Pri príležitosti matičného dňa a výročia otvorenia meštianskej školy v Lehote odhalili — matičiari na čele s mimoriadne činorodým predsedom MO MS Lehota a publicistom Danielom Pavelom, členom výboru Matice Ľubomírom Kleštincom, riaditeľom ZŠ Lehota Petrom Naščákom, zástupcom starostu Jurajom Pavelom a ďalšími osobnosťami a miestnymi matičiarmi v spolupráci so starostom obce Radoslavom Kriváčkom — pamätnú tabuľu básnikovi, povereníkovi pre školstvo a osvetu, predsedovi Matice slovenskej a Zväzu slovenských spisovateľov, zakladateľovi SNG, VŠMU, VŠVU, Slovenskej filharmónie a celého radu kultúrnych inštitúcií a škôl, vrátane Meštianskej školy v Lehote Dr. hc. LADISLAVOVI NOVOMESKÉMU. Zároveň matičiari uviedli do života knihu Daniela Pavela KRVAVÉ ŠENKY, MÝTY A REÁLNY POHĽAD. Samotný Miestny odbor Matice slovenskej v Lehote má cez 200 členov, čo je približne 10% z celého obyvateľstva.
SLÁVNOSTNÉ ODHALENIE PAMÄTNEJ TABULE
V úvode podujatia zaznela slovenská hymna — z pera štúrovca Janka Matušku — Nad Tatrou sa blýska. Podujatie otvoril predseda MO MS Daniel Pavel, ktorý dal následne slovo starostovi obce Radoslavovi Kriváčkovi, ktorý vo svojom prejave pripomenul výročie dostavby a zároveň otvorenia Meštianskej školy v Lehote, a taktiež vtedajšiu prítomnosť dvoch významných osobností Ladislava Novomeského a Ondreja Pavlíka v obci Lehota. Taktiež pripomenul, že pamätná tabuľa bola vyhotovená aj s finančnou pomocou ústredia Matice slovenskej.
S osvetovo ladeným príhovorom vystúpil Lukáš Perný zo Slovenského literárneho ústavu Matice slovenskej, ktorý je zároveň predsedom Spoločnosti Ladislava Novomeského a podpredsedom Spolku slovenských spisovateľov:
Vážení občania, kolegovia, matičiari,
je pre mňa veľká česť rečniť pri príležitosti odhalenia pamätnej tabule Ladislavovi Novomeskému. Je to súčasťou splátky veľkého dlhu voči tejto všestrannej osobnosti slovenských dejín, ktorá bola celé desaťročia ignorovaná, zaznávaná a vyškrtávaná zo súčasného hlavno-prúdového výkladu dejín. Našťastie sa doba konečne začína meniť, a aj vďaka mnohým mladým historikom — ktorí nie sú zaťažení ideologickými predsudkami — sa ukazuje aký význam mala davistická generácia (ktorej členmi boli napr. Novomeský, Clementis, Poničan, Okáli, Sirácky, Alexander Križka, Peter Jilemnický, Eduard Urx, z mladších Gustáv Husák, Michal Chorváth a Alexander Matuška) vplyv na moderné slovenské dejiny počnúc konštruktívnou sociálnou kritikou tzv. prvej republiky, prínosom do sféry umeleckej literatúry a literárnej kritiky, ale tiež participáciou na Trenčiansko-teplickom kongrese slovenských spisovateľov, Slovenskom národnom povstaní, Košickom vládnom programe, povojnovom budovaní republiky až po boje za federalizáciu Československa.
