranicami monarchie.

Za svojho života bol Tomášik považovaný za vzdelaného teológa, horlivého vyznávača Písma svätého, kazateľa slova Božieho, čestného a mravného človeka so zmyslom pre humor.

Celý svoj dospelý život strávil Tomášik ako evanjelický farár v Chyžnom. Bol blízkym spolupracovníkom superintendenta Pavla Jozeffyho. Aj pod jeho vplyvom sa z neho stal horlivý cirkevný, národný a literárny pracovník. Aktívne sa zúčastňoval na prijatí novej spisovnej slovenčiny. Bol členom spolku Tatrín a zároveň aj členom komisie tohto spolku, ktorej úlohou bolo posúdenie Štúrovej Náuky reči slovenskej. Prispel aj do jazykovej diskusie viacerými návrhmi. Prijatím novej kodifikovanej slovenčiny sa pre Tomášika začalo obdobie zápasov za slovenčinu a jej presadzovanie v školskom a vo verejnom živote Slovákov. Aktívne sa zapájal aj do ďalších aktivít mladej štúrovskej generácie. Uvedomoval si dôležitosť a význam Štúrových Slovenských národných novín pre rozkvet slovenského národného hnutia. Pravidelne do nich prispieval v rubrike Dopisy článkami Z Gemera, kde informoval o svojich aktivitách v duchu štúrovských ideí. Patril k tým predstaviteľom mladoslovenského hnutia, ktorý spájal cirkevné aktivity s politickými a národnými záležitosťami, pretože chápal ich vzájomnú spojitosť najmä v evanjelickej cirkvi.

Na podporu výchovno-vzdelávacej a osvetovej činnosti v Chyžnom založil nedeľnú školu a rozširoval slovenské knihy a časopisy svojim farníkom.

Tomášik sa pravdepodobne aj následkom ťažkého zranenia nezúčastnil na revolúcii v rokoch 1848/1849. Na jeseň 1849 sa Tomášik objavil ako člen deputácie Gemerskej stolice vo Viedni, ktorá podobne ako ďalšie slovenské stolice odovzdala panovníkovi petíciu, v ktorej žiadali jazykovú rovnoprávnosť pre Slovákov. V práci na cirkevnom aj národnom poli pokračoval v porevolučnom období. Po porážke revolúcie sa zmenila situácia v krajine. Slováci aj naďalej vkladali veľké nádeje do školstva, pretože školské požiadavky zostávali dôležitou súčasťou národnoemancipačného programu. Od začiatku 50.rokov 19. storočia v Potiskom dištrikte sa začala riešiť otázka škôl a vyučovacieho jazyka na školách, ktoré navštevovali slovenskí študenti. Práve v tejto oblasti zohral významnú úlohu Samuel Tomášik, zastávajúci po roku 1952 funkciu dekana, konseniora, v rokoch 1856 – 1860 seniora a dozorcu evanjelických škôl v Gemerskom senioráte. Tieto roky patrili k jeho najaktívnejším v cirkevnom aj verejnom živote. Za prekážku rozvoja cirkevného a národného života slovenských evanjelikov pokladal Tomášik absenciu evanjelických cirkevných novín, kde by sa mohli evanjelici prezentovať a aktivizovať. Presadzoval zavedenie slovenčiny ako jedného z vyučovacích jazykov na školách so slovenskými študentmi. „…aby rovnosť a právo národa slovenského uznali, jeho prirodzeným nevyhnutným potrebám strany vzdelávania sa v materinskej reči za dosť urobili, interese maďarismu vo svojich zasadnutiach na prestol nekládli…Keď chce byť Maďar Maďarom, nech sa nemrzí na Slováka za to, že chce byť Slovákom.“

Roku 1856 Samuela Tomášika zvolili za seniora, najvyššieho muža Gemerského seniorátu. Až do dobrovoľného zloženia funkcie roku 1860 sa Tomášik najaktívnejšie angažoval v cirkevnom aj školskom živote. Vážil si dôveru, na základe ktorej sa stal seniorom, ako aj dozorcom evanjelických škôl. Oceňoval učiteľské povolanie, učitelia boli podľa neho tí, ktorí vštepovali deťom vieru, mravnosť, vychovávali ich pre cirkev aj pre krajinu. Najzávažnejšie problémy, ktoré počas úradovania musel riešiť súviseli so silnejúcimi maďarizačnými tendenciami vo vnútri cirkvi.

Roku 1862 vzniklo prvé slovenské evanjelické gymnázium vo Veľkej Revúcej a s ním je spätá aj osobnosť Samuela Tomášika. Stál pri jeho zrode ako člen výboru gymnázia, dohliadal na jeho chod a sledoval úroveň vzdelávania. Vynakladal veľké úsilie v získavaní študentov na gymnázium. Jeho synovia tiež navštevovali túto školu. S posviackou novej gymnaziálnej budovy vo februári 1873 je späté jedno z posledných jeho verejných vystúpení, keď predniesol pri tejto príležitosti verejnú reč. Každoročne prispieval na činnosť gymnázia určitými finančnými čiastkami. Ostro vystúpil proti zatvoreniu gymnázia, školu obraňoval proti maďarizačným útokom, no nepodarilo sa zabrániť jeho zrušeniu roku 1874, čo ho bolestne zasiahlo.

