Jozef Miloslav Hurban, zakladateľ Slovenskej národnej rady, Slovenských pohľadov, spoluzakladateľ Matice slovenskej a životopisec Štúra
Vypracoval: PhDr. Lukáš Perný, PhD., Slovenský literárny ústavu Matice slovenskej
„Naše osobné lósy a osudy v návaloch vekov budú isto rozmanité, ale čože nám tu do osobnosti, keď ide o celok. Ja, kdyby dnes prišlo umreť, vďačne rozlúčim sa so svetom, lebo môžem povedať, že som videl vek slovenskej slávy a slobody… Toto nech vás poteší.“
– Jozef Miloslav Hurban, list Samuelovi Jurkovičovi počas revolúcie 1848
20. februára si pripomíname úmrtie a 19. marca narodenie prvého predsedu Slovenskej národnej rady, vydavateľa Slovenských pohľadov, spoluzakladateľa Tatrína, spisovateľa, novinára, kritika, historika, politika, evanjelického kňaza, národného buditeľa, vedúcej osobnosti Slovenského povstania 1848 – 1849, organizátora národného hnutia, životopisca Ľudovíta Štúra, spoluzakladateľa Matice slovenskej, Jozefa Miloslava Hurbana (* 19. marec 1817, Beckov – † 21. február 1888, Hlboké).
Obec Beckov si minuloročné 205. výročie narodenia pripomenula spomienkovou oslavou, ktorej súčasťou boli služby Božie v evanjelickom kostole, vernisáž Sláva národa hodná je obetí (projekt Domu Matice slovenskej v Prievidzi), zasadenie Hurbanovho stromu a taktiež položenie vencov k pamätnej tabuli na evanjelickej fare.
Hurban patrí k významným bojovníkom za národné práva Slovákov a tiež k významným osobnostiam slovenského literárneho života 19. storočia. Položil základy slovenskej literárnej historiografie, stál pri vzniku a spoluparticipoval na významných dokumentoch od Nitrianskych žiadostí po Memorandum národa slovenského, spoluzakladal Maticu slovenskú, organizoval ochotnícke divadelné predstavenia, spolutvoril Slovenské divadlo nitrianske a spolu so Samuelom Jurkovičom stál aj pri vzniku prvého družstva v Európe. Vydával tiež literárne almanachy, organizoval čitateľské krúžky, redigoval cirkevné časopisy a venoval sa tiež ľudovýchove a osvete (nedeľné školy, spolky miernosti). Bol aktívnym členom tajného spolku Vzájomnosť. Je po ňom dokonca pomenovaná planéta (3730) Hurban.
Hurban sa narodil v rodine evanjelického farára, vzdelanie získal najprv u otca, neskôr v mestskej škole v Trenčíne a napokon na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom. Spolu so Štúrom bol najaktívnejším členom Spoločnosti česko-slovenskej a Ústavu reči a literatúry československej. Zúčastnil sa stretnutia štúrovskej mládeže na Devíne, kde prijal slovanské meno Miloslav. Evanjelickým kňazom sa stal v roku 1840. Pôsobil ako evanjelický kaplán v Brezovej pod Bradlom a neskôr v Hlbokom. S herečkou Aničkou Jurkovičovou, dcérou zakladateľa družstevníctva a národného buditeľa Samuela Jurkoviča, mal štyri dcéry a päť synov, pričom jeden z nich bol významný spisovateľ Svetozár Hurban-Vajanský.
Ideovo bol pôvodne stúpencom Jána Kollára (písal v biblickej češtine), no pod vplyvom Štúra a Hodžu vzniklo rozhodnutie prijatia stredoslovenského nárečia ako základu celonárodného spisovného slovenského jazyka pre zjednotenie národného hnutia a tak v druhom vydaní almanachu Nitra uviedol novú spisovnú slovenčinu.
V rokoch 1848 až 1849 sa stal jednou z hlavných postáv Slovenského povstania, participoval na tzv. Nitrianskych žiadostiach a Žiadostiach národa slovenského. Stal sa spolupredsedom prvého národnopolitického orgánu – Slovenskej národnej rady. Neskôr bol na Hurbana vydaný zatykač a odchádza do českých krajín. Angažuje sa na Slovanskom zjazde v Prahe, zúčastňuje sa pražského povstania a po jeho potlačení sa presúva do Chorvátska a Srbska.