Na Novomeskom uznával roky tzv. hlavný prúd iba jeho zásluhy na poli literatúry resp. poézie, ktorá je samozrejme vynikajúca, moderná a neopakovateľná. Avšak zaznávané boli Novomeského zásluhy na poli kultúrnej politiky a taktiež jeho obrovská erudícia, rozhľadenosť, kompetentnosť v tejto oblasti, a to nielen v teoretickej, ale aj praktickej rovine. Novomeský mal perfektne načítanú tvorbu slovenskej, českej ako aj zahraničnej literatúry. Poznal tak dobre Janka Kráľa, ktorému venoval zbierku Romboid, ako aj Romaina Rollanda, Jacka Londona, Petőfiho, Tolstého, Puškina, Karla Hynka Máchu, Šaldu či svetových filozofov Hegla, Bakunina, Gercena. Poznal a inšpiroval sa aj svojim predchodcom na poli pedagogiky Jánom Amosom Komenským. Je skutočne málo osobností slovenských dejín s takým všestranným prehľadom na poli filozofie, kultúry a literatúry.
Veď bol to práve predseda Matice slovenskej, povereník pre školstvo a osvetu a súčasne predseda Zväzu slovenských spisovateľov Novomeský, ktorý v povojnovom období presadzoval Štúrovu misiu všeobecnej vzdelanosti slovenského národa. Novomeský naplnil to, čo štúrovci začali na pôde ľudovýchovy, osvetovej činnosti a snahy kultivácie slovenského národa tým, že po boku Ondreja Pavlíka prakticky odstránil negramotnosť, zaviedol jednotnú školu a založil celý rad inštitúcií ako Slovenská národná galéria, Slovenská filharmónia, VŠVU, VŠMU, ale aj množstvo knižníc, škôl a iných kultúrnych, vedeckých, umeleckých, osvetových a vzdelávacích inštitúcií. „Poďakovanie“ pre Novomeského prišlo čoskoro. Novomeského zničili podobne ako Clementisa, Okáliho, Horvátha či Husáka pre mocenské záujmy a vo vykonštruovanom procese ľudia ako Široký a Bacílek, ktorí ich cynicky nahradili na ich kreslách.
Napriek žalárom, poníženiu, šikanovaniu či donúteniu ku krivým priznaniam, Novomeský neprestal veriť vo vyššiu ideu humanizmu a nikdy nepoprel svoje presvedčenie. V 60. rokoch sa po krutom väzení vracia znova na scénu, aby ešte posledný krát zažiaril pri obnove Matice, pri podpore umeleckej avantgardy, aby spísal vynikajúce texty o roku 1848, o slovenskej aj českej literatúre, o filme, divadle, architektúre, a aby po boku Gustáva Husáka výrazne zasiahol do federalizácie Československa, čo započal už pri kreovaní Košického vládneho programu. Žiaľ tragické udalosti v roku 1968 boli pre Novomeského ďalšou ranou, z ktorej sa už do smrti nevedel spamätať. Zároveň však neprevrátil kabát a zostal stáť po boku svojho kamaráta a spoluväzňa.
Na stoličke predsedu Matice slovenskej ho následne nahradil velikán slovenskej literatúry a esejistiky Vladimír Mináč, ktorý sa k Novomeskému hrdo hlásil rovnako ako budúci minister kultúry, taktiež básnik, Miroslav Válek, ktorý v Novomeského misii skultúrňovania slovenského národa výrazne pokročil. Každá z týchto osobností mala samozrejme aj svoje chyby a nedostatky. Často podľahli nekritickému ideologickému náhľadu na svet. To však neznamená, že by sme ich mali zaznávať. Práve naopak, z chýb sa treba poučiť a treba sa inšpirovať všetkými pozitívami, ktoré pre národ a jeho kultúru urobili. Treba tiež povedať, že Novomeský nebol žiadny protičeský šovinista. Veď napokon česká literatúra ho inšpirovala, a v súlade s ideami Šaldu požadoval rovnoprávnosť, tak ako požadovali (o storočie skôr) rovnoprávnosť štúrovci v mnohonárodnostnom Uhorsku.
Som veľmi rád, že starosta obce a miestni matičiari ocenili túto významnú osobnosť. O Novomeskom som vytvoril diplomovú prácu, ktorá vyšla v upravenej podobe ako knihy Kultúrna revolúcia Laca Novomeského. Pred deviatimi rokmi sme mu pri príležitosti 110. výročia narodenia usporiadali konferenciu a budúci rok, pri príležitosti 120-ročnice iniciujeme odhalenie pamätného kolesa na Záhoráckej stene slávy, vydanie knihy a usporiadanie ďalšej konferencie. V tom istom roku má tiež 120-te výročie narodenia aj Novomeského kamarát, diplomat, politik a spisovateľ Ivan Horváth. Verím, že si tieto dve osobnosti Senice, ktoré obe vyšli z evanjelických a národoveckých kruhov, budúci rok dôstojne pripomenieme aj na pôde Matice.
Novomeský po krutých päťdesiatych rokoch k svojej činnosti povedal nasledujúce slová: „Neviem či som to robil dobre alebo zle. Jednoducho robil som to, čo som pokladal za správne ako básnik aj ako človek… ľutujem, že mojim nástupcom pripadla potom nevďačná úloha dokončiť a uskutočniť proces, ktorý nadlho poznačil postoj celej pofebruárovej generácie k nášmu socialistickému zriadeniu, čo mi je ľúto väčšmi, úprimne a naozaj… ako politický funkcionár máš určité možnosti, a tie treba využiť, aj keď sú okolnosti nepriaznivé. … Ja osobne som prehral. … no zostáva povinnosťou zaujímať sa o veci národa, sveta. Hoci aj v básňach.“ Táto až neprimerane silná sebakritika je pre Novomeského príznačná. Dnes už však môžeme povedať, že Novomeský nezlyhal. Zlyhali tí, ktorí ho súdili a tí, ktorí v honbe za karierizmom ničili jeho dielo.
Novomeského vízia bola slovenská, československá, slovanská, ale aj humanistická. Žiaľ mantinely doby a malosť niektorých ľudí mu nedovolili tieto ideály naplno realizovať. O zmysle národnej kultúry Novomeský nadčasovo napísal: „Tak ako stavba nestojí len na nosných stĺpoch, ale aj na silách vzájomne sa opierajúcich, aj kultúrna budova národov sa drží silami vzájomne sa na seba opierajúcimi a podopierajúcimi.“
Pre Novomeského bola pluralita a sloboda umeleckej tvorby mimoriadne dôležitou. Bol v tomto kontexte aj mimoriadne kritický voči všetkým nedostatkom doby, ktorú žil. A verím, že by voči cenzúre a glajšľachtovaniu v umení a kultúre bol kritický aj dnes (kultúra rušenia, extrémna ideologizácia v kultúre a umení, cenzúra na sociálnych sieťach a pod.). Podľa predsedu Matice slovenskej Vladimíra Mináča „iba málokto porozumel národným dejinám tak, ako práve Laco Novomeský.„ Mináč píše, že „presiahol nielen slovenský, ale aj československý kontext nie rečami a prázdnym gestom, ale vlastnou riskantnosťou skúsenosťou a politickou praxou.„
A keďže si pripomíname Novomeského zásluhy práve na poli školstva, na záver ešte Novomeského odkaz na Štúra: „Nerozumeli ste azda doslovne storočnej slovenčine Štúrovej? Táto najjasnejšia hlava, hovorí v podstate toto: Najlepšie sa zdiera a vykorisťuje ľud nevedomý a zaostalý.“
A práve vzdelanosť a školstvo je to, čo Slováci potrebujú na to, aby sa dokázali kultúrne, politicky a občiansky emancipovať. Novomeský to pochopil. Iba vzdelaní občania môžu tvoriť hrdý, sebestačný a morálne vyspelý národ. Výsledky Novomeského práce v tejto misii sú v podobe stoviek postavených či v prípade Lehoty dobudovaných škôl.
Video z prejavu je k dispozícii na Youtube:
https://www.youtube.com/watch?v=Qw4KMaLzu7U
Po prejave zaznela sociálno-kritická báseň Ladislava Novomeského Slúžka, poukazujúca na protirečenia prvej republiky a taktiež hudobné vystúpenie lehotských matičiarov. Na záver zaznela hymna Matice slovenskej od Karola Kuzmányho Kto za pravdu horí.
Matičný deň pokračoval v naplnenom kultúrnom dome uvedením knihy o Krvavých šenkoch z pera Daniela Pavela; chutným pohostením a kvalitným vínom; ale aj hudobným vystúpením miestnych harmonikárov a ľudovou zábavou. Daniel Pavel tiež pripomenul, že v rámci matičného dňa sa v dopoludňajších hodinách konal 9. ročník matičného stolnotenisového turnaja v priestoroch OŠK Lehota (zároveň predstavil víťazov, taktiež najstarších zúčastnených).
MATIČIARI NA ČELE S DANIELOM PAVELOM OŽIVUJÚ KULTÚRNY ŽIVOT V OBCI LEHOTA
Lehota je obec na Slovensku, ktorá sa rozprestiera neďaleko Nitry (nachádza sa tu kultúrny dom, materská a základná škola a z historických pamiatok Kaplnka panny Márie, svätého Urbana a Kostol sv. Anny) pričom súčasťou obce je osada Krvavé šenky, miesto, ktoré už svojim názvom lákalo záhadológov a živilo rôznorodé legendy. Predseda miestnej Matice Daniel Pavel sa preto pustil do náročnej činnosti, historického výskumu dejín Krvavých Šenkov. Po troch rokoch intenzívneho výskumu vznikla síce rozsahom malá, no informačne nasýtená publikácia KRVAVÉ ŠENKY, MÝTA A REÁLNY POHĽAD, ktorá bola prezentovaná práve na matičnom dni.
Daniel Pavel je zároveň autorom viacerých kníh ako napríklad Spevníka starších svadobných a ľudových piesní z Lehoty a blízkeho okolia, kníh Zemepáni a významné rody v Lehote, Gróf Eugen Zamoyski v Lehote či Lehota v 20. storočí, ktorú je možno zakúpiť aj v sieti kníhkupectiev Panta Rhei. Ako uvádza anotácia, rozprávanie o živote obyvateľov historicky bohatej obce neďaleko Nitry doplnená množstvom zaujímavých fotografií. Podobne je koncipovaná aj kniha o Krvavých šenkoch. Autor pátral v matrikách, archívoch, vypočul si svedectvá pamätníkov, zmapoval povesti a mýty, ktoré porovnal s reálnymi údajmi, pozháňal fotografie, mapy, letecký snímky a pod.
Daniel Pavel okrem publikačnej činnosti oživuje tiež ľudové tradície regiónu, organizuje v obci kultúrny život, šport či výmenné pobyty so spriatelenou obcou Turany. Matičiari sú v Lehote mimoriadne aktívni, pričom myslia aj na kontinuitu tým, že zapájajú do aktivít aj deti a mládež. Daniel Pavel o svojich aktivitách prehovoril v roku 2014 aj v Rádiu Regina. O bohatých aktivitách MO MS Lehota informovali aj na stránkach Nitraden. Matičiari z Lehoty skutočne ukazujú príklad, že aj v pomerne malej obci sa dá vytvoriť čulý kultúrny život.
Z HISTÓRIE ŠKOLY A VZDELÁVANIA V OBCI
Ako uvádzajú stránky Základnej školy Lehota, z dostupných historických prameňov vyplýva, že prvé stabilné miesto pre vyučovací proces – teda de facto prvá škola bola zriadená v roku 1820. Škola bola založená ako katolícka trieda rímsko-katolíckou cirkvou v sedliackom dome nad kostolom. Mala 2 izby – jedna plnila funkciu učebne, druhá slúžila ako byt učiteľa. Nachádzala sa tu tiež kôlňa. V tomto období školu navštevovalo 8 – 10 detí. V roku 1850 bola postavená nová rímsko-katolícka škola so slamenou strechou. V roku 1868, počas pôsobenia učiteľa Jozefa Kuzmu, škola zhorela a v roku 1880 bola postavená nová škola, ktorej strecha už bola pokrytá šindľom. Píše sa rok 1885 a školu navštevuje už 100 žiakov. O 15 rokov neskôr, čiže v roku 1900, bola škola rozšírená na dvojtriednu. Stará trieda bola rímsko-katolícka a nová obecná. Mala už 126 žiakov. V druhej triede pôsobila od tohto roku ako učiteľka Antónia Bédy, ktorú môžeme považovať za prvú učiteľku v histórii školstva obce Lehota. Vyučovacím jazykom bola síce slovenčina, ale 4 hodiny týždenne sa vyučovala aj maďarčina. Po vzniku Československej republiky sa už viac po maďarsky nevyučovalo. V roku 1908 bol za učiteľa zvolený Štefan Ugrón, ktorý sa stal tiež správcom. V obci pôsobil až do svojej smrti v roku 1930. Počas jeho pôsobenia – v roku 1912 – sa škola poštátnila, bola postavená nová školská budova a rozšírila sa na trojtriednu. V roku 1911 si obec zobrala na stavbu budovy pôžičku. V školskom roku 1928/1929 sa škola rozšírila na štvortriednu, v šk. roku 1929/1930 na päťtriednu, v šk. roku 1931/1932 na šesťtriednu a v šk. roku 1932/1933 na sedemtriednu. Riaditeľom školy sa v roku 1930 stal Štefan Valach, ktorý pôsobil vo funkcii až do roku 1951. V roku 1941 ju postavila firma „Bocáň“. Škola nezmenila svoju pozíciu, iba bolo nad starú budovu nadstavené ďalšie poschodie. Do postavenia novej školy sa žiaci učili napr. v súkromných domoch „u Domčekov, Školníkov, Chlebcov“ a v budove obecného domu.
Deti nastúpili do novej školy 1. 9. 1946. Po prvýkrát bol zamestnaný nielen učiteľ, ale aj výpomocný zriadenec – O. Sivák – ako robotník a od 1. februára 1946 sa stal školníkom tunajšej školy. V školskom roku 1946/1947 bola škola rozšírená o jednu pobočku prvej triedy. V tunajšej obci bola zriadená detská opatrovňa. V šk. roku 1947/1948 boli súčasne zriadené štátna ľudová škola a štátna meštianska škola v Lehote, ktoré fungovali až do roku 1953. Pri otvorení 1. 9. 1947 boli povereník pre školstvo a osvetu Ladislav Novomeský a slovenský školský pracovník a pedagóg, zástupca povereníka školstva Ondrej Pavlík.
Riaditeľ štátnej ľudovej školy Štefan Valach bol koncom školského roka 1950/1951 preložený na inú školu. Na jeho miesto nastúpila ako riaditeľka školy Magdaléna Miklášová až do roku 1953. Riaditeľom ŠMŠ bol menovaný Viliam Navrátil, taktiež do roku 1953. Na základe nového zákona o školstve vznikla v roku 1953 zlúčením národnej školy (ročníky 1 – 4) a strednej školy (ročníky 5 – 9) Osemročná stredná škola (OSŠ), ktorú od tohto roku viedol Alexander Žila. V roku 1958 mala OSŠ 13 tried s počtom žiakov 413. Nachádzali sa tu dva kabinety a jedna novozriadená dielňa. Škola zakúpila televízor a žiaci mohli niekoľkokrát týždenne sledovať program detského vysielania. Jedenkrát mesačne sa schádzalo rodičovské združenie. Žiaci navštevovali rôzne krúžky pod vedením učiteľov. Taktiež podnikali exkurzie na miestne Jednotné roľnícke družstvo, kde aj príležitostne vypomáhali. Počas školského roku predvádzali rôzne kultúrne programy na obecných slávnostiach. Do budovy OSŠ bola umiestnená knižnica, ktorá poskytovala čitateľom výber z 1076 kníh. V roku 1961 bolo v knižnici umiestnených už 1621 zväzkov kníh. Viac na tu.
Spracoval: PhDr. Lukáš Perný, PhD., Slovenský literárny ústavu Matice slovenskej