Životná anabáza národovca, básnika, prozaika, politika, matičiara, právnika, novinára, redaktora, prekladateľa a legionára
autor: JUDr. Marián Gešper, PhD. – predseda Matice slovenskej
„Na slzy mení sa posmešný rehot davov. Hlúpejšej spupnosti snáď na tom svete niet. Otroci myslia si, že obrátili svet, bo visia na stĺpe pribití dolu hlavou.“
Slovenskí národovci, ktorí sa narodili v poslednej tretine 19. storočia, prežili neuveriteľne dramatickú cestu. Vyrastali v čase, keď ešte doznievali posledné sklamania z nesplnených nádejí ich otcov zúčastnených na Slovenskom povstaní v rokoch 1848 až 1849. Ako študentov ich zachytila vlna agresívnej maďarizácie vyčíňajúcej v súdobej uhorskej spoločnosti. V druhej polovici života sa stali prekvapujúco svedkami (niektorí aj aktérmi) neuveriteľných zmien, keď pred ich očami padali tisícročné poriadky, nezdolné ríše a sväté i nedotknuteľné pravdy. Ani to nebol koniec. Viacerí okúsili aj druhú ešte ničivejšiu svetovú vojnu, ktorá prehrmela Európou a spôsobila ešte vážnejšie politické zemetrasenia. K príslušníkom generácie z užšieho pohľadu môžeme priradiť Milana Rastislava Štefánika, Vladimíra Ladislava Hurbana, Jozefa Gregora-Tajovského, Milana Hodžu, Vavra Šrobára, Vladimíra Fajnora, Mikuláša Gaceka či Dušana Ruppelta, ale aj mimoriadny zjav na poli slovenskej kultúry i politiky – legendárneho Janka Jesenského.
Jesenský je vnímaný predovšetkým ako významný slovenský spisovateľ, ktorý bravúrne preklenul dve literárne obdobia – modernu a realizmus. V neposlednom rade aj ako prekladateľ, novinár, publicista a redaktor. Ide o skutočne široký záber literárnych aktivít. Dodnes rezonuje jeho originálna a nadčasová kritika meštiackej spoločnosti so všetkými jej neduhmi, ktoré, bohužiaľ, stále poznáme na „podnikateľskom“ Slovensku. Na druhej strane môžeme konštatovať, že osem desaťročí po Jesenského smrti sa zabudlo na jeho odbojové a politické angažovanie počas 1. svetovej vojny a v medzivojnovom období.
Janko Jesenský nebol teda iba spisovateľom, ale patril aj medzi kľúčové slovenské osobnosti prvej zahraničnej rezistencii proti Rakúsko-Uhorsku (1914 – 1918). Na bojoch sa priamo nezúčastnil, ale vojenskú uniformu a kokardu légií na čapici, či papache nosil jednoznačne oprávnene. Ako rakúsko-uhorský vojak bol tesne po zmobilizovaní do c. k. armády vystavený brachiálnej perzekúcii za svoju „panslávsku“ minulosť. Neskôr za krajne nebezpečných okolností dezertuje a bude činorodým príslušníkom zahraničného odboja. Niekoľkokrát čelí hrozbe smrti. Na Slovensko sa vracia už do zmenených politických i spoločenských pomerov a pomáha budovať republikánsku štátnu správu od úplných základov. Vnútorne citlivý a humanisticky založený Jesenský však nezneužije svoje významné postavenie na vybavovanie si osobným účtov. Nikdy sa nezníži k osobnej pomste voči porazeným exponentom uhorského režimu i napriek krivdám, ktoré mu preukázateľne spôsobili.
Jesenský pochádza zo šľachtického rodu
Narodil sa 30. decembra 1874 v Turčianskom Svätom Martine v zemianskej rodine, ktorá mala svoje šľachtické meno podľa obce Horné Jaseno. Treba zdôrazniť, že išlo o jeden z mála šľachtických rodov v Uhorsku, ktorý zostal verný slovenskému národu. Jesenskí zarezonovali nielen v dejinách Turca, ale aj v európskych, napríklad medzi jeho príbuzných patril známy Ján Jesenius – Jesenský (1566 – 1621), tiež legendárny lekár a učenec, ktorý roku 1600 v Prahe vykonal prvú verejnú pitvu. Jesenius sa zaplietol do politiky a aktívne podporil českú šľachtu proti Habsburgovcom. Zaplatil za to vlastným životom, keď ho v roku 1621 na Staromestskom námestí v Prahe bez ohľadu na jeho vedecké zásluhy popravili. Spomenul si na neho i Janko Jesenský, keď o tristo rokov potom potiahne do boja tiež proti Habsburgovcom. Povstaleckú krv zdedil najskôr po svojom otcovi Jánovi Baltazarovi Jesenskom – Gašparé (1825 – 1889). Posledné „Gašparé“, pripojené k priezvisku, slúžilo na odlíšenie sa od rozvetvených rodín turčianskej dynastie Jesenských. Ján Baltazár, prezývaný pre všeslovanské cítenie „ataman“, sa totiž aktívne zúčastni Slovenského povstania v hodnosti slovenského dobrovoľníckeho kapitána. Neskôr pôsobil ako slúžny i sudca a neúnavne prispieval k poslovenčeniu vtedajších úradov. Po stupňujúcom maďarizačnom tlaku prešiel, podobne ako viacero jeho národne orientovaných kolegov, do nezávislejšieho slobodného povolania – advokácie.
Ján Baltazár Jesenský Gašparé bol jedným z hlavných iniciátorov zvolania slovenského národného zhromaždenia 6. až 7. júna 1861 v Turčianskom Svätom Martine. Aj jeho zásluhou bol prijatý politický program Memorandu národa slovenského, ktorý žiadal široké politické práva pre Slovákov v Uhorsku, vrátane vlastného dištriktu – tzv. Slovenského Okolia. Nezabúdajme dodať, že súčasťou Memoranda bola požiadavka založenia Matice slovenskej, pri ktorej vzniku aktívne participoval. Niekoľkokrát (neúspešne) kandidoval do uhorského snemu a značne sa tým zadlžil. Napriek sľubom martinských národovcov, že mu finančne pomôžu, zostal na splácanie dlhov sám. Trápil sa, až napokon z toho ťažko ochorel. Jeho majetok veritelia v súlade s vtedajšou praxou bezohľadne exekvovali. Onedlho opustený martinskou spoločnosťou aj zomrel.
