Neznáma vetva rodu Hunt-Poznanovcov
Prof. PhDr. Ján Lukačka, CSc., Historický odbor Matice slovenskej
Mohlo by sa zdať, že o veľmožskom rode Hunt-Poznanovcov vieme už takmer všetko. Rod samotný, resp. jednotlivé jeho vetvy sa tešili sústredenej pozornosti najmä staršej historiografie. Zdá sa to celkom prirodzené, pretože postavenie a majetková držba príslušníkov tohto starobylého a mimoriadne rozvetveného šľachtického klanu bola najmä vo včasnostredovekom období celkom výnimočná. Historické a genealogické bádanie za posledné polstoročie pri prehlbovaní poznatkov o tomto rode však nezaznamenalo žiaden výraznejší pokrok. Väčšina prác iba reprodukuje výsledky J. Karácsonyiho prípadne ďalších starších maďarských medievistov a genealógov. Zarážajúce to je najmä preto, že vďaka kvalitným pramenným edíciám, akými sú slovenský diplomatár a slovenský regestár, majú historici a genealógovia k dispozícii množstvo nových pramenných údajov, ktoré dovoľujú posunúť vedomosti o jednotlivých vetvách rodu o jednu až dve generácie smerom do minulosti.
Spomenuté konštatovania sa týkajú aj tzv. Ambrózovskej vetvy rodu Hunt-Poznanovcov, ktorej príslušníci napriek výrazným pozíciám na kráľovskom dvore v priebehu prvej polovice 13. stor. zostali v úplnej anonymite. Túto skutočnosť možno vysvetliť najmä okolnosťou, že spomínaní šľachtici ešte nepoužívali označenie „de genere Huntpoznan“. Okrem toho nezískali žiadne významnejšie majetkové akvizície a ich potomstvo väčšinou vymrelo do konca 13. stor.
Ambózovi synovia Peter, Marcel a Fabián sa medzi popredných aristokratov Uhorska dostali hneď po nástupe vojvodu Ondreja II. na kráľovský trón roku 1205. Je známe, že Ondrej už počas vlády svojho staršieho brata Imricha bojoval o podiel na vláde. Po viacerých neúspešných pokusoch ho nakoniec kráľ Imrich dal v októbri 1203 uväzniť na hrade Kene a neskôr v Ostrihome. Odtiaľ ho začiatkom roku 1204 vyslobodili jeho verní prívrženci Tomášovi synovia Alexander a Sebeš z rodu Hunt-Poznan a ich spoločníci. Je nepochybné, že medzi týchto spoločníkov patrili aj ich blízki príbuzní Peter, Marcel a Fabián. Usudzujeme tak preto, lebo počas celej vlády Ondreja II. patrili bratia Marcel a Peter k jeho najbližším dôverníkom a postupne zastávali vysoké krajinské úrady.
Hneď na začiatku vlády Ondreja II. urobil neobyčajne úspešnú kariéru zrejme najstarší z bratov Marcel. Postupne získal županské hodnosti v Čanáde (r.1206), v Bihari (r.1208), v Báči (r.1209) a Nitre (1210). Marcel sa napokon roku 1211 stal správcom kráľovského dvora (curialis comes).[1] V neskoršom období údaje o jeho verejnom účinkovaní nenachádzame, hoci žil prinajmenšom do roku 1234.[2] Verejná kariéra Marcelovho brata Petra naopak spadá do posledných rokov panovania Ondreja II. Nemožno však vylúčiť ani možnosť, že Peter fungoval rovnako ako jeho brat Marcel v županských hodnostiach už v prvých dvoch desaťročiach Ondrejovej vlády. Roku 1208 sa spomína akýsi Peter ako čanádsky župan a správca dvora kráľovnej. Roku 1211 ten istý? Peter vystupuje ako báčsky župan a r. 1214 znovu ako čanádsky župan.[3] Celkom bezpečne možno jeho kariéru sledovať až v posledných rokoch Ondrejovej vlády, keď sa pravidelne identifikoval tým, že sa uvádzal ako Marcelov brat (Petrus comes, frater Marcelli). V tomto čase bol Nitrianskym županom a najbližším dôverníkom starnúceho kráľa Ondreja II. Roku 1233 sa stal spolu s najvyššími kráľovskými hodnostármi spolusignatárom známej Berežskej dohody zaručujúcej práva cirkvi v Uhorsku.[4]