Po víťazstve kontrarevolúcie bol odstavený od politického života a dostáva sa pod policajný drobnohľad. Následne sa zameral na teologické štúdium a v roku 1860 získal tituly PhDr. a ThDr. h. c. Stáva sa spolutvorcom Memoranda národa slovenského a stal sa zakladajúcim členom a výborníkom Matice slovenskej.
Po smrti Karola Kuzmányho sa stal načas superintendentom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Neskôr bol opätovne väznený pre politické články. Postavil sa proti zatvoreniu slovenských gymnázií a Matice slovenskej a spracoval rozsiahly životopis Ľudovíta Štúra a historické texty o slovenskom povstaní. Zomiera 21. februára 1888 v Hlbokom.
Hurban bol mimoriadne činný aj v literárnej oblasti, predovšetkým v realistických poviedkach ako Korytnické poháriky, Od Silvestra do Troch kráľov; písal tiež osvetové texty ako Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných; publicistické texty, spravodajstvo; cestopisné reportáže (Cesta Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách) a taktiež spomínané historické texty a biografiu Štúra. Písal teda literárno-historické štúdie, kritiky, recenzie, úvodníky, fejtóny, komentáre, správy i glosy. Podrobná analýza Hurbanovej literárnej tvorby by si zaslúžila samostatný vedecký článok.
Veľká časť jeho diela je zdigitalizovaná v Zlatom fonde Denníka SME.
Význam Jozefa Miloslava Hurbana je pre slovenské dejiny monumentálny. ROK ODKAZU ŠTÚROVCOV, ktorý vyhlásila MATICA SLOVENSKÁ, je teda vhodnou príležitosťou aj pre pripomenutie jeho ideového odkazu. Hurbana si Matica slovenská dôstojne uctila aj v minulosti.
Pri príležitosti 200. rokov narodenia (2017) tejto významnej osobnosti vydala Matica slovenská v spolupráci s Trenčianskym samosprávnym krajom graficky elegantnú brožúru s názvom Sláva národa hodná je obetí. Dvestoročnica Jozefa Miloslava Hurbana, ktorej autorom je Pavol Madura a taktiež v tomto roku vyšla monografia Pavla Pareničku s názvom Štúr a Hurban, myšlienka a čin.
***
OHLAS HEGELOVEJ FILOZOFIE V NÁZOROCH JOZEFA MILOSLAVA HURBANA
Výňatok z knihy Štúrovci a Hegel (Dupkala, Perný; Prešov, 2021)
Hegelova filozofia zaznamenala najvýraznejší ohlas v Hurbanových prácach: Úvod k Červenákovmu Zrkadlu Slovenska, Vedaa Slovenské pohľady, Ľudovít Štúr (Rozpomienky, Slovensko a jeho život literárny, Prítomnosť a Obrazy zo života Tatranského. O prvé (pozitívne) kontakty Hurbana s Hegelovou filozofiou sa pričinil – čoskoro po svojom návrate z Nemecka – Ľudovít Štúr. Kontakt s Hegelovou filozofiou, ktorý už v roku 1839 Hurbanovi sprostredkoval český hegelovec F. M. Klácel, nemal pozitívne vyústenie. Naopak. Hurban vtedy Hegelovu filozofiu – pre jej „špekulatívne teoretizovanie“ – odmietol (Bližšie pozri: Hurban 1841,s. 34-35).Dovtedy (t. j. približne do r. 1840) bol Hurban filozoficky ovplyvňovaný len kantovcom M. Gregušom, ktorý mu prednášal filozofiu na evanjelickom lýceu v Bratislave a fichteovcom P. Marečkom, ktorý ho zasväcoval do tajov Fichteho filozofie na fare v Brezovej. Hurbanov prechod od fichteovstva k hegelianizmu komentuje S. Š. Osuský slovami: „Že bol vtedy Hurban prívržencom Fichteho, svedčí aj to, že keď Štúr a Červenák navrátiac sa z Hally rozširovali myšlienky Heglove, on sa staval proti nim, mával s nimi hádky, ale okúzľujúci vplyv Štúrov a jeho dialektická povaha čoskoro previedli ho do tábora Heglovho“ (Osuský 1928,s. 130).
Na túto skutočnosť upozorňuje aj V. Mináč, keď píše: „Štúr ho (t. j. Hurbana – pozn. autori) odvrátil od Fichteho a priviedol k Heglovi natoľko, že Hurban – chudobný kaplán – si vraj kúpil celého Hegla. A usilovne ho študoval ako povinné čítanie“ (Mináč 1974, s. 124).