Nad jeho hrobom rečnil funkcionár Slovenskej národnej strany Pavol Mudroň a Svetozár Hurban-Vajanský – nekorunovaný kráľ slovenských intelektuálov – smutne napísal: „Zachovával si klasickú čistotu národného presvedčenia, ktorá je známkou starej štúrovskej školy. Slovenská idea mohla mať vplyvnejších, širšie účinkujúcich nositeľov, ale typickejšieho a vernejšieho nemala.“ Na mladého Janka Jesenského zanechal tragický osud otca silnú stopu. Išiel síce v jeho národných šľapajach, ale po celý život bolo cítiť jeho skepticizmus k martinskému prostrediu i celkovo k meštianskej pseudomorálke a spoločenskej pretvárke.
Mladý Jesenský vyrastal v Turci
Traduje sa, že v ranej mladosti zachránil najmladšieho brata Vladimíra, pod ktorým sa pri korčuľovaní prelomil ľad. Zvláštnou zhodou okolností zaratoval aj brata Fedora, ktorý sa takmer utopil počas štúdií v Banskej Bystrici. Žiacke roky strávil v ľudovej škole v Martine a neskôr na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote i Kežmarku. V Banskej Bystrici mal šťastie na profesorov, ktorí patrili k slovenskej inteligencii a rozvíjali jeho národné presvedčenie i odhodlanie nezradiť slovenskú vec. Počas pôsobenia na gymnáziu v Rimavskej Sobote sa začali kopiť finančné problémy, až bol v dražbe – ako sme spomínali – exekvovaný takmer celý rodinný majetok. V roku 1889 zostalo Jesenským iba skromné imanie, ktoré si pôvodne priniesla pri svadbe matka Adele, rodená Ballová (1842 – 1930). Napriek ťažkostiam sa už nevydala a postupne popredala čo zostalo, aby zabezpečila vysokoškolské vzdelanie všetkým trom synom. Z hrdosti nikdy nepožiadala o pomoc a neudržiavala užšie vzťahy s martinskými rodinami. Ani mladík Janko Jesenský nezažiadal o podporu štúdia zo štipendií z národných fondov napriek tomu, že menej solventným študentom to pomáhalo doštudovať.
Počas štúdia v Kežmarku (1889 – 1893) začal byť literárne činný a napísal svoje básnické prvotiny. V rámci rodinnej tradície sa stal členom tajného študentského slovenského spolku Kytka, v ktorom si slovenskí žiaci osvojovali vedomosti zo slovenských dejín a literatúry. Maturoval v Kežmarku a podobne ako otec sa vydal kľukatými právnickými cestičkami. Koniec koncov v uhorských podmienkach bolo pre národne uvedomelého intelektuála len málo možností, ako si zabezpečiť dôstojné živobytie. Jednou z ciest bolo študovať právo a profesijne pôsobiť v autonómnejšom povolaní advokáta. Možno pracovať štátnych službách bola úplne vylúčená. V rokoch 1893 – 1896 absolvoval právnickú fakultu v Prešove, kde počas štúrovského obdobia pôsobili také veličiny, ako Ján Francisci, Jozef Miloslav Hodža a Štefan Marko Daxner.
Návrat domov zo štúdií
Po krátkom študijnom pôsobení v Kluži sa vrátil domov do Turca. V martinskej spoločnosti vystupoval fičúrsky alebo skôr aristokraticky s paličkou so zlatým gombíkom a cigaretou v ruke. Zvláštne rebelantstvo, ktoré sa vyznačovalo viac satirou a svojráznym humorom než otvorenou vzburou, sa stalo pre Jesenského typickým. Ironický pohľad na meštiansky život, do ktorého paradoxne patril aj sám, bol skôr citlivý než krutý. Onedlho sa dostal i do Jesenského poézie a poviedok.
Jankov životný postoj nezostal bez následkov počas vojenskej služby v rakúsko-uhorskej armáde. Jednoročná prezenčná služba bola prominentnejšia a určená pre vysokoškolsky vzdelaných mladíkov. Bohužiaľ, pre neho, jeho potmehúdstvo pri nástupoch mužstva a vydávaní rozkazov bolo chápané ako urážka a výsmech samotných veliteľov. Nestal sa dôstojníkom a vojenčinu mu dokonca predĺžia o dva mesiace. Odišiel do civilu takmer švejkovsky – oproti ostatným kolegom iba v poddôstojníckej hodnosti kaprála (maďarský „tizedes“, teda desiatnik). Netušil, že osudovo sa mu to vráti po vypuknutí prvej svetovej vojny, keď zapletie do nevyprovokovaného konfliktu s iným honvédskym dôstojníkom, pričom bude iba v nižšej poddôstojníckej pozícii.
Profesijný život začal ako koncipient v advokátskych kanceláriách, kde sa oboznamoval s právnou praxou, rokovaniami s klientmi a zastupovaním pred súdmi. Mal možnosť nahliadnuť do rôznorodých úsmevných i ťažkých ľudských osudov z prelomu storočí. Prví zamestnávatelia boli bez výnimky slovenskí národovci, keďže v tých dobách bola solidarita medzi staršími a mladšími členmi národného hnutia vecou cti. Škoda, že na Slovensku je to v 21. storočí výnimkou. V roku 1900 nastúpil k svojmu prvému školiteľovi advokátovi Ľudovítovi Bazovskému v Lučenci. Neskôr pracoval u advokáta Juraja Mičuru vo Veľkej Bytči a napokon v roku 1901 úspešne dokončil aj doktorát. Z viacerých advokátov, u ktorých pôsobil, spomeňme významného funkcionára Slovenskej národnej strany Matúša Dulu v Martine. Toho Dr. Dulu, ktorý zohral kľúčovú úlohu pri Martinskej deklarácii 30. októbra 1918 ako predseda Slovenskej národnej rady. V rámci koncipientskej praxe pôsobil nielen v Martine, ale aj v Lučenci, Liptovskom Mikuláši, Novom Meste nad Váhom a Pešti. Janko Jesenský sa po naberaní skúseností z advokácie vrátil do Martina, kde rozprúdil stojace vody provinčného mestečka.