Tretí z Ambrózových synov Fabián nezastával žiadne úrady, ale ako kráľovský rytier (miles) sa v mierových časoch zdržiaval spolu so svojou rodinou na dedičných majetkoch na území Nitrianskej a Bratislavskej župy. Do povedomia verejnosti sa dostal vďaka svojmu dlhoročnému majetkovému sporu s Panonhalmským opátstvom. Ten začal už roku 1225, keď rytier Fabián údajne z príkazu kráľa zaujal majetky patriace ku kostolu sv. Ducha stojaceho v blízkosti šľachtickej kúrie (palatium) nebohého Smaragda, arcidiakona z Pápy.[5] Smaragd nepochybne patril k širšiemu príbuzenstvu Ambrózových synov, ale svoje pozemské majetky odkázal Panonhalmskému kláštoru, čo vyvolalo nevôľu najmä Fabiána a darovaný majetok zaujal pre seba. Nasledujúca informácia o priebehu sporu pochádza z roku 1228, keď pápež Gregor IX. karhá svojou bulou nitrianskeho a rábskeho biskupa, že ešte nezakročili proti županovi Demetrovi a rytierovi Fabiánovi, ktorí násilne zaujali kostol sv. Ducha a jeho majetky na úkor Panonhalmského kláštora. Demeter bol tiež v príbuzenskom pomere s Ambrózovými synmi a v tom čase sídlil na území Rábskej diecézy.[6] Liknavosť pápežom poverených cirkevných hodnostárov možno pochopiť celkom ľahko. Išlo totiž o veľmožov, ktorí mali silné zázemie na samotnom kráľovskom dvore.
Komes Demeter v nasledujúcich rokoch z nepríjemného sporu vycúval, ale rytier Fabián sa tvrdohlavo snažil udržať sporný majetok vo svojich rukách. V apríli 1231 mal celú záležitosť vyriešiť Egídius, subdiakon a pápežský kaplán, keď predtým neuspela misia vacovského biskupa a dvoch opátov. Rytier Fabián sa odmietol podriadiť aj pápežskému legátovi a z toho dôvodu bol Egídiom exkomunikovaný. Opáti zo Zoboru a Taty a rábsky kanonik Ján mali uviesť Panonhalmské opátstvo do držby sporného majetku.[7] Vec sa však ukázala oveľa zložitejšia. Rytier Fabián sa koncom roku 1231 dostavil do Ostrihomu, kde pred spomínanými cirkevnými hodnostármi sebavedome vyhlásil, že v celej kauze sa cíti nevinný, pretože pápežský legát Egidius vystupoval v Uhorsku bez patričného oprávnenia a ani sa nepreukázal pápežskou bulou. Preto sa údajne Fabián necíti viazaný jeho rozsudkom. Spomínaní opáti a rábsky kanonik k tomu dodali, že rytier Fabián a jeho spoločníci boli pripravení odporovať im všetkými možnými spôsobmi, preto celú kauzu znovu predostierajú k nohám pápeža.[8]
Začiatkom roku 1234 znovu žiadal panonhalmský opát Uriáš nového pápežského legáta Jakuba, aby mohol byť uvedený do držby majetkov patriacich ku kostolu sv. Ducha. Legát predvolal sporné stránky, ale rytier Fabián sa ani tentokrát na súdne pojednávanie nedostavil. Preto ho znovu exkomunikoval a sporné majetky pririekol kláštoru, o čom 29. januára 1234 vydal aj listinu.[9] Až tento akt mal na Fabiána žiadúci účinok, pretože už 27. februára toho istého roku sa jeho postoj konečne zmenil. Pokoril sa pred legátom Jakubom a v osobitne spísanej listine sa zaviazal, ak z neho bude sňatá exkomunikácia, do 3 dní vydať kláštoru kostol sv. Ducha spolu so všetkými jeho majetkami a nevoľníkmi. Zaviazal sa tiež, že ani v budúcnosti nebude kláštoru nijakým spôsobom škodiť. Veľmi dôležitá je pre nás koroboračná formulka v závere listiny. Tu sa uvádza, že Fabián nemal vlastnú pečať a preto bol nútený listinu overiť pečaťou svojho brata Marcela. Ďalší dôležitý genealogický údaj sa nachádza v úvode spomínaného reverzu, kde je Fabián bližšie identifikovaný ako syn komesa Ambróza.[10] Z týchto údajov je celkom zrejmý genealogický vzťah: bratia Marcel, Peter a Fabián boli synmi komesa Ambróza. Zarážajúce však je, že spomínaní šľachtici napriek svojmu významnému postaveniu na dvore kráľa Ondreja II. nezískali žiaden významnejší majetok. Pritom všeobecný trend bol práve opačný, pretože predstavitelia vyššej šľachty v týchto časoch začali s budovaním svojich majetkových dŕžav.