Vzťah Hurbana k Hegelovi prešiel – počas jeho tvorby – vývinom, v ktorom možno vyčleniť dve základné etapy:
- etapu aplikačnej recepcie Hegelovej filozofie;
- etapu odmietania, resp. negácie tejto filozofie.
V prvej etape sa Hurban snaží s Hegelom vyrovnať viac menej ako filozof, resp. filozoficky. V druhej etape už Hegela reflektuje predovšetkým ako teológ, resp. teologicky. Neplatí to však bez výnimky, pretože teologická pozícia bola prítomná fakticky v celej Hurbanovej tvorbe, aj keď sa neprejavovala v každej jeho práci rovnako intenzívne.
Na pozadí filozofického vyrovnávania sa Hurbana s Hegelom formoval sa aj jeho vzťah k filozofii vôbec. Chápe ju ako univerzálnu „vedomosť“ o prejavoch ducha v prírode i v ľudskej spoločnosti, ktorá je potrebná tak pre jednotlivého človeka, ako aj pre celé národy. Vo vzťahu k slovenskému národu jej potrebu Hurban zdôvodňoval slovami: „filozofia je tá vedomosť pre každý, najmä ale pre náš, nanovo sa prebúdzajúci národ slovenský najpotrebnejšia, jej pomocou sa národ približuje k poznaniu toho, čo má byť k preniknutiu svojho určenia a povolania svojím duchom. Bez filozofie sa nemôžu tie rozličné, vo všetkých ohľadoch a bokoch národa sa zjavujúce hlasy v jednu pieseň životnú, v jeden veľký zmysel zobrať“ (Hurban 1972, s. 13).
Dominantnú kategóriu Hegelovej filozofie, ktorou je absolútna idea, resp. absolútny duch, Hurban prezentuje ako vnútorne dynamické a tvorivé bytie. Večnou túžbou tohto bytia je – podľa Hurbana – vyjsť zo seba a „vyliať sa“ do tisícorakých zvláštností, lebo „v tomto světe zvláštnosti a jednotlivosti duch už není to, co byl ve své všeobecnosti, on přešel ze sebe do nesebe, on, ten duch se vtělil vystoupiv z pouhé své duchovné (formy) do forem určitých konečností… ale v tomto progresu přichází duch právě k sobě samému. Nebo co on stvoril, to je on sám, on sám sebe v tom sebou stvořeném skutku a světe vidí, poznáva, miluje. To je jeho věčné určení, aby sám sebe určoval, uskutečňoval, vyváděl a vyčerpoval. Když se duch nejvíce od sebe oddálí, když se totiž celý přenese do díla, do skutkův, do světa, tedy je nejblíž sebe, tedy se nejlépe poznal, tedy se dotknul punktu svého určení … Nebo, kdo že by mu uvěřil, že je duch, kdyby svou duchovnost nedokázal – neztělesnil –nezpředmětnil?“ (Hurban 1981, s. 498).
Hurbanov hegelianizmus sa prejavil tiež v jeho názoroch na dejiny. Porovnávajúc predhegelovskú osvietensko – racionalistickú koncepciu histórie s Hegelovou filozofiou dejín Hurban konštatuje: „história, ktorá dľa náuk racionalistov bola iba hromada nesúvislých faktov, ktoré neprenikala žiadna všetko zjednocujúca a všetko oduševňujúca myšlienka, táto história dostala v Heglovej »filozofii histórie« nového pôvabu a lesku novej podoby, živšieho, poetičnejšieho a záživnejšieho záujmu“ (Hurban 1959,s. 169).
Svetové dejiny Hurban chápe – v nadväznosti na Hegela – ako proces napredovania svetového ducha v uskutočňovaní, resp. uvedomovaní si slobody atď. Je presvedčený, že na historickom napredovaní svetového ducha, môže – za určitých podmienok –participovať každý národ a to prostredníctvom svojho národného ducha („Völkergeister“), ktorý sa prejavuje v náboženstve, umení, literatúre, vede a podobne. Hurban – rovnako ako Štúr –aplikoval Hegelovu (a čiastočne aj Herderovu) filozofiu dejín predovšetkým na problematiku spätú s minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou Slovanov. Bol presvedčený, že po ére Orientu, antiky a románsko-germánskeho kresťanstva, nastane éra Slovanstva.