Jesenský bol spoločenský typ
Mladý Jesenský nezaprel starú martinskú dynastiu a ani zemianske korene. Mal charizmu, vybrané spoločenské vystupovanie a k dievčatám sa správal gentlemansky. Ako potvrdila Mária Petrová, členka významnej národoveckej martinskej rodiny: „Nikomu nevyznával lásku, on nechtiac pohľadom a úsmevom si podmaňoval všetky a to tak pri tanci, ako pri divadle i pri iných zábavách. Ale úsmevu, ktorému neodolávali krásavice, nie vždy každý porozumel.“ Tak napríklad už počas pôsobenia v Novom Meste nad Váhom, kde prechodne žil od apríla 1904, bol známym bohatým spoločenským životom. Organizoval mládežnícke výlety do prírody a ako kráľom plesov skvele tancoval štvorylku i temperamentný čardáš. Naoko mal bezstarostnú povahu a peňazí míňal viac, než ich mal, ale dlhy vrátil do poslednej koruny. V tom zostal napriek rebelantskej povahe stále aristokratom.
Písal nielen básne, ale cvičil i s kordom a šabľou. Vtedajšia uhorská spoločnosť mala tendenciu k velikášstvu a napodobňovania manierov západoeurópskej aristokracie. K tomu pomáhali aj rozbujnené a fiktívne povesti o cti tzv. staromaďarských rytierov. Bola to zvláštna „rytierskosť“ maďarónskeho meštianstva, keď našich národovcov urážali i ponižovali na verejnosti pre ich slovenský pôvod. V Jankovi Jesenskom sa prejavila zaťatá principiálnosť a odvážna stránka osobnosti. Nestrpel urážku a vinníkov priamočiaro vyzýval na súboje. Jedným z nich bol synovec vicišpána Gyula Beniczký. Iný maďarón utŕžil zo súboja od zdatného šermiara Jesenského v Novom Meste zranenie na ramene a nosil ruku zavesenú v obväze. Jankovi zostala na hlave päťcentimetrová rana. Trochu kabaretné súboje našťastie nekončili vážnymi zraneniami. Keď sa však roznieslo, že mladý „pansláv“ každú urážku vracia, súboje rýchlo ustali. Maďaróni sa radšej zo strachu vyhýbali miestam, o ktorých bolo známe, že ich Jesenský zvyčajne navštevoval.
Advokátsku skúšku nezložil na prvý raz. Odmietol však protekciu, ktorú mu sľubovali priatelia. Radšej zo skúšky „vyletel“ než by si ju nechal vybaviť cez vplyvné známosti. Jozef Gregor-Tajovský napísal pochvalný komentár: „Hrdý som na teba. Tuná sa totiž rozpráva, že ti chceli pomôcť, ale že si neprijal, nešiel si prosiť. Chváli ťa aj Vlado Mudroň, aj v banke voľaktorí. Ale praktickí ľudia hovoria, že si sa mal ponížiť a ísť na protekciu. Nešiel si – chlap si. Človek, ktorý, čo chce voľačo znamenať v živote, musí sa sám prebiť (…) slovom chlap si a vždy Jesenský, hoc ťa to bude stáť ešte práce a grošov.“
Prvá knižka veršov a prvá kancelária
Jesenský bol od počiatku tvorivým spisovateľom a okrem Slovenských pohľadov prispieval aj do Národných novín, Letopisu Živeny, Černokňažníka. V roku 1905 mu vyšla prvá knižná zbierka Verše. Najhlavnejším pre jeho profesijnú budúcnosť bolo, že 5. decembra 1905 po rôznych peripetiách v Budapešti úspešne skladá advokátsku skúšku ako tridsaťjedenročný.
Nezaháľa a ešte koncom roka si hľadá byt v Bánovciach s cieľom pôsobiť tam ako advokát. Slovenská Ľudová banka potrebovala v Bánovciach stále právne zastúpenie pre potenciálne nepriateľské kroky zo strany miestnej uhorskej štátnej správy. Jesenský mal ako národne orientovaný fiškál banke pomáhať a advokátsku kanceláriu otvára 4. februára 1906. Anton Štefánek opisuje jeho pôsobenie v Bánovciach: „Kancelária plná kníh, niečo pravotárskych spisov pomiešaných s rukopismi, na prvý pohľad literárnymi osnovami (…) Jeho kancelária prezrádzala, že klientov nemal mnoho. Konkurovať maďarským advokátom, čo aj v takom malom hniezde, ako boli pred 1. svetovou vojnou Bánovce, obec čisto katolícka, nebolo ľahké. Luteránsky advokát a pansláv mal pochopiteľne v sudcovskom zbore protivníkov. Márne sa namáhal prekonávať predsudky zaostalého národa poctivou a lacnou prácou juristickou, uvedomením, odborne dokonalým vystupovaním pri okresnom súde, finančných úradoch. Ako slovenský národovec musel prekonávať nemalé prekážky. Pravda, jeho inak skrytá zemianska hrdosť i taktnosť mu nedovoľovali prezrádzať svoje ťažkosti.“ Začiatky boli problematické. Viackrát zmenil byt „v zablatených Bánovciach“, až napokon v roku 1909 si už ako ženatý postavil v meste i rodinný dom. Ani tu neunikol štvanici niektorých miestnych advokátov, ktorí ho označili za osobu, ktorá sa „spája s nepriateľmi maďarskej vlasti“. Verejne sa od neho dištancovali, čo bola veľká urážka.