Prebúdzajúci sa slovenský národný život ovplyvnil ďalšiu jeho činnosť, čo sa odrazilo aj v jeho literárnej tvorbe. Privítal koncipovanie Memoranda národa slovenského a stal sa členom Matice slovenskej. Založenie Matice slovenskej pozdravil básňami Hymna a Rozpomienky na Martin: „… buď hotov k práci, k obetiam, do boja, k činom sa prebuď, Tatry junač mladá!“ (Sokol 1862). Pôsobil v jej literárnom a historickom odbore a prispieval do jej Letopisu.

Potlačenie slovenských národnoemancipačných aktivít maďarskou vládou v polovici 70. rokov 19. storočia znamenalo aj pre Tomášika definitívne stiahnutie sa z verejného a národného života. Poslednýkrát participoval na verejnej udalosti roku 1884, keď sa zúčastnil na jubilejnej slávnosti v Prahe a v Martine pri príležitosti 50. výročia piesne Hej, Slováci, uskutočnenej na jeho počesť.

Počas jeho aktívneho pôsobenia vznikali na našom území početné Spolky miernosti, ktoré boli svojou činnosťou zamerané práve na eliminovanie rozšírenej pliagy alkoholizmu.

Bol aj zanieteným ochranárom starožitných pamiatok. V roku 1846 uverejnil v Štúrových Slovenských národných novinách list zdôrazňujúci potrebu zbierať a prakticky zachraňovať starožitnosti staroslovenské, t. j. barbarské peniaze, zbroj, ozdoby tela, popolnice, domáce riady, ktoré sa dostávajú do cudzích múzeí v zahraničí. Uchovávanie pamiatok vyústili napokon do zámerov smerujúcich k založeniu národného múzea Slovákov s vedeckou akadémiou, ktorú si osvojil aj Samuel Tomášik. V roku 1851 začal presadzovať myšlienku slovenskej učenej spoločnosti pre výskum, zberateľstvo a záchranu starožitností v podobe múzea. Učinil tak v článku Slovo k národu strany starožitností slovenských (Lichardove Slovenské noviny, 1851), kde vyjadril nádej, že keď pominie v Uhorsku stav obleženia, budú si môcť Slováci opäť založiť učenú spoločnosť a s ňou aj zbierky slovenských starožitností v „príslušnom sklade“ (múzeu). Ako organizátor a aktivista stál pri zrode muzeológie na Slovensku.

Bol aktívnym, až vášnivým, ovocinárom a prispieval aj k rozvoju ovocinárstva dolnozemských Slovákov. V časopise Obzor z roku píše o svojich tridsaťročných skúsenostiach zo štepárstva a pestovateľom radí o pestovaní hrušiek, jabĺk a aj hrozna. Odporúčal literatúru a vedel reagovať svojím príkladom a skúsenosťami.

Samuel Tomášik zanechal výraznú pečať v živote a histórii slovenského národa. Svojou činnosťou na cirkevnom, ako aj národnom poli zápasil nielen o existenciu svojich veriacich, ale aj o existenciu slovenského národa.

Tvorba

Svojou tvorbou sa radí do medziobdobia medzi kollárovskou a štúrovskou generáciou. Začínal latinskou tvorbou (poézia), no tiež sa zaujímal o ľudovú tvorbu. Okrem latinčiny písal tiež česky a slovensky. V jeho tvorbe sa veľmi často objavuje výzva do boja za slobodu či spravodlivosť, snaha dokázať dôležitosť slovenského národa v dejinách Uhorska, no venuje sa i básňam satirickým, manželským, či na báze ľudovej tvorby. Jeho básne vyzývali k boju a zápasu. Priestorovo umiestňuje svoje diela na územie Muráňa, resp. do gemerského regiónu. Jeho diela sa vyznačujú spevnosťou a ľudovým jazykom, pričom viaceré boli zhudobnené alebo zľudoveli. Písal články národohospodárske, ako evanjelický farár vytvoril kázne, ktoré boli aj vytlačené, romány, kde sledoval národno-výchovné ciele.

Dielo

1888 – Básně a písně, súhrnné dielo

1834 – Hej, Slováci (pôvodný názov Na Slovany), hymnická pieseň

1846 – Hladomra, prvá próza (povesť)

1864 – Bašovci na Muránskom zámku, poviedka

1865 – Sečovci, veľmoži gemerskí, poviedka

1867 – Vešelínovo dobytie Muráňa, poviedka

1870 – Odboj Vešelínov, poviedka

1873 – Malkotenti, poviedka

1876 – Kuruci, poviedka

1872 – Pamäti gemersko-malohotské, faktografická próza; dejiny Gemera

1883 – Denkwürdigkeiten des Muranyer Schlosses, mit Bezug auf die Vaterländische Geschichte, faktografické dejiny muráňskeho zámku