Pre porovnanie pripomíname, že Hegel definuje „ducha národa“ takto: „duch národa je určitým duchom, ktorý sa vybudúva v existujúci svet, teraz jestvujúci a zotrvávajúci vo svojom náboženstve, kulte, zvykoch, zriadení a politických zákonoch … to je jeho dielo – to je tento národ“ (Hegel 1957, s. 79).
Vychádzal z tzv. kmeňovej štruktúry slovanského národa, pričom osobitnú pozornosť venoval prejavovaniu sa ducha na úrovni svojbytného slovenského kmeňa. Vzťah slovanskosti a slovenskosti prezentuje na pozadí hegelovskej dialektiky celku a častí: slovanský celok nevylučuje slovenskú časť a slovenská časť nie je popretím slovanského celku. Cesta slovenskej filozofie „národotvorného činu“ teda viedla od vízie Slovanstva ako nerozčlenenej jednoty k myšlienke slovanského celku skladajúceho sa z relatívne samostatných častí a odtiaľ až k úplnej svojbytnosti týchto častí, vrátane uvedomenia si autonómnosti slovenského národa.
Fenomén Slovanstva (v zmysle slovanského povedomia) pritom zohral dvojakú úlohu, resp. implikoval dve významovo dôsledkové roviny: na jednej strane spoluutváral hrádzu chrániacu Slovákov pred splynutím s uhorským celkom, na strane druhej – ak bol tento fenomén akcentovaný jednostranne – komplikoval (alebo zahmlieval) aj samotný proces slovenského národného uvedomenia a emancipácie. (Platilo to v prípadoch, keď sa pre „slovanské“ nevidelo „slovenské“ a pod.).
Hegeliánsky výklad dejín Hurban zavŕšil analýzou a interpretáciou objektivizácie ducha v historickom vývoji Slovanov a Slovákov s akcentom na prejavovanie sa ducha v ich vede, náboženstve a literatúre. Filozoficky zaujímavá je v tejto súvislosti najmä Hurbanova predstava o prejavovaní sa ducha v slovanskej vede, ktorá je – okrem iného – tiež typickou ukážkou jeho teistickej reflexie Hegelovej filozofie.
„Veda“ – píše Hurban – „t. j. povedomosť jasná a zretelná toho, čo je v nás, okolo nás, v duchu aj v prírode, na nebi aj na zemi, s rozumeňja toto ducha ludskjeho túžbam duchovním višším … Královstvo vedi presahuje všetki medze a hranice urobenje, majúc rozhraňja svoje tam v neprjehladnom kraju večne sa obživujúceho, večne a znovu sa rodjaceho ducha človečenstva, v nekonečnosti vekov večních“ (Hurban 1846a, s. 1).
Takto chápaná veda sa vonkoncom nevyčerpáva len rozumom, ako je to – podľa Hurbana – napríklad u Nemcov, ktorých „sistemi neobstáli za dlho, bo pochodili običajno od ludí rozumom a pamäťou, a ňje srdcom a duchom spolu obdareních … títo nevideli pravdi pre rozum, ktorí im voždi zaclaňau a jednotu blesku pravdi na storako rozrážau, preň sa nemohli dostať k ohňu ducha“ (Hurban 1846a, s. 11).
Charakteristickou črtou slovanskej vedy je skutočnosť, že sa „živí“ všetkými duchovnými aktivitami človeka: filozofiou, náboženstvom, umením atď. Jej základom je syntéza rozumu a viery, v dôsledku čoho Hurban používa pre jej označenie aj termín „viero-veda“ (Hurban 1846a, s. 4). V tejto súvislosti zdôrazňuje, že „u nás sa vjera vedou nepošľapáva, ale vivoláva k životu skutkom, oslavuje a premjeňa vo videňja istoti a pravdi“ (Hurban 1846a,s. 4).
Ide tu teda o (aktívne) chápanie viery ako formy duchovnosti spätej, resp. prepojenej so životnou predmetnosťou. Nejde tu o vieru zakotvenú len v srdci človeka, izolovanú od jeho hlavy(rozumu), oči a rúk. ide tu o vieru ako existenciálnu dimenziu ľudského bytia. Detailne to Hurban vyjadril slovami:
„Povješ vari, že sa zavreš do tichej komori súkromnosti, a neháš svet ísť ako chce, v duvere, že vjera premuože svet. Veť hej vjera premuože svet, ale ňje ta vjera v srdci zakritá, k pláči ťa zovúca, ňje tá vjera nečinná a len občakávajúca, ale ta vjera zjavná a vedou oslávená, ta vjera činná, vidobívajúca“ (Hurban 1846a, s. 3).