Neradostné spomienky na tragický koniec otca spôsobili, že so staršou národnou reprezentáciou udržiaval minimálne styky. Výnimkou bol hádam iba baťko Jozef Škultéty, s ktorým si dopisoval v súvislosti s publikovaním svojich príspevkov v Slovenských pohľadoch. Opatrný bol aj v komunikácii so svojimi vrstovníkmi z tzv. šrobárovsko-hodžovského okruhu. Ak uvážime, ako odvážne sa postavil v spoločnosti proti maďarónom, dôvodom takéhoto postoja istotne nebol strach z prenasledovania. Aj v listoch k mladším príslušníkom slovenských politikov bol vecný a svoje názory na uhorskú politiku v korešpondencii vôbec nevyslovoval. Nezaplietol sa ani do vnútorných sporov národných frakcií.
S Vajanským si rozumel
Treba podotknúť, že so Svetozárom Hurbanom-Vajanským mal dobré vzťahy a ten považoval Jesenského za svojho prirodzeného nástupcu na kontinuálnom poli slovenskej literatúry. Keď došlo v novinách k „prestrelke“ medzi Milanom Hodžom a Hurbanom-Vajanským, Jesenský zaujal kritické stanovisko k obidvom. Podľa jeho slov „Hurban nemal na svoju päsť písať takýmto štýlom do Národných novín, teda do národného orgánu.“ Vajanského však nielen rešpektoval, ale aj skryto obdivoval. Keď sa počas 1. svetovej vojny roku 1916 v cárskom Rusku dozvedel o jeho smrti, napísal: „Náš baťko mŕtvy. Nevidím ho viac, ako kráča hore ulicou vo vysokej karakulovej ruskej čiapke, s rozdvojenou šedivou ruskou bradou, v bunde a s palicou. Pristaví sa u Brtáňa na pohárik martinského piva. Rozhovorí sa niekedy (…) Ako počúvali tohto našimi dušami korunovaného slovenského kráľa, kráľa-básnika, novinára, romanistu, kritika (…) Zblízka pozeral na veľké, chronometrické hodinky na hrubej retiazke. To bol dar vďačného slovenského národa. Za všetko bohatstvo, čo on mal a čo rozdal – jedny hodinky. A k hodinkám i nevďačníci, čo ho chceli zvrhnúť zo skromného slovenského trónu – z našich pokorných a ním posmelených duší. Nepodarilo sa im to. Len seba pošrámali. Nezvrhnú ho ani po smrti. Tam bude, kým bude na svete kultúra a kým bude kultúrou i láska k svojmu človeku.“
Jesenský sa nedal zatiahnuť ani k „hlasistom“, ktorých hlavným hovorcom bol Vavro Šrobár. Mal názor „na martinskú národnú kliku,“ ale do konkurenčného časopisu Hlas neprispel jediným článkom. S istou mierou kritiky bol prístupný Milanovi Hodžovi, ale rovnako v Slovenskom denníku, Slovenskom obzore a v Kalendári slovenského týždenníka publikoval iba sporadicky.
Jeho osudovou láskou mladých rokov bola speváčka Oľga Kraftová, s ktorou sa zoznámil v Novom Meste nad Váhom. Bola dcérou kochanovského učiteľa Ferdinanda Kraftu a v roku 1904 sa zoznámila s Jesenským, pričom ľúbostný vzťah trval tri roky. S Oľgou vytrvalo korešpondoval a zdalo sa, že je to veľká láska. Jeho list z roku 1904 to potvrdzuje: „Ty si to najčistejšie stvorenie medzi všetkými, ktoré som videl a mám v myšlienkach.“ Časom vzťah chladol, až sa nakoniec skončil. Osobný život sa výrazne odrazil v lyrickej tvorbe a to v dielach Verše a Náš hrdina, ale poznačil i jeho prózu Otroci. V Martine sa prekvapivo dal dokopy s mladučkou Annou Bottovou, ktorá bola na návšteve priateľky Viery Daxnerovej (neskôr vydatá ako Bukvová). Jesenský sa devätnásťročnej Anne páčil od prvej chvíle ako sympatický, vzdelaný i výrečný spoločník. Na druhej strane rodičia neboli nadšení so svojrázneho doktora práv, v tom čase už tridsiatnika. Charizma Jesenského po čase zapôsobila i na rodičov. S Annou Bottovou (1889 – 1961) sa roku 1908 oženil a dokončil dom v Bánovciach. Zdalo sa, že rodinka Jesenských bude mať pokojný život i v nasledujúcich rokoch.
Všetko zmenila svetová vojna
Dňa 28. júna 1914 srbský mladík Gavrilo Princip zastrelil za zvláštnych okolností v Sarajeve rakúskeho následníka trónu Františka Ferdinanda dʼ Este. Presne o mesiac 28. júla 1914 rakúsko-uhorská armáda napadla Srbsko. Rusko vyhlásilo 29. júla mobilizáciu. Nemecká ríša vyhlásila 1. augusta vojnu Ruskej ríši a 3. augusta Nemecko vtrhlo do neutrálneho Belgicka. V ten istý deň Nemecko vyhlásilo vojnu Francúzskej republike. Dňa 4. augusta 1914 si dal britský minister zahraničných vecí Veľkej Británie predvolať nemeckého veľvyslanca. V mene vlády jeho veličenstva mu s poľutovaním oznámil, že od 23. hodiny je Británia vo vojnovom stave s Nemeckou ríšou.