Zaujímavý je aj epilóg sporu medzi Panonhalmským kláštorom a rytierom Fabiánom. Pápežský legát Jakub po svojom odchode z Uhorska poveril zrušením exkomunikácie nad Fabiánom kaločského arcibiskupa Ugolína. Vyplýva to z nedatovaného listu nitrianskeho biskupa Jakuba a nitrianskeho arcidiakona Saula adresovaného práve spomínanému arcibiskupovi. Radia mu v ňom počkať zatiaľ so zrušením exkomunikácie, pretože šľachtic Fabián dosiaľ nevrátil všetok sporný majetok a naďalej so svojou ženou a celou rodinou býva v kúrii neďaleko kostola sv. Ducha.[11] Silné mocenské zázemie rytiera Fabiána nakoniec viedlo ku kompromisnému riešeniu celého sporu.
Zrejme ešte v roku 1234 v zdĺhavej kauze na zákrok kráľa Ondreja II. definitívne rozhodol krajinský sudca a báčsky župan Ladislav. Ten nariadil Gregorovi a Habovi, komesom z Igmándu, aby zo spornej zeme, ktorú odkázal kláštoru magister Smaragd, vyčlenili 4 poplužia zeme a ponechali ich v držbe rytiera Fabiána. Kláštoru však musel Fabián vydať kostol sv. Ducha, kúriu a záhradu v jej blízkosti. Dokonca mal právo vyklčovať mladé ovocné stromky, ktoré tu nechal medzitým vysadiť.[12]
Mohlo by sa zdať, že s uvedeným kompromisným rozsudkom boli spokojné obe stránky. Nebola to však pravda. Ešte koncom roku 1234 alebo začiatkom roku 1235 prešiel rytier Fabián znovu do protiofenzívy. Posmelený priazňou kráľovského dvora zaútočil znovu proti kláštoru. Zajal niektorých mníchov, násilne prepadol nedávno opátstvu vydané majetky, pozraňoval mnohých nevoľníkov a vypálil niektoré budovy a domy patriace kláštoru. Je pravdepodobné, že Fabiánovi pri tejto akcii pomáhal aj jeho príbuzný komes Demeter. Na tieto násilnosti reagoval panonhalmský opát okamžite sťažnosťou adresovanou pápežovi Gregorovi IX. Ten 15. marca 1235 svojou bulou poveril nitrianskeho biskupa, zoborského opáta a trenčianskeho arcidiakona, aby na rytiera Fabiána znovu uvalili exkomunikáciu až dovtedy, kým nevydá zaujaté majetky a nenahradí vzniknutú škodu. Pápež sa neskôr (20. marca 1235) obrátil s rovnakou žiadosťou na vesprímskeho a nitrianskeho biskupa. Týkala sa exkomunikácie rytiera Demetra, ktorá mala byť vyhlásená počas nedeľných a sviatočných bohoslužieb.[13]
Zdá sa, že Fabián si z najťažšieho cirkevného trestu príliš veľké starosti nerobil a naďalej sa odmietal podriadiť rozhodnutiu najvyšších cirkevných autorít. To viedlo pápeža Gregora IX., aby sa 25. augusta 1235 obrátil na kráľa Ondreja II. so žiadosťou o zasiahnutie proti spurnému rytierovi Fabiánovi. Zároveň ho požiadal o ochranu kláštora pred možnými ďalšími útokmi z jeho strany.[14] Ani intervencia u kráľa však nemala žiadúci účinok. Svedčí o tom ďalšia bula pápeža Gregora IX. zo 17. novembra 1235. Pápež tentokrát poveril uzatvorením celej kauzy rábskeho biskupa, bakoňského opáta a aradského prepošta, pretože predchádzajúci cirkevní hodnostári nevedeli s rytierom Fabiánom pohnúť.[15]