Dominantným princípom, resp. „najprednejším ťahom“, či „najzvláštnejším momentom“ všetkej slovanskej vedy je – podľa Hurbana – tzv. „videňja“, lebo „kdo nevidí ten ani ňevje, t .j. ňevje istoti a pravdi“(Hurban 1846a, s. 9).
Videňja, však Hurban nechápe ako synonymum zmyslového vnímania či nazerania. Prezentuje ho ako syntézu všetkých duchovno-kognitívnych dispozícií človeka, ktoré sa realizujú prostredníctvom aktivity rozumu, vnútorných zmyslov, citov a viery.
Hurbanovo chápanie „videňja“ ako kognitívnej dispozície, ktorá implikuje aktivity rozumu, citu i viery má viaceré spoločné črty s gnozeologickou koncepciou nemeckých filozofov Friesa a Fichteho. Ide tu napríklad o Friesovo zdôrazňovanie poznávacej hodnoty citu, Fichteho vymedzenie jednoty rozumu, viery a svedomia ako rozhodujúceho spôsobu zmocňovania sa pravdy, atď. (Bližšie pozri: Fichte 1981, s. 234-235).
„Veda“ – píše Hurban – „je iba to, čo sa vidí, pravda, že ňjevidením Tomášovskím, lebo takuoto hmotnuo videňje je žiadnuovedeňja“ (Hurban 1846a, s. 10).
Videňja, ako princíp slovanskej vedy, t. j. schopnosť vnútorného zahľadenia sa, nazerania, vnímania, pociťovania, odhaľovania a osvojovania, ktorého nástrojom, či orgánom je oko duchovnuo. Hurban verí, že v „Slovanstve…je to jedno oko duchovnuo, ktoruo nemau žjaden národ pred ním žijúci, a ktorím on jasno vidí ten stĺp pravdi v to rúcho velikej jeho vjeri oblečení, ale pre toto on aj vje, on už doteraz touto vierovedou, touto vido-vedou nezmerano vjac jednotlivích skutkou dokázau, ako všetci ti, čo svojim sistemovím, reflexívnim rozumom svoje – inače tjež velkje – skutki povikonávali“ (Hurban 1846a,s. 11).
Reakcia štúrovcov na Hurbanovu predstavu o slovanskej vede bola zjavne heterogénna. Zatiaľ čo Ctiboh Zoch vyjadruje voči nejviaceré námietky, Peter Kellner-Hostinský sa prezentuje ako jej otvorený apologét. Zoch napríklad Hurbanovi vytýkal, že slovanskú vedu izoluje od predchádzajúcich, najmä nemeckých systémov. V tejto súvislosti konštatuje: „Slovanská veda nezáleží v tom, abi sa ona od vjed druhých národov odlúčila, ale aby tjeto všetki strovila a zažila, a tak potom dačo injeho, treťjeho vitvorila … Národy Západnej Európi už ukázali všetki možňje formi svojho ducha, náleží abi sme ich ukázali aj mi … Nemci poznávali po čjastkach, a mi poznáme Boh dá celkom, ale keď má biť toto, muselo biť i to prvšie“ (Ctiboh 1847, s. 411-412).
Zdá sa, že uvedené námietky Zocha sú v danom kontexte neopodstatnené, pretože Hurban sa od západných a osobitne nemeckých systémov neizoluje. Naopak! Tvrdí, že „Duch a vedomec slovanskí musí prebrodiť všetki rjeki, a to aj tie sistemou cudzích, bo v tichto ňje len veľa slovanskjeho jesto, ale najme, že v nich jesto tá voda svetoducha, ktorou sa ta prvšja lupina z puvodnjeho oka slovanskjeho zmije, tak, že iba po úplnom tej lupini zotrjetí zrak slovanskjeho videňja sa zostrí“ (Hurban 1846a, s. 11).