Jesenský situáciu komentoval s ironickým nadhľadom i potlačovanými obavami: „V auguste 1914 vypukla vojna so Srbskom. Štáty si začali vojny vypovedúvať, ako čo by šla reč o nejakých prenajatých bytoch. Oznámili nám to 2. augusta veľkými plagátmi s podpisom Franza Jozefa I. Všeobecná mobilizácia chytila i mňa. Hlásil som sa v Trenčíne 4. augusta ráno.“
Ako sám napísal, nestačil si prišiť kaprálske hviezdičky a už bol zadelený do Trstenej strážiť železničné mosty. Na Oravu nedošiel. Na ulici sa totiž dostal do nevyprovokovanej potýčky s poručíkom, ktorý poznal jeho „panslávsku minulosť.“ Vojenská stráž Jesenského vo vlaku vyhľadala, potom zatkla a odviedla do Žiliny. A stade naspäť do Trenčína. Jeho väzniteľ – istý kapitán – mu bohorovne do očí vmietol, že do 24 hodín bude zastrelený za vlastizradu. Jesenského, v atmosfére ako vystrihnutej zo surrealistického románu Franza Kafku viedli – bez oficiálne vzneseného obvinenia – cez Trenčín v putách a s rukami za chrbtom. Po príchode do Prešporku sa jeho situácia nezlepšila. Jeho, advokáta, ktorý iba niekoľko týždňov dozadu obhajoval klientov v trestných kauzách, zavreli do cely so symbolickým číslom „13“! Bolo v prvých dňoch svetovej vojny, keď vybičovaná šovinistická propaganda i zmanipulované davy kričali v uliciach: „Nech žije vojna! Na Belehrad! Preč s Ruskom!“ Bežným bolo hľadanie zdanlivých špiónov a zatýkanie možných odporcov vojny z radov slovenských národovcov.
K paradoxom doby patrilo, že Jesenský sedel vo väzení s Milanom Hodžom – budúcim predsedom vlády. Vyfabrikované obvinenia boli smiešne, rovnako ako sami udavači. Jeho trýznitelia netušili, že o štyri roky sa habsburská monarchia definitívne zrúti v smrteľných kŕčoch. Jesenský a ďalší „nepriatelia vlasti“ mali údajne „vlastizradné ruble rozdávať, či písať si s ruským cárom“. Vinili ich, že poburovali proti vojne a rozvracali monarchiu. Dôkazov neboli, aj keď žandári dvakrát telegrafovali do Trenčína. Nakoniec ho 19. augusta 1914 prepustili. Vtedy a aj dnes – všetko záviselo od známostí. Manželka poprosila svojho bratranca, tabulárneho sudcu Pazára a ten Jesenského vytrvalo hľadal po prešporských žalároch. Keď ho našiel a zistil, že žiadnych dôkazov niet, zariadil jeho okamžité prepustenie. Mal šťastie v nešťastí a ako kompenzáciu za nespravodlivé väznenie bol povýšený do hodnosti čatára maďarsky „szakaszvezetöva“. Zostal nepoučiteľný! Na Silvestra 1915 nepovstal v krčme pri štátnej hymne a spieval na verejnosti slovenské pesničky. Kapitán Keller, v civile riaditeľ z trenčianskeho gymnázia, ututlal vec iba s veľkým úsilím. Jesenský nazrel do predpeklia vojny, keď sa stal ošetrovateľom – špitálnikom a zabezpečoval službu pre dokaličených vojakov z karpatského frontu.
Koncom apríla 1915 bol zaradený do 9. kompánie 3. honvédskeho pluku a štyridsaťjedenročný sa zúčastňoval na tvrdom výcviku. Nízka hodnosť spôsobila, že takmer ako radový člen mužstva. Neskôr napísal: „Vojenčil som ako regrút. Vstával zavčasu o štvrtej, o piatej. Chodil s kompániou (…) Kopal ,fedezékyʻ, teda zákopy, staval šiatre, pichal v ,rohameʻ bajonetom do visiacich slamníkov, ktoré zobrazovali Rusov (…) Za Čadcou nám rozkázali vyjsť z vagónov. Zaspievali ,Isten áld megʻ a každý z nás si musel vziať do vrecka hrudku zeme. Mal to byť symbol lásky k vlasti (…) Keby sa tak bol ten pán kapitán opýtal, kto chce ísť domov žať a kto chce ísť do Ruska ľudí strieľať, som presvedčený, že by sa bol celý vlak vrátil. Hrudka zeme v našich vreckách sa obrátila v prach. Po čase nezostalo vo vreckách ani prachu.“
Dňa 30. mája 1915 ho napokon odvelili na východný front. Dlho za cisára pána nebojoval a pri prvej príležitosti sa pokúsil prebehnúť líniu. Podarilo sa mu to počas nočných bojoch z 2. na 3. júla 1915 pri Turobine, kedy dezertoval. „… dvihol som sa a zohnutý prešiel k najbližšiemu kopcu. Plazil som sa naň opatrne a nadvihol hlavu, aby som videl, čo je na ňom. Rusi! Stiahol som hlavu, ale jeden z nich ma už zbadal, zversky zareval, iste sa ma tak naľakal, ako ja jeho, mysliac si azda, že vediem celú kompániu, a vystrelil. Plameň som zazrel, ale hlava mi už bola v bezpečnosti. Guľka sa ma nedotkla, prelietla nado mnou. – Nestrieľaj! Ja Slavian! – zakričal som. – Tak bros vintovku! – on mne. Šmaril som mu manlicherku pod nohy. A Rus, ktorý strieľal, sa mi už aj usmial a ukázal mi zákop, aby som sa tam schoval. Okrúžili ma. Dali chleba a slaniny. Ja som vybalil cigary a čokoládu, čo som dostal od brata Vlada, a rozdával komu čo …“
V zajatí i odboji
Jesenský sa ocitol ako mnoho iných Slovákov v zajatí. Najprv ho odviedli do Kyjeva a potom cez Charkov až do ďalekého Tambova. Medzi maďarskými a nemeckými zajatcami sa stal prekladateľom do ruštiny. Neskoršie sa vydal vlakom po nekonečných šíravách Ruskej ríše na ďalekú Sibír cez Omsk a Krasnojarsk do Berezovky za Bajkalom. Zástupcovia slovenského odboja v Petrohrade napokon presvedčili vládne orgány, že Janko Jesenský je spisovateľ, ktorý preložil Puškina z ruštiny do slovenčiny. Nebola to síce celkom pravda, ale dostal sa tak z tábora a odišiel už ako relatívne slobodný do mesta Voronež. Jesenský bol slovanofil, ale objektívne opisoval neporiadky v ruskej správe štátu. Bol síce prepustený na slobodu, ale zostal doslova na ulici, ponechaný sám na seba v cudzom svete. Vo Voroneži našiel našťastie na základe informácií odbojárov z Petrohradu na svojho príbuzného a vnuka Štefana Marka Daxnera. Išlo o mladého Ivana Marka Daxnera (1890 – 1938), ktorý tiež dezertoval z frontu a našiel si prácu v banke. Daroval mu oblek, ale čo bolo hlavné, zobral ho k sebe domov.