O konci viac ako 10 rokov trvajúceho sporu medzi rytierom Fabiánom (a jeho príbuzným županom Demetrom) a panonhalmským kláštorom nie sme bližšie informovaní. Smrťou kráľa Ondreja II. a nástupom jeho syna Bela IV. došlo k úplne novej situácii. Mladý kráľ Belo odsunul na vedľajšiu koľaj otcových obľúbencov a preto už ani rytieri Fabián a Demeter nemohli rátať s kráľovou zhovievavosťou a sporný majetok sa definitívne stal majetkom Panonhalmského kláštora.[16] Nová personálna politika Bela IV. sa zrejme dotkla aj Fabiánových bratov Petra a Marcela, ktorí sa už neobjavujú v žiadnych vyšších úradoch. Do úvahy pritom treba brať aj skutočnosť, že spomínaní príslušníci ambrózovskej vetvy rodu Hunt-Poznanovcov dosiahli začiatkom vlády Bela IV. vek okolo 55-60 rokov. Preto zrejme došlo aj k prirodzenej generačnej obmene.
Zo zachovaných listinných dokladov nie je jasné, dokedy žili Ambrózovi synovia Fabián, Marcel a Peter. Nedá sa vylúčiť, že niektorí z nich sa mohli zúčastniť aj bitky s Tatármi pri rieke Slanej na jar 1241, prípadne ako starci mohli zahynúť počas nasledujúceho tatárskeho plienenia juhozápadného Slovenska. Prvá informácia, že potomstvo rytiera Fabiána prežilo tieto búrlivé časy pochádza z roku 1247. V tomto roku predstúpili pred Nitriansku kapitulu ako hodnoverné miesto Gregor syn Štefana a jeho bratranec Fabián syn Mojša z Nýroviec, aby nechali spísomniť predaj svojho majetku Megered (v chotári dnešnej obce Branč) šľachticom Mojšovi a Kačmanovi z rodu Branč-Lipovníckych. Keďže išlo o dedičný majetok, museli s predajom vysloviť súhlas aj ostatní príslušníci rodu Hunt-Poznanovcov. Ako zástupcovia jednotlivých vetiev sa v listine uvádzajú: Abrahám syn župana Sebeša, Beňadik zo Seku, župan Bečend, Šimon a Peter syn Natu zo Šišova.[17] Spomínaná listina je prvým jednoznačným dokladom, že potomkovia komesa Ambróza boli súčasťou rozvetveného rodu Hunt-Poznanovcov. Fabiánovi potomkovia sa do Nýroviec presťahovali po roku 1235, keď museli vydať Panonhalmskému kláštoru kostol sv. Ducha, šľachtickú kúriu a k nej prislúchajúce majetky. V Nýrovciach potom žili až do konca 14. stor.[18]
Menej šťastia na potomstvo mali Fabiánovi bratia Marcel a Peter. Župan Marcel po sebe zanechal jediného syna Alexandra. Ten sa po prvý raz spomína roku 1251 ako majiteľ Paty.[19] V tom čase už bol v zrelom veku. Roku 1252 požiadal kráľa Bela IV., aby mu vymenil jeho majetok Mortun v blízkosti Stupavy za iný majetok, pretože ho pre časté útoky Rakúšanov nemôže v pokoji užívať. Kráľ jeho žiadosti vyhovel a daroval mu majetok Drug (Durug) v rozlohe 5 popluží.[20] Je zaujímavé, že Alexander nezastával žiaden významnejší úrad. Získaný majetok Drug roku 1258 predal Panonhalmskému kláštoru. Posledný raz sa Alexander spomína roku 1269, keď opätovne požiadal o vrátenie svojho dedičného majetku Mortun pri Stupave.[21]