Plne to možno aplikovať aj na Hurbanov vzťah k Hegelovi, ktorý v tomto období najlepšie charakterizuje jeho „redakčná“ poznámka na okraj protihegelovsky zameraného článku Eugena Geromettu s názvom Slovanou náklonnosť ku slobode. Hurban tu uvádza: „teraz je to v moděposmešno hovoriť o Hegelovi, keď kdo píše tak ako nepisau jeho dedo, je Hegelian, rezkí, slobodní duch sa od Pedantou obviňuje z Hegelismu, mi sme všetci od odporníkou našich Hegelianmi menuvaní… o Hegelovi ale najvjac ti zle hovorjau nás, ktorí Hegela ani nevideli… mi sme však presvedčení, že ani slovenskej filozofii ňemuože dokonalo ten rozumeť kdo Hegelov sistem ňepoznau, a s ňím more filozofie ňepreplávau. Z plnjeho hrdla sa smeje každí, kdo študovau novejšu filozofiu ňemeckú, natješpríhaňini Anti-Hegelovskje, najlepšie je, keď sa človek ústňe muože o tom zhovárať, lebo muože od razu hubu zacpať ľuďom. Slovom, něhambiťe sa Páňi, keď Vám budú do Hegelianov nadávať“ (Gerometta 1847, s. 32).
V tomto duchu sa nesie aj Hurbanov článok s názvom Mojim ňeprjateľom (1847), v ktorom svoju teologicko-filozofickú pozíciu vymedzil slovami: „Ja si vjeru a Cirkve Evanjelickej bránim slovom Písma svaťjeho a slovom filozofie“ (Hurban 1847b, s. 66-67). Po potlačení národného hnutia štúrovcov v r. 1849, nástupe Bachovho absolutizmu a predovšetkým po smrti Ľ. Štúra, sa Hurban stále výraznejšie identifikuje s teológiou a z dogmaticko-teistických pozícií prehodnocuje aj svoj pôvodný vzťah k Hegelovi. O intenzívnej orientácii Hurbana na teológiu v tomto období svedčí napríklad skutočnosť, že v r. 1860 mu univerzita v Lipsku udelila doktorát teológie za prácu Náuka kresťanského náboženstva.
Začiatkom 80. rokov, na pozadí polemiky s tzv. „novou školou“, ktorú reprezentovali K. Banšel, J. Palárik, Ján N. Bobula, Ján Malý – Dusarov a ďalší, Hurban zhodnotil svoj vzťah k Hegelovi slovami:
„Hegel svou dialektikou, svou Phaenomenologií a filosofii histórie zachvátil naše mysli a zronil v nich saustavy Kantů, Krůgů, Herbartů, Fichtů, Schellingů, postavi v nám saustavu jako nejvyšší vědomí filosofické sveta a histórie. S tím ale bylo dílo štúdií našich skutečné u konce. Dalšího následku to nemělo pri nás, leda že nám zůstala Hegelova logičnost a přísnost v myšlení, s kterou sme se potom vrhli na úkoly života domáci. Pisatel těchto Řádku pomoci Hegela prišel k vědomí historické veliké události duchů rozháraných věku reformace, odkudž potom nevyvinul se v něm ani Feuerbach, ani Strauss, ale prísny ortodoxlutheránsky“ (Hurban 1873, s. 5-6).
V mladosti teda Hurban charakterizoval Hegelovu „sústavu“ ako „najvyššie filozofické vedomie sveta“. Neskôr jeho náboženské myslenie späté s vedomím Slovanstva „porazí“ – ako to zdôrazňuje Vladimír Mináč – „aj najvyššie filozofické vedomie sveta, totiž Hegla a hegeliánstvo. Hegel teda nie je pre Hurbana cieľ, ale posledný medzistupeň, po ňom príde dokonalosť, slovanská veda, ktorá akoby bola tajným cieľom všetkých ľudských snažení“ (Mináč 1974, s. 124-125).
S. Š. Osuský v tejto súvislosti poznamenáva, že Hurban prešiel postupne „z boja protiracionalistického na boj protifilozofický všeobecne, totiž vo všetkých smeroch a prejavoch. Ako by sa bol občas vzpamätal, že aj on bol niekedy filozofom, že niekedy bránil filozofiu, preto filozofujúc háji sa proti výtke nedôslednosti, ovšem len teologizovaním“ (Osuský 1928, s. 352).
Na sklonku života sa Hurban dostáva pod vplyv poľskej mesianistickej filozofie a Schellingovej teozofie
Autorom filozofickej kapitoly o Hurbanovi z knihy Štúrovci a Hegel je popredný odborník na filozofiu štúrovcov Dr. h. c. Prof. PhDr. Rudolf Dupkala, CSc