Onedlho sa pripojil k odbojovej činnosti proti Rakúsko-Uhorsku a 6. septembra 1916 prišiel do Kyjeva, aby pracoval pre Zväz československých spolkov v Rusku. V Kyjeve sa ho ujal niekdajší tajomník martinskej Slovenskej národnej strany a spisovateľ Jozef Gregor- Tajovský. Vtedy už existoval časopis Čechoslovan, tlačový orgán česko-slovenských odbojárov v Rusku. Jesenský sa stal redaktorom a s Tajovským založili prílohu Slovenské hlasy, ktoré sa neskôr pretransformovali na samostatný časopis. V Kyjeve stretol popredného zahraničného predstaviteľa odboja – mladého francúzskeho dôstojníka Milana Rastislava Štefánika. Opísal ho nezvyčajne: „Nízky, s veľkou tvárou, bledým čelom, hrubým nosom, s rapinami okolo neho, múdrymi belasými očami. Bol v uniforme francúzskeho majora. Hovoril rozvážne, ticho, láskavé a presviedčavé. Spôsoby panské. Dojem svetobežca, ako by bol už stratil pod nohami svoju domácu pôdu slovenskú a zamenil ju celou zemeguľou. Čo bolo spod Tatier, to mu bolo milé, ale malé, ako detská hračka, ktorú treba odložiť, lebo sme už vyrástli z detských nohavičiek a teraz sa robia veľké veci. Len nie malichernosti. Buďme veľkorysí…“
Jesenský sa stal neúnavným kronikárom i odhodlaným pracovníkom národno-oslobodzovacieho hnutia v zahraničí. Nechýbal na kľúčovom zjazde slovenských odbojových osobností, ktorý sa konal 19. októbra 1916 v Kyjeve. Na zasadnutí sa V. Hurban, G. Košík, J. M. Országh, J. G. Tajovský, I. Markovič, V. Daxner, J. Janček a J. Jesenský stali signatármi zásadného programového prejavu slovenskej politickej reprezentácie v Rusku s názvom Náš cieľ. Proti Rakúsko-Uhorsku vystupoval na politickom poli dlhšie, ale až 29. októbra 1917 sa zapísal ako vojenský dobrovoľník do 7. roty 7. pluku Tatranského. Nebojoval ani potom v zákopoch, ale o životu nebezpečné situácie nemal rozhodne núdzu.
V júli ďalej pracoval vo vtedajšom hlavnom meste Ruska, keďže Slovenské hlasy od polovice roku 1917 vychádzali ako samostatný časopis už v Petrohrade. V dôsledku februárovej revolúcie v roku 1917 (podľa nášho kalendára začiatkom marca 1917) abdikoval ruský cár Mikuláš II. dňa 15. marca 1917 (v juliánskom kalendári 2. marca 1917). Bohužiaľ, veľmi rýchlo sa ukázalo, že nová tzv. dočasná vláda na čele s A. Kerenským mala slabú autoritu a nebola schopná stabilizovať pomery. V skutočnosti rôznymi nedomyslenými opatreniami postupne rozkladala štát. Pseudorevolučné nariadenia Kerenského a jeho spolupracovníkov nezadržateľne deštruovali piliere režimu a celkovú výkonnú moc. Ruský štát sa rozpadal a s ním celý východný front. Na pokraji celkového chaosu vodca relatívne málo početnej strany boľševikov Vladimír Iľjič Uľjanov – Lenin v „októbrovej revolúcii“ 7. novembra 1917 (25. október 1917 podľa juliánskeho kalendára) prekvapivo uchopil moc v samotnom ruskom hlavnom meste Petrohrad.
Jesenský triezvo konštatoval: „Začalo sa strieľať čím ďalej, tým častejšie. Prehrmela druhá časť kornilovskej epopeje. Darmo sme čakali tohto generála v redakcii. Neprišiel. Kerenskij ho zradil. Tento tancoval ešte chvíľu a vypĺňal pauzy rečnením, ale prišla druhá strašná búrka: novembrová boľševická revolúcia. Neviditeľná dosiaľ cholera sa ukázala v podobe Leninovej mongolskej lebky. Umrlčia lebka s kladivom a kosou, a nie hviezda. V týždeň trvajúcej streľbe zrútila sa najmohutnejšia slovanská krajina, Kerenskij-romantik, preoblečený do ženských šiat, ušiel. … Petrohradu drkotali zuby. Strach pred boľševikmi. Strach pred Nemcami. Vo Viborgu, robotníckej časti Petrohradu, behali po uliciach nie ľudia, ale hladné, krvožižnivé bestie. Pohon na buržujov. Diali sa také veci, na ktoré je schopný len jediný boží tvor na tomto svete: človek. … strážil som kanceláriu každý druhý, tretí večer, raz do polnoci, raz po polnoci po dvoch hodinách pod polotemnou bránou bez šuby, bez váľanôk, bez revolvera.“ Jesenský si prešiel vlastnou anabázou v rozľahlej ruskej krajine, ak ešte v marci 1918 pracoval v Moskve, v apríli sa ocitol v ďalekom sibírskom meste Omsk.