Alexander mal dvoch synov. Zrejme starší z nich bol komes Bukven (Buken), ktorý sa ako šľachtický svedok spomína roku 1256.[22] Jeho syn Mikuláš patril k najbližším familiárom Matúša Čáka Trenčianskeho.[23] Alexandrov druhý syn sa volal Bodov (Bodow, Budou), ktorému sa predsa len podarilo kráčať v šľapajách starého otca Marcela. Roku 1269 sa spomína ako župan kráľovských dvorníkov a ako odmenu za verné služby získava majetok Bar v Bratislavskej župe.[24] Župan Bodov však nemal potomkov. Svedčí o tom fakt, že niektoré svoje majetky predal, prípadne daroval za spásu svojej duše. Majetok Brehy v Tekove predal Michalovi synovi Michala a ten ho zasa daroval svojmu zaťovi komesovi Šimonovi, predkovi šľachtickej rodiny Šimoniovcov.[25] Asi roku 1270 po predchádzajúcom súhlase kráľa Bela IV. daroval na smrteľnej posteli prédium Henovce (Heneuch) pri Kňažiciach Svätobeňadickému opátstvu za spásu svojej duše.[26] O jeho prípadných potomkoch sa nezachovali žiadne údaje. Komes Alaxander sa zrejme v pokročilom veku druhý raz oženil a z tohoto manželstva mal dvoch ďalších synov Dominika a Karola. Spoločne spracovali kráľovský hrad v Stupave a hrdinsky ho bránili aj počas vpádu českých vojsk roku 1271. Komes Alexander zaplatil za svoju nepoddajnosť vlastným životom. Ešte v tom istom roku kráľ Štefan V. odmenil jeho spomínaných synov majetkom Znojša (dnes v chotári Vysokej pri Morave), ktorý už predtým patril ich otcovi.[27]
Dominik sa v neskorších oprameňoch už nespomína. Jeho brat Karol vlastnil majetky v západnej časti Žitného Ostrova. Roku 1287 zaokrúhlil svoje tunajšie vlastníctvo získaním majetku Zenthmaria (časť Šamorína?)[28]. Karol žil ešte roku 1303. Vtedy sa dostal do sporu s komesom Ladislavom synom Štefana z Homorova (zaniknutá osada pri Moste pri Bratislave) o hranice majetku Faristar (dnes v chotári Ivánky pri Dunaji)[29]. V blízkosti Karolových majetkov ležali aj majetky komesa Abraháma zo Sv. Jura, čo dosvedčuje príbuzenstvo medzi ambrózovskou a svätojurskou vetvou Poznanovcov. Karolova línia rodu pokračovala jeho synom Karolom, ktorý sa spomína roku 1315 ako „dominus possessionis Pruk“. Most na Ostrove sa teda stal jeho sídelným majetkom.[30]
Ešte menej šťastia z hľadiska potomstva mal Marcelov brat župan Peter. Zanechal síce po sebe 3 mužských potomkov, ale ani jeden z nich nezaložil rodinu, ktorá by pretrvala aspoň do začiatku 14. stor. Najstarším z nich bol zrejme Petrov syn Hypolit. Spomína sa jediný raz roku 1257, keď predáva svoj majetok Svodov ostrihomskému arcibiskupstvu.[31] Svodov ležiaci medzi Želiezovcami a Mikulou bol majetkom Hunt-Poznanovcov a aj meno Hypolit bolo v tomto rode pomerne frekventované. Ďalšími synmi župana Petra boli Edovč (Edeuch) a Dionýz. Edovča dal zrejme ešte jeho otec Peter kvôli dvorskej výchove na kráľovský dvor. Roku 1254 Edovč ako kráľovské páža požiadal Bela IV. o udelenie majetku Červeník (Bíň) pri Hlohovci. Dôvodil tým, že spomínaný majetok udelil kráľ už predtým jeho (staršiemu) bratovi Dionýzovi. Ten však opustil svetskú dráhu šľachtica a vstúpil do kláštora k menším bratom (františkánom). Kráľ tento dôvod uznal a Edovč sa stal majiteľom Červeníka.[32] Údaje o ďalších osudoch Edovča sú veľmi skúpe. Roku 1272 sa spomína služobník magistra Edovča.[33] O jeho potomstve sa nezachovali žiadne informácie. Aj získaný majetok Červeník predal v priebehu 80. rokov 13. stor. predkovi Aponiovcov Abrahámovi Rufusovi.[34]
Blízkym príbuzným Ambrózových synov bol župan Demeter. Bezpečne tiež pochádzal z rodu Hunt-Poznanovcov, ale na rozdiel od Fabiána, Petra a Marcela nepochybne patril k tzv. želiezovskej vetve, ktorá vlastnila väčšinu majetkov v Honte a Tekove. Prvý raz sa príslušníci tejto vetvy spomínajú roku 1274. Vtedy už župan Demeter nežil, pretože v majetkovej záležitosti vystupujú jeho synovia Ján a Serafín.[35] Serafín sa dal na duchovnú dráhu a postupne zastával významné cirkevné hodnosti. Najskôr bol prepoštom v Ostrihome a svoju kariéru ukončil ako bratislavský prepošt. Jeho brat Ján mal jediného syna Rolanda, ktorý po sebe zanechal iba jedinú dcéru Baguič (Baguich). Prepošt Serafín a Roland sa snažili o to, aby všetky rodové majetky zdedila Baguič, čo sa im aj podarilo. Roku 1315 vydal kráľ Karol Róbert listinu, ktorou preniesol dedičské práva po nebohom prepoštovi Serafínovi a Rolandovi na Baguič a jej manžela Adriánovho syna Mikuláša z Trpína. Išlo o majetkové podiely v Želiezovciach, Mortunde (pri Trhyni), Kvetnej a Nýrovciach. Okrem toho sa ako dedičstvo spomínaných šľachticov uvádzajú aj bližšie neidentifikované majetky ležiace za riekou Drávou.[36]
Príslušníci tzv. ambrózovskej vetvy rodu Hunt-Poznanovcov zohrali významnú úlohu v celouhorských reláciách. Najmä bratia Marcel a Peter patrili k obľúbencom kráľa Ondreja II. a vystriedali sa v mnohých županských a dvorských hodnostiach. Za preukázané služby však nezískali žiadne väčšie majetkové akvizície a preto sa im ani nepodarilo vytvoriť súvislejšie a trvácne majetkové celky. Ďalšie generácie ambrózovskej vetvy Hunt-Poznanovcov už nedosiahli významnejšie postavenie v kráľovských službách a v mnohých prípadoch ani nemali šťastie na mužské potomstvo a preto vymreli. Iba potomkovia Fabiána a Marcela si udržali časť rodových majetkov a v priebehu 14. stor. patrili medzi nižšiu strednú šľachtu.
Résumé
Autor sa vo svojom príspevku venuje doteraz neznámej vetve veľmožského rodu Hunt-Poznan reprezentovanej županom Ambrózom a jeho potomstvom. Vďaka podpore, ktorú Ambrózovi synovia Peter, Marcel a Fabián poskytli uväznenému vojvodovi Ondrejovi II. získali jeho trvalú priazeň. Bratia Peter a Marcel postupne zastávali významné funkcie na kráľovskom dvore a boli županmi mnohých žúp. Ďalší z bratov rytier Fabián sa stal známym vďaka tvrdohlavému odporu voči Panonhalmskému kláštoru, kvôli čomu ho cirkevní hodnostári niekoľkonásobne exkomunikovali z cirkvi. Ambrózovi synovia aj napriek zastávaným vysokým úradom podstatnejšie nerozšírili svoju majetkovú držbu. Ani ich potomkovia nedokázali založiť životaschopné šľachtické rodiny, ktoré by sa výraznejším spôsobom etablovali v stredovekej spoločnosti.
Genealogická tabuľka ambrózovskej vetvy Hunt-Poznanovcov
Ambróz
druhá pol. 12. stor
rytier Fabián župan Peter župan Marcel
1225-1235 1208-1233 1206-1235
Štefan Mojš Hypolit Dionýz Edovč Alexander
1257 1254 1254-72 1256-1269
Gregor Fabián – – Bodov Bukven Dominik Karol
1247 1247 1269-70 1256 1271 1271-1303
Karol
1315
[1] Marsina, R.(ed.): Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae (nižšie CDSl) I, Bratislavae 1971, pag. 403 (register).
[2] Tamže, pag. 313, num. 430.
[3] Tamže, pag. 413 (register).
[4] Tamže, pag. 297, num. 407.
[5] Tamže, pag. 217, num. 298.
[6] Tamže, pag. 242, num. 335.
[7] Tamže, pag. 264, num. 372.
[8] Tamže, pag. 269, num. 377.
[9] Tamže, pag. 309-311, num.425-427.
[10] Tamže, pag. 313, num. 430.
[11] Tamže, pag. 314-315, num. 431-432. Spomínaná kúria (resp. dvorec) bola na zákalde archeologického prieskumu identifikovaná v polohe Palota v chotári Šoporne. Ruttkay, A.: Feudálne sídla na Slovensku do polovice 13. stor. Pamiatky a múzeá 2/1999, s. 21.
[12] CDSl I, pag. 320, num. 440
[13] Tamže, pag. 324-325, num. 447 a 449.
[14] Tamže, pag. 325, num. 450.
[15] CDSl II, Bratislavae 1987, pag. 6, num. 3.
[16] V súpise z rokov 1237-1240 sa už sporný majetok uvádza ako vlastníctvo Panonhalmy. Tamže, pag. 24, num. 30
[17] Tamže, pag. 171-172, num. 250.
[18] Šľachtici z Nýroviec (Tomáš syn Farkaša a Ján syn Ondreja) sa spomínajú roku 1353, keď predávajú majetkové podiely svojho príbuzného Jána zvaného Bukven. Maďarský krajinský archív Budapešť, zbierka listín (ďalej MOL DL) 87 283.
[19] CDSl II, pag. 257, num. 370.
[20] Dnes v chotári dediny Pér v Maďarsku. Tamže, pag. 274, num. 395.
[21] Tamže, pag. 413, num. 596 – predaj majetku Drug. Wenzel, G.(ed.): Codex diplomaticus Arpadianus continuatus (ďalej iba CDAC) VIII, Pest 1870, pag. 235, num. 159 – vrátenie majetku Mortun.
[22] CDSl II, pag. 364, num. 525.
[23] Sedlák, V.(ed.): Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae (ďalej iba RDSl) II, Bratislavae 1987, pag. 73, num. 117.
[24] CDAC VIII. pag. 227, num. 154.
[25] MOL DL 72 528
[26] MOL DL 2598.
[27] MOL DL 760.
[28] Fejér, G.: Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis V/3, Budae 1847, pag. 342-343.
[29] Sedlák, V.(ed): Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae (ďalej iba RDSl)I, Bratislavae 1980, pag. 103, num. 183.
[30] RDSl II, pag. 35, num. 36.
[31] CDSl II, pag. 401, num. 575.
[32] Tamže, pag. 320, num. 461.
[33] MOL DL 90 547.
[34] Kammerer, E.(ed.): A Pécz-nemzetség Apponyi-ágának az Apponyi grófok családi levéltárában örizett oklevelei I, Budapest 1906, pag. 24, num. 16.
[35] MOL DL 86 839.
[36] RDSl II, pag. 38-39, num. 43.