Zapojený do sibírskej anabázy
Česko-slovenské dobrovoľnícke vojsko, niekdajšia súčasť ruskej armády, ktorej prisahali vernosť, zostalo po zrútení ruského štátu izolované na Ukrajine. Bola to nezávideniahodná situácia. Zo západu postupovali Nemci a z východu nová sovietska moc. Od začiatku roku 1918 dochádzalo k nárastu násilných incidentov medzi maďarskými a nemeckými príslušníkmi rodiacej sa Červenej armády a československými dobrovoľníkmi. Situácia naplno vyvrcholila v máji 1918 po krvavom incidente na železnici v Čeľabinsku. Dňa 15. mája 1918 na železničnej stanici v Bachmači sa stretávali vlaky s vojakmi česko-slovenského armádneho zboru a navrátilcami z ruského zajatia, ktorí boli maďarskej a nemeckej národnosti. Došlo k zákernému útoku jedného zajatca maďarskej národnosti, ktorý hodil kus železa po česko-slovenskom vojakovi 6. hanáckeho pluku a vážne ho zranil. Legionári zastavili vlak, vinníka vypátrali a na mieste zabili. 17. mája 1918 miestny soviet až na opakovanú intervenciu začal vyšetrovať incident, pričom zavolá čs. stráže ako svedkov. Po príchode na vypočutie ich dal prekvapivo zatknúť. Legionári nato vyslali deputáciu dvoch dôstojníkov na urovnanie konfliktu. Miestny soviet prejavil veľmi malú prezieravosť a zatkol jedného z nich. Druhému dôstojníkovi sa podarilo so šťastím uniknúť. Reakciou bol vyhlásený spontánny poplach medzi čs. jednotkami na stanici. Následkom toho tri tisícky legionárov využije moment prekvapenia a takmer bez zbraní zoberie útokom budovu sovietu, sklady zbraní a napokon celé mesto. Zároveň objavujú telegram sovietskeho ľudového komisára Leva Davidoviča Bronštejna – Trockého o odzbrojení česko-slovenských jednotiek a plánovanom zavretí čs. dôstojníkov do väzenských táborov. Zbytok dobrovoľníkov mal byť násilne pričlenený k Červenej armáde. Výsledkom bude kuriózna situácia. Z iniciatívy nižších dôstojníkov sa v Čeľabinsku uskutoční spontánny Zjazd česko-slovenského vojska. Ten bez ohľadu na vrcholové orgány česko-slovenského odboja v Paríži zruší Moskovské dohody uzavreté s odbočkou Česko-slovenskej národnej rady v Rusku a sovietskymi zástupcami.
Zjazd potom rozhodol o preprave do Vladivostoku vlastným poriadkom a to bez ohľadu na vonkajšie pokyny. Rovnako, čo sa dejinne zabúda, zjazd sa vyhlásil za jedinú najvyššiu autoritu, ktorej budú podriadené československé vojská na území Ruska a tým paradoxne i členovia odbočky Česko-slovenskej národnej rady v Rusku (ďalej OČSNR). Prudký sled okolností v podstate spôsobil, že sa česko-slovenskí dobrovoľníci vymkli spod kontroly aj samotnému T. G. Masarykovi. Legionári si zvolili dočasný výkonný výbor, ktorý mal zabezpečiť prioritný odsun jednotiek domov. Na jeho čelo bol zvolený Bohdan Pavlů, ktorý bol novinárom, narodil sa na Morave, no vyrastal na Slovensku a sám sa cítil byť Slovákom. Pavlů v poslednej chvíli zachránil autoritu vedenia česko-slovenského odboja a T. G. Masaryka, keď navrhol, aby v Dočasnom výkonnom výbore boli aspoň štyria členovia OČSNR, štyria členovia delegáti zjazdu a traja vojenskí odborníci. Členovia odbočky mali oproti jeho pôvodnému návrhu dokonca iba poradný hlas.
Začala sa známa čs. legionárska anabáza na Sibíri, ktorú na vlastnej koži prežil aj Janko Jesenský. Československé légie vojenskou silu a za pomoci časti ruského obyvateľstva obsadili prakticky celú Transsibírsku magistrálu od Volgy po Vladivostok. Jesenský zastával viaceré dôležité funkcie. Najdôležitejšou bola pozícia druhého podpredsedu OČSNR v Rusku od 26. júla 1918, kedy bola obnovená činnosť odbočky na 1. zjazde česko-slovenského vojska (nazývanom aj Snem česko-slovenskej revolúcie).
Udalosti sa však nezastavili! Tesne pred polnocou na 16. novembra 1918 pristála v ruskom Vladivostoku loď, na ktorej cestoval generál Štefánik a jeho vojenská misia. Istotne nie náhodne dva dni predtým bez vypovedania vojny vplávali do ruských prístavov v Čiernom mori francúzske a britské bojové lode. V rovnakom čase uskutočnil na druhom konci sveta admirál Alexandr Vasiljevič Kolčak (1874 – 1920) na Sibíri vojenský prevrat s podporou monarchistov a zbavil sa bývalých spojencov tzv. sociálnych revolucionárov. Milan Rastislav Štefánik poverený T. G. Masarykom pristúpil k nepopulárnym opatreniam, keď zrušil pôvodnú legionársku samosprávu a 14. decembra 1918 nakoniec OČSNR v Rusku. Tým sa skončila Jesenského podpredsednícka funkcia a rozkazom generála Štefánika bol 24. decembra 1918 vymenovaný za poručíka s okamžitým pokynom odísť domov. Stalo sa tak 13. januára 1919 nalodením na loď Roma vo Vladivostoku. Hranice novej republiky po strastiplnej ceste prekročil 24. marca 1919, teda päť mesiacov po ukončení prvej svetovej vojny.
Janko Jesenský opísal vo svojich spomienkach v knihe Cestou k slobode svoj pohľad na Štefánika. Podľa neho išlo o nekompromisného a tvrdého veliteľa, ktorý chcel nastoliť poriadok, zrušil samosprávu a v podstate zaviedol vojenskú diktatúru. Malo to svoje odôvodnenie – revolúcia sa skončila a doma bola nová republikánska vláda. Ako píše: „So Štefánikom nebolo radno ťahať sa za prsty. Tvrdý človek, tvrdý človek, – letelo mi mysľou. – Čo by bolo, keby som ho neposlúchol? (…) Keď som odchádzal, zachytil ma a prudko bozkal. – Do videnia! – povedal som mu. Odpovedal – Sotva sa uvidíme. Myslel som si, že je to iste taká nálada po záchvate: neveríme v život, ale skorej v smrť.“ Zvláštne proroctvo od samého Štefánika.
Spoluzakladateľ republikánskej štátnej správy
Jesenský nelenil a v apríli 1919 vstúpil po menovaní ministrom Vavrom Šrobárom do štátnej služby. Bezprostredne po obnovení Matice slovenskej 1. januára 1919 s ňou nadviazal úzke kontakty. Spolupracoval najmä s redaktormi Slovenských pohľadov a to so Štefanom Krčmérym a v nasledujúcom období s Andrejom Mrázom. V neposlednom rade bol aktívnym matičným činovníkom na poli obnovujúcej sa slovenskej kultúry. Jeho prvou štátnou funkciou bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote. Odtiaľ ho síce vyhnala maďarská Červená armáda, ale napokon sa vrátil s pár odhodlanými úradníkmi väčšinou z národoveckého Tisovca, aby spolu budovali od nuly republikánsku štátnu správu. Situácia bola ťažká, keďže maďarská inteligencia a úradníctvo odmietalo brať na zreteľ existenciu česko-slovenského štátu. Od 1. januára 1923 sa stal županom zjednotenej Nitrianskej veľžupy. Po vzniku krajinského zriadenia a Slovenskej krajiny po roku 1928 sa stal vládnym radcom Krajinského úradu a presťahoval sa do Bratislavy. V rokoch 1931 až
Veterán svetovej vojny bol stále literárne činný a vydával zbierky básní. Za zbierkou Po búrkach (1932) to bola dokumentárna próza Cestou k slobode (1933), ktorú sme často citovali, a poviedky Zo starých časov (1935). Jesenského najrozsiahlejší spoločensko-satirický román Demokrati vyšiel v dvoch dieloch v r. 1934 a 1938. Dejiny sú ironické, ak uvážime, že po takmer deväťdesiatich rokoch vznikla na Slovenku politická strana rovnakého názvu. V románe prostredníctvom humoru a satiry kritizoval i parodoval súveké spoločenské pomery, nezodpovedajúce jeho názorom na demokraciu. Dielo Demokrati patrí medzi najvýznamnejšie diela slovenskej literatúry. Nesmieme zabudnúť, že od roku 1933 bol predsedom Zväzu slovenských spisovateľov a naďalej aktívne prispieval do matičných periodík. Zároveň sa stal roku 1932 členom Výboru Matice slovenskej, v čom symbolicky zavŕšil snaženie svojho otca – spoluzakladateľa ustanovizne. Na návrh predsedu MS Jána Vanoviča a baťka Jozefa Škultétyho bol istý čas dokonca zvolený (od 1. mája 1935) správcom Matice slovenskej, ale funkcie sa neujal a 21. septembra 1936 sa jej úplne zriekol.
Srdcom uvedomelý Slovák
Treba zdôrazniť, že Jesenský patril politicky k táboru za jednotnú Československú republiku, ale nezakrýval si oči nad rozporuplnými pomermi, ktoré v republike panovali. Naďalej zostával uvedomelým Slovákom a veril v svojbytnosť a samostatnosť slovenského národa oproti českému národu. Ako svedok uhorských polofeudálnych pomerov bol však presvedčený, že pre Slovákov je lepším riešením žiť v štáte s Čechmi. Patril medzi popredných predstaviteľov štátnej správy, ale vnútorný étos a vrodená odvaha zdedená po predkoch ho nútili poukazovať na negatíva rodiacej sa Československej republiky. A to od straníckeho sektárstva, arogancie štátnej byrokracie, intríg a politických manipulácií či sklonov k obohacovaniu sa. Tragikou bolo, že v časoch druhej svetovej vojny prerástli spomínané prechmaty do nekontrolovateľných masových a krvavých výčinov.
Dnes môžeme konštatovať, že Jesenský dovidel nielen do hĺbky ľudskej duše, ale aj do budúcnosti. Na pozadí udalostí, ktoré sa diali v posledných rokoch, sa ukázalo, že Jesenského kritika spoločnosti je nadčasová. Beh dejín potvrdil, že politická moc sa nedokáže zbaviť machiavelizmu, zneužívania funkcií a inštitucionálnej arogancie, aj keď pod maskou tzv. liberálnej demokracie. Ako to zveršoval demokratom i tzv. revolucionárom? „Na slzy mení sa posmešný rehot davov. Hlúpejšej spupnosti snáď na tom svete niet. Otroci myslia si, že obrátili svet, bo visia na stĺpe pribití dolu hlavou.“
V roku 1938 duševne unavený odišiel na vlastnú žiadosť zo štátnych služieb do dôchodku. Odmietol plazivý nástup krajne pravicových pomerov v spoločnosti a medzi jeho posledné verejné kroky bolo, že so starým spolubojovníkom Tajovským napísali v marci 1939 list slovenskému snemu, v ktorom vyzývajú za zachovanie Československej republiky. Jesenský prežíval vojnové roky v Bratislave. Členom výboru Matice slovenskej prestal byť roku 1941. Na staré kolená bol smutným svedkom smrti mladších členov širšej rodiny, akými boli Cyril Svetozár Daxner a Juraj Janoška ml., ktorí zomreli na následky nemeckého mučenia a vojnových útrap v prvej polovici 1945. Počas vojny písal antifašistické básne a celá Bratislava dobre vedela, že autorom je práve on, Janko Jesenský. Režim prvej Slovenskej republiky mlčal a nič voči nemu nepodnikol.
Dožil sa oslobodenia a ako prvý Slovák dostal titul národný umelec. Milosrdný osud nedovolil, aby sa dožil ďalších sklamaní. Udalosti, ktoré sa prevalili strednou Európou v neslávnych „päťdesiatych rokoch“, našťastie už nevidel. Zomrel pár dní po Vianociach 27. decembra 1945 vo veku nedožitých sedemdesiatjeden rokov. V roku 1950 sa symbolicky vrátil do rodiska a bol opätovne pochovaný na čestnom pietnom mieste – na Národnom cintoríne v Martine.
Jeho životné kréda sú asi najvýstižnejším zvýraznením Jesenského postoja k svetu i nepretržitému behu času: „Život je veľký, smrť je malá.“
a „Keď človek vie, prečo miluje, tak nemiluje.“
MATIČNÝ DOKUMENT